Tento román sa začal 13. mája 1964 v dome v Bolinas, Kalifornia, a skončil sa 19. júla 1964 v prednej izbe na Beaver Street 123 v San Franciscu, Kalifornia. Takto vyzerá záver knihy Richarda Brautigana V melónovom cukre, a hneď táto veta môže byť úvodom k špekulovaniu nad tým, čo sme to vlastne dočítali.
Pravda, už vopred sme vedeli, že ideme čítať kultovú knihu, nielen zbožňovanú obdivovateľmi bítnickej generácie a vyznávačmi hnutia hippies, ale tiež vysoko cenenú literárnou kritikou. Táto vedomosť nás nenechala nedotknutých, no to nemení nič na fakte, že priznávame spontánne a úprimné očarenie nezvyčajným textom.
Prečítajte si rozhovor s Danielou Olejníkovou, ktorá knihu ilustrovala >>
Ilúzia rozprávky
Spomínaná záverečná veta knihy nie je najpodstatnejšia, ale je príznačná a je bodkou, či skôr otáznikom (a nie jediným) za celým príbehom utopickej komunity jaZMARU v pomyselnom čase a priestore. Rozprávač totiž v zrube nad jaZMAROM priebežne píše (túto alebo inú?) knihu („len tak, čo mi zíde na um: jedno slovo za druhým“), a keď na konci oznámi, že ju písal v Kalifornii, môžeme to už brať ako fakt, veď v San Franciscu naozaj Brautigan žil. Lenže podľa všetkých jeho biografií knihu V melónovom cukre napísal v roku 1968...
Jeho rozprávanie je detsky jednoduché a postavy a kulisy dokonale rozprávkové. Hovoriace tigre, ktoré žerú dospelých a potom ich deti doúčajú matematiku, príjemné mestečko jaZMAR, kde je takmer všetko z melónového cukru, rieky, ktoré majú len niekoľko centimetrov a na ich dne sú v obrovských sklenených truhlách pochovaní mŕtvi, či neurčité a nepredstaviteľné obydlia splývajúce s prírodou („vyšiel som z izby predizbou, ktorá vedie pozdĺž rieky“).
Poetika verzus brutalita
A k tomu rozprávač, ktorého život sa deje v melónovom cukre a ktorý nemá obvyklé meno, vlastne žiadne, zato však ponúka veľa tipov, ako ho možno volať. „Mohla byť už polnoc a oheň v sporáku vyzváňal ako zvon. To je moje meno.“ Napríklad.
Mylný dojem, že ide o literatúru pre deti, paradoxne posilňuje aj prekrásna grafická výbava tohto prvého slovenského vydania. Detská poetika jazyka so zmyslom pre humor („ostatní povedali, že si pôjdu po svojom, a tak si išli po svojom“) je však v protiklade s brutalitou rituálnych samovrážd či chladnokrvne a bez emócií prijímanej smrti najbližších.
Brautigan nám nedáva šancu na hľadanie logiky v jeho surreálnom svete, text sa môžeme pokúšať skladať a znovu rozkladať, ale najlepšie je nechať sa ním unášať a vychutnávať si jeho živú hravosť. A aj vtedy, a možno vtedy najviac, sa začnú vynárať kontúry dôvodov jeho obrovského ohlasu.
Samovražda ako zrkadlo
Kniha je totiž úzko spätá s obrazom Ameriky 60. rokov, túžob jej avantgardných poslov a ich nasledovníkov. Mestečko jaZMAR je stelesnením návratu k prírode, kým neďaleké Zabudnuté diela, kde žije záporný hrdina doJED a jeho opití kumpáni, sú symbolom bývalého pretechnizovaného sveta. Zabudnuté diela sú neohraničené do diaľky i hĺbky, z ktorej jeho obyvatelia neustále vykopávajú haraburdy niekdajšej civilizácie a z nich pália whisky.
Lenže práve banda opilcov, z ktorej išiel strach, však nakoniec namiesto obávaného útoku na jaZMAR mu „len“ nastaví zrkadlo nečakanou hromadnou samovraždou.
Nie je to síce úplne v duchu hipisáckej potreby lásky a nie vojny, ale aj táto neagresivita konvenuje s vnímaním sveta kvetinových detí. Podobne ako výzva rozprávača, aby sme sa všetci usilovali vždy konať len to najlepšie. A zaručený návod, ako dosiahnuť tento vzdialený cieľ? „Iba skrz melónový cukor.“
