Otázka pravdy je vždy problematická. Umenie ju môže ukázať z jasnej pozície, hovorí divadelník JÁN ŠIMKO. Jeho myšlienka inšpirovať sa v divadle dokumentmi komunistickej tajnej polície vyvrcholila na tohtoročnom festivale Divadelná Nitra. Šesť inscenácií zo šiestich krajín bude ďalej putovať po európskych mestách.
Čo vás natoľko inšpirovalo, že ste sa do takéhoto projektu pustili?
Prvotná inšpirácia prišla pred pár rokmi, keď český časopis Respekt uverejnil kauzu Kundera. Začal som uvažovať o mechanizmoch, ktoré znemožňujú hľadanie pravdy, hoci sa pokúšajú o pomenovanie závažného spoločenského problému.
Divadlo je v tomto smere spoľahlivé?
Divadlo je istým spôsobom sociálne médium a už zo svojej podstaty má prostriedky na to, aby analyzovalo dialogické situácie, protirečenia a skupinovú dynamiku, súvisiacu s riešením nejakého problému. Zdalo sa mi potrebné nielen skúmať príbehy z minulosti, ale aj sledovať, ako sa s nimi narába dnes. Ponúkol som tento námet dramaturgickej rade festivalu Divadelná Nitra, ktorej som členom a téma všetkých zaujíma. Prvotný námet sme rozpracovali do projektu, ktorý po takmer trojročnej realizácií dospel ku premiére cyklu šiestich inscenácií na tohtoročnom festivale.
Ako bol projekt vyfinancovaný?
Z veľkej väčšiny z európskych peňazí, ale má aj dotáciu MK SR. Výhodou medzinárodnej mozaiky je, že sa dajú získať aj iné grantové peniaze. Idea bola napokon atraktívna aj pre súkromných sponzorov.
Vznikli inscenácie na tému výskumu spisov komunistických tajných polícií v šiestich krajinách. Rusko je v tomto prípade zásadná krajina. Prečo ste ho neprizvali k spolupráci?
Touto otázkou sme sa dlho zaoberali. Hoci KGB bola matkou všetkých tajných polícií, dospeli sme k názoru, že nechceme rozoberať Rusko, lebo sme zvedaví na situáciu v dotknutých krajinách v našom priestore. Rusko je špecifická oblasť, reflexia by si žiadala ďalší samostatný projekt. Zároveň sme mali pocit, že keby sme ho zahrnuli, mohlo by sa stať ústredným a to by bola škoda, chceli sme čo najviac dolovať v našich domácich situáciách. Referovať o Rusku ako vonkajšom nepriateľovi a vinníkovi sa mi zdalo nevhodné. A ešte tu bola praktická komplikácia, že archívy KGB nie sú otvorené, takže situácia vyrovnávania sa s minulosťou v Rusku je „platonická“, nič by sa v nich nedalo overiť.
Divadlo predsa dáva tiež priestor na manipuláciu s pravdou. Navyše, archívy tajných polícií sa spochybňujú. Čo bolo teda pre vás podstatné?
Otázka pravdy je vždy problematická. Umenie nie je schopné poskytnúť objektívnu pravdu. Ale môže nám pomôcť v tom, že porozpráva príbeh z jasnej perspektívy a odhalí ho aj pozíciu človeka, ktorý ho rozpráva. To považujem za fér. Keďže informácií v archívoch komunistických tajných polícií je nesmierne množstvo, už výber samotný je istým spôsobom manipulatívny - vždy to bude o tom, ako a prečo umelec vybraný príbeh spracuje. Nakoľko sa príbeh napokon vzdiali od autentického materiálu, môže byť predmetom záujmu diváka.
Ktorý zo šiestich príbehov vás najviac zaujal?
Každý z nich bol osobitý a niesol v sebe silný inscenačný potenciál. Napríklad poľský text je čistou ficiou. Vystupuje v ňom agent, ktorý skončil na vozíčku a stretáva mladú dcéru disidenta. Tvorcovia rekonštruovali spôsob, akým môže agent fungovať v momente, keď padne režim, a zároveň ho opustí telo. Na nemeckej inscenácii je zase zaujímavé, že divadlo vypísalo konkurz na ľudí, ktorí mali v minulosti skúsenosť s politickou políciou. Vďaka tomu popri obetiach režimu reálne účinkuje v predstavení aj bývalý príslušník Stasi. Maďarská hra je drámou idealistickej psychiatričky, z ktorej režim nedobrovoľne urobil psychiatrickú pacientku.
Slovenská inscenácia sa sústredila na dodnes nevyšetrený prípad smrti kňaza Přemysla Coufala. Herci hrajú v maskách. Do akej miery ide podľa vás súbor SkRAT naozaj s kožou na trh?
Pravdepodobne ide o brutálnu vraždu, za ktorou stojí ŠtB, no prípad bol v roku 1982 uzavretý ako samovražda. Pri spätnom obnovení procesu v 90. rokoch sa prípad opäť uzavrel rovnako, pričom materiály sa uzavreli do archívu zhruba do času, kým by uplynula premlčacia doba, súvisiaca s prípadnými zločinmi, ktoré by počas vyšetrovania mohli byť odhalené. Protagonistov zaujala minulosť skrze ľudí, ktorí boli kedysi v pozíciách a aj dnes majú vplyv na fungovanie nášho štátu a súdnictva. A zároveň agenda prvej porevolučnej vlády, ktorá sa rozhodla spraviť hrubú čiaru za minulosťou a nechať týchto ľudí aktívne pôsobiť. Je to zaujímavý materiál na skúmanie toho, ako dnes pracujeme s našimi pamäťami.
Najlepší background mala česká inscenácia, jej príbeh bol už knižne spracovaný a široko medializovaný. Pridalo to podľa vás na sile inscenácie?
Do istej miery určite áno. Príbeh farára Josefa Toufara a číhošťského zázraku je verejne známy a veľmi príťažlivý. Českí tvorcovia však vychádzali striktne z archívnych textov, nič nedopisovali. Aleš Březina ich povýšil do formy dokumentárnej opery. Má s ňou dobrú skúsenosť spred pár rokov, keď uviedol operu Zítra se bude o procese s Miladou Horákovou.
S uvedením hier v Nitre boli spojené komplikácie – začiatok rumunského predstavenia sa posúval kvôli problémom s technikou a poľskí inscenátori na poslednú chvíľu menili celý koncept - od projektu sa napokon dištancoval aj poľský ústav pamäti národa. Ovplyvnilo to vaše snahy?
Naše snahy to nemalo ako ovplyvniť. Technické problémy sa na veľkých festivaloch vyskytujú bežne, obzvlášť ak ide o medzinárodné premiéry, dvojhodinový posun nie je nič tragické. Prípad dištancu IPN od poľskej inscenácie zasa ukazuje, že pamäťové inštitúcie majú svoju predstavu o spravovaní národných pamätí a sloboda, vlastná umeleckej výpovedi im je skôr na prekážku. Aj to je v istom ohľade varovný signál.
Publikum zhodnotilo, že niektoré z uvedených inscenácií boli menej vydarené. Čo je podľa vás príčinou?
Možno názorová pestrosť publika, za tú sme vďační. Tri z inscenácii boli na festivale uvedené v medzinárodných premiérach, tri dokonca vo svetových. Divadlo je živý organizmus, ktorý začína žiť až v momente kontaktu s divákom a je bežné, že si „sadnú“ až keď sa obohrávajú, teda po premiérach. V tomto ročníku sa Divadelná Nitra ocitla v absolútnom riziku – vôbec sme netušili, ako to všetko napokon dopadne, či inscenácie vôbec vzniknú, aké budú a ako ich prijme medzinárodné publikum. Ale práve toto riziko vidím v prípade inštitúcií, produkujúcich či šíriacich umenie ako jediné zmysluplné.
Nemyslíte si, že projekty vygrantované na báze medzinárodnej spolupráce, kde sa treba príliš prispôsobovať termínom a podmienkam, apriori strácajú silu a invenciu?
Nemyslím. Je mnoho tém, ktoré je možné alebo zaujímavé otvoriť iba v takýchto projektoch. Viaczdrojové, ak chceme medzinárodné, financovanie môže zabezpečiť väčšiu tvorivú slobodu, keďže obmedzí kontrolu jednej donorskej inštitúcie nad projektom.
Čím vás myšlienka Paralelných životov najviac fascinuje?
Je toho veľa. Všetko, o čom sa rozprávame, je výsledkom poznania, ktoré som získal počas trvania projektu. Objavil sa napríklad problém súvisiaci s príbehom spolupracovníka Stasi. Niektoré médiá s ním odmietajú robiť rozhovory a zdôvodňujú to tým, že nechcú šíriť správu o zle, pretože dnes treba nechať rozprávať obete. S tým do veľkej miery súhlasím, ale pýtam sa, ako sa chce spoločnosť vyrovnať s minulosťou, keď sa s takzvanou temnou stranou nechce rozprávať? Má zmysel prekrývať komplikovanú realitu výpoveďami pozitívnych hrdinov?
Aktéri temnej stránky minulosti majú stále tendenciu vyhovárať sa na vtedajší systém a nie priznať si osobnú prehru.
Je to asi rovnaký argument, ako keď sa dnes vyhovárate na to, že musíte robiť niečo kvôli peniazom. Tým, že sa rozprávame s takzvanou temnou stranou, máme možnosť rozbiť mustru, do ktorej nás spoločnosť chce vtesnať.
Myslíte si, že takéto divadlo ľudí zaujíma?
Ja v to verím. Divadlo je živé synergické umenie, práve preto má možnosť vniesť do témy, ktorú často spracúvajú televízne dokumenty či knihy, niečo nové. Môže ľuďom ukázať iné súvislosti.
