Martin Šalacha: Z divadelného bufetu nás vyhadzovali

Je už takmer folklórom pripomínať jeho neprehliadnuteľnú podobnosť s hercom Jozefom Kronerom. Viackrát musel verejne vyvracať nielen to, že ho imituje, ale aj podozrenie, či v jeho osobe slávny herec nemá utajeného potomka.

V divadle ho nezažil, ale vo filmoch považuje jeho herectvo za čosi úžasné. Prijal by za svoju jeho ľudskosť, prirodzenosť, oddanosť a pokoru v tom najlepšom zmysle slova.

Aj preto MARTIN ŠALACHA ani teraz neoddychuje, ale holduje tomu, čomu telom aj dušou verí - hereckému remeslu.

Kým kamenné divadlá majú v lete prázdniny, nakrúca detský seriál Prázdniny, hrá na Letných shakespearovských slávnostiach a pod šapitó Teatro Tatro zisťuje, že dať dobrému divadlu prednosť má zmysel.

Po ťažkom období mení v budúcej sezóne herecké miesto a začína v Slovenskom národnom divadle.

Aké je hrať Shakespeara pod holým nebom?

"Komédiu omylov sme naštudovali ešte vlani. Robiť Shakespeara je super, v exteriéri som si ho vyskúšal po prvý raz. Zišiel sa pri ňom kolektív ľudí, s ktorými sa dobre robilo, každý prichádzal s tým, že ponuku prijal, lebo hrá rád divadlo aj v lete, nielen oddychuje.

Mali sme klasický skúšobný proces, akurát potom prišla dosť veľká zmena, keď sa v generálkovom týždni prešlo na nádvorie Hradu, kde je celkom iná akustika."

Komplikuje vám to aj veršovaný jazyk?

"Bežne človek nerozpráva vo veršoch s množstvom metafor a skrytých významov, pri ktorých treba aj rozmýšľať nad tým, čo za veršami počujete.

Využívame zveličovanie a grotesknosť, a tak občas nezostáva iné, ako trochu pritlačiť na pílu, ale preklad Ľubomíra Feldeka je dobre prispôsobený súčasnému jazyku. Je to výzva dať mu prirodzenosť."

Artisti, lahodné zvuky muzikantov, farebné kreácie cirkusového umenia, závan ruského surrealizmu. V tíme Teatro Tatro v inscenácii Cirkus Charms. (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)

Človek si zároveň povie, že láska, nenávisť, závisť, intrigy či klamstvá sú večné témy.

"Aj preto ma to baví. Postavy dvojčiat pánov a dvojčiat ich sluhov stvárňujeme v tandeme s Robom Rothom, ktorého vnímam ako profesionála na špičkovej úrovni. Shakespeare je jeho srdcovka a je radosť s ním pracovať na tom, ako naše postavy rozlišovať a ako ich uchopiť zvnútra."

Čo ste ako kolegovia o sebe mohli pri takej spolupráci zistiť?

"Môžem hovoriť o tom, ako vidím ja jeho – je to človek, ktorý vie pomenovať veci presne, trefne a priamo, má svoj názor. V súčasnosti je to veľmi potrebné, aj keď nie vždy výhodné.

Je to aj o povahe a presvedčení, že nejde o pózu a falošnú hru, ale o kus pravdy. S Komédiou omylov mi vlastne Robo pomohol minulé leto preklenúť komplikované obdobie."

Aké?

"Dosť sa mi toho nahromadilo - v nitrianskom divadle som vtedy skúšal náročnú úlohu Štefánika, zároveň ma spolu s niekoľkými kolegami predtým vysťahovali z divadelných bytov, ktoré sa chystali rekonštruovať, čiže som nečakane musel riešiť bývanie.

Mimochodom, doteraz s bytmi nič neurobili. Do toho som sa dozvedel, že budem otcom. Jednoducho nevedel som, čo skôr. A práve to, že na javisku stál Robo, ktorý sa vedel perfektne odstrihnúť od vonkajších vplyvov, ma ťahalo.

Ani sme sa nemuseli o súkromných veciach rozprávať, len som pri ňom dokázal na plné obrátky skúšať niekoľko hodín denne a na všetko ostatné vtedy zabudnúť."

Z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara ste koncom tejto sezóny odišli. Dôvodom sa stal konflikt s prevádzkou divadelného bufetu a riaditeľom divadla. Prečo ste sa doteraz nechceli k veci vyjadriť?

"Odišli sme dvaja s kolegom Romanom Poláčikom. Celé je to stále ťažké a asi sa s tým dosť dlho nevyrovnám."

Nie je to už za vami?

"Pre mňa sa prípad neukončil. Myslím na to, za akých okolností sa veci udiali, čo im predchádzalo, ako to vyvrcholilo a aké následky to ďalej môže mať."

Aký vzťah ste mali k nitrianskemu divadlu?

"Mám ho veľmi rád, vybral som si ho po skončení školy z viacerých ponúk, pretože som sa tešil na výborné predstavenia, pevný kolektív a ľudský prístup. A takisto preto, že divadlo prebralo na svoje javisko našu školskú inscenáciu Bola raz jedna trieda, vďaka ktorej dostali angažmán spolu so mnou viacerí herci z nášho ročníka.

Neváhal som, lebo som cítil, že v generačnej výpovedi môže byť sila. A aj preto, že – poviem trochu sebecky – budem mať oporu a neprídem sám do zabehnutého kolektívu, kde budem zápasiť s obavami a cítiť, ako mi chýbajú blízki ľudia.

A skutočne som získal vynikajúci pocit z atmosféry a z ľudí, čo tam pracovali – od hercov cez kostymérky, maskérov a osvetľovačov až po esbéeskárov. V priestoroch divadla fungovalo niečo ako genius loci, vedeli sme si po predstavení sadnúť, porozprávať sa, pofrflať na veci, ktoré nefungujú, vysvetliť si všeličo."

V inscenácii Štefánik – slnko v zatmení nitrianskeho Divadla Andreja Bagara stvárňuje osvieteného štátnika s horúcou hlavou, šialenými plánmi, uhrančivými očami a planúcim srdcom. (zdroj: ARCHÍV DAB)

Čo sa teda stalo?

"Ťažko sa mi to vysvetľuje. Jednoducho som sa neovládol pred ľuďmi, ktorí prišli s novým vedením divadla a vôbec nepochopili, že divadlo je miesto, kde sa vytvárajú nemateriálne, duchovné hodnoty.

Nepochopili, že na to, aby pritiahli do divadla zakaždým šesťsto divákov – a je jedno, či hovorím o jednoduchej komédii, alebo vážnejšej a zložitejšej hre –, musia mať herec a všetci, ktorí v divadle pracujú, podmienky. Lenže v systéme sa nezmyselným spôsobom začala budovať hierarchia.

Že niekto je viac a niekto menej. Cítili sme to, keď sme s kolegom Romanom nahlas poukazovali hoci len na bežné prevádzkové problémy."

Nerešpektovali slobodu slova?

"Problém bol skôr v tom, že prípad prerástol do osobných invektív, ktoré pri riešení problémov nemali čo robiť. Jeden z mála príkladov: keď bol pohreb jedného z našich kolegov, na rozlúčku do divadla prišli mnohí hostia z iných divadiel, známi aj rodina.

Chceli sa zložiť, sadnúť si, osviežiť sa, a náš divadelný bufet bol jednoducho zamknutý. Bola to situácia, ktorá hádzala zlé svetlo už nielen medzi nami v divadle, ale aj navonok. Už to neboli len interné záležitosti, kde sa brojilo proti mne a kolegovi. V tej chvíli som sa veľmi hanbil."

Prečo sa brojilo?

"Nezhody s prevádzkarmi bufetu a súkromnou bezpečnostnou službou, ktorú si na nás zavolali, vyvrcholili slovnými útokmi. Stáli sme zoči-voči esbéseskárom s evidentnými náckovskými výrazmi a spôsobmi.

Z divadelného bufetu nás vyhadzovali slovami, že sme obyčajní komedianti a darmožráči, mali tendenciu konflikt zámerne vyprovokovať. Len preto, že sme po záverečnej chceli dopiť svoje drinky.

Uznávam, neskôr som proti riaditeľovi pre to použil nevhodný slovník. Za ten som sa mu aj ospravedlnil. Ďalej však trvám na tom, že divadlo obsadili ľudia, ktorí odmietajú porozumieť divadelnému prostrediu a vyhrážajú sa, že sme kýmkoľvek nahraditeľní.

Keď niečo také počujete od svojho vedenia, ktoré by sa vás malo zastať, ako môžete ďalej fungovať v práci? To potom aj diváci sú kýmkoľvek nahraditeľní?"

Detský seriál Prázdniny mu žánrovo (zdroj: ARCHÍV M. Š.)

Ako ste teda odišli z divadla?

"Vedenie nám ponúklo dohodu, na vyhodenie totiž neboli absolútne žiadne relevantné právne ani ľudské argumenty. Dohoda však bola pripravená, vypočítaná a robená pod nátlakom.

Rozhodli sa nás jednoducho z pozície moci potrestať. Mohli sme dohodu nepodpísať, súdiť sa a s veľkou pravdepodobnosťou aj vyhrať súd, ale museli by sme fungovať ďalej vo veľmi dusnej atmosfére.

Mám dojem, že je to len menší odraz toho, čo sa deje v našej spoločnosti. A preto nechcem byť taký, že ak sa mi deje krivda, len to radšej urovnám v tichosti a otrocky skloním hlavu. Priznávam si chybu, ale nech si ju prizná aj druhá strana."

Myslíte si, že s negatívnymi zmenami v nitrianskom divadle priamo súvisí politika Smeru, ktorá v kraji vládne?

"To by som neriešil, politicky je to jednoducho nejako nastavené. Ale aby sa v našej spoločnosti stále očakávalo od ľudí, že majú byť len lojálni a vďační a hrbiť chrbát pred tými, čo majú v rukách moc, to sa mi vidí scestné a choré.

Vzbudzuje to vo mne hnev. Vy nemôžete vynadať riaditeľovi, lebo je to neslušné, ale slušné je klamať, rozprávať polopravdy a vyhodiť z divadla dvoch hercov, ktorí svoju prácu milujú a ani sa im len nepoďakovať, že tam sedem rokov na plný plyn pracovali.

Môžem už len veriť, že náš odchod pomôže k lepšiemu smerovaniu divadla. Ale nechcem zo seba robiť hrdinu."

Je to do veľkej miery aj o vašom temperamente a prístupe k životu.

"Áno, a čo? Mnohé veci, o ktorých teraz hovorím, sú viazané mlčanlivosťou a nemali by sa zverejňovať, ale ja o nich budem hovoriť, aj keď nepoviem konkrétne mená, lebo krivdy by sa nemali diať nikde.

Keď takto dokáže zamestnávateľ zaobchádzať s ľuďmi v akejkoľvek továrni, firme, podniku, je to tragické a smutné."

Ako vnímali vaše kroky najbližší?

"Sme súdržná rodina a každá vec sa všetkých dotýka. Rodičia boli šťastní, že v Nitre som si našiel zázemie. Najprv som im o problémoch nehovoril, bolo to ťažké, keď nevideli do zákulisia a vedeli iba to, čo si prečítali v médiách.

Napokon som im to vysvetlil a pochopili ma. Vec posúdili zdravým sedliackym rozumom. Otec mi do telefónu povedal – keď ťa tam nechcú, choď preč. A pomenoval to presne."

Ako to bude s vašimi rolami v predstaveniach, ktoré pokračujú v ďalšej sezóne?

"Aj tento proces sa vedenie pokúšalo otočiť proti nám, len preto, že sme za svoje úlohy cítili zodpovednosť a nechceli sme ich len tak pustiť.

Napokon ich zostávame dohrávať, v menších rolách nás oboch postupne nahradia, teraz už aj preto, že by sme to popri novej práci nestíhali."

Obaja máte od budúcej sezóny angažmán v Slovenskom národnom divadle. Bola to priama reakcia na dianie v Nitre?

"Bola to priama ponuka. S Romanom sme ju najprv neprijali, pretože sme chceli urobiť všetko preto, aby sme zostali v Nitre. Ale keď dvere do SND ostali aj po našom odchode z Nitry otvorené, vzali sme to.

Oboch nás tam už poznajú, hosťovali sme vo viacerých predstaveniach. Tešia sa na nás aj naši bývalí pedagógovia, ktorí tam pôsobia. Veľmi si to vážime. Takže sa sťahujem, zatiaľ dočasne, do Bratislavy."

Čo hovoríte na odvolanie generálneho riaditeľa?

"Rád by som sa k tomu vyjadril, ale to by som musel vedieť, čo všetko tomu celému predchádzalo. Viac sa o tom dozviem zrejme až v septembri, keď už budem v divadle aj fyzicky. Nechcem si vytvárať názor bez toho, aby som sa o tom bavil s ľuďmi, ktorých sa to priamo týka.

V každom prípade, pre mňa sú technické zložky v divadle plnohodnotnou súčasťou divadla a predstavení. Takže ak sa im deje krivda a nedostanú to, čo sa im sľúbi, je ohrozený chod celého divadla.

Oni tam makajú od nevidím do nevidím, tak nech majú aj z čoho žiť."

Pôsobíte ako rebelský typ. Ako je to s vašimi ponukami mimo divadla, vyberáte si, aby ste si svoje postoje obhájili?

Rozhodujem sa podľa času aj podľa toho, s kým idem robiť, aká partia ľudí sa stretne. A priznám sa, rozhodujú aj financie. Mám malého synčeka, toho treba zabezpečovať. Ale keby mi mala iná práca zasiahnuť do divadla, tak ju neberiem. To je moja zásada.

V Seriáli Kutyil s.r.o. (zdroj: ČSFD)

Vezmete napríklad ponuku do akéhokoľvek seriálu?

Sledujem, ako neskutočne dobre fungujú kvalitné zahraničné série. U nás je to so seriálmi o dosť biednejšie, ako najväčší problém vnímam, že nemajú cieľovú skupinu. Často by chceli osloviť diváka od nula do stopäťdesiat rokov a v nekonečných pokračovaniach ponúknuť všetko v jednom – zvieratká, mafiánov, streľbu, koníky, rybičky, potápačov, mŕtvoly. Ako sa v tom má divák nájsť? Našťastie sa už objavujú odvážne pokusy, za ktorými je dobrý scenár, lepšie investície aj luxusnejší čas.

Máte s takými už skúsenosť?

Som rád, že som dostal príležitosť účinkovať v pripravovanej televíznej sérii Trhlina, ktorá takúto perspektívu má. Bude to žánrovka, zatiaľ ťažko povedať, ako bude vyzerať na obrazovke, ale verím tomuto projektu.

Čo vás presviedča?

Už len to, že sa pracuje podľa dobrej pôvodnej predlohy, v ktorej autor vystihuje daný žáner a navyše nadväzuje na svetový trend. Kniha Jozefa Kariku sa mi veľmi páčila, príbeh je presný, napínavý, s prepracovanými charaktermi postáv, ktoré sa dajú herecky naplniť. Scenár je dobre napísaný a cítiť, že tvorcovia majú k nemu vzťah.

Boli ste už v situácii, že ste pred seriálom uprednostnili divadlo?

Mal som svojho času ponuku na dva seriály súčasne. Do toho prišla možnosť skúšať popri kamennom divadle aj predstavenie v Teatro Tatro. Rozhodol som sa preň, lebo som cítil, že dostávam možnosť byť súčasťou výnimočného tvorivého tímu. Je to zoskupenie ľudí z viacerých divadiel, nie je ľahké dať ho manažérsky dokopy, každý z nás veľa hráva mimo. Vedieť sa napriek tomu stretnúť, to je pre mňa najviac. Teatro Tatro je divadlo v pravom zmysle slova. V jeho šapitó cítim ten pravý smrad remesla, ktoré nikoho nenechá chladným.