Až keď naozaj držíte v rukách ručne vyrobenú knihu, cítite, aký je to rozdiel oproti knihám vyrobeným strojovo. Miesto, kde vznikajú, nájdete aj v Žiline. Knihársku dielňu tu viac ako dvadsať rokov vedie Lida Mlichová.
„Nemá to logiku, nie? Toľko práce pre jednu knižku,“ hovorí s úsmevom Lida Mlichová o knihe Broni Schraggeovej Chlapec a dúha. Je neobyčajná nielen tým, že ilustrácie sú zhotovené slepotlačou, ale aj tým, že je celá zviazaná ručne.
„Nikdy nezabudnem, že sa robila aj tu. Bolo to síce iba 150 kusov, no je to presne to, čo chcem robiť. Človek, ktorý ide po efekte, si ju nekúpi, lebo tá kniha má v sebe čosi iné. To, čo s človekom pohne – a to je zároveň sila, pre ktorú sa to oplatí robiť,“ dodáva elegantná dáma, ktorej by ste iba ťažko uhádli vek.
Sedíme v kreslách jej knihárskej dielne. Vo vnútri je ticho, pokoj a veľa skvostov, ktoré sa jej tu za dvadsať rokov nazhromaždili. Staré ručné väzby kníh s pozlátenými okrajmi, čo sa svojho času dali kúpiť za pár korún, aj nové diela, na ktorých pracuje Lida Mlichová spolu s priateľmi – Petrom Ďuríkom, Palom Chomom, Miroslavomm Cipárom a ďalšími.
„Nie je ich veľa, robíme ich v päť- až sedemkusovom náklade – je to čosi, čo robíme iba pre seba, rozhodujeme o každom detaile – o papieri, písme, väzbe. Ale to je tá druhá časť práce, ktorú robíme. Tá, ktorá nás neživí,“ vraví knihárka.
Ukazuje nám Proglas, Apokalypsu, Šalamúnov text, Ódu na typografiu, ale aj triptych Vazby laskavých doteků, ktorý urobila na počesť svojho otca Jána Vrtílka. Svoje remeslo totiž zdedila práve po ňom.
Lida Mlichová používa rôzne materiály - najčastejšie kožu, ale aj pergamen a ručne robený papier.
Remeselníci
Knihárska dielňa Lidy Mlichovej
- ponúka celokožené väzby kníh s vrstveným dizajnom podľa originálnych návrhov, slepotlač, zlatenie, zápisníky, denníky, pasparty, celoplátenné komerčné väzby aj väzby z umelých materiálov, tubusy, pamätné knihy, kroniky miest, obcí, rodinné kroniky, špeciálne dosky na slávnostné príležitosti a mnoho iného.
Všetko je stopercentná ručná práca pod vedením Lidy Mlichovej, jej diela získali mnoho ocenení na domácich a medzinárodných súťažiach.
Môžete si ich prezrieť na www.kniharskadielna.sk, na Facebooku alebo aj osobne v Žiline.
Ján Vrtílek prišiel do Žiliny v roku 1928 už ako vyučený knihár z Vyškova na Morave, dokonca vedel aj ručné zlatenie a to nebola u knihárov samozrejmosť. Jeho strýko tu viedol dielňu, začal uňho pracovať, našiel si lásku aj kamarátov. Hral na husle a zapájal sa do spoločenského života. „Otec bol ´zvídavý´, stále chcel vedieť viac a darilo sa mu to. A keď dielňa jeho strýka zanikla, založil vlastnú,“ vysvetľuje pani Mlichová.
Podarilo sa mu fungovať aj počas socializmu, a to iba preto, že sa v roku 1949 stal čelnom Slovenského zväzu výtvarných umelcov. „Aj keď neskôr pobrali všetky živnosti, jeho ateliér vďaka tomu vydržal. Robil pamätné knihy, kroniky – a rovnako ako umelci chodil na komisie do Martina, kde sa všetko posudzovalo. Ale robil si aj veľmi veľa vecí iba sám pre seba – aby rástol.“
V tom čase sa všetci knihári z Československa poznali a ak sa remeslu chcel niekto naučiť, oslovil niekoho z odborníkov a začal k nemu chodiť do dielne. „Často sa stávalo, že špičkovými knihármi boli pôvodne lekári či právnici – možno preto, lebo ich k tomu priviedol zážitok z prečítanej knihy,“ hovorí pani Mlichová.
Lida Mlichová vo svojej dielni.
Nový rukopis
Ju to tiež ťahalo ku knihám, stále sa motala okolo otca, ostatní súrodenci sa vybrali iným smerom. Skončila gymnázium a keď mala devätnásť rokov, musela sa zamestnať. Podarilo sa jej to v geologickom prieskume, ktorý k nim nosil viazať všetky správy a dokumenty, a tak nikdy neodišla ďaleko od budúcej profesie.
Sama sa prvýkrát predstavila medzi knihármi spolu s Vierou Meckovou, dobrou priateľkou a architektkou, v roku 1984. „Poslali sme knihy na výstavu do Prahy. Až neskôr sme sa dozvedeli, ako porota hútala, kto to môže byť – nespoznávali náš rukopis, vedeli, že je to niečo nové.“
Otázku, či cítila pred prácou svojho otca rešpekt, akoby čakala. „Niekto by si mohol povedať, že som sa musela oslobodiť od jeho tieňa, no keď tým žijete a robíte to akosi prirodzene, tak vám takéto niečo vôbec nepríde na rozum,“ hovorí. „A asi som skrátka mala tú drzosť robiť to, čo on, i keď to dnes robím úplne inak.“
Triptych Vazby laskavých doteků, ktoré urobila knihárka na počesť svojho otca.
Najprv kvalita – potom cena
Rok po revolúcii začala fungovať jej samostatná dielňa. Odkúpila stroje, materiál a triasla sa od strachu. „Nevedela som, ako sa vypisuje faktúra, objednávka, či budem mať na nájom. Ale mala som meno a nemusela som si robiť žiadnu reklamu. Albumy, kroniky, bibliofílie, práca pre geologický prieskum – všetko pokračovalo veľmi plynulo. Keď to porovnám s dneškom, dá sa povedať, že v 90. rokoch sa peniaze zarábali ľahko. Samozrejme - poctivou prácou. Rozdiel je v tom, že vtedy remeslo fungovalo akosi čistejšie, férovejšie. Nikto nechcel najprv vidieť cenovú ponuku – ale kvalitu práce.“
Za ten čas, čo sa učila pri otcovi, sa knihy zmenili. Kedysi mohla byť výzdoba na takmer čomkoľvek, dnes je dôležité, aby výzdoba vyjadrovala obsah. „Keď robím knihu a dám na ňu brošňu a kríž, tak viem presne zdôvodniť, prečo som to urobila, aký to má súvis s obsahom knihy a prečo to skrátka nemôže byť inak,“ vysvetľuje pani Mlichová a ukazuje knihu L. R. Haňku – Kavárenské kabuki s kresbami starých ľudí. „Staroba je kríž, nie je na nej nič pekné, akurát to, že si človek pamätá, aké to bolo, keď bol mladý,“ hovorí stroho, no nie s pátosom.
Nie je to vraj ťažká práca. "Niekto chodí do fitka, ja robím knihy," hovorí Lida Mlichová.
Stroje ju neohrozujú
Laik by povedal, že knihársku dielňu, ktorá je založená na ručnej práci, musia zákonite ohrozovať stroje, no nie je to tak. Objednávky sú stále približne rovnaké.
Svojho najbližšieho konkurenta nepozná. „Isto tu niekto je, ale vidno to nanajvýš na súťažiach či výstavách a tých je u nás už iba veľmi málo.“
Teší ju, keď prídu nejakí študenti, ktorí majú skutočne záujem niečo sa naučiť. Knihárske remeslo sa totiž vyučuje už iba v rámci učilišťa, a tam sa sústredia viac na strojovú prácu, nezveľaďujú remeslo do hĺbky a to je jej ľúto.
Dnes, keď sa už nepoužíva ťažký lis, to vraj nie je príliš ťažká robota. Záleží však na tom, či má človek cit a vie robiť rukami. A najťažšie je aj tak vymyslieť, ako má kniha vyzerať. „Nosím tie návrhy v hlave celé dni. Nikdy si nerobím viacero pokusov, idem naisto. Ani veľmi nekreslím do detailov, skôr dávam dohromady materiály, tému a postupne sa to začne ukazovať samo,“ opisuje knihárka.
Nemá rada, keď jej niekto hovorí umelecká knihárka. „Keď chcú niekam do katalógu napísať, že robím umeleckú knižnú väzbu, vždy im vravím, nech tam radšej napíšu – ručne viazaná knižná väzba. Umenie – to je príliš veľké slovo. Robím to pre radosť.“
Iba z radosti by, samozrejme, nevyžila. Priznáva, že jej práca je drahá, ale vzápätí sa pýta, prečo by mala robiť pod cenu len preto, že je na Slovensku. „Stane sa, že príde ktosi, kto chce nižšiu cenu a argumentuje tým, že za rovnakú sumu mu to vyrobia aj v Nemecku. Ja to viem, lebo tam chodievam, ale viem aj to, že som rovnako remeselne dobrá ako tam.“
Éra remeselníkov, ktorí mali akýsi prirodzený vkus a cit pre veci, je podľa nej už preč.
Apokalypsa z ručnej dielne.
„Stará škola“
Pri všetkom tom cite, čase a trpezlivosti, ktoré venovala Lida Mlichová svojej dielni, je iba ťažké spýtať sa jej, či má nástupcu, ktorý to prevezme. „Deti sa knihárstvu nevenujú, pre syna to nebola perspektíva – nebol by z toho uživil rodinu a dcéra sa to síce vyučila, no napokon ju odnieslo inam, je spokojná a ja tiež. Najmä preto, že som dokázala pochopiť jej odvahu, keď mi povedala, že to nechce robiť. Ešte sme vtedy boli s otcom v jednom ateliéri, ona za mnou prišla a povedala, že si to skrátka nedokáže predstaviť, pracovať so mnou a s deduškom,“ vysvetľuje.
Rozmýšľala už, že by sa jej dielňa prerobila na živé múzeum, no ešte na to nie je správny čas. Všetky veci sú pre ňu príliš osobnou históriou, živými spomienkami a vzácnymi artefaktmi.
Ukážka z knihy Šalamúnov text s ilustráciami Miroslava Cipára.
