Osobný román Andreja Kisku
Bývalí prezidenti a premiéri využívajú skôr memoárové formáty literatúry na sprostredkovanie skúseností zo svojho úradu. Andrej Kiska je výnimkou, po odchode z funkcie siahol po beletristickom útvare a odpracoval si svoje zážitky z prezidentského obdobia v zdanlivo fiktívnom románe.
Napísal dynamický text, v ktorom vykresľuje dvadsať dní života hlavy štátu. Od prvých viet čitateľ nemá problém uveriť, že ide o autentickú výpoveď. Pri inaugurácii sa prezident potí, vie o sebe, že je trémista a nie veľmi dobrý rečník, deklaruje svoje pochybnosti o samom sebe, pretože je obyčajná ľudská bytosť.
Hlavný hrdina je novozvoleným prezidentom, ktorý porazil v súboji o prezidentské kreslo premiéra. On, prezident, je Patrik a premiér je Erik - plavovlasý muž s kockatou hlavou a vyšportovanými ramenami, pripomínajúci figúrku z Lega. Ich vzájomný konflikt determinuje atmosféru v krajine. Premiér sa snaží zatiahnuť prezidenta do korupčného systému, ktorý spoluvytváral. Filozoficky tvrdí, že v politike sme aj na to, aby sme zarobili a vrátili sa nám peniaze, ktoré sme do zvolenia investovali, Patrik tento prístup odmieta.
Jednou z významných tém románu je konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou na medzinárodnej scéne. Slovenský prezident sa snaží byť aktívnym aktérom v sprostredkovaní mieru medzi týmito krajinami. Komunikuje s ostatnými prezidentami a veľvyslancami veľmocí.
Andrej Kiska nesporne ponúka v texte vlastné skúsenosti, je úprimný a ukazuje obraz politického, ale aj veľmi osobného života hlavy štátu, ktorý je často vyčerpávajúci. Je vcelku pochopiteľné, prečo si vybral formu fiktívneho románu, pretože v tomto formáte si vie dovoliť byť subjektívnejší a povedať čitateľovi o zákulisí veľkej politiky viac ako v memoárovej literatúre.
Uverejňujeme ucelené úryvky z nového románu Prezident – Dvadsať dní na prežite, ktorý vychádza vo vydavateľstve Ikar.
Kapitola 1: Sľubujem vernosť republike
Kapitola 40: Premiér a prezident
Andrej Kiska: Prezident - Dvadsať dní na prežitie
Kapitola 1
nedeľa 15. júna 2014, 12.00,
Reduta, Bratislava
Obálka knihy Andreja Kisku Prezident - Dvadsať dní na prežitie (zdroj: Ikar)„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“
Patrik prečítal svoj sľub s pokojom. Aspoň navonok tak pôsobil. Nikdy nebol zvlášť dobrým rečníkom, ale už si počas kampane na veľa vecí zvykol. Aj na prejavy pred kamerami, aj pred stovkami ľudí. A keď čítal sľub, vedel, že je to jedna z ľahších častí tohto dňa.
Sľub skladal predsedovi Ústavného súdu. Príjemný človek s obočím hustým ako Brežnev, ktorý bol napriek svojim skoro sedemdesiatim rokom vždy v dobrej kondícii.
Na príliš tesnom obleku sa mu vrch saka odchyľoval od hrude. Ako vždy bol nedbanlivo oholený. Časť chlpov spod košele mu prerástla aj na krk a zatočené štince vlasov nad každým uchom zúfalo volali po zásahu holiča. Sálalo však z neho niečo, čo Patrik nazýval vôňa chlapa. Človeka, s ktorým sa nemusí vo všetkom súhlasiť, ale jeho činy sa dajú pochopiť a jeho slovo bude platiť.
„Sľubujem,“ ukončil Patrik svoj prejav, podal predsedovi ruku a sadol si na ťažkú neforemnú stoličku, aby podpísal sľub, ktorý práve zložil. Trochu s napätím, či sa nestane nepríjemná situácia ako prezidentke pred ním, keď pero po napísaní prvého písmena odmietlo poslušnosť. Zmätok v zháňaní náhradného pera sledovaný celým národom ostal navždy vrytý vo vtipoch o prezidentke a o jej pere. Patrikova obava sa však nenaplnila. Hrubé, neforemné, drahé plniace pero písalo bez problémov.
Čmáranica pod sľubom ani nepripomínala jeho zvyčajný podpis. Vedel, že kamery snímajú jeho ruku, a preto sa ho snažil spraviť čím väčší. Za neúhľadne napísané meno by sa na základnej škole možno nehanbil, ale teraz mu jeho dielo pripadalo nedôstojné. No čo už, povedal si a usmial sa.
V sále zaznel potlesk. Zo začiatku trochu mdlý, nenápadný, nesmelý. Vychádzal niekde zo zadných radov. Vedel, že tlieskajú priatelia, ktorých pozval na inauguráciu. Usadili ich celkom dozadu, akoby boli len komparzom na doplnenie sály. Netušili, či môžu tlieskať alebo nie, či je to ten správny okamih, a tak to vyskúšali. Zvyšok sály sa k nim zo slušnosti pridal.
