Viacero literátov sa stalo prezidentmi (stačí si spomenúť na Václava Havla a Árpáda Göncza), viacero prezidentov nakoniec o svojom pôsobení napísalo knihy.
ANDREJ KISKA sa spomienky na svoj úrad rozhodol ukotviť radšej vo fikcii. Nazval ju Prezident – Dvadsať dní na prežitie.
Dala mu viac slobody, ako napísať o útrapách moci. Ale kto bol inšpiráciou pre mnohé postavičky, asi čitateľ dešifruje.


Čakal by som, že vydáte o svojom prezidentovaní skôr spomienkovo-faktografickú knihu než politický triler. Čo vás viedlo k napísaniu románu?
Po ukončení svojej činnosti v politike som veľmi túžil podeliť sa s ľuďmi o zážitky z úradu prezidenta.
Prežil som toho veľa. Na domácej aj medzinárodnej scéne. Mal som možnosť sa stretnúť s politikmi z celého sveta, vidieť ich kladné aj záporné stránky.
Doma som zvádzal súboj s vládnou stranou, extrémistami. Rusko anektovalo Krym, u našich susedov na Ukrajine hrozila a stále hrozí vojna. A tieto zážitky som chcel odovzdať čitateľom.
Mal som dve možnosti. Buď vyskúšam napísať memoáre, alebo napíšem fikciu.
Ako ste sa rozhodovali?
Veľa som uvažoval, poskladal si koncept oboch kníh a na záver som prišiel na to, že pri písaní memoárov by som buď napísal plnú pravdu, čo by z pohľadu žijúcich a aktívnych politikov nebolo vhodné, respektíve slušné, alebo by som pikantnosti do knihy nedal a to by zase bola pre čitateľov asi nuda.
Preto som zvolil fikciu, vymyslený príbeh a postavy. Táto schéma mi umožnila svoje myšlienky hovoriť ústami iných osôb a vlastnosti a konania politikov preniesť na fiktívne osoby.
Želal som si, aby kniha bola čitateľsky zaujímavá aj pre obyčajného človeka, nielen pre fanúšikov politiky. Preto som sa snažil dej poskladať dramaticky, so zápletkami aj s dramatickým vyvrcholením.