BRATISLAVA. Do štedrovečernej večere chýbalo už len niekoľko hodín, pražské ulice sa pomaly vyprázdňovali, všetci utekali domov.
Len v Parížskej, kde sú tie najlepšie obchody pokope, sa o takomto čase rok čo rok stretávali dvaja muži z česko-slovenskej hudobnej scény. David Koller a Meky Žbirka.
„Zdesene sa na seba pozerali a pýtali sa: je ešte niečo otvorené?“ smeje sa Kateřina Žbirková.
Meky bol starostlivý, hovorí. Zisťoval, čo by koho pod stromček potešilo, a vedel, že v prípade Katky to bude dobrá kniha alebo film s Delonom. Popri tom však chcel svojim najbližším pripraviť aj nejaké prekvapenie – akurát nebol veľmi na nakupovanie.
Slováci nemusia mať komplexy. Ich uplakanosť je vo svete výhoda Čítajte Ani cez sviatky neprestával pracovať. Hral a spieval. „Ale nie pre nás, skôr pre seba,“ upresňuje Kateřina. „Ja som lietala po byte, upratovala, chystala, už som ho ani poriadne nevnímala.“
Nápadu napísať vianočnú pesničku, ktorá dnes znie slovenským aj českým éterom, sa dlho bránil. Nepozdávalo sa mu, akým falošným optimizmom a radosťou vianočné skladby väčšinou sršali.
Zo všetkých strán znelo, ako sa máme dobre. Naozaj?
