Strhujúci príbeh a najmä magické prostredie mestečka na juhu Slovenska zaradili román Ladislava Balleka Pomocník medzi to najlepšie, čo v slovenskej literatúre vzniklo v 20. storočí. Osud živnostníka Riečana je však trpko aktuálny aj dnes.O meste svojho detstva a južanskej filozofii rozpráva autor knihy LADISLAV BALLEK.
Píše sa rok 1945 a z horniakov do juhoslovenského Palánku prichádza mäsiar Štefan Riečan. Mäkký, prostý, utiahnutý, poddajný osudu, no schopný zachovať si dôstojnosť. Bojoval v Povstaní, o všetko prišiel a nádej na nový život sľubuje opustený palánsky obchod s mäsiarstvom a jatkami, ktorý mu pridelili.
Spolu s obchodom však Riečan získava aj pomocníka Volenta Lančariča, ktorý tu ostal po bývalom maďarskom pánovi. Je to mocný chlap, dravý južanský živel s balkánskymi koreňmi, surovec, bitkár, vynaliezavý kšeftár.
Ich osudy sa skrížia a Volent postupne získa moc nielen nad Riečanovým obchodom, ale i jeho manželkou a dcérou, takže Riečanovi napokon zostanú len oči pre plač.
Slnko, vône, farby
Fakty
Ladislav Ballek
Ladislav Ballek sa zaraďuje medzi najvýraznejších predstaviteľov moderného slovenského románu.
Román Pomocník vyšiel v roku 1977 po zbierke noviel Južná pošta a pred románom Agáty ako jedno z troch diel o Palánku. Román vznikal takmer tri roky.u bude nejaký text
V roku 1980 vyšiel ruský preklad, potom postupne maďarský, český, estónsky, nemecký, ukrajinský a rumunský. Doteraz vyšla kniha v štyroch vydaniach.
Pre divadlo adaptoval Pomocníka začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia scenárista Ondrej Šulaj, naštudovali ho v slovenských divadlách v Martine, v Nitre, Košiciach, Prešove, Bratislave a najnovšie v Komárne v réžii autorovho syna Rastislava Balleka.
V roku 1981 nakrútil režisér Zoro Záhon rovnomenný celovečerný film, kde si zahrali okrem spomínaných hercov aj Ivan Mistrík, Július Satinský, Marta Sládečková či Hana Talpová.
V roku 2006 vyšiel v kolekcii filmov 80. rokov na DVD v denníku SME a stal sa jedným z najpredávanejších titulov
Kostra príbehu by asi na výnimočnosť románu nestačila, juhoslovenský priestor má však neopakovateľnú atmosféru.
„Slovenská literatúra je tradične zasadená do hôr a dolín Liptova, Oravy či Horehronia. Tento svet býva nevľúdny. Ballek objavil slnko, vône, farby, bohatstvo, nadbytok. Slovensko-maďarské pomedzie sme si takto kultúrne prisvojili. Oproti kultúrne predvádzanej askéze sa zrazu zjavia ľudia, ktorí si užívajú zmyslový svet - pitie, jedenie, erotiku,” hovorí literárny vedec Vladimír Barborík.
Drámu podľa neho Ballek veľmi prezieravo nestavia na nacionálnom základe, ale na konflikte kontrastných charakterov. „Tie časy sú nepokojné, sú tam síce nacionálne vášne, ale pre autora to nie je rozhodujúce. Národnostná príslušnosť nepredstavuje preňho špecifickú kvalitu.”
V jazyku filmu a divadla
Za postavou uhrančivého Volenta si dnes väčšina ľudí predstaví charizmatického Gábora Koncza, maďarského herca, ktorý ho vo filme režiséra Zora Záhona stvárnil tak dokonale, že neskôr spoluurčil aj charakter slávneho Rácza v Pišťankovom románe Rivers of Babylon.
Pomocníka však ešte predtým čakalo divadelné spracovanie, ktoré pripravil Ondrej Šulaj. Jeho dramatizácia, ktorá sa objavila po prvý raz na Poetickej scéne v réžii Marty Gogálovej, obišla celé Slovensko, dokonca sa hrala v českom Ústí nad Labem, v Prahe na DAMU či v Divadle Komedie, kde sa celý príbeh preklopil na tému Sudety.
Cenné klebety
Práve na základe úspechu divadelnej podoby oslovila Ondreja Šulaja Koliba, či by nechcel pripraviť filmovú adaptáciu.
„Mal som šťastie, že som mohol spolupracovať s ľuďmi, ktorých som si vážil - s Rudom Slobodom a mojím učiteľom Tiborom Vichtom. Veľmi mi pomohli, bol to môj prvý celovečerný film. Keď do toho vstúpil režisér Zoro Záhon, tak sme sa niekoľkokrát aj vybrali do Palánku. Dozvedeli sme sa kopu vecí zo zákulisia jednotlivých postáv - z klebiet, ktoré sa tam ešte v osemdesiatych rokoch tradovali,” spomína Ondrej Šulaj.
Film získal aj jednu z hlavných cien v Karlových Varoch. Okrem Gábora Koncza v ňom zasvietili aj maďarská herečka Ildikó Pécsi či Elo Romančík v postave Štefana Riečana.
Ladislav Ballek. Foto - Peter Procházka
Umenie rozprávať
V knihe je prítomná istá odvaha slobodne pomenovať a vidieť veci, ktoré súviseli s Povstaním a s premenami po roku 1948. Práve tieto skutočnosti zaujali Ondreja Šulaja.
„Ballek odkryl tieto témy nie jánošíkovsky ani veľkohubo a pozérsky, naopak, z románu cítiť snahu o úprimný pohľad cez človeka, prostredie a históriu. Napriek tomu, že autor fungoval v straníckych štruktúrach, jeho diela sa to netýkalo. Ako keby si uchovával rozprávanie ľudí z prvej republiky,” hovorí scenárista, ktorý sa už niekoľko rokov chystá aj na sfilmovanie románu Agáty.
Obdivuje Ballekovo rozprávačské umenie, ktoré vraj zdedil po svojej mame, veľkej rozprávačke a sprostredkovateľke mnohých informácií.
Šahy a pomocník
Čo spustilo vo vás písanie kníh o Palánku?
Po roku 1968 som pocítil potrebu vrátiť sa k domovu, podobne ako iní autori mojej generácie. Navyše pre mňa bolo výzvou, že o južnom Slovensku sa v strede, na severe či na východe Slovenska vedelo veľmi málo. Tak som sa sústredil na mesto, v ktorom som vyrastal - Šahy.
Nazval som ho Palánkom. Je to turecký názov, znamenal pohraničnú pevnosť. Tam som si uvedomil nielen vzťahy vo svojej najbližšej rodine, ale širšie, historické súvislosti.
Ako došlo na Pomocníka?
Povedal som si, že napíšem príbeh o povojnových rokoch v Palánku. Vtedy sa do toho mesta sťahovalo veľa Slovákov, lebo časť Maďarov odišla, bolo tam treba zriadiť správu, ponúknuť životu všetky potreby.
Bol príbeh inšpirovaný skutočnými postavami?
Viete, keď šiel nakrúcať Zoro Záhon film, tak sa vybral do Šiah. Vstúpil aj do dvora starého hotela pri námestí, a jedna staršia pani sa ho opýtala, čo tam hľadá. Povedal, že ide nakrúcať Pomocníka a zoznamuje sa s exteriérmi. Ona mu povedala: tak ja vás potom môžem zoznámiť so sestrou Volenta Lančariča.
Ale veď on nemal nijakú rodinu, hovorí Záhon. Žena však presviedčala: ja o tom viem viac ako pán Ballek, lebo som staršia. Ten príbeh si Šahania jednoducho prisvojili a prijali ho načisto ako správu o sebe.
Ako ste v detstve vnímali jazykovo hybridné pohraničné prostredie?
Ako dieťa ma juh raz a navždy hlboko oslovil. Mám rád rovinu a mám ju rád dodnes. No je to rozdiel, keď žijete na rovine a keď v doline, kde každého poznáte. Na rovine musíte prijať inú filozofiu.
Prekvapilo ma, keď som prišiel k babičke na Spiš, že pre mojich priateľov z detstva bolo psychologicky južné územie vzdialenejšie ako Morava. Mali o ňom len veľmi zúženú predstavu na úrovni nedorozumení medzi Slovákmi a Maďarmi. Aj preto som cítil potrebu o tom rozprávať.
Aká je tá iná filozofia?
Na juhu sa inak vnímal priestor a čas. Kým na severe dolina viac chránila ľudí pred vpádmi Turkov, na juhu museli pri sebe stáť v širšom rozmere. A predovšetkým - išlo mi aj o zoznámenie s mestskou kultúrou.
Ako si spomínate na tamojšie spolunažívanie?
Za mojich čias sa nepamätám na žiaden konflikt. Žili sme vedľa seba a držali sme sa zásady, že cenu domu zvyšuje aj povesť suseda.
Stále máte taký hlboký vzťah k Šahám?
Každý rok tam zájdem. Žiaľ, už nie vlakom Zvolen - Šahy, lebo ho pred pár rokmi zrušili. Ten bol v Pomocníkovi dôležitým udávateľom rytmu, hneď v prvej vete. Dlho som nad ňou premýšľal. Kým som ju nemal, nemohol som ísť ďalej. Musíte múzy osloviť, lebo inak neprídu.
Dávno ste nič nenapísali. Pracujete na niečom?
Po istom čase som začal písať denníky o česko-slovenských vzťahoch, ktoré som osem rokov sledoval ako veľvyslanec v Česku. Záleží mi na tom, aby sa na ne nezabudlo.
