Obaja tvorili slovenský disent – a takých ľudí veľa nebolo. Obaja v produktívnom veku zažili pád komunistického režimu, ktorý im roky bránil v slobode slova a vierovyznania.
Po Nežnej revolúcii obaja vstúpili do politiky, kde každý za seba vystupoval za demokratické ideály a držal sa svojho presvedčenia. A napokon sa po rokoch obaja stali témou pre knihy rozhovorov. Ján Langoš a František Mikloško.
Cenu Dominika Tatarku získali v stredu večer autori, ktorí o nich písali. Novinár Alexander Balogh je podpísaný pod knihou Ján Langoš – Strážca pamäti a básnik a publicista Ján Štrasser zas pod knihou František Mikloško – Rozhovory o dobe a ľuďoch.
Priateľ Jána Langoša: Vedeli sme, že ho stratíme Čítajte Knihy, ktoré sa dopĺňajú
„Som veľmi rád, že okrem podenkových celebrít a podenkových politikov máme u nás aj skutočné osobnosti, Langoš a Mikloško nimi naozaj sú,“ hovorí literárny vedec Peter Zajac.
Ako predseda sedemčlennej poroty, ktorá už po dvadsiaty tretí raz odovzdávala výročnú cenu Štefánikovho konzervatívneho inštitútu, oceňuje, že aj vďaka nim má Cena Dominika Tatarku tento rok dvoch víťazov.
V poslednej fáze rozhodovania pomohlo porote nielen toto spojenie osobností, ale aj spojenie žánrov a zámerov. „Obe sú to knihy rozhovorov, v spoločnom duchu sa dobre dopĺňajú,“ vraví Peter Zajac.
Aj tento rok sú podľa neho výsledky súťaže odpoveďou na dobovú situáciu a jej vývoj.
(zdroj: FOTO - ARTFORUM)Je to satisfakcia
Niekedy sú vraj rozhodnutia rozpačité, kontroverzné, dokonca veľmi tvrdé, inokedy sa dá na spoločnom motíve dohodnúť ľahšie.
Kým vlani u porotcov najviac rezonovala aktuálna literárna výpoveď spisovateľky emigrantky Ireny Brežnej, tento rok považovali za najdôležitejšie upozorniť knihami na to, že udržať si vnútornú integritu, ako sa to obom politikom podarilo, je v našich končinách jedinečné.
„Je to satisfakcia,“ hovorí Zajac, ktorý ako politik stál od roku 1989 tesne vedľa nich. Langoš aj Mikloško sú ľudia jeho generácie, oboch veľmi dobre poznal a o ich výraznom mieste na kultúrno-politickej mape moderného Slovenska nepochybuje.
Priamy svedok dejín
Cenu udeľuje porota každý rok autorovi za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry v duchu odkazu spisovateľa Dominika Tatarku. Jeho život a dielo stoja – napriek počiatočnému prijatiu socializmu – v znamení neustáleho vzdoru. Najprv proti klerikalizmu a fašizmu, po roku 1968 proti okupácii a porušovaniu základných ľudských práv.
K mnohým politickým a spoločenským otázkam z tohto obdobia sa v rozhovoroch s Jánom Štrasserom František Mikloško otvorene vyjadruje. Ako aktívny politik bol priamym svedkom mnohých dejinných udalostí. V knihe citlivo rozpráva aj o osobných či náboženských témach.
"Za celých štyridsať rokov otvoriť slovenskú otázku bolo priam trestným činom. Slovenská zástava, slovenský znak, čo len neutrálna poznámka o slovenskom štáte - všetko bolo rozvracanie republiky," spomína v rozhovore s Jánom Štrasserom na frustráciu z čias povojnového komunistického Československa, ktorá má dosah na nárast súčasného extrémizmu v oboch jeho bývalých krajinách.
(zdroj: FOTO - SLOVART)Jano bol špička
Alexander Balogh však už Jána Langoša priamo vyspovedať nemohol, zakladateľ Ústavu pamäti národa za dosiaľ nevyjasnených okolností pred desiatimi rokmi tragicky zahynul. Jeho smrť nerieši, tvrdí, že taká kniha mala vyjsť už dávno.
V tej svojej naňho spomína cez rozhovory s blízkymi ľuďmi, priateľmi, členmi rodiny. Sám bol dôležitou súčasťou jeho života, pri vzniku knihy zavážil ich vzájomný hutný a úprimný vzťah.
„Jano bol špička v tom, ako veľmi sa svojím pôsobením blížil k disentu. Hoci pracoval v akadémii, robil aktivity, ktoré sa za disidentské dajú považovať – tvorba samizdatov bola na hranici basy,“ povedal v nedávnom rozhovore pre SME.
Balogh potvrdzuje, že Langoš ako osobnosť priťahoval spoločenstvo ľudí označované za ostrov pozitívnej deviácie. Ľudia v ňom neboli v tvrdej životnej opozícii, lebo každý mal zamestnanie, robili však množstvo aktivít, ktorými sa snažili režimu vzdorovať.
František Mikloško (1947)
Slovenský politik a bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Pochádza z Nitry, po štúdiách v sedemdesiatych rokoch minulého storočia začal pracovať v oblasti numerickej matematiky. Komunistický režim ho však prinútil prejsť do disentu, bol aktivistom takzvanej Tajnej cirkvi. V osemdesiatych rokoch pracoval ako robotník, v roku 1988 zorganizoval takzvaný Bratislavský Veľký piatok, známy pod názvom Sviečková manifestácia. Pokojná verejná manifestáciu veriacich sa stala jedným z najvýznamnejších verejných prejavov odporu voči komunistickému režimu v bývalom Československu a stalo sa predzvesťou Nežnej revolúcie. V novembri 1989 sa stal členom Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu, potom vstúpil do Kresťansko demokratického hnutia a do vysokej politiky. V slovenskom parlamente pôsobil ako jediný nepretržite dvadsať rokov. Kandidoval v prezidentských voľbách aj v európskom parlamente. V roku 2008 z KDH vystúpil. Je autorom viacerých kníh, v roku 2001 získal spolu s Gabrielou Smolíkovou a Petrom Smolíkom Cenu Dominika Tatarku za knihu Zločiny komunizmu na Slovensku.
Ján Langoš (1946 – 2006)
Narodil sa v Banskej Bystrici, po štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislsave pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV. V 80. rokoch minulého storočia bol jednou z kľúčových osobností slovenského disentu, podieľal sa na aktivitách podzemnej univerzity, spolu s Jánom Čarnogurským vydával samizdat Bratislavské listy, podieľal sa aj na tvorbe časopisov Kontakt a Altamira. Po novembri 1989 sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, po voľbách bol ministrom vnútra. V podstatnej miere sa zaslúžil o jeho rekonštrukciu a o zrušenie a rozpustenie ŠTB. V rokoch 1995 až 2000 bol šéfom Demokratickej strany. Celý život venoval boju proti totalitným režimom, jeho úsilie vyvrcholilo v auguste 2002, keď sa podarilo schváliť zákon o pamäti národa a následne zriadiť Ústav pamäti národa. Bol ženatý s psychoterapeutkou Gabrielou Langošovou a otcom dvoch dnes dospelých dcér. Tragicky zahynul pri autonehode.
