Pôvodne to mala byť iba práca do školy. DANIELA OLEJNÍKOVÁ ilustrovala svoju obľúbenú knihu od Richarda Brautigana. Vznikol z toho vydavateľský skvost. „Vďaka ilustráciám môžeme príbehy tráviť dlhšie a vychutnávať si ich,“ tvrdí mladá autorka.
"Éra hippies sa skončila už pred štyridsiatimi rokmi, ale kult Brautiganovej knihy, ktorý sa vtedy zrodil, žije naďalej." Prečítajte si recenziu knihy V melónovom cukre >>
Ilustrovať práve Brautigana bol váš nápad?
„Niekoľko rokov to bola moja obľúbená kniha. V českom preklade som ju čítala viackrát. Vždy som si predstavovala, aká by to bola výzva. Najväčší impulz prišiel, keď som sa na škole dostala na stáž k Paľovi Bálikovi do ateliéru grafického dizajnu.“
Bol to teda obyčajný školský projekt?
„Áno, semestrálna práca. Stihla som urobiť jednu z troch častí príbehu. Malo to formu malých viazaných zošitov, ktoré by vychádzali po jednom – bola by z toho taká zberateľská záležitosť. Koncept bol však hotový pre celú knihu.“
Zháňali ste vydavateľa?
„To vôbec. Pre mňa bolo dôležité najmä to, že Paľo Bálik mi pomohol pozrieť sa na knihu ako na celok. Predtým som nemala možnosť dať tomu dôraz. Grafika s ateliérom ilustrácie a grafický dizajn sú dva oddelené odbory. Je dôležité vyskúšať si rozličné techniky ilustrácie, ale to, ako treba spolupracovať s grafickým dizajnérom alebo komunikovať s vydavateľom, sa v škole neučí. Knižná ilustrácia sa pritom nedá robiť nezávisle od nich, iba tak – spoza stola.“
Napokon z Artfora zavolali sami?
„Jeden deň sa mi ozval šéf Artfora Vlado Michal. Hovoril, že sa dopočul o mojich ilustráciách a rád by ich videl, lebo Brautigana sa chystá vydať. Tuším, že prvý impulz k nemu prišiel od Daniela Heviera – ten pripomenul, že táto kultová kniha tu chýba a text preložil. V prvej chvíli mi napadlo, že sa určite museli všetci v Artfore zblázniť. Text je síce veľmi útly, vedela som však, že v mojom vyhotovení to bude vydavateľsky veľmi náročné. Zdalo sa mi, že vydať takú veľkú knihu pre dospelých je riziko.“
Ukážky z knihy V melónovom cukre.
Čím je ilustrovaná verzia Brautigana lepšia, ako by bola tá bez ilustrácií?
„V prvom rade jeho text nie je taký, že by sa musel hltať. Ilustrovaná verzia mu dáva priestor. Človek ho takto môže pomaly tráviť a vychutnávať si ho. Na jednej strane je málo textu, spomaľuje sa dej, čitateľ má čas vytvárať si svet, o ktorom číta. V ilustráciách sa nesnažím prerozprávať napísané. Skôr poukazujem na vzťahy medzi predmetmi či udalosťami.“
Máte vlastný zásobník obrázkov či prvkov, z ktorých si vyberáte?
„Pri tejto knihe bola tvorba obrázkov až takmer na konci. Najprv sme vymysleli formát – to, aký má na čitateľa kniha vytvárať dojem, ako má fungovať. Od toho sa odvíjal sadzobný obraz, typografia a tvorba ilustrácií. Mám vlastnú škálu a postupy. Je bežné, že ilustrátori majú nejaké typické prvky. Niekedy je to štylizácia, inokedy celkový názor na to, čím má ilustrácia byť. Najlepšie je stáť uprostred – mať niečo špecifické, ale nedržať sa toho striktne, inak ilustrátor unudí sám seba, nehovoriac o divákoch.“
Je veľmi rozdielne pracovať na knihe pre deti a pre dospelých?
„Áno – v ilustrácii pre dospelých si môžem dovoliť naozaj všetko. I keď, nemyslím si, že detská ilustrácia má presné pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Vo veku, keď sa deťom kupujú ilustrované knihy, už sú schopné prijať aj obrázky trochu chytené alternatívnou vizualitou. Nemám rada pravidlá, ktoré ilustráciu zväzujú.“
Ilustrácie z knihy O basetovi, ktorý neznášal mľaskanie.
Na VŠVU vás prijali na odbor maľba. Prečo ste z neho odišli?
„Necítila som sa tam dobre. Veľmi intenzívne som tam vnímala fakt, že maľba bola v tom čase na akomsi výslní. Cítila som tlak, že od maliarov sa veľmi rýchlo požaduje, aby si vytvorili vlastný štýl, značku. Šla som do ateliéru k Jánovi Bergerovi, cítila som tam iný prístup. Chcela som ešte byť v akomsi inkubátore. Napokon aj tak rozhodol pocit, že musím odísť. Zvíťazila grafika a grafický dizajn.“
Dá sa ilustráciou uživiť?
„Skúšam to. Počas školy som robila najmä pre časopisy, nič väčšie neprichádzalo, až potom sa všetko zosypalo naraz. Až som začala mať pocit, že sa mi vlastne plnia sny. Oslovili ma z vydavateľstva Argo – kniha Mahábhárata vznikla celá v spolupráci s grafickým dizajnérom Borisom Melušom. Pre vydavateľstvo Trio som ilustrovala Spiace mesto Martina Vopěnku. Keď nerobím knižnú ilustráciu, snažím sa robiť voľnú grafiku. Vďaka T-Gallery, ktorá sa venuje výlučne grafike a kresbe a zastupuje ma, nemám pocit, že robím iba do šuplíka.“
Ako je na tom dnes slovenská ilustrácia?
„V 90. rokoch nastal útlm, pravdepodobne pre obrovský prílev disneyoviek. Vydavatelia bezmyšlienkovite preberali zahraničné tituly. Prekričať sa slovenskou produkciou bolo takmer nemožné. Pritom kedysi mala naša ilustrácia skutočný cveng. Teraz je opäť na vzostupe. Vydáva sa celkovo viac kníh ako pred pár rokmi. Navyše, už niekoľko rokov funguje Asociácia ilustrátorov, ktorá zoskupuje a podporuje najmladšiu generáciu, aj tú už etablovanú.“
Ilustrácie z knihy Liek pre vĺčika.
Ovplyvní vydanie Brautigana vývoj ilustrácie?
„Mám ideály (smiech). Skôr je to však v rovine dúfania. Možno V melónovom cukre pomôže zmeniť pretrvávajúci pohľad čitateľov a vydavateľov. Ilustrácia nie je iba pre deti – no u nás sú stále pochybnosti o tom, načo by dospelým boli v knihách obrázky. Aj v Asociácii ilustrátorov sa snažíme podporovať domácu produkciu a povzbudzovať ľudí, aby boli radi a vážili si, že kupujú knihu slovenského autora, dobre zvládnutú slovenskými dizajnérmi a ilustrátormi.“
Máte už ďalšie vysnívané knihy na ilustrovanie?
„Ako diplomovku som robila knihu Itala Calvina Neviditeľné mestá. Je to asi ešte náročnejší projekt ako bol V melónovom cukre. Nájsť vydavateľa, ktorý by bol ochotný do toho ísť, nebude ľahké.“
Ilustrácie z knihy Mahábhárata.
