najlepšiu.
Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju tu
Zabiť za kus plastu
Autorka: Janka Javorka
Obsah posledného vreca sa stratil za jednoliateho hrkotu v násypke priemyselnej váhy a zanechal po sebe oblak jemného prachu, vznášajúceho sa nad obitým lievikom. Riva si znova potiahla golier roláka, aby mala istotu, že jej filtračná látka dokonale zakrýva aj nos. Mlčky čakala, pokiaľ zriadenec odváži všetok úlovok a odovzdá jej kartičku so zapísaným množstvom. Závitovka v útrobách gigantickej váhy zhltla i posledné zrnko a automatická jednotka vypľula údaj.
„Slušné,“ zazubil sa chlapík pri monitore a hodil Rive k nohám prázdne vrece, „ale minule to bolo lepšie.“ Pokúsil sa nadviazať rozhovor, no zakuklená žena mlčky pozbierala vrecia a bez záujmu mykla plecom.
Keď konečne zamierila k hlavnej budove, pozorne si prečítala čísla vypálené do plastovej kartičky. Vôbec to nebolo slušné, bolo to priam hrozné. Sezóna už bola v plnom prúde, keď dorazila do lovísk, všetky lepšie kvadranty boli dávno rozchytané a navyše tento rok obzvlášť neprial mladým plastikantom. Väčšina ulovených kusov sa už začínala drobiť pod vplyvom vysokého veku, farba suroviny stratila jas, a to všetko sa odrazilo i na výkupných cenách. Ak chce zimu v pokoji prečkať u otca, bude musieť pridať.
Za pokladňou sa rozvaľoval správca osobne a dával si poriadne načas s nahodením údajov do registra. Chvíľu akoby mimovoľne obracal kartičku v ruke nakloniac sa cez pult, aby lepšie videl na jej karavan zaparkovaný pred budovou.
„A to sa nebojíte takto sama, tam vonku? Aj tuto starý Krims dopadol zle, a to pritom bola už jeho dvadsiata sezóna,“ hlavou naznačil smerom k plagátu visiacemu vedľa skrinky na identifikačné kľúče, s oznamom o pátraní po nezvestnom. Na okoloidúcich sa odtiaľ škľabil plešivejúci muž neidentifikovateľného veku, s nezdravo vyzerajúcimi fľakmi na ľavom líci. Prednedávnom našli v sedemdesiatom treťom kvadrante jeho opustený karavan, on samotný zmizol bez stopy. Vlastne len vďaka tomu sa uvoľnili pozemky, na ktorých Riva mohla loviť i napriek neskorému príchodu.
„Niekto to robiť musí,“ dúfala, že jej hlas znel dostatočne rozhodne, aby prípadné doťahovanie uťala hneď v zárodku. Veď v podstate aj mala pravdu. Zatiaľ sa nikomu nepodarilo dopestovať ani dochovať dostatočne kvalitnú surovinu v zajatí a opakovaným spracovaním strácala ďalšie dôležité vlastnosti. Syntetizovalo sa z nej všetko, od nábytku a povrchov ciest, cez zariadenia každodennej potreby, až po anorganické potraviny dostupné pre celú populáciu. Preto jedinou cestou, ako zabezpečiť dostatok materiálu pre všetkých, bolo zaobstarať ju čerstvú. A to sa bez lovcov nezaobišlo.
Dočerta aj so správcom! Samozrejme si vedela predstaviť tisíc lepších vecí ako túto úmornú drinu. Tak rada by žila svoj život ako predtým. Vrátila by sa do mesta, do ich prenajatého bytu, k svojej práci v univerzitnej knižnici, veď ani starostlivosť o domácnosť nebola v meste zložitá. Priamo pod sídliskom viedli rozvetvené trate, ktoré zvážali všetok použitý materiál i odpad do prekladísk a odtiaľ buď na ďalšie priame spracovanie v priemyselných zónach alebo za mesto, kde ho hladne pohltila rozpínavá divočina. Použité predmety každodennej potreby na konci dňa vhadzovala do tmavých násypiek, ktoré boli nainštalované na každom poschodí, pitnú vodu, či syntetizované jedlo stačilo len kúpiť a rozbaliť. Večer by nedočkavo čakala Arendta, kedy sa vráti z univerzity alebo zo služobných ciest a ráno by sa prebúdzala po jeho boku. Boli by opäť spolu a šťastní. Také jednoduché a napriek tomu nereálne.
Zhrabla doklady a so zle skrývanou podráždenosťou, bez pozdravu na rozlúčku, vpadla do susediacej kantíny. Správcova žena sa jej obratne vyhla. S plnými taniermi v rukách prešla k dvom hosťom sediacim v poloprázdnej jedálni. Lovkyňa si chcela len prevziať objednané a zaplatené zásoby, no čosi ju náhle priklincovalo na mieste. Tá vôňa! Prudko nasala vzduch, mimovoľne privrela oči. Bol to ničím nezameniteľný vnem, osamelá, hlboko vypálená spomienka, kľúč, ktorý odomykal skryté zákutia v jej pamäti.
Arendt sa jedného večera objavil u nich doma po boku jej otca. Mladý doktorand zbierajúci údaje v teréne pre svoju prácu, so žiarivými dobráckymi očami, rukami so štíhlymi dlhými prstami, ktoré pevne stisli jej podávanú ruku a tým najkrajším a najúprimnejším úsmevom, do ktorého sa zaľúbila skôr, ako jeho majiteľ stihol vysloviť nahlas prvé slovo. Otec sa živil ako lovec a sprievodca po loviskách v zdanlivo nekonečných surovinových pláňach a húštinách. Z Rivy sa preto s jeho pomocou stala zdatná lovkyňa. Zvykla si na to, že z času na čas otec priviedol domov cudzincov. Tento bol však v niečom iný. O tom, čo tu robil, hovoril zápalisto, s nákazlivým nadšením a priam neotrasiteľným presvedčením. V okolí zbieral vzorky pôdy, aby z nich zistil mieru, ako to on nazýval, znečistenia. Robil hĺbkové vrty, ktoré mali ukázať hrúbku anorganických nánosov prekrývajúcich pôvodnú pôdu. Tvrdil, že existuje cesta späť. Späť k organickému životu. Že ľudia nie sú jediné bytosti, ktoré dokážu prežiť na vydrancovanom povrchu planéty so stáročnými nánosmi odpadu a nemusia sa nechať zvnútra zožierať syntetizovanou stravou a ansínom, umelým enzýmom, ktorý im automaticky v mikrodávkach vstrekovala takmer od narodenia napevno voperovaná pumpa na ľavom predlaktí. Vďaka ansínu dokázalo ľudské telo rozkladať anorganické potraviny a čerpať z nich dôležité živiny a minerály. Mnohým ľudom, ktorých organizmus sa nedokázal úplne prispôsobiť, vrátane Rivinej matky i jej samotnej, však spôsoboval utrpenie. Neskôr sa dozvedela, že ešte zostalo zopár dobre utajených fariem, na ktorých sa dopestovávali organické potraviny. Tie však neboli určené pre široké masy. Pri enormnom úsilí a energii, čo celé generácie vynakladali v snahe prispôsobiť sa vývoju a nezaostať, predstava, že by niekto riskoval narušenie novonastolenej rovnováhy síl v prírode, hraničila takmer so šialenstvom.
Keď sa Arendt na druhý deň rozlúčil, Riva si bola istá, že ho už nikdy viac neuvidí a rozohneného študenta zomelie systém rovnako ako všetkých poblúznených vizionárov. Lenže on sa vracal pravidelne aj potom, ako dostal miesto na univerzite a postupne zistila, že stredobodom jeho záujmu v loviskách už nie sú len pôdne vzorky. Medzitým vo veľkých bolestiach zomrela Rivina matka. Otec sa vrátil z nemocnice zlomený, v slzách zo seba vyrážal slová, v ktorých sa miešal hnev a zúfalstvo. Údajne došlo k postupnému rozleptaniu častí tráviacej sústavy a následnej otrave organizmu. Oficiálne stanovisko však znelo prudká alergická reakcia so zlyhaním dôležitých orgánov. Riva sa neohrabane pokúšala utíšiť otca, ktorého v takomto stave ešte nezažila, a pritom ona sama by potrebovala vziať do náručia, uchlácholiť, zmierniť smútok i strach z toho, že podobný osud zrejme čaká skôr, či neskôr aj ju.
O pár týždňov na to sa u nej zjavil Arendt s kyticou rozkvitnutých pohárnikov, natrhaných pred ich domom a s priškrteným hlasom jej oznámil, že s ňou chce stráviť zvyšok svojho života a prosí ju, aby s ním odišla. Vzali sa asi rok potom, čo sa Riva presťahovala do mesta. Nebyť ansínovej pumpy, ktorá jej v nepravidelných intervaloch vháňala do tela jed, ktorý ju zatiaľ udržiaval nažive, mohla by pokojne prehlásiť, že to snáď už ani nemôže byť lepšie. Dokonca začali uvažovať aj o dieťati, hoci sa bála, či po nej nezdedí priveľkú citlivosť na ansín, ako ona po matke. Arendt sa ju snažil v nejasných náznakoch upokojiť, že sa možno už čoskoro nájde riešenie i na tento problém. Niekde v kútiku duše tomu chcela uveriť, no nedokázal ju presvedčiť. Veď niektorými svojimi názormi, za ktoré sa mu často dostávalo verejnej kritiky, odporoval všeobecne platným dogmám o anorganickom svete ako jedinom zdroji obživy a existencie života. Bola to jeho sféra, do ktorej nedokázala preniknúť v akejsi podvedomej obave, že by to, čo by sa dostalo na povrch, mohlo ohroziť, či dokonca zničiť dôveru, s ktorou ho nasledovala do pre ňu cudzieho, uzavretého sveta. Do sveta v tieni mrakodrapov so slnečnými clonami, mĺkveho prežívania bez nebezpečných otázok, bez zbytočného záujmu o svet tam vonku.
Tak to bolo aj v deň, keď Arendt počas dôležitej vedeckej konferencie hneď v úvode obvinil prítomnú elitu z pokrytectva, keďže z odpadu vyrábajú len ďalší odpad, ktorým kŕmia široké masy a sami hodujú na oficiálne zakázaných organických potravinách označených dokonca za zdraviu škodlivé. Debata sa vzápätí zvrhla na vzájomné osočovanie. Označili ho za bludára a spiatočníka, anarchistu a prisluhovača AntiAno, ilegálnej organizácie bojujúcej proti používaniu anorganických surovín. Obvinili ho z pokusu o zničenie krehkej rovnováhy spoločenského systému a z verejného ohrozenia. Domov sa vrátil zničený. Univerzita mu pohrozila, že mu odoberie akademické hodnosti i možnosť prednášať a vystupovať v jej mene, Rive zas v práci naznačili, že možno bude lepšie, ak si aj ona začne hľadať miesto mimo univerzitnej pôdy. Niekoľkí priatelia s nimi pre istotu prerušili kontakty a na ulici sa im ušlo aj zopár nelichotivých nadávok od neznámych. Riva mužovi opatrne naznačila, že by možno bolo lepšie, ak by na nejaký čas odišli z mesta, pokiaľ sa nálada trochu neupokojí. Nechcel o tom ani počuť. Namiesto toho ju v jeden deň s nákazlivým nadšením v očiach požiadal, aby si s ním vyšla von medzi ľudí. Po chvíľke zdráhania súhlasila.
V ten večer sa ocitla na svojom prvom aj poslednom ilegálnom večierku. Uprostred mesta, ktoré žilo v rytme státisícov ansínových púmp, vstúpila do miestnosti plnej neznámych ľudí, hlasnej zábavy a neuveriteľne mätúcich a tajomných vôní. Arendt ju bez akéhokoľvek ostychu voviedol priamo do priestoru, ktorý dával archaickému slovu kuchyňa prapôvodný význam. Bol naplnený životom zručných rúk, ktoré na ohni šikovne pripravovali desiatky čudesných pochúťok. Žiadne šušťanie obalov syntetizovanej stravy. Bolo tam jedlo! Skutočné jedlo, nie ten zošrotovaný odpad, ktorý jej každý deň vŕzgal pod zubami a spôsoboval, že sa cítila ešte unavenejšia ako predtým. Arendt ju viedol za ruku a ukazoval, vysvetľoval, zdravil sa s prítomnými, roztopašne namočil prst do bledej omáčky, v ktorej plávali kúsky čohosi, a primäl ju, aby ju oblízala. To, čo sa dotklo jej jazyka, spôsobilo, že nápor nepoznaných chutí jej takmer vyrazil dych a zdesene stisla mužovi ruku. Smial sa, lyžičkou načrel do omáčky a celé sústo jej priviedol až k ústam. Neváhala. Bolo to priam opojné. V ústach sa jej desivo rýchlo hromadili sliny, v hrdle cítila teplo, ktoré sa rozlievalo do zvyšku tela a burcovalo v nej nepoznanú energiu. Kúsok pečeného mäsa s mesiačikom zemiaka, bobtnajúce kysnuté cesto, na prúžky nakrájaná pestrofarebná zelenina, chrumkavá a ešte teplá žemlička, na ktorej si poranila kútik úst... Všetko z prepašovaných surovín, nefalšované, čerstvé, voňajúce a zakázané.
Z večierka odišli narýchlo. Rive sa na čele objavili kvapky ľadového potu a vystrašene si začala uvedomovať, že s jej telom sa niečo deje. Po schodoch do ich bytu ju už Arendt musel niesť na rukách. Občas nadobudla vedomie nevediac, ako dlho bola mimo, a ani počas krátkych svetlejších okamihov nedokázala rozpoznať, kde je a či je niekto pri nej. Všetko bolo zastreté lepkavou hmlou sprevádzanou silnými kŕčmi a neovládateľnou triaškou. Nezvyknuté telo bojovalo s organickým jedlom, ktorého síce zjedla len trochu, no v žalúdku jej vznikol nebezpečný koktail. Po niekoľkých dňoch začala vnímať ustráchaného Arendta, ktorý jej kajúcne vysvetľoval, že ju nemohol vziať do nemocnice, kde by musel s pravdou von. Tá pravda by totiž ohrozila nielen ich.
V hlave mala zmätok a na jazyku okrem horkej pachute i desiatky otázok. Arendt jej opatrne chytil ľavú ruku, svojou dlaňou zakryl miesto, kde sa na predlaktí pod rukávom nočnej košele črtala ansínová pumpa a zľahka ju pobozkal na vnútornú stranu zápästia.
„Spravím všetko pre to, aby som ťa toho zbavil,“ zašepkal bez toho, aby k nej zdvihol zrak. Chcela tomu uveriť, priala si, aby tento okamih zamrzol v čase i priestore bez ohľadu na to, čo sa stalo a čo ich ešte len čaká.
Za pár dní jej už bolo natoľko dobre, že sa mohla vrátiť do práce a dúfala, že sa ich život vráti aspoň čiastočne do starých koľají. Neprešli však ani dva dni, keď sa Arendt nevrátil večer domov. Namiesto neho pri dverách stála polícia a ozbrojený dôstojník ju vyzval, aby išla s nimi. Na policajnej stanici sa so zdesením dozvedela, že na Arendta bol vydaný zatykač za spreneveru ohromnej sumy peňazí z univerzitných grantov, ktorá bola použitá na financovanie protizákonných aktivít AntiAno. Jej muž sa neobjavil ani na druhý deň a nedočkala sa ho ani týždne a mesiace potom.
„Dušička, ešte máme, ak by ste mali záujem,“ vytrhol ju z myšlienok hlas správcovej ženy. Zrejme si jej neprítomný výraz v tvári vysvetlila po svojom.
Vôňa pečeného mäsa, ktorá z jej pamäti vydolovala potláčané spomienky, sa zľahka rinula z priestoru za výdajným pultom a nenechávala ju na pochybách, že ide o nefalšovanú organickú surovinu. Vedela veľmi presne, kedy niečo podobné zacítila prvý a doteraz aj posledný raz.
„Manžel má kontakty a tu nás nikto nenačapá,“ veselo pokračovala žena a vhodila použité taniere aj s príbormi do odpadu. Ruky si utrela do opásanej zástery a šikovne k Rive zvrtla letáčik s dennou ponukou, zaliaty v priesvitnom plaste. Neveľká porcia pečienky stála menší majetok.
Riva rozpačito potriasla hlavou, náhlivo vzala pripravené vaky s pitnou vodou a balíčky syntetickej stravy a zanechajúc prekvapenú ženu za pultom rýchlo vyšla z jedálne. Krimsov opustený, úradne zapečatený karavan, ktorý sem dotiahli z lovísk, stál obďaleč. Ktosi naň svetlou farbou nastriekal niekoľko provokačných hesiel s podpisom AntiAno. Z automobilu už zmizlo všetko, čo sa dalo ľahko odmontovať, domácim bolo jasné, že Krims sa už nevráti. Kto tam vonku raz spravil chybu, mal mizivú šancu na prežitie.
Naložila zásoby, vrecia poskladala do prázdnej debny a s určitou nedočkavosťou sa zahľadela na koniec parkoviska, kde sa upravená cesta strácala vo vyjazdených pruhoch v nánosoch bioplastickej drviny. Tá predstavovala živnú pôdu pre celý rad nových tvorov, ktoré sa vyvinuli z pračudesného koktailu namiešaného z kombinácie biomasy, ropných zložiek, polymérov a ďalších ingrediencií a v konkurenčnom boji o životný priestor, počas stáročia trvajúcej premeny, vytesnili pôvodnú faunu a flóru na posledné chatrné ostrovčeky uprostred kôp odpadu. Riva však v tom okamihu nielenže neriešila spúšť, ktorá sa vymkla ľuďom spod kontroly, na chvíľu dokonca pocítila nádej, že tu môže nájsť stratený pokoj.
Počas obdobia, ktoré nasledovalo po Arendtovom zmiznutí, prišla prakticky o všetky úspory, prácu i priateľov. Dôkazy proti jej mužovi boli zdrvujúce a najatý právnik mal čo robiť, aby vyšetrovateľa presvedčil, že o tom nič nevedela. Celé mesiace ju vláčili po súdoch, no napriek všetkému tomu nemohla uveriť. Arendt síce mal svoje vízie a rád o nich presviedčal okolie, no stále to zostávalo len v rovine teórií a pre ňu bolo nepredstaviteľné, že by sa nechal zatiahnuť do niečoho takého. Stále dúfala, že sa jedného dňa objaví, na tvári presne ten istý úsmev, do ktorého sa pri prvom stretnutí zaľúbila a vyvráti všetky obvinenia. Po niekoľkých dlhých mesiacoch polícia dospela k záveru, že jej muž fungoval ako sprostredkovateľ a po tom, čo ľudia v pozadí dosiahli svoje, sa ho jednoducho zbavili. Oficiálne ho síce neprehlásili za mŕtveho, no prokurátor jej bez okolkov odporučil, aby sa s týmto nesporným faktom zmierila.
Rozviedli ich v Arendtovej neprítomnosti. Zvnútra ju nezožieral len syntetický ansín ale i prázdnota, do ktorej sa stále viac prepadala. Život sa jej delil na krátke etapy odmeriavané nutnosťou nakúpiť chýbajúce potraviny či zásobníky s enzýmom, jediné dôvody, pre ktoré opúšťala svoje štyri steny. V tomto stave ju zastihol stručný odkaz od otca, aby sa prestala ľutovať a vrátila sa. Domov. I keď sa zdráhala vyvinúť nejakú aktivitu, ktorá by ju vytrhla z apatie, uvedomovala si, že má pravdu. Bolo jasné, že tu ju už nič nečaká. Nikto ju nebude utešovať, nútiť, aby sa vzchopila, podávať pomocnú ruku. Veď takto len nečinne čakala, kedy sa jej minú posledné peniaze a nebude si môcť dovoliť platiť nájom, či potraviny alebo ansín. Ak sa nemá prepadnúť na úplné dno, musí sa vrátiť na planiny s jasnými pravidlami a zákonmi prežitia. Hoci mala pocit, že ju ešte stále sledujú, akoby očakávali, že sa k nej Arendt znenazdajky vráti, rozvodom stratila posledné pomyselné puto, ktoré ju držalo v meste a rozhodla sa odísť. Narýchlo predala zvyšky spoločného majetku, prenajala si karavan i loveckú výstroj a hneď ako jej potvrdili voľnú licenciu, vrátila sa do lovísk.
Opatrne roztrhla syntetizované keksy, ktoré si preložila do náprsného vrecka a prázdnym obalom niekoľkokrát pošúchala o solárne články votkané do nohavíc kombinézy. Statická elektrina zapraskala v rannom šere. Vrecko roztrhala na drobné kúsky a rozhodila na vopred vybrané miesto. Nenáhlivo sa vyškriabala naspäť na previs, odkiaľ mala najlepší výhľad, ľahla si na brucho medzi krehké trsy mladých pohárnikov a pušku položila vedľa seba. Teraz musela už len čakať, takej chutnej návnade určite nejaký plastikant skôr či neskôr neodolá.
Karavan nechala odstavený asi hodinu pešo odtiaľ v širokej brázde, ktorá musela vzniknúť nedávnym zosuvom steny skryštalizovaných nánosov. Ešte za tmy sa spustil prudký dážď a s hukotom obmýval opancierované auto. Prúdy vody a šupinovité útvary sa zliali do rieky, ktorá rýchlo stekala dolu brázdou a vytvárala na erodovanom povrchu dlhé špinavé jazyky. Smršť prešla rovnako náhle, ako začala.
Osamelá lovkyňa už pred východom slnka smerovala k rokline, kam ju priviedli stopy nadrobenej suroviny. V okolí sa muselo pohybovať celé stádo. Dokonca ju podvečer privítali dva vo výške krúžiace kabátniky. Mrchožrúti. Nikdy neboli ďaleko s vidinou hostiny v podobe čerstvých spracovaných odpadov, ktoré po sebe vonku zanechávali ľudia, alebo rozpadávajúcich sa kusov ťažkopádnych trojnohých plastikantov, či iných tvorov, ktoré vyliezali na planinu, kde ich počas dňa spieklo slnko.
Z húštiny sa vynorili dve predné končatiny. Zavetril. Riva ho nespúšťala zo svojho hľadáčika, no ani sa nepohla, akoby bola pevnou súčasťou previsu. Plastikant sa prikrčil a cielene sa vydal k miestu, kde boli porozhadzované kúsky vrecúška z keksov. Opornou nohou sa posúval mechanicky dopredu, i keď sa lovkyni zdalo, že mu to ide sťažka. Všimla si, že sa už začínal drobiť, možno je to ten istý jedinec, na ktorého stopu narazila pri karavane.
Plastikant sa začal venovať naservírovanému krmivu a nevedomky poskytol ukrytej lovkyni úplne ideálny terč. Nebolo na čo čakať. Z pušky vystrelilo niekoľko sústredených lúčov, ktoré v zlomku sekundy roztavili kĺb opornej nohy starého samca. Ten sa prekvapene zhupol na zostávajúcich končatinách, no ťažisko ho nemilosrdne poslalo k zemi. Keď vydal svoj prvý škrípavý ston z mnohých, Riva si skryla tvár medzi spečené výčnelky nánosov, no nesklonila pušku. Dúfala, že ho zvyšok čriedy začuje dostatočne rýchlo, pokiaľ ju drásajúce zvuky neprinútia ukončiť jeho trápenie okamžite.
Do úst si strčila keks a počas mechanického žuvania sa znova pozrela nad planinu pokrytú obrovskými erodovanými kryštalickými lupeňmi, začínajúcu sa niekoľko sto metrov po jej pravej ruke. Predtým, ako sa spustil kamsi do húštiny, párik kabátnikov poslednýkrát zakrúžil vo výške. Podkožná infúzia jej do tela poslala ďalšiu mikrodávku ansínu. Striaslo ju a mala sto chutí vŕzgajúci keks vypľuť. Namiesto toho sa však prinútila upriamiť pozornosť späť do rokliny a na svoju úľavu si všimla, že sa v diaľke krovie nepatrne zachvelo. Prichádzajú.
Lúče vystrelené z pušky so širokým rozptylom zasiahli väčšiu časť stáda skôr, ako sa staršie jedince bezhlavo dali na útek. Tie tvory boli síce plaché, no zatiaľ im ešte chýbala potrebná miera pudu sebazáchovy, či aspoň nejaký stupeň živelnej inteligencie. Dokázali utekať priamo v ústrety namierenej puške, ako aj zabiť človeka za hľadáčikom. Vďaka otcovi sa Riva naučila nielen včas rozpoznať hroziace nebezpečenstvo, ale mu i predchádzať, s cieľom čo najlepšieho úlovku. Tu nebol čas na ľútosť. Niekoľko kusov sa dovlieklo k okraju húštiny, kde sa vplyvom rýchlej degradácie rozpadlo na základné komponenty v rôznych štádiách zrelosti. Z previsu mlčky hľadela nadol, na neforemné kopy polopriesvitného granulátu v posledných záchvevoch. Keď si bola istá, že sa už nič nehýbe, zliezla dole a rozhodila samoabsorpčné vrecia, aby pohltili rozsypanú surovinu. Tentokrát mohla byť s úlovkom spokojná.
Zatiaľ, čo sa vrecia napĺňali, vyškriabala sa na najvyšší kopec v okolí a zahľadela sa na východ. Vychádzajúce slnko nad kryštalickou pláňou ponúkalo úchvatné divadlo, na ktoré sa chodievala pozerať ešte ako dieťa. Lúče sa v tisíckach odleskov zrkadlili v obrovských lupeňoch, hrajúcich odtieňmi fialovej a modrej. Boli to nádherné, no zároveň klamlivé okamihy. Slnko v priebehu najbližších hodín nechránené roviny rozpáli a premení na smrteľnú pascu. Nebezpečné húštiny s nepreniknuteľnými tvrdými ostňami, pred ktorými ľudské telo nedokázala ochrániť ani dômyselná kombinéza z aramidových vlákien, lemovali kryštalické roviny pokryté zradnými erodovanými lupeňmi, z ktorých slnečná pec vytvorila tenký, pevný, no zároveň krehký povlak. Len skúsení lovci dokázali odhadnúť, ktoré miesto sa pod ich váhou nepreborí, aby ich vzápätí nepohltili hlboké ryhy. Tu nedokázali pomôcť ani opancierované karavany, ktoré si nevedeli poradiť s húštinou a na planinách predstavovali ešte väčšie nebezpečenstvo. Na rozdiel od tvorov, ktoré sa zrodili v týchto, pre človeka nehostinných podmienkach, ľudia sa v loviskách mohli relatívne bezpečne pohybovať len na malom priestore.
Náhle jej pozornosť upútala malá bodka v diaľke. Skôr inštinktívny pocit ako istota ju prinútil zdvihnúť pušku a namieriť tým smerom ďalekohľad v hľadáčiku. S prekvapením zistila, že hoci bol objekt príliš ďaleko, aby videla všetky detaily, nepodobal sa na plastikanta, ani iného drobnejšieho obyvateľa lovísk. To, čo videla v trblietavom rannom opare, musel byť len a len človek! Zložila pušku a na dlhých pár sekúnd zamrzla v nehybnosti. Myšlienky sa jej zúrivo rozbehli. Do obsadeného kvadrantu predsa nesmel vstúpiť nikto ďalší. Hoci pušky na anorganické tvory nepredstavovali pre človeka zásadnejšie nebezpečenstvo, splašené stáda boli reálnym ohrozením. Navyše otvorená kryštalická planina bez špeciálnej výbavy bola rozsudkom smrti. Čo ak je to stratený Krims? Že by sa našiel živý po tak dlhom čase, hraničilo so zázrakom. Dávno mu museli dôjsť zásoby a aj keby mal dostatok ansínu, nerástlo tu nič, čo by človek bez predchádzajúceho priemyselného spracovania dokázal stráviť. Mohol sem niekto zablúdiť z vedľajšieho kvadrantu a uviaznuť na planine, možno bol dokonca zranený! Nech to bolo akokoľvek, tá malá bodka v diaľke, ktorej pohyb jednoznačne videla, mala už len málo času na to, aby opustila rovinu a našla tienistý úkryt. Riva okamžite zavrhla možnosť, že sa vráti ku karavanu a odtiaľ zavolá pomoc. Bolo to vyše hodiny cesty a ktohovie, kedy by sem dorazil niekto ďalší. Za ten istý čas môže ísť neznámemu naproti a pomôcť mu dostať sa do bezpečia.
Obzrela sa do rokliny na kopy suroviny, na ktorých sa pri troche šťastie nepohostia kabátniky a s puškou cez plece zbehla druhou stranou kopca. Pevne si utiahla kombinézu na krku, kapucňu stiahla hlbšie a výkon zabudovanej klimatizácie nastavila na postupné zvyšovanie. Keď po niekoľkých sto metroch došliapla na prvý fialkastý lupeň, na zlomok sekundy zaváhala. Ak zle odhadne čo len jediný krok, môže byť posledný. Pod nohami jej jemne vŕzgali lupene v rôznych štádiách zrelosti a spečenia. Vyberala si ich podľa intenzity farby a sem-tam sa musela pár krokov vrátiť, ak tým smerom zbadala presvitajúce tmavé ryhy. Pomaly začala postavu rozoznávať lepšie. Mala na sebe zvláštny tmavý odev prepásaný popruhmi, akoby pozliepaný z viacerých nesúrodých kusov, ktorý ničím nepripomínal oblečenie lovcov, či ľudí z okolia. Ruky mala pevne prekrížené na prsiach. Riva spomalila. Slnko sa posunulo vyššie a nebyť bežiacej klimatizácie, už by sa kúpala vo vlastnom pote. Bola to mladá žena, chrbtom otočená k východu a nezdalo sa, že by bola zranená. Stála uprostred ničoho, akoby ju niekto spustil zhora a nechal opustenú napospas osudu. Mlčky dovolila lovkyni priblížiť sa až na pár krokov.
„Musíme odtiaľto rýchlo zmiznúť! Slnko už začína páliť!“ zvolala jej smerom Riva a zastala. Tých niekoľko posledných metrov mohlo byť obzvlášť nebezpečných. Ak žena svojou váhou nalomila niektoré lupene, mohla akákoľvek ďalšia tiaž spustiť reťazovú reakciu. Možno práve preto tu tak nehybne zotrvala a nešla Rive naproti, hoci ju musela vidieť prichádzať už z diaľky.
Opatrne spravila ešte zo dva kroky a načiahla k mlčiacej žene pravú ruku. Možno jej nerozumie, no toto gesto snáď pochopí. Žiadna reakcia. Od seba ich delilo už len pár metrov tmavofialových lupeňov s erodovanými okrajmi. Žena ju uprene pozorovala, na tvári sa jej zračilo napätie, pery mala pevne stisnuté. Zrazu pomaly spustila prekrížené ruky a načiahla sa smerom k nej. Nedočiahla. Riva s nervami vybičovanými na maximum prekonala posledný úsek, ktorý ich od seba delil a rukou rozhodne siahla dopredu. V tom istom okamihu začula hlboké puknutie a stratila stabilitu. V poslednom zlomku sekundy sa odrazila od drviaceho sa lupeňa a vymrštila sa dopredu. Prsty sa jej inštinktívne zachytili o popruhy na ženinom oblečení, ktorá sa nestihla uhnúť. Vzápätí ju strhla nadol so sebou.
Ich prudký pád na okamih zastavilo náhle trhnutie. Spolu s nimi sa zhora zosypali úlomky lupeňov a prenikajúce lúče slnka odhalili akúsi, doteraz skrytú, vyhĺbenú komoru. Riva mala prsty bolestivo zakvačené v popruhoch, žena nemohúco visela medzi ňou a povrchom. Vzápätí sa ozval zvuk, akoby praskla struna a obe sa popri drapľavej stene zrútili do priestoru. Dopadli tvrdo. Riva uvoľnila kŕčovité zovretie, puška sa jej skĺzla z ramena. Žena sa skotúľala vedľa a vrhla sa po nej. Keď sa Riva konečne pretočila na bok, aby sa pokúsila vstať, už na ňu mierila odistenou zbraňou. Vtedy si všimla, že sa poza neznámu hadí kus lana s rozstrapkaným koncom. Návnada! Ona vôbec nepotrebovala pomoc, mala ju sem prilákať a nechať zahynúť po preborení! Preto to lano, bolo o niečo zachytené, len zdvojená váha a ostré hrany zlomených lupeňov urobili svoje. Čo to má znamenať?!
Skôr, ako vôbec stihla otvoriť ústa, z pušky vytryskli sústredené lúče. Žena ju však držala nešikovne, akoby čosi také mala v rukách po prvýkrát a výron energie ju zaskočil. Pažba sa jej vyšmykla, takže lúč skĺzol po nohe napoly ležiacej Rivy. Aramidové vlákna sa na zasiahnutom mieste kombinézy okamžite rozsypali a z prerušených vnútorných kanálikov klimatizácie začal vytekať chladiaci gél. V tom istom okamihu sa správanie neznámej zmenilo. Chrbtom narazila do náprotivnej steny a jej vytreštený pohľad smeroval kamsi pomimo Rivu. Ležalo tam akoby pohodené nahé ľudské telo. Nieslo nepochybné znaky toho, že tu muselo ležať už dlhší čas. Odev z neho postupne okmásali kabátniky, pokiaľ diera opäť nezarástla kryštalickými lupeňmi. Ak si predtým myslela, že hore na planine by mohol byť nezvestný Krims, teraz s istotou mohla povedať, že už vie, ako skončil.
„Tiež tvoja práca?“ s priškrteným hlasom sa obrátila na ženu na opačnej strane jamy.
Tá sa na ňu prekvapene pozrela a konečne prehovorila.
„On nás prekvapil, nevideli sme ho prichádzať a spadol sem sám. Bolo hneď po ňom,“ zosunula sa na zem a objala si kolená. Zrazu vyzerala ako malé dieťa, ktoré sa niekomu stratilo.
„Vás?! Koho tým myslíš?“
„Máme tu neďaleko farmu, v jamách, na odkrytej zemine,“ žena vzdorovito vystrčila dopredu bradu.
To ešte chýbalo! Ilegálna farma akurát v jej kvadrante. Tak odtiaľ dostáva správca mäso. A vymieňa potraviny za informácie o lovcoch a títo tu na nich číhajú a likvidujú ich! Riva rozčúlene zaborila končeky doráňaných prstov do zeme. Až vtedy si uvedomila, že dno, na ktoré dopadli, nie je pokryté bioplastickou hmotou ani skryštalizovanou drvinou. Bolo to tmavé, studené a mierne mazľavé. Prekvapene pozrela na svoju nedobrovoľnú spoločníčku. Tá ju pozorovala s prižmúrenými očami, akoby sa jej snažila prečítať myšlienky. Ak hovorí pravdu, bolo jej jasné, že jej nedovolia odísť živej, mohla by ich prezradiť. Pozrela sa nahor, no nádej, že by sa svojpomocne vyškriabala von, rýchlo zmizla. Nepravidelné okraje boli príliš vysoko a drapľavá stena neposkytovala žiadne oporné body.
„Nepotrebujeme tie vaše umelé sračky! Otravujete sa navzájom, no my vám nedovolíme, aby ste otrávili aj nás!“ zasyčala na ňu zrazu z kúta a bojovne sa postavila.
„Ani vy nedokážete žiť bez anorganickej suroviny! Snáď si nemyslíš, že trebárs tie handry, čo máš na sebe, sú vyrobené z niečoho iného?!“ do Rivy vstúpila zlosť.
Vrhla sa k puške a pevne ju zovrela v rukách. Naučeným pohybom prepla na minimálny rozptyl a do ženinho ramena vystrelila sústredený zväzok lúčov. Nemohol jej ublížiť, no očakávala, že na mieste zásahu sa jej odev rozpadne rovnako ako nohavica na jej kombinéze. Nič sa však nestalo, tmavá tkanina zostala neporušená. Žena sa pohŕdavo zasmiala. Chcela niečo odvrknúť, no náhle natočila tvár nahor. Ozval sa odtiaľ tichý šuchot a nejaký zvuk, ktorý mohol byť signálom. „Sme v poriadku!“ zvolala na odpoveď.
Už sú tu. Rive sa divoko rozbúšilo srdce a krv sa jej nahrnula do tváre. Takto to teda skončí. Prudko sa vystrela a pritlačila chrbát k stene. Možno to tak bude lepšie. Radšej zomrieť hneď a netrpieť ďalšie roky, pokiaľ ju ansín nezožerie zaživa. Veď sa pri páde mohla len zraniť a trápiť sa v tejto diere vedľa Krimsa celé dni až do vykúpenia smrťou. Zmietala sa medzi apatiou a rozhodnutím bojovať. Ak ju chcú zabiť, budú si musieť zašpiniť ruky!
Ktosi spustil nadol lano s popruhmi. Viac nečakala a vrhla sa k nemu prvá. Za niekoľko sekúnd ju neznáme ruky vytiahli nahor a pomohli prekĺznuť ponad ostrý okraj. Zaregistrovala niekoľko zakuklených postáv, ktoré zrejme istili toho, ktorý im spustil lano. V náhlom návale energie sa nahrbila, pripravená skočiť na najbližšieho vraha i za cenu toho, že sa lupene pod nimi opäť preboria. V poslednej sekunde ju zastavilo poznanie, že hľadí do známych očí vsadených do tváre, ktorú by spoznala kedykoľvek.
„Arendt!“ vydýchla akoby cudzím hlasom.
Muž, zahalený do rovnakého zvláštneho odevu, ako žena na dne jamy, prekvapene spustil ruky a vyjavene hľadel na doudieranú lovkyňu v dotrhanej kombinéze.
„Ako je to možné? Veď ťa všetci pokladali za mŕtveho! Prečo si ma nechal tak dlho tomu veriť?!“ hlas sa jej zlomil. Nával adrenalínu ustúpil a zrazu sa cítila už len strašne unavená. V ústach a v hrdle mala sucho, v hlave jej pulzovala tupá bolesť.
Načiahol sa k nej, chcel ju objať, no nepatrne sa vyhla jeho ruke.
„Prepáč mi to, prosím. Zbehlo sa to vtedy príliš rýchlo. Niekto ma udal, musel som ujsť z mesta a nemal som už žiadnu šancu spojiť sa s tebou.“
„Takže všetky tie obvinenia boli pravdivé? Ty a AntiAno? Okrádate a zabíjate ľudí?!“ hlavou naznačila smerom k rozďavenej diere vedľa nich a sama si nebola istá, či od neho chce počuť odpoveď.
Naprázdno prehltol. „Len čiastočne. Tie peniaze sme naozaj potrebovali. Museli sme za niečo nakúpiť stroje, ale aj zvieratá a osivo od priekupníkov a zdroje nám museli vydržať na celé roky. Ten človek však zomrel kvôli svojej nepozornosti. Podarilo sa nám prekopať až k pôde a tá je naozaj ešte schopná uživiť pôvodné rastliny! Máme tu veľa odkrytých komôr, ktoré však z času na čas zarastú kryštalickými lupeňmi. A práve keď sme naposledy obíjali tento otvor, lovec nás musel vidieť a šiel sem na vlastnú päsť. Musel sa pod ním preboriť okraj a pád neprežil. Nemohli sme to však nikomu oznámiť, prezradilo by nás to. Na druhej strane, ľuďom to aspoň pripomenulo, že tu nie je bezpečne.“
Takže preto tu objavila tú ženu. Prišla uvoľniť zarastený otvor. Očividne zaskočená zistila, že na útek je neskoro. Zostala tam stáť, aby neprezradila farmu ukrytú vo vyhĺbených komorách.
Riva naňho nepohnute hľadela. Bol opálený, v očiach mal stále ten svoj nástojčivý svit. Veľmi dlho musela presviedčať samú seba, že je naozaj mŕtvy a už sa nikdy nevráti. Že navždy zmizol z jej života a zostala len mätúca spomienka na človeka, ktorého ľúbila, no zrejme dostatočne nepoznala. A teraz sa stretli, na tom snáď najnepravdepodobnejšom mieste, keď už bola presvedčená nielen o jeho smrti, ale i o tom, že do konca jej života zostáva len pár chvíľ.
„Bol náš život azda len zásterka?“ spýtala sa potichu a sama nevedela, či otázku adresovala jemu alebo sebe.
„Riva, odpusť mi prosím!“ opäť sa pokúsil dotknúť jej ruky. Neuhla sa, no ani sa nepokúsila dotyk opätovať. „Nemohol som ťa hneď vziať so sebou. A nemohol som ťa ani ohroziť tým, že ti niečo prezradím alebo budem s tebou v kontakte. Prípravy si vyžadovali veľa času na to, aby sa sem mohli bezpečne presťahovať prví ľudia. Nesmeli sme si dovoliť žiadnu chybu, ani náznak podozrenia. Najskôr som si musel byť istý, že tu dokážeme prežiť, až potom som ťa sem chcel vziať. Nechal som v meste svojich ľudí. Boli v tvojej blízkosti, pripravení odviezť ťa, keď to bude bezpečné. No keď ťa prestala sledovať polícia, náhle si bez stopy zmizla a neobjavila si sa ani u otca.“
Mal pravdu. Niekto ju skutočne sledoval a zrejme to naozaj nebola len polícia. A ona odišla bez toho, aby komukoľvek povedala, kam ide. Cítila na prsiach strašnú ťažobu. Na povrch sa dralo niečo dlho potlačované. Po chrbte, pod nefunkčnou kombinézou, jej stekali kvapky potu.
„Zostaň prosím so mnou, už sa tam nevracaj. Podarilo sa nám to!“ opatrne jej potiahol ľavú ruku k sebe, dlaňou zakryl miesto, kde tušil ansínovú pumpu a zľahka ju pobozkal na vnútornú stranu zápästia. Potom si vyhrnul svoj ľavý rukáv. Na predlaktí, práve tam, kde zvykla byť pumpa, sa črtali len dve hojace sa tenké jazvičky.
„Pred nami je ešte veľa problémov, na ktoré musíme nájsť riešenie. A nikto z nás nedokáže povedať, či sa nám podarí zvrátiť vývoj v náš prospech. Musíme však byť v teréne a potrebujeme čas, aby sme získali presvedčivé dôkazy, že organickej suroviny môže byť opäť dosť pre všetkých. Naša farma je už sebestačná a stále sa rozširujeme. Výsledky na väčších plochách zrejme už my sami neuvidíme, ale naše deti snáď áno.“
„Naše deti?“ prekvapene k nemu vzhliadla.
Rozosmial sa. Keď si ju k sebe pritiahol, už sa nebránila. Mala ho snáď opäť stratiť? Mala sa trápiť niekoľko ďalších rokov v loviskách, pokiaľ ju ansín predčasne nezabije? Boli snáď apatia a očakávanie priskorej smrti lepšie ako život v ilegalite s vierou, že to môže byť aj inak? I keby to nemalo mať dlhé trvanie, až do konca chcela zostať s ním.
Pritlačila si ľavé líce k jeho ramenu a pohľad jej zaletel na západ, kde vo výške zakrúžilo niekoľko kabátnikov. Po dlhom čase sa opäť usmiala. O pár dní nájdu v sedemdesiatom treťom kvadrante ďalší opustený karavan.
Janka Javorka
V rámci účasti na minuloročnej Cene Fantázie som zistila, že je to okrem iného celkom príjemný spôsob, ako sa dostať k zborníku. A tak som si to, spolu so zážitkom adrenalínového čakania na výsledky, tento rok skúsila opäť.
Na dnes som pre vás pripravila jeden z piatich chodov finálového menu. Počas prechádzky Zoborskou lesostepou som nazbierala zopár vybraných i vyberaných slov, nejaké to čerstvé súvetie, pár bodiek na záver. Všetko trochu podusiť vo vlastnej šťave, hlavne nepripáliť. Dúfam, že vám výsledok môjho snaženia nebude príliš škrípať pod zubami a čítanie sa zaobíde bez alergickej reakcie.
