Čo najviac zaujalo tvorcov a ľudí, ktorí sa zaoberajú kultúrou? Oslovili sme ich takmer tristo.
Reprezentatívna monografia je splatením dlhu fenoménu slovenského výtvarného školstva. Zároveň však opäť pripomína, že poznanie našej histórie bolo manipulované.
„Keď sa nechytíme odkazu minulosti, nebudeme zrozumiteľní sami sebe ani svojim deťom.“ To sú slová historičky umenia Ivy Mojžišovej, ktoré vyslovila pred dvoma rokmi pri preberaní Ceny Dominika Tatarku za knihu Giacomettiho smiech?. Tú vetu povedala síce v tatarkovskom kontexte, no platila aj pre vtedy ocenenú publikáciu a v plnej miere ju možno aplikovať aj na monografiu Škola moderného videnia - bratislavská ŠUR 1928 - 1939 (Artforum a Slovenské centrum dizajnu).
ŠUR - to bola Škola umeleckých remesiel, a hoci dnes (aj vďaka existencii tejto skvelej knihy) sa môže zdať takéto „dešifrovanie“ už zbytočné, určite nie je na škodu to pridupľovať. Veď táto priekopnícka bratislavská škola je ako ponorná rieka, legenda, ktorá sa s príchodom druhej svetovej vojny vytratila a nepodarilo sa jej dať o sebe vedieť ani po nástupe komunistickej totality. Povedomie o škole načas ožilo v šesťdesiatych rokoch, no v normalizácii to bola opäť tabuizovaná téma.
Centrálna udalosť
Až po novembri '89 sa konečne ŠUR vynorila z podzemia zabudnutia a jej históriu začali skúmať a pripomínať viacerí kunsthistorici, no ako zdôrazňuje Peter Zajac, až Iva Mojžišová uchopila existenciu školy ako centrálnu udalosť slovenskej kultúry dvadsiateho storočia.
Nebolo to však až teraz, keď sa renomovaná autorka obrátila k tejto unikátnej téme. Vráťme sa ešte raz k spomenutému tatarkovskému ceremoniálu spred dvoch rokov, vo vtedy ocenenej knihe patrí Škole umeleckých remesiel niekoľko kapitol. Jedna je napríklad z roku 1968 a Mojžišová už vtedy, v tých krátkych chvíľach politického odmäku, napísala: „Kdekoľvek dnes padne zmienka o ŠURke, tam ihneď cítiť, že sa jej začína pripisovať zvláštny význam. Pokiaľ však dejiny tejto školy, ako aj celej aktivity ňou vyvolanej alebo s ňou súvisiacej nebudú dostatočne známe, zatiaľ málokto bude vedieť, v čom vlastne tento význam spočíva.“
Ona to vedela už vtedy. Vedela, že ŠUR, hoci bola „len“ učňovskou školou, predstavovala nový typ inštitúcie, aký vzišiel z nutnosti reformovať spôsob výtvarného vzdelávania, a uvedomovala si jej význam pri modernizácii slovenskej kultúry i životného štýlu.
Dar pútavého písania
Poradie
1. I. Mojžišová: Škola moderného videnia
2. P. Krištúfek: Atlas zabúdania
3.–5.
I. Dobrakovová: Toxo
T. Berka, J. M. Bahna: Vily nad Bratislavou
Odkiaľ a kam: ed. M. Bútora, G. Mesežnikov, Z. Bútorová, M. Kollár
Kým nám to však mohla povedať v takejto reprezentatívnej podobe, prešli ďalšie roky. V tých normalizačných sa Iva Mojžišová, aby sa vyhla ideologicky motivovaným úlohám, venovala spracúvaniu hesiel do encyklopedických slovníkov. A nezabúdala na nástojčivú úlohu spracovať históriu ŠURky.
Zbierala materiály (ktoré skvelým spôsobom zhodnotil Ján Šicko v korešpondujúcom grafickom dizajne knihy), stretávala sa s pamätníkmi, pátrala v archívoch. A potom, verná zásade, že aj vedecký text by sa mal dať ľahko čítať, využila svoj vzácny dar pútavého písania a ponúkla túto výnimočnú monografiu.
Rôzne uhly pohľadu
Ako pripomína, nerozpráva príbeh nepretržite pretekajúci korytom času, nespracúva ho chronologicky, ale po častiach, z rôznych uhlov pohľadu. Uvádza čitateľa do dobových reálií, podmieňujúcich vznik a fungovanie školy, či na pravú mieru vysvetľuje vzťah školy k Bauhausu, za ktorého slovenský variant ŠUR mnohí považujú.
Predstavuje zoznamy žiakov i študijné odbory a, samozrejme, kľúčových ľudí školy na čele so zakladateľom Josefom Vydrom. Nie náhodou si za motto vybrala vyhlásenie pedagógov z roku 1935 o ich poslaní, začínajúce sa vyznaním k miznúcej kráse Slovenska. „Nikto sa s ňou ťažšie a dojemnejšie nelúči než my umelci. Ale zachovať ju je úlohou múzea, nie školy. Tá musí vytvoriť novú krásu podľa nových životných funkcií dvadsiateho storočia.“
Anketa
Prečo ste dali hlas Ive Mojžišovej a jej knihe Škola moderného videnia?
Zuzana Bartošová, vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia SAV
Autorka zúročila svoj celoživotný záujem o jedinečnú tému. Kniha je napísaná kultivovane a sviežo, je zrozumiteľná aj čitateľovi, ktorý nie je odborníkom, a to bez toho, aby stratila punc pôvodnej vedeckej práce na úrovni, ktorá je u nás zriedkavá.
Katarína Hubová, riaditeľka Slovenského centra dizajnu
Aj keď ide o históriu jednej známej školy, kniha je súčasná a objavná, pútavá - hlavne vďaka skvelému štýlu písania a hľadaniu pravdy Ivy Mojžišovej.
Alexandra Kusá, riaditeľka Slovenskej národnej galérie
Pretože pre mňa to bolo dva v jednom – dôležitá téma nášho umenia spracovaná povolanou osobou a veľmi šťastná typografia, práca Jána Šicka prispieva k výsledku rovnakou mierou ako kvalitná „plnka“.
Mária Rišková, teoretička umenia
Tejto dobe ešte stále veľa dlžíme, hoci patrí ku kultúrnym vrcholom Slovenska.
Zobrazuje prepojenie so svetovým vývojom bez toho, aby prikrášľovala skutočnosť, ale zároveň tak, že vzbudzuje oprávnenú hrdosť na to, že aj my sme boli citliví voči progresívnym myšlienkam.
Peter Zajac, literárny vedec a prekladateľ
V prípade Ivy Mojžišovej ide o základnú knihu o slovenskej kultúre 20. storočia.
