K rozprávkovým a baladickým témam sa skladateľ Antonín Dvořák vracal počas celej svojej kariéry.
Jeho záujem vychádzal z prirodzených inšpirácií mnohých skladateľov národných škôl 19. storočia ľudovou hudbou – svet ľudovej kultúry bol vždy organicky prepojený s rozprávkovými témami.
Na rozdiel od iných skladateľov si však Dvořák vytvoril veľmi originálny prístup. Takmer nikdy ľudovú hudbu necitoval – veľmi osobito ju štylizoval.
Pri voľbe námetov symfonických básní a opier vo svojom záverečnom tvorivom období komponoval na autorské spracovania rozprávkových motívov vysokej literárnej kvality.
Svetový skladateľ
Dvořák je najhranejším českým skladateľom vo svetovom kontexte a mnohé jeho diela patria do zlatého fondu klasickej hudby. Týka sa to najmä jeho symfonických a komorných diel, ktoré tvoria ťažisko jeho tvorby.
Dvořákov úspech je založený nielen na jeho výnimočnej melodickej invencii a bohatej zvukovej farebnosti, ale aj na špičkovom skladateľskom majstrovstve, ktorým dokázal využiť orchester, komorné zoskupenia, sólové nástroje i ľudský hlas.
Pokiaľ v rovine výrazových prostriedkov vytvoril pomerne nový a originálny jazyk, v kompozičnej stavbe vychádzal z tradičných foriem ustálených v období vrcholného klasicizmu. Túto štruktúru však obohatil o nové prvky, najmä začlenením osobitej štylizácie ľudovej hudby.
S opernou kompozíciou sa Dvořák vyrovnával po celý život a napriek tomu že opere venoval mimoriadnu pozornosť a rozsahom je jeho javiskové dielo pomerne rozsiahle, jeho meno sa stále spája najmä so symfonickými a komornými skladbami.
Jeho skladateľské motivácie sa však neodvíjali od úspechu svojich skladieb u publika alebo kritiky, ale vychádzali z jeho vnútorného záujmu.
Ten sa vyvíjal a menil počas celej kariéry, no jedna oblasť ostávala konštantná: rozprávka a balada.
Jedna verzia pre každý titul? Prečo opera nemôže fungovať ako broadwayské muzikály Čítajte Osudové stretnutie
Už vo svojom druhom opernom pokuse spracoval ľudovú rozprávku Král a uhlíř (1871), ku ktorej sa po prvotnom odmietnutí ešte vrátil a na libreto skomponoval úplne odlišnú hudbu (1874).
Osudovým sa však stalo Dvořákovi hneď prvé stretnutie s baladickou poetikou Karla Jaromíra Erbena, z ktorej neskôr čerpal ešte niekoľkokrát a ktorá výrazne ovplyvnila aj jeho prístup k rozprávkovým námetom.
Prvým zhudobneným erbenovským dielom sa stala balada Sirotkovo lůžko. Pod názvom Sirotek (1871) ju skladateľ adaptoval strofickou formou, dve slohy textu tvoria jednu hudobnú, ktorá sa s malými zmenami trikrát opakuje. S dĺžkou približne 6 minút ide o najdlhšiu Dvořákovu pieseň.
“Strhujúce sú scény putovania dievčaťa s umrlcom nočnou krajinou, ktoré aj dnes po skúsenostiach s filmovou hudbou pôsobia dokonale hrôzostrašne.
„
Sirotka nasledovala dnes takmer neznáma Rozmarýna podľa rovnomennej Erbenovej básne; po nej sa skladateľ venoval najmä dielam absolútnej hudby. Zaujímavým návratom bol klavírny a neskôr orchestrálny cyklus Legendy (1881).
Hoci to skladateľ nikde neuviedol, je možné, že motívom ku kompozícii bola práve Erbenova poézia. Pre Legendy je charakteristická epická nálada a napriek tomu, že nemajú žiadny konkrétny dej, Dvořákovi sa podarilo dokonale navodiť dojem rozprávania príbehu. Zodpovedá tomu aj baladický charakter väčšiny častí.
Anglický muzikológ Gerald Abraham v Legendách identifikoval princíp, ktorý skladateľ o mnoho rokov použil v symfonických básňach – previazanie hudobných motívov s rytmikou Erbenových veršov. V dvoch prípadoch dokonca stotožnil témy s veršami balady Dceřina kletba zo zbierky Kytice a básne o víťazstve Husitov pri Domažliciach.
"Názov Legendy zdôvodňuje zvláštny rozprávačský a epicky zdržanlivý tón, ktorý sa vinie celým týmto radom skladieb, občas stlmený do tajomného šepotu, inokedy sprítomnený vo farebnej nálade. O čom sa tu rozpráva, nikto nevie presne povedať, ale napriek tomu cítime, že hlavnú úlohu tu hrá niečo zázračné, rozprávkové," napísal o orchestrálnom cykle Legendy česko-rakúsky hudobný kritik Eduard Hanslick.
Peter Mikuláš ako Lucifer v pripravovanej opere Čert a Káča v SND (zdroj: Marek Olbrzymek)Rozprávkový horor
Dvořákov mimoriadne blízky vzťah k Erbenovmu dielu sa vo vrcholnej forme prejavil v rozsiahlej kantáte Svatební košile (1884).
