SME

Cena fantázie: Zuska Stožická - Letec do večnosti

Predstavujeme posledného finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie. O tom, ktorá poviedka získa prvú cenu, rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 30. septembra hlasovať za tú, podľa vás, najlepšiu.

Zuska StožickáZuska Stožická

Predstavujeme posledného finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie. O tom, ktorá poviedka získa prvú cenu, rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 30. septembra hlasovať za tú, podľa vás, najlepšiu.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju tu

Letec do večnosti

Autorka: Zuska Stožická

Aké to je,
priateľ môj,
dotknúť sa vesmíru?

How do You Feel?
Camouflage - Relocated

Heinrad Veylinger nemal rád cintoríny. Desiatky rokov veril, že najbližšie navštívi podobné miesto až nohami napred. Osud však mení aj najpevnejšie rozhodnutia. Pri bráne dokonca nechal pár drobných za kahanček – nechcel vojsť len tak, bez obety.

Matka Zem, prijmi kosti milovaných,“ stálo na červenom skle a Heinrad dúfal, že vyššie sily pochopia ako to myslel aj napriek naivnému textu tradičnej modlitby. Kráčal po úzkych cestičkách medzi náhrobkami a myslel na muža, ktorého kosti sa vznášajú kdesi uprostred mučivo šírych plání oblohy.

***

„...tak už si splatil poslednú splátku. Život je lacný, však?! Buď rád, prekliaty starý bastard, pretože ja práve teraz končím a ty prídeš o to svoje teplé miesto. Čakal si, že ti zablahoželám k posranému vnukovi? Mal to byť môj vnuk a ty si mal trčať v tejto šialenej prázdnej diere! Po tebe ostane posraný vnuk a po mne večná sláva! Zbohom, môj zbabelý Heinrad, vždy si bol o krok vpredu a to ma štve zo všetkého najviac. Končím! Tentoraz už naozaj.“

***

Olger sa prestal hlásiť. Navždy, kričal ten mŕtvy kúsok v Heinradovom vnútri. Vedenie Strediska nútilo Heinrada zvýšiť dávky tinktúry a ešte pár dní načúvať tichu, kým sa zmierilo s realitou. Potom nastúpili radcovia z oddelenia pre styk s verejnosťou a učesali obsah posledných správ, aby sa von nedostali žiadne pohoršujúce výroky. Zosumarizovali najdôležitejšie objavy a pre kamery ich preložili do ľudskej reči. Podčiarkli spoločenský význam misie, konštatovali, že Olger bojoval statočne až do konca síl a je príkladom... Heinrad nemal chuť sledovať ten cirkus. Zbalil si zo stola všetko, čo nebolo majetkom štátu, pár slovami sa rozlúčil s ľuďmi, ktorí za to stáli a s kartónovou škatuľou pod pazuchou opustil Stredisko.

Do hladka zošliapané podrážky ticho šepkali mramoru vstupnej haly lemovanej vyblednutými obrazmi. Modely slnečnej sústavy, nákresy vesmírnych sond, portréty planét... A významných osobností vesmírneho výskumu, medzi ktorými Heinrad Veylinger nikdy visieť nebude. Spomenul si na hodiny strávené v maliarskom ateliéri. Ako trénoval hrdinský výraz s odhodlane vysunutou bradou a ľahkým úsmevom. Na výslednom obraze pôsobil namyslene a trochu hlúpo... Mal by ďakovať osudu, že si ho nikto nebude pamätať práve tak.

Až dnes, keď vstupnou halou kráčal naposledy, si Heinrad uvedomil, že aj kedysi jasné farby z Olgerovho portrétu už za tie roky vypilo slnko.

***

Klesol na lavičku pod lampou a krabicu položil vedľa seba. Cintorín stál na veternom mieste, o chvíľu tu začne byť poriadna zima. Pritiahol si tenký baloniak bližšie k telu. Uvedom si konečne, že už máš peniaze na solídne oblečenie, vravel mu Fedrig pekných pár zím. Lenže Heinrad si nenávisť k nakupovaniu pestoval celé desaťročia.

Oproti chladu, ktorý panuje tam hore, je toto celkom príjemné počasie, odvetil neviditeľnému oponentovi. Keď si uvedomil, že nikto nepočúva, rezignovane potriasol hlavou.

Pohľadom blúdil po obsahu škatule... Na vrchu samozrejme ležali staré fotky, ktoré celé roky vystieľali samé dno jeho zásuvky. Desať veselých mladých mužov v rovnošatách. Desať vyvolených, desať národných hrdinov...

Na konci tvrdého výcviku ostali len dvaja. Kozmonaut a náhradník. Heinrad a Olger. Jell Werderová, vychádzajúca hviezdička televízneho neba, ich so žiarivým úsmevom objímala okolo pliec.

Jell. To ona presviedčala svojho šéfa, aby jej dovolil románik s jedným z hlavných protagonistov. „Iba románik, ľudia po tom budú šalieť!“

Ostrieľaný mediálny šakal podvihol obočie v pokryteckom geste: „Dievča, také niečo by som od vás nikdy nežiadal. Váš hrdina o pár mesiacov poletí. Zvládnete to?“

„Samozrejme, šéf.“

Jell. Ambiciózna a neodolateľne krásna, vysielala svoj šarm neomylne smerom ku všetkým objektívom a objektom svojho záujmu. Žena zvyknutá vždy dostať to, čo chce... Heinrad však miloval inú Jell. Zamotanú do vlastnej pavučiny, bezradnú a bláznivo šťastnú, keď na krátky okamih pustila z rúk opraty svojho dokonale naplánovaného života.

Nikdy neuveril hlúpostiam, čo sa potom pretriasali v konkurenčných médiách. Malý Fedrig nebol plodom chladnokrvného výpočtu.

***

„Idiot! Skutočne nechápeš, do akých problémov si ma dostal? Moja kariéra skončila šmahom ruky! Mám ti zatlieskať? Mám sa ti hodiť okolo krku a byť vďačná, že si vôbec tu? Sprostý, sebecký, bezohľadný chlap! Ako si sa mohol dať na taký nezmysel?“

Kričala a rozhadzovala po izbe papiere, na ktorých ešte včera záviselo jej živobytie. Šmarila kvety z okna, Heinrada vykopla pred dvere a zamkla na tri západy. No ešte v ten istý večer o pár hodín neskôr ho objímala, akoby ho nechcela nikdy pustiť.

„Vieš, že ťa aj tak milujem? Stále...“

„Viem, láska,“ šepkal jej. Na nič iné nemyslel.

To bolo deň pred štartom rakety.

Deň po tom, čo mu tak nepredvídavo povedala o dieťati.

Presne v ten deň, keď Heinrad v zákulisí oznámil, že nepoletí.

„Ženská!“ prskal starý mediálny šakal. „Vraveli ste, že ho máte pod kontrolou! Pochádza z neúplnej rodiny, neprítomnosť otca by mal považovať za normálny model.“

Jell vedela, že u Heinrada neprítomnosť otca viedla skôr k predsavzatiu nestať sa neprítomným otcom, ale mlčala.

„Tak mu povedzte, že ho opustíte, keď nepoletí! Alebo že pôjdete na potrat.“

„Nie.“ Ruky sa jej trochu chveli, ale hlas mala pevný, ako sa patrí na dámu s rozsiahlou praxou pred mikrofónom.

Rozplakala sa až za dverami, v ruke podpísanú výpoveď a v ušiach meno novej hviezdičky televízneho neba, ktorú budú diváci od pondelka vídať v Jellinej kozmo-show.

***

Olger čakal pri bráne, keď Heinrad s ľahkou športovou taškou na pleci opúšťal areál kozmického mestečka. Vtedy sa posledný raz videli naživo.

„Ďakujem,“ začal Olger. „Ja... Mnohokrát som si niečo podobné predstavoval. Aké by to bolo, keby Heinrad Veylinger, pýcha a nádej národa, mal počas náročného výcviku nehodu... Potom som si to vyčítal, želať kamarátovi niečo také...“

„Nič si z toho nerob,“ smial sa Heinrad. „Také želania pozná každý mladší brat.“

„Ja ti dám mladší! Som o dva týždne starší!“

„A ja som o päť centimetrov vyšší!“

„Ale vážne – byť druhý nebola vždy sranda. Celý čas som sníval, že práve ja nastúpim do rakety. Viem, že tvoje rozhodnutie so mnou nemá nič spoločné – veľký kus zo mňa ti nerozumie a taký malý kúsok rozumie...“

„Len žiadne nevhodné narážky, pán kozmonaut. Tento program pozerajú aj deti v školách!“

Vtedy všetko hlúpo zľahčoval, nechcel žiadne dojímavé scény. S odstupom času si musel priznať, že Olger situáciu zvládal oveľa lepšie.

„Zbohom, Heinrad. Nech sa vám darí... s Jell.“

„Drž sa, Olger. A pozor na krásne mimozemšťanky!“

***

Statočný Olger. Novopečený zlatokop medzi hviezdami, najväčšia nádej výskumu vzdialených planét a muž na misii bez návratu si mohol klásť podmienky.

„Komunikujem len s Heinradom Veylingerom,“ odkázal na základňu krátko po štarte.

Pri vysielačke musel sedieť niekto blízky a aj šéfovia strediska, ktorí mali Heinrada poriadne v zuboch, napokon uznali, že pre kontakt s Olgerom nenájdu nikoho vhodnejšieho. Pôvodný obrázok – Heinrad volajúci s Jell a neskôr možno s dieťaťom – by bol iste dojímavejší a divácky atraktívnejší. Náhradník, ktorého objavy svetu sprostredkuje „ten potkan, čo zostal dole“ mal iba trpkú príchuť s nádychom škandálu. Šéfovia sa napokon s výslednou konšteláciou zmierili a využili ju do poslednej kvapky Heinradovho poníženia.

Ešte nevedel, či to zvládne, keď si sadal za stôl k odpojenej vysielačke. Do očí ho bodalo ostré svetlo a kamsi inam slová komentátora, ktorý neprestával drmoliť patetické nezmysly. Heinrad si skúšal predstaviť, že je tu len on, ceruzka a čistý papier. Zhlboka sa nadýchol a v mysli vyvolal spomienku na Olgerovu tvár. Do lyžičky s čajom pustil dve kvapky tinktúry, počkal, kým sa rozplynú a prehltol. Svaly na tvári skrútila horká grimasa.

Nasadil si slúchadlá, ktoré ho izolovali od väčšiny rušivých zvukov. Ostalo len tlmené pípanie prístrojov. Pokúsil sa ho využiť. Predstavil si, že podobnú technickú kulisu môže počúvať Olger na lodi. Celou silou svojej mysle zapátral v priestore.

Olger...

Nabrúsený grafitový hrot visel nad bielou prázdnotou papiera a hroty pohľadov sa zabodávali do Heinradovho chrbta. Ak zlyhá, jediným ťahom premárni poslednú šancu pre seba, Jell aj dieťa.

Olger, si tam?

A náhle bol s ním. Intenzívne, takmer bolestivé telepatické spojenie preklenulo kilometre atmosféry. Cítil Olgerovu eufóriu – veď sa mu splnil najväčší detský sen. Sníval som ho tiež, nebolo to tak dávno... Heinrad zavrel oči a ceruzka sa začala mihať po papieri.

Naša planéta z vesmíru. Krásna, však?

Identický obraz z obežnej dráhy zatiaľ prijali prístroje strediska – oveľa skôr, než Heinrad dokončil ten svoj. Išlo len o nadviazanie spojenia a počiatočný test. Keď bude hviezdolet ďalej od domova, telepatia získa oproti rádiovému spojeniu časový náskok.

Heinrad vedel, že musí byť vďačný. Priateľ mu zachránil kožu. Kozmonaut, ktorý sa dobrovoľne vzdal poslania, bol povinný nahradiť spoločnosti kompletné výdavky za svoj tréning. Neľútostný splátkový kalendár na tridsať rokov v kombinácii s nelichotivou povesťou zbabelca, ktorý cúvol krátko pred rozhodujúcim okamihom tvorili likvidačnú kombináciu.

Zvládneš to, starec, vravel mu Olger. Zvládol si výcvikový program najlepšie zo všetkých, preskáčeš aj toto.

Hej, bránil sa Heinrad. To ja mám teba udržiavať pri dobrom duševnom zdraví!

Zatiaľ mám duševného zdravia na rozdávanie, smial sa Olger. Odložím si nejaké u teba a o pár rokov si ho vyzdvihnem, dobre?

„Hlavne optimisticky,“ zdôrazňoval Heinradovi pridelený spirituálny radca. „Optimisticky a osobne, potlačte závisť, nesmiete sa odcudziť.“ Na prsiach mu svietila čerstvá hodnosť Vicemajstra a z očí neochvejné presvedčenie, že by kontakt s hviezdnym hrdinom iste zvládol lepšie než stroskotanec Heinrad. „Rozprávajte mu vtipy, aktuality z domova, historky o spoločných známych, nebojte sa zaradiť aj problémy so ženou. Nech je so životom tu dolu zviazaný, no nesmie si ho zbytočne idealizovať.“

Kopa dobrých rád a veľa kriku, ak sa nimi náhodou neriadil. Alebo riadil až príliš prísne. Pán Vicemajster dával najavo, že pri najmenších problémoch je pripravený Heinrada nahradiť. No samotný Olger sa držal vynikajúco. Mal prirodzene zvedavú osobnosť, miloval dobrodružstvo. Samozrejme tiež zbieral ovocie tvrdého vôľového tréningu.

Spočiatku mohli všetky nahrávky hviezdneho hrdinu bez akýchkoľvek úprav zaradiť do populárno-náučných žurnálov. Z hlasu mu znelo nefalšované nadšenie a zároveň posvätná bázeň pred nekonečnosťou všehomíra. Ideológovia projektu krochkali od nadšenia a Heinrad – hoci práve mrzol na pologuli odvrátenej od ich priazne – musel zdieľať priateľovu radosť z každého objavu.

***

Potvrdzujem, že červená planéta má pod povrchom kvapalnú vodu, hlásil Olger.

Skvelá správa!

Nie celkom. Žiadne známky života, ani mikroorganizmy.

Stále dúfaš? Krásne mimozemšťanky nečakajú tak blízko domova, podpichol ho Heinrad. Telepatickú komunikáciu našťastie nemohli monitorovať spirituálni radcovia.

Prečo nie? žartoval Olger. Podaktorí tvrdia, že cudzinci sú dávno aj medzi nami... Pardon, vami.

Ak tomu naozaj veríš, mal si zostať doma. Pred pár mesiacmi by som ťa vysmial, ale teraz... Musím pripustiť, že snaha dohovoriť sa s tehotnou ženou pripomína kontakt s neznámou formou života.

Niekedy žena potrebuje len objať. No nechcem z pozície teoretika poúčať praktika. Radšej mi povedz, či už viete, čo to bude.

Chlapec, odvetil Heinrad hrdo.

Gratulujem! Objím za mňa Jell!

***

Cez ručne pletený sveter prefukoval ostrý vietor. Po dvanástich hodinách na príjme mal Heinrad pocit, že mu odpadne ruka a uši už nikdy nenadobudnú pôvodný tvar. Snažil sa pustiť z hlavy obrazy červenej planéty, jeho stratenej šance preskúmať veľké neznámo. Trochu sa tackal – na chvíľu využil oporu pouličnej lampy. Oslepil ho záblesk... Za rohom zmizol fotograf.

Heinrad mal nutkanie zakričať za ním niečo obscénne, no radšej sa ovládol. S chuťou by ho citovali. Jemu boli novinárske kačice ľahostajné, ale Jell vždy ranili. A ráno bude mať aspoň jeden bulvárny denník titulok o alkoholizme stroskotanca Veylingera. Ľud sa nevie nabažiť odstrašujúcich príkladov.

Skutočne vyzerám ako opilec, čo sa vracia domov, pomyslel si. Tak rád by som sa zastavil na jedno...

Musím ostať čistý. Tinktúra neznesie žiadnu inú drogu. Príliš dobre vedel, že so svojím notoricky známym ciferníkom by zo žiadneho podniku neodišiel bez bitky.

Tak rád by som si udrel... Tinktúra nahlodáva sebaovládanie. Heinrad to cítil už v prvých mesiacoch jej užívania. Zrazil na zem chlapa kvôli hlúpej poznámke a takmer sa pochytil aj s privolaným policajtom. Kričal na Jell, hoci jej nikdy nechcel ublížiť. V práci... lámal ceruzky.

Nesmiem im poskytnúť zámienku. Nesmú si všimnúť, že to nezvládam.

Tak išiel ďalej. Krok za krokom sa približoval k malému domčeku v radovej zástavbe, hoci nemal ani najmenšiu chuť vstúpiť. Reklamným letákom odlúpol psie výkaly, ktorými ktosi ozdobil jeho plot. Rozmýšľal, či má ten poklad hodiť do schránky madam Urse Ylverovej, ktorú Jell nenazvala inak než „otravná striga s jedovatým jazykom“ alebo malomeštiackej rodinke s drzými faganmi, ktorých odhadoval na pravdepodobných páchateľov. Napokon leták strčil do odpadkového koša. Žiadna ulica, žiadna štvrť si neželala byť domovom zbabelca Veylingera. Jell sa už zmierila s tým, že v predzáhradke nevydržia kvety a zelenina už vôbec nie. Dokonca jej bolo jedno, že na komunitných stretnutiach v centre duchovnej podpory sedávali každý týždeň sami v poslednom rade.

Ale unavovalo ju dostávať v potravinách vždy najhorší tovar. Tváriť sa, že nepočuje polohlasné poznámky. Ešte pred pár mesiacmi ju neznámi ľudia na ulici zdravili a pýtali si autogramy. Stretnúť Jell Werderovú považovali za šťastie. A zrazu... Neznámi ľudia na ulici opľúvali chodník, po ktorom kráčala. Obviňovali ju z toho, že prišli o svojho hrdinu, dokonca viac než vinili Heinrada samotného. Raz-dvakrát za týždeň mu to Jell vykričala – a zvyšný čas to videl v jej tvári.

„Ahoj miláčik,“ usmiala sa vyčerpane. Absurdne krikľavý župan podľa minuloročnej módy len zvýrazňoval bledé pery. Vlepila Heinradovi bozk na líce a do rúk strčila prekvapeného kojenca, ako keď bežec na konci etapy odovzdáva štafetový kolík.

„Aký si mal deň?“ pýtala sa mechanicky, keď škrabkou oddeľovala spečenú vrstvu cestovín odo dna hrnca. Nakladala nevábnu zmes na tanier a nepočúvala, čo Heinrad hovorí. Malému Fedrigovi sa zatiaľ minula večerná dávka prekvapenia. Uvedomil si, kde sa ocitol a začal nespokojne mrnčať.

„Nemôžeš len tak sedieť. Musíš ho zabaviť, inak bude plakať,“ podotkla Jell od sporáka.

„Pôvodne som chcel ísť na záchod,“ zaprotestoval, ale poslušne vstal a začal Fedrigovi ukazovať pouličné svetlá za oknom.

O dve hodiny neskôr spal Fedrig vo svojej postieľke. Na pohovke v lacno zariadenej obývačke vedľa seba mlčky sedeli jeho rodičia. Na ľahkú konverzáciu im nezostávala energia a „Ja už nevládzem,“ si povedali príliš veľakrát.

Heinrad pohladil manželku po vlasoch a ona si položila hlavu na jeho plece.

Zadrnčal telefón.

Heinrad ho zodvihol takmer okamžite, no z vedľajšej izby už znela pravidelná siréna detského plaču. Jell vstala, jej pohľad by vraždil.

„Asteroid... rušenie rádiového... musíte ihneď...“

Heinrad z telefonátu nerozumel skoro nič, ale poznal núdzové protokoly. Zo zamknutej skrinky vybral fľašu tinktúry, užil päť kvapiek bez čaju, založil si slúchadlá, na kolená položil poznámkový blok. Márne skúšal z vnímania odfiltrovať rev svojho potomka a zúfalé pokusy, ako sa ho Jell snažila upokojiť.

Ty vesmírny chumaj, zobudil si mi dieťa! Dúfam, že ti aspoň horí raketa pod zadkom, inak si ma nepraj!

Z diaľky sa ozval kajúcny Olgerov hlas: Prepáč, netušil som, že ťa budú volať kvôli takejto zbytočnosti. Malý asteroid, vravel som im, že to poškodenie dokážem hravo opraviť sám, stačí pár hodín a loď bude ako nová, ale zjavne moju správu nedostali. Vyrušil som vás pri niečom dôležitom? dodal s významným úškrnom v hlase.

Daj si pohov aj so svojou zachladnutou pubertou! Vieš, koľko námahy stojí teraz malého uspať?

Jell chodila po obývačke ako mátoha, hypnoticky pohojdávala vrieskajúce dieťa v náručí a namiesto uspávanky šepkala vybrané invektívy na adresu všetkých protagonistov vesmírneho programu.

Popros ju, nech odpustí vesmírnemu chumajovi.

Poprosím, odvetil Heinrad a jeho hnev schladol, keď si pripomenul, že Olger je vlastne pre tento svet mŕtvy a o dôležitých veciach so ženami môže už iba žartovať. Ale predtým spolu prejdeme kompletnú diagnostiku.

O tretej ráno túžil padnúť do postele, no na jeho mieste s rozpaženými rúčkami spokojne odfukoval malý Fedrig. Jell spala skrútená v ochraniteľskej póze okolo neho. Heinrad nad nimi pár minút ticho stál a vrýval si do pamäti ten obraz. Potom ho ukryl do najvýznamnejšej zásuvky vo svojej mysli, pre všetky chvíle, kedy sa ho svet snažil presvedčiť, že mal splniť svoju povinnosť a odmietnuť tento nečakaný dar. Pár hodín do svitania strávil na pohovke.

***

Tajne dúfal, že sa všetko zlepší. Fedrig sa naučí spávať celú noc, Jell sa trochu uľaví, zvykne si na svet mimo žiary reflektorov, susedia sa zmieria s tým, že zbabelec Veylinger žije medzi nimi a nechajú jeho rodinu dýchať... Preto bral komunitné stretnutia vážnejšie než kedykoľvek predtým. V najlepšom obleku, s Jell za ruku a malým Fedrigom v kočíku vstupoval každý týždeň do oválnej sály centra duchovnej podpory. Staré drevo naňho dýchlo vôňou leštiaceho oleja a duchovné spoločenstvo mrazivým odsúdením. Radca Tanner sa sotva znateľne zamračil – štyri roky vylaďoval harmonické spolužitie komunity, ktorá mu bola zverená a teraz prikvitla táto problematická rodinka, aby celé jeho úsilie priviedla na samý začiatok. Nemohol si pomôcť – vždy keď hovoril o rozvratných elementoch, pozrel smerom k Veylingerovcom a väčšina komunity ho napodobnila. Na Heinradovi nebolo veľa zaujímavého, no neprístupná krása Jell fungovala ako hromozvod.

Keby Heinrad chcel, mohol by vďaka spirituálnemu tréningu zlomiť každého z nich, dokonca aj majstra Tannera, ako ceruzku. Ale vôľu komunity zlomiť nedokázal.

Prijmite nás medzi seba . Pomaly a opatrne klopal na dvere ich duší. Musel použiť všetko sebaovládanie, ktoré mu ostalo, lebo každý týždeň v ňom rástla chuť lámať.

Jell mu veľmi nepomáhala. Ostentatívne dávala najavo, že ona sa odmieta komukoľvek vnucovať.

Ja sem chodím len preto, že Fedrig prespí celé dve hodiny.

Každý týždeň sa pohodlne usadila v lavici. Zavrela oči. Nie preto, aby sa lepšie sústredila na slová majstra Tannera a spoločné mentálne cvičenia, ale aby si odpočinula. Po čase svojmu tichému protestu nasadila korunu – začala si nosiť kvetovaný vankúšik.

Medzi lavicami parkovalo ďalších sedem kočíkov. Telepatické spojenie komunity pôsobilo blahodarne na všetky deti. Heinrad vedel, že matky organizujú aj vlastné stretnutia v úzkom kruhu, kde cielene prehlbujú spánok bábätiek a riešia svoje materské problémy, no Jell nikdy neprizvali.

Keď mu jedného dňa majster Tanner gestom naznačil, že sa chce porozprávať, Heinrad dúfal v obrat k lepšiemu.

„Budem úprimný,“ začal duchovný radca. „Nebol som nadšený, keď ste sa prisťahovali. Vaše neovládané emócie narušili pokojné susedské vzťahy. Hladina agresivity stúpla o dvanásť percent, množia sa výtržnosti...“

„Vy ste radca, liečte svoju komunitu.“

„Pán Veylinger, váš hnev je silný a ja rozumiem prečo. Sám viete, čo s ním máte robiť. Vás liečiť nemôžem, na to nestačí môj výcvik ani preverenie. Ale ju áno,“ Heinradovi neuniklo, že pohľad majstra Tannera spočinul na Jell s istým uspokojením. Mladý a slobodný, ešte v ňom hrali hormóny. „Cítim vo vašej pani hlboké rany. Potrebuje odbornú pomoc.“

Jell sa primkla bližšie k manželovi a on ju majetnícky objal okolo pliec:

„Je unavená z toho, ako jej vaše mierumilovné ovečky podrážajú nohy.“

Radca pokrútil hlavou: „Nie, ide o vážnejší problém. Sedenia dvakrát týždenne by-“

„Jell,“ prerušil ho Heinrad. „Želáš si intervenciu majstra Tannera?“

„Ďakujem, neželám,“ odvetila rozhodne.

„Počuli ste. Dovidenia,“ otočil sa na podpätku, sotva počkal, kým radca odzdraví a už rýchlym krokom opúšťal sálu. Možno to bola najväčšia chyba Heinradovho života. Tak veľmi chcel ochrániť Jell...

Namiesto toho každý deň trávil hodiny rozpitvávaním drobných trápení osamelého muža na palube hviezdoletu. Deň za dňom také isté, drobné ale dôležité trápenia nepostrádateľného muža, vďaka ktorému mal bezvýznamný zamestnanec Heinrad Veylinger aj tento mesiac z čoho zaplatiť splátky a nájomné, elektrinu a vodu, plienky a stravenky...

Občas si neželal nič viac, než byť na Olgerovom mieste. Letieť nekonečným vesmírom, cítiť jeho chlad, bez vášní, bez výčitiek. Aby nemusel každé ráno rátať príjmy a výdavky, čeliť neustávajúcemu prúdu nenápadných zlomyseľností, čoraz uzavretejšej tvári svojej ženy... Mohol tomu vôbec zabrániť? Alebo to bolo od začiatku jasné všetkým okrem neho? Vrstvenie drobných kamienkov krívd a ponížení na dne náročnej ženskej duše. To všetko kvôli tebe...

***

V ten deň mali schôdzu. Heinrad čmáral do poznámkového bloku a ukrutne sa nudil, kým ideológovia projektu riešili otázku, ako ten-ktorý objav ovplyvní motivačné toky a náladu verejnosti.

Okolo desiatej vstúpil do kancelárie vedúci aktívnej smeny:

„Prepáčte, že ruším. Veylinger má telefón.“ Kým kráčali k prístroju, v Heinradovej hlave sa rojili katastrofické scenáre.

„Kto volá?“

„Nejaká Ursa Ylverová, vraj susedka.“

Zvedavé oko za záclonou, jedovatý jazyk pripravený podeliť sa o každú chybu mladej matky. V televízii bola veľká dáma, ale o dieťa sa postarať nevie. Kiežby išlo len o vrtoch stareny, ktorá má viac času ako rozumu. Heinrad prevzal slúchadlo. Vložil všetky sily do pokusu zachovať pokojný tón:

„Madam Ylverová?“

„Vaša manželka je na záhrade, aj s malým.“

„To je hádam normálne,“ odvetil podráždene.

„No, tu u nás dosť prší.“

Heinrada oblial studený pot. Kvôli paranoji staviteľov Strediska väčšina miestností nemala okná. Striga pokračovala:

„Ona leží na deke, neodpovedá na volanie a v kočíku... je ticho. Zdravé dieťa by plakalo, nie? Myslela som, že bude lepšie, keď vám dám vedieť.“

„Ďakujem. Už som na ceste. Kým prídem, dokázali by ste aspoň malého dostať niekam pod strechu?“

„Som príliš stará na preliezanie plotov, ale skúsim.“

„Vďaka.“ Položil, jedným skokom bol pri svojom stole a bral si tašku s kľúčmi:

„Musím ísť domov.“

„Vysvetlíš mi to?“ pýtal sa vedúci smeny. „Zbledol si o štyri odtiene.“

„Nemám čas.“

„Počkaj, Veylinger,“ chytil ho vedúci. Heinrad ostal stáť len tak dlho, aby striasol jeho ruku z pleca.

„Je mi jedno, či ma vyrazíte. Idem.“

„Môžem ťa vziať autom.“

Doktor Knoss, pomocný lekár vesmírneho programu, poznal všetkých adeptov vesmírnych misií odkedy vkročili do Strediska. Bol jedným z mála ľudí, ktorí sa k Heinradovi neobrátili chrbtom. Práve si z chladničky na reagencie vyťahoval obed, no nepovedal ani slovo, keď ho v chvate stiahli do auta a viezli do jednej z lacných obytných štvrtí, cez krivoľaké uličky starej zástavby rodinných domov až k Heinradovej adrese.

Keď dorazili na miesto, dážď ustal. Madam Ylverová s kočíkom ich čakala vonku.

„Také pekné dieťa, také pekné dieťa...“ opakovala nešťastne.

Fedrig nespal. Neprítomne hľadel kamsi do oblohy, akoby nevnímal tváre, hlasy, ani dotyky. Knoss ho chytil za rúčku, privoňal a zamračil sa.

„Čo je s ním?“ naliehal Heinrad.

„Nie je v ohrození života, ale potrebuje dôkladné neurologické vyšetrenie a asi aj detoxikáciu,“ prehodil Knoss a ponáhľal sa do záhrady.

Na premočenej deke ležala Jell, v pootvorených očiach zvyšky dažďa. Heinradovi stuhla krv žilách, keď vedľa v tráve zbadal fľašu z núdzovej skrinky. Fľašu od tinktúry. Prázdnu.

„Bude v poriadku,“ povedal Knoss nakoniec. „Keď prejde odvykacou liečbou. Ako sám vieš, závislosť od tinktúry nie je žiadna malina – a tvoju manželku nikto neučil, ako sa s tým vysporiadať.“

„Závislosť...?“

„Keby tinktúru vypila naraz, už je mŕtva. Musela ti na ňu chodiť dlhodobo a zvyšovať dávky, až kým to raz neprehnala. To vysvetľuje aj Fedrigov stav – tinktúra preniká v malých množstvách do materského mlieka a detský organizmus nedokáže odbúrať všetky účinné látky. Kumulatívny efekt...“

Doktorove slová okolo Heinrada pretekali ako voda. Snažil sa im porozumieť, no blúdil v kruhoch. Nemal ten jed nikdy priniesť domov. Nemal Jell povedať o náhradných kľúčoch. Krava nezodpovedná! Mal veriť Tannerovi. Mal si ju viac všímať. A Fedriga. Ako si mohol myslieť, že neprítomný pohľad je u batoliat občas normálny? Nemal ten jed nikdy priniesť domov.

Fedrig musel v nemocnici absolvovať niekoľko procedúr. Heinradovi dovolili držať ho za ruku, no malý reval zo všetkých síl svojho malého telíčka, kým sa nevyčerpal. Ten plač trhal Heinradovi srdce, no – ako podotkol doktor Knoss – bol vďačný, že chlapec už reaguje normálne.

„Ešte si ho tu necháme na pozorovanie.“

„Čo mu hrozí?“

„Nie som si istý. Nikomu nenapadlo testovať tinktúru na deťoch. Vyvíjajúci sa mozog je citlivý na všetko, ale má úžasnú schopnosť naprávať škody. Z tvojho Fedriga môže stále vyrásť normálny chlapec – alebo bude mať narušenú schopnosť telepatie. V každom prípade, odteraz musíme rozvoj jeho duše starostlivo sledovať. Daj mi kontakt na vášho obvodného radcu.“

***

Pozeral von ako tiger z klietky. Svetlá domov a pouličných lámp, ktoré vždy tak zaujali Fedriga, v ten večer doháňali Heinrada k šialenstvu. Ticho mu zvieralo dušu. Toľko hnevu, toľko strachu, takú bezmocnosť necítil ešte nikdy v živote. Padal od únavy, no nemohol sa prinútiť ľahnúť si do postele, ktorá ešte voňala po Jell. V kuchyni našiel nedokončený obed, ale keď sa pokúsil z neho nabrať, rozbil tanier. Nechal všetko tak a utiekol do práce.

Stôl s odpojenou vysielačkou, slúchadlá a žiarivý obdĺžnik čistého papiera mu poskytli ilúziu uzavretého, bezpečného priestoru.Telepatické spojenie s Olgerom ho vítalo upokojujúco známou panorámou červenej planéty.

Čo je s Jell? nadhodil Olger znepokojene.

Predávkovala sa tinktúrou, ale žije. Pôjde na odvykačku. Ako vieš, že...?

Náhle mu svitlo. Ani neregistroval, že už pár sekúnd drví hrot červenej ceruzy na prach. Preboha. Ty... Ona... Ako dlho už...? Ako si len mohol?!

Pár mesiacov. Bola zúfalá . Potrebovala sa s niekým porozprávať.

Mala sa porozprávať so mnou. Priotrávila malého!

Olger sa previnilo odmlčal. Vravel som jej, že robí hlúposť. Ale nebol som príliš dôrazný. Úprimne – nenapadlo mi, že to ovplyvní dieťa.

Krava nezodpovedná! Nerozprával som jej dosť o tom, aký je to jed?! K tinktúre sa nepridáva príbalový leták, inak by ju nikto neužil dobrovoľne. A ty – ty si mal vedieť-!

Áno, mal. Prepáč. Jell bola skutočne na dne a ja som ju nedokázal odmietnuť.

Koľko milosrdenstva! Do pekla s tebou, Olger!

Zúr. Nadávaj. Zaslúžim si. Ale nemusíš ma posielať niekam, kde už som.

***

Okolo pol piatej ráno sa nad Heinradovým pracovným stolom zjavil Knoss, náhle a znepokojivo ticho.

„Fedrig spí,“ povedal doktor namiesto pozdravu, keď videl zdesenie v Heinradovej tvári. „Na detoxikáciu reaguje dobre. Chýba mu mama, ale je to statočný chlapec a pridelili k nemu skúsenú sestru. Poobede ho môžeš navštíviť a zajtra pôjde s tebou domov.“

„Ďakujem.“

„Prišiel som kvôli Jell. Už je pri vedomí.“

Heinrad mlčky vstrebával tú informáciu.

„Ak by si ju chcel vidieť... Na oddelení chemických závislostí nie sú povolené návštevy, ale mám v nočnej smene bývalého spolužiaka...“

Stačilo povedať slovo, ale Heinrad zistil, že ho nedokáže pretlačiť cez barikádu, čo mu zrazu vyrástla v hrdle. Celé dni potom plánoval, že Knossa predsa osloví, ale Fedrig si na ženu, ktorú bude dlhé roky volať „babka Ursa“ zvykal len pomaly, potreboval každú Heinradovu voľnú minútu...

***

Nie, z toho obdobia nemal žiadne fotky. Prsty starého muža nahmatali zažltnutú obálku. Ruky sa mu rozochveli. Vedel, čo je vovnútri, preto ju neotvoril. Na opačnú stranu nemocničného záznamu telesných teplôt naškriabala Jell svoj list na rozlúčku.

„Zlyhala som ako matka,“ písala.

„Zlyhal som ako manžel,“ odpovedal jej cez priepasť rokov Heinrad.

Podľa toho, čo vedel od Knossa, Jellina liečba neprebiehala zďaleka tak hladko ako u malého. Naznačili jej, že najbližších pár rokov nemusí opustiť psychiatrickú starostlivosť. Pokúsila sa o samovraždu. A potom ktosi zasiahol.

„Mala veľa fanúšikov a niektorí ju nezatratili, ani keď zmizla z verejného života,“ naznačil Knoss. „Možno ju prepašovali do zahraničia.“

Ani po rokoch Heinradovi neprezradil, o koho išlo – vraj si nebol istý. Istá bola len skutočnosť, že z oddelenia chemických závislostí sa z večera do rána stratila pacientka Jell Veylingerová a žena tohto mena sa už nikdy nikde neobjavila. Jej opis rozoslali polícii, nemocniciam i márniciam – bezvýsledne.

Heinrad len dúfal, že niekde pod iným menom, s novou tvárou a podporou priateľov zvládla abstinenčné príznaky aj démonov minulosti a začala nový život. Slabá nádej lepšia, ako žiadna.

Zatvorenú obálku, s večne otvorenou ranou, ukryl pod ďalšie papiere.

Rozostreným zrakom hľadal niečo veselšie... Obrázok v rámiku. Na ten sa díval rád. Päť rokov zdobil Heinradov pracovný stôl, kým ho nahradil aktuálnejšou verziou. Pohladil ohmatanú momentku rozosmiateho chlapca so šarkanom v ruke.

Snažil sa byť dobrým otcom. Udrel ho iba jediný raz – keď prišiel domov zo školy a povedal, že chce byť kozmonautom... Fedrig týždeň trucoval a nakoniec aj tak pochopil sám. Bol to inteligentný chlapec. Po mame, dodal by bezpochyby Olger.

Dnes je z neho dospelý muž, inžinier. A dobrý človek, pomyslel si Heinrad s hrdosťou.

Do ruky mu vkĺzla fotografia mladého kozmonauta pri vchode do rakety, tesne pred štartom. Až teraz si uvedomil, ako veľmi sa dnešný Fedrig podobá na vtedajšieho Olgera. Ten istý smelý úsmev, lesk v očiach...

Každý mi môže závidieť takého syna.

***

Heinrad sledoval štart iba v televíznom prenose, ale z nespočetných skúšok ovládal všetky rituály tak dokonale, že cítil, akoby bol v hviezdolete po celý čas s Olgerom. V nose ho dráždil pach kadidla. Počul ozveny zboru radcov a vicemajstrov, vlastnoručne umiestnil do pripraveného držiaka ampulku so svätenou vodou. Sústredil všetku vôľu na modlitby za úspech misie, pripútal svoje telo do mäkkého pilotského kresla a svoju myseľ ku prístrojom rakety. Bojoval proti túžbe zavrieť oči – namiesto toho zavŕtal pohľad do tváre poslednej ľudskej bytosti, ktorú osobne uvidí. Veľmajster mu pohľad opätoval najpokojnejšie, ako dokázal, pevne zovrel strieborný nôž a skúseným pohybom preťal kozmonautovi tepny. Jasno červená krv vystrekla na prístrojovú dosku, skropila steny kabíny, kožený poťah sedadla, podlahu. Veľmajster ešte na každú stenu namaľoval pútacie obrazce, predniesol nad nimi smrteľne dôležité slová a – snažil sa, aby to pred kamerami nevyzeralo príliš náhlivo – opustil hviezdolet. Mäkký alt znejúci zo všetkých reproduktorov a slúchadiel začal odpočítavanie.

Olgerov duch v spolupráci s riadiacim strediskom prevzal kontrolu nad loďou. Naveky pripútaný k miestu svojej násilnej smrti, nerozptyľovaný malichernými potrebami ľudského tela, dokonale sústredený na cieľ svojej misie: vzdialené planéty slnečnej sústavy.

***

A všetko išlo ako po masle. Olgerovo sebavedomie rástlo s každým zložitejším manévrom, s každou úspešnou opravou prístrojov. Loď sa stala prakticky jeho telom. Za desaťročie preskúmal dvoch plynových obrov aj s mesiacmi a dodal zmluvne viazanej produkčnej spoločnosti materiál na šesťdielnu filmovú epopej o dobývaní vesmíru a nezdolnosti ľudského ducha. Heinrad mu však musel častejšie pritiahnuť uzdu, keď si chcel dovoliť príliš frajerské kúsky. V hrách na hrdinov, ako sám nazýval riešenie krízových situácií navodených úmyselným obchádzaním predpisov, sa zdokonaľoval skôr z nudy než v záujme misie.

„Vám to asi pripadá ako prechádzka ružovým sadom?!“ vykrikoval z času na čas do éteru. „Plaziť sa jednotvárnym vzduchoprázdnom, deň čo deň civieť na ten hnus, čo zostal z mojej telesnej schránky... Je to odporné aj po rokoch. Posielať na Zem výsledky stále rovnakých meraní... Musím predsa trochu relaxovať! Alebo si myslíte, že už nie som človek?“

Olger stratil rešpekt a zodpovedným mužom v riadiacom stredisku vrýval do čela prvé vrásky. Duchovní radcovia upozorňovali, že v blízkom čase môže urobiť osudovú chybu a Heinrad im veril. Zároveň však dúfal, že Olgera ešte stále čosi drží pri zmysloch.

Čakanie. Čakal na svoj veľký objav.

Heinrad ako jeden z mála poznal hlavný hnací motor Olgerovho sna.

„Verím, že tam niekde musia byť,“ zdôveril sa mu raz dávno. Klusali bok po boku pri jednom z nekonečných cezpoľných behov, ktoré im mali dopomôcť k víťazstvu ducha nad telom. „Je také nepravdepodobné, že by sme boli vo vesmíre sami! Vieš si to predstaviť, stretnúť tam vonku skutočných cudzincov, potriasť si s nimi rukou-“

„-alebo chápadlom,“ uškrnul sa Heinrad.

„Vtipný! Vieš, že som to myslel čisto metaforicky.“

„Samozrejme. Ak sa nebudeš držať osvedčených jazykových prostriedkov, neprejdeš cez záverečné psychotesty,“ doberal si ho vtedy.

Olger sa naučil nezmieňovať sa o svojich nádejách, ale Heinrad ich cítil v čoraz nespokojnejšom podtóne správ o mŕtvom a pustom kamenitom povrchu planét, nudnom páse asteroidov s otravnými nerastnými ložiskami... Roky doslova leteli a Olger, neskrývajúc sklamanie, už preskúmal posledné teleso slnečnej sústavy, čo boli astronómovia ochotní nazývať planétou.

Niekoľko dní sa s ním nedalo takmer vôbec rozprávať – striedal zúrivé útoky s depresiami a sebaľútosťou. Radcovia už tušili predzvesť konca.

„Posúvame obzor poznania zdanlivo do nekonečna, no medze ľudských možností nám vždy pripomenú, že zatiaľ nie sme všemocní,“ kuvikali.

„Olger,“ dohováral mu Heinrad. „Ty si predsa ešte neskončil. Budeš prvý človek, ktorý opustí našu hviezdnu sústavu!“

„Lenže mňa už to prestalo baviť. Letieť do prázdnoty, trápne bez cieľa... Čo pre mňa znamená prekračovanie hraníc? Žiadny motív, žiadna radosť. Je čas použiť ampulku. Nič jednoduchšie – dám počítaču príkaz, on ho vyplní, svätená voda pokropí moje pozostatky...“ Vyžíval sa vo farbistých opisoch konca, a potom nachádzal zvrhlé uspokojenie v tom, keď sa nehlásil v dohodnutých intervaloch a držal riadiace stredisko v neistote.

Po niekoľkých hodinách šokoval službu zvolaniami: „Povedzte mojim verným ctiteľkám z geriatrie, že som ešte mŕtvy!“ Olgerov starostlivo nacvičený a zo srdca interpretovaný šialený smiech vyvolával zimomriavky.

V to ráno sa ozval po dlhšej odmlke – ale úplne iný hlas. Znelo to ako starý dobrý Olger – nadšený, ale v podstate racionálny:

„Heinrad, videl som ich! Vesmírna loď asi desaťkrát väčšia ako my, posádka minimálne tri osoby. Taký... vznešený dizajn, pošlem vám fotky, len čo ich trochu roztriedim...“

„Neblázni Olger, pošli všetko, okamžite!“ kričal a mávaním rúk vyvolával poplach na celom oddelení. Ceruzka sa mihala po papieri šialenou rýchlosťou.

„Poviem ti,“ pokračoval kozmonaut vzrušene, akoby Heinrada ani nevnímal: „Čakal som hocičo, ale také diplomatické fiasko! Prvý kontakt prebiehal skvele, kým nezačali trvať na tom, že ma chcú privítať na svojej lodi. Heinrad, oni boli živí!“

Počas Olgerovej reči sa v Heinradovom bloku objavila skica kvapkovitého vesmírneho plavidla a portrét cudzej formy života: smiešnej vychudnutej karikatúry na ľudskú tvár. Službukonajúci vojaci okamžite kontaktovali hlavný štáb obranných síl. Niekto volal šéfovi strediska, ktosi iný sa hádal, či zavolať prezidentovi hneď, alebo až o štyri hodiny, keď rádiové spojenie potvrdí údaje z telepatického príjmu...

„Nechápali nič z toho, čo som im vysvetľoval. Vtedy mi prišlo ako dobrý nápad ilustrovať svoj stav aktuálnym záberom z interiéru lode... Neboli na takúto formu vesmírneho výskumu pripravení. Z rádia sa ozval fragment výkriku – potom som len videl, že obrátili loď o stoosemdesiat stupňov a odleteli nadsvetelnou rýchlosťou. Akoby videli ducha!“ Heinradovými sluchátkami burácal Olgerov šialený smiech.

„Heinrad, stavím sa, že tvoj výraz teraz stojí za všetky drobné! Dostal som ťa! No tak, nepochopil si, že to bol len vtip? Kde by sa v tomto vesmírnom rekte vzali návštevníci z iných svetov?!“ Olger sa zjavne kráľovsky bavil.

Nikto iný sa nesmial.

***

Aj duševne labilný kozmonaut si vedel domyslieť dôsledky, keď nad svojím žartíkom trocha pouvažoval. Kam by dospel vesmírny program, keby nekonvenčné prebudenie vysokých štábnych dôstojníkov, predstaviteľov štátu a riadiaceho strediska malo komukoľvek prejsť bez trestu? Nechcel, aby to zašlo tak ďaleko... Alebo chcel? Možno už mal všetkého plné zuby a pre svoj posledný krok potreboval poriadnu zámienku.

Stratil dôveru. Informácie od neho sa naďalej ukladali, ale už len pod hlavičkou „neoverené“. Pri nasledujúcej čistke by niektorý z húfu usilovných úradníkov prišiel na to, že výstupy z projektu sa vo vzťahu k nákladom dostali do nepriaznivého pomeru a navrhol najjednoduchšie riešenie.

Olger nahral svoj posledný odkaz, bez ďalších rečí rozbil ampulku so svätenou vodou a definitívne ukončil blúdenie svojho ducha v nehostinnej, večne mlčiacej vesmírnej prázdnote.

***

Heinrad si zložil čiapku z hlavy pod kolená, aby nemusel kľačať na chladnej tvrdej zemi. Roztrasenými rukami škrtol zápalkou, zažal drobný kahanec a umelým tienidlom ochránil čerstvo zrodený plamienok.

Pred ním žiarila mláka anonymných svetiel, zapálených pre ľudí, ktorí nemajú hrob, alebo odpočívajú niekde ďaleko. Chvíľu pozeral do ohňa, chvíľu blúdil pohľadom medzi hviezdami, pretrel si večne uslzené staré oči... A hoci to nemal vo zvyku, pomodlil sa za pokoj jednej duše.

Súmrak maľoval chodníky obrysmi tieňov a opadaného lístia. Studené farby oblohy Heinradovi pripomenuli, že už mu je dlhší čas poriadna zima. Keď sa skúsil pohnúť, kĺby zaprotestovali. Krabica vykĺzla zo stuhnutých rúk, jej obsah sa vysypal do mokrej trávy.

Senilný blázon, čo tu ešte hľadáš? Tvoj čas je dávno preč, rovnako ako Olgerov.

Možno je v tom trocha útechy, odplynúť do hlbín histórie a nechať za sebou ťarchu každodennosti. Tisíc drobných nepríjemností, otravne potrebných vecí, ktoré človek kedysi striasal počas chôdze a dnes sa lepia na podrážky ako husté blato. Každý ďalší krok stojí viac námahy...

„Tanner mal pravdu. Vravel, že ťa nájdem tu.“

Starý muž sa s trhnutím otočil.

„Fedrig...?“

„Poď domov, otec. Keď prídu abstinenčné príznaky, budeme s tebou.“

Silná ruka ho vzala za plecia a jemne nasmerovala k bráne cintorína. Heinrad si uvedomil, že sa mu kráča akosi ľahšie. Nabudúce... Nabudúce navštívi podobné miesto už iba nohami napred.

Zuska Stožická

Vedecká pracovníčka, ktorá vymenila biely plášť za kuchynskú zásteru, odborné články za leporelá a momentálne trávi druhý rok na najaktívnejšej dovolenke, akú si môže človek predstaviť. Ako chronická prenášačka vírusu fantastiky v neskorých nočných hodinách spriada vedecko-fantastické príbehy a sem-tam bloguje. Pod dievčenským menom Minichová začala uverejňovať poviedky v časopisoch (Fantázia, Ikarie) a zborníkoch súťaží (Krutohlav, Mlok), v antológii Mozaika rôznobežných ciest (2001), neskôr v samostatných zbierkach Črepiny z oblohy (2007) a Astralnia (2007, po poľsky). Slimačie tempo tvorby a dobrodružná povaha ju občas doháňajú medzi účastníkov literárnych súťaží. V roku 2010 (už pod menom Stožická) získala v Cene Fantázie tretie miesto a cenu Bibliotéky. Najnovšie publikovala vo fantasy antológii Čas hrdinov (2012) a novom elektronickom časopise Jupiter.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  7. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 703
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 946
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 741
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 003
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 805
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 8 161
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 528
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Godzilla a Kong sú osvedčená dvojka

Oddychovka, ako sa patrí.


Prezidentský kandidát Ivan Korčok počas zhromaždenia v Bratislave.

Voliči v prvom kole vyslali signál, že nechcú politiku korupcie a lži.


  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 528
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 483
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 362
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 11 807
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 352
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 344
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 952
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 418
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu