Pred sedemdesiatimi rokmi ukrajinskí spisovatelia u nás vytvorili Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku. Ako dnes vidia vojnové udalosti v krajine, ktorej jazyk je ich literárnym nástrojom? Odpovedá predseda spolku, literát a publicista Ivan Jackanin.
Ako vnímate bezprecedentný útok ruského impéria na Ukrajinu? Duchovne ste nepochybne spriaznení s Ukrajinou...
Ruskú agresiu proti Ukrajine vnímam veľmi bolestivo. Duchovne som s Ukrajinou, so svojimi ukrajinskými priateľmi, spisovateľmi, ktorí sú nielen v Kyjeve, ale po celej Ukrajine. Vojna na Ukrajine – to je Putinovo šialenstvo a hanba Ruska, ktoré bude žať to, čo zasialo...

Ako sa pred inváziou stavala ukrajinská kultúrna obec k Rusku a jeho snahám o „odhryznutie si“ časti Ukrajiny? Aké boli pred vojnou rusko-ukrajinské kultúrne vzťahy v posledných rokoch?
Ukrajinskí umelci dobre vedeli, že Rusko si robí územné nároky na Ukrajinu. Upozorňovali na to, nesúhlasili s tým, vzpierali sa proti tomu. Lenže niektorí ruskí umelci týmto imperiálnym snahám nadbiehali, otvorene ich podporovali. O akých vzťahoch potom môže byť reč?! Rusko sa aj v kultúrnych vzťahoch správalo nadradene.
Ako sa to prejavovalo?
Dotkol by som sa takej citlivej témy, ako je jazyk. Ukrajinská poetka Lina Kostenko svojho času napísala: „Národy nezomierajú na infarkt, najprv im vezmú jazyk.“ Cieľavedomé zákazy a obmedzovania ukrajinského jazyka v cárskom Rusku trvali celé stáročia a s inými následkami pokračovali, keď bola Ukrajina súčasťou Sovietskeho zväzu. Sústreďme sa na 19. a 20. storočie.
V roku 1804 špeciálny cársky dekrét zakázal všetky ukrajinské školy. A výsledok? Plná degradácia ukrajinského národa. V roku 1863 vychádza Valujevský obežník o zákaze poskytovať cenzúrne povolenie na vydávanie ukrajinskej duchovnej a populárnej vzdelávacej literatúry. Rok 1876 – Emský dekrét Alexandra II. o zákaze tlačiť a privážať zo zahraničia akúkoľvek literatúru v ukrajinskom jazyku. Alexander III. v roku 1884 zakazuje ukrajinské divadelné predstavenia vo všetkých maloruských guberniách.
V roku 1892 vyšiel zákaz prekladať knihy z ruštiny do ukrajinského jazyka. Pokračovalo to aj v minulom storočí. Napríklad v roku 1933 Stalin rozposlal telegram, aby sa zastavila ukrajinizácia, a dal príkaz fyzicky likvidovať väčšinu ukrajinských spisovateľov.
Z ukrajinského pravopisu dal vyčiarknuť písmeno „g“. XXII. zjazd ÚV KSSZ (rok 1961) vyhlásil politiku „zliatia národov“, čo v podstate znamenalo totálnu rusifikáciu národov ZSSR. V roku 1970 vyšlo nariadenie, v ktorom sa hovorí, že dizertácie majú byť napísané výlučne v ruskom jazyku. V roku 1989 vychádza uznesenie ÚV KSSZ o zákonodarnom zakotvení ruského jazyka ako celoštátneho.
Ukrajinská politická reprezentácia za posledných dvadsať rokov akoby lavírovala medzi „až veľmi dobrými vzťahmi“ s „veľkým susedom“ a snahou obrátiť sa na Západ. Od roku 2014 sa snahy otočiť sa Rusku chrbtom zosilneli. Môže sa Ukrajina vymaniť zo silného ruského vplyvu?
Nenazval by som to lavírovanie. Záleží to na tom, o akú politickú prezentáciu išlo. Snahy o orientáciu na Európu boli silné u ukrajinských literátov už v dvadsiatych – tridsiatych rokoch minulého storočia. Ale predpokladám, že po tejto vojne nezostane v Ukrajine žiadny ruský vplyv. Dokazujú to napríklad južné oblasti Ukrajiny, kde dosiaľ nikdy nebol taký silný nárast ukrajinského národného povedomia ako teraz – v čase rusko-ukrajinskej vojny.
V jednom zo svojich textov ste napísali, že „Sedemdesiatštyri rokov komunistického vládnutia bolo naozajstnou Golgotou pre Ukrajinu – tri hladomory, nespočetné deportácie, fyzický a morálny teror... Diktatúra proletariátu tu vyskúšala všetky spôsoby represií.“
Všetko záleží na úrovni poznania. Ako Slováci poznajú Ukrajinu? Mnohí si ešte aj dnes myslia, že Ukrajina sa končí pri Mukačeve. Slováci málo vedia o Ukrajine, o histórii, kultúre, umení, literatúre, pamätihodnostiach, prírodných krásach. Veľa tu môže pomôcť umelecký preklad, preklad diel ukrajinskej literatúry, lebo tá prináša pre čitateľa aj každodenný život Ukrajincov.