Článok pokračuje pod video reklamou
Prišli znenazdajky, ale na knižnom trhu si rýchlo uchmatli svoje miesto. FILIP OSTROWSKI a JURAJ KOUDELA, ktorí stoja za vydavateľstvom Absynt, priniesli slovenským čitateľom kvalitnú reportážnu literatúru.
V utorok predstavia v Bratislave svetovo uznávaného spisovateľa Martina Pollacka. Uvedie tu knihu Smrť v bunkri o svojom otcovi, ktorý nosil uniformu dôstojníka SS. Preložil ju Michal Hvorecký.
Tradícia reportážnej literatúry na Slovensku nie je. Ako vám napadlo prísť s týmto žánrom?
Juraj Koudela: „Všimli sme si, že tento žáner na Slovensku neexistoval. Keď som si u kníhkupcov pýtal slovenskú reportážnu literatúru, väčšinou mi ukázali cestopisy alebo knihu o Tatrách.
Čo bolo zvláštne, pretože v iných krajinách, bol výber reportážnej literatúry obrovský, najmä v Poľsku. Spontánne sme sa rozhodli, že sa pokúsime vydať knihu vlastnými silami.
A keď vydať knihu, tak potom poriadne. Najprv sme museli presondovať situáciu, lebo dovtedy sme mali s knižným trhom skúsenosť len ako čitatelia. Nevedeli sme, ako sa nakupujú autorské práva, objednávajú preklady, robí jazyková korektúra, redakcia, ako funguje distribúcia a aký veľký je samotný trh.“
“Stačí sa správať korektne voči agentom a autorom, dodržiavať zmluvy a dobre sa postarať o knižky. Svetlana Alexijevič bola zjavne spokojná, lebo súhlasila s tým, že vydáme celé jej dielo. Na jar vydáme jej poslednú knihu zo série, v ktorej sa venuje Sovietskemu zväzu. Volá sa Poslední svedkovia.
„
Ktorú vašu knihu považujete za najväčší úspech?
Juraj Koudela: „Čitatelia najviac oceňujú knihu Martina Pollacka Americký cisár. Rozprúdila najväčšiu diskusiu. Je o emigrácii z Haliče na sklonku 19. storočia.
Mechanizmy emigračnej krízy sú podobné so súčasným dianím a zavážilo aj to, že zahraničný autor zachytil osudy Slovákov, ktorí žili v Haliči v rakúsko-uhorskej monarchii.“
Filip Ostrowski: „Ja si zase myslím, že najviac zarezonovala kniha Vojna nemá ženskú tvár Svetlany Alexijevičovej. Otvára tému, o ktorej sa veľa nerozpráva. Navyše, dostala sa aj do divadla.
Osobne si najviac cením knihu Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla, ktorú sme vydali ako druhú. Ukázala, o aký druh literatúry budeme mať záujem v edícii Prekliati reportéri. V istom zmysle to bola modelová kniha.“
V ponuke máte edície dve – Prekliati reportéri a 100 %. Podľa čoho si vyberáte autorov a knihy do svojho edičného plánu?
Filip Ostrowski: „V prvom rade sa snažíme vydávať knižky, ktoré sa páčia nám. Okrem toho nám záleží na tom, aby to boli knižky, ktoré sa venujú téme, ktorá je reálna a ktorá v istom zmysle rezonuje, prípadne taká, pri ktorej sa nám zdá, že jej médiá nevenujú dostatočnú pozornosť.
Prečítajte si tiež: S tým, že môj otec bol nacistom, sa vyrovnávam celý život Často sú to témy, ktorú sú na okraji, na ktorých leží akési tabu. Samozrejme, pre nás je veľmi dôležité aj to, aby bola téma dobre spracovaná. Musia to byť knihy, ktoré sú dobre napísané, majú silnú literárnu úroveň a sú aj čitateľsky pútavé.“
Juraj Koudela: „Snažíme sa vyberať témy, o ktorých si myslíme, že si ich slovenský trh pýta. Také, ktoré sa nám zdajú pre slovenského čitateľa málo atraktívne, pochopiteľne zamietame.“
Hlásia sa vám autori aj sami?
