Žije v Turíne, dokonca priamo vo štvrti Vanchiglia, kam situovala poviedku Lara z Matiek a kamionistov. Pracuje ako prekladateľka z francúzštiny a taliančiny. Má jedenásťročnú dcéru. Za knihu Matky a kamionisti dostala cenu EÚ za literatúru. Nedávno jej vyšla kniha Pod slnkom Turína. Ivana Dobrakovová.
Pracujete ako prekladateľka z francúzštiny a taliančiny na voľnej nohe, píšete však aj vlastné poviedky a romány – ako riešite tento tvorivý konflikt, kedy preferujete preklad a kedy vlastné písanie? Ak máte skvelý nápad, odložíte preklad, ak „vás tlačia účty“, musí vlastná próza počkať?
Pravdupovediac, nie je tu žiadny konflikt. Za svoju prácu považujem prekladanie, prekladám stále, vždy, na Štedrý večer, v lete cez dovolenku, keď som chorá atď. Neviem preložiť nárazovo veľa strán, nevedela by som sa na to sústrediť, preto to mám rozložené na každý deň.
Clémentine Beauvias: Mladých čitateľov nepriťahujú príbehy, ktoré nie sú intenzívne Čítajte Niekedy je prekladaných kníh viac, niekedy len jedna, ale stále niečo je. Vďakabohu. Písanie nie je menej dôležité, ale na rozdiel od prekladania: neviem písať vždy. Napríklad aj teraz mám dlhé obdobie, keď nič nepíšem. Hoci mám v hlave ďalšiu knihu. Ak mám nápad, poznačím si ho a zrealizujem ho, keď sa na písanie cítim.
Ale aj keď pracujem na vlastnej knihe, nepíšem na jeden záťah, len pár odsekov denne. Stáva sa tiež, že mám toľko práce na prekladoch a korektúrach, že písanie ide bokom. Áno, to písanie musí občas počkať. Ale zas chcem spresniť, že toho neprekladám a nepíšem toľko. Mojou prioritou je dcéra.
Ovplyvňujú sa vaša próza a preklady navzájom? Neraz prekladáte naozaj skvelé texty (Ferrante) – čo si na týchto textoch všímate ako spisovateľka? Stavbu vety, postavy, kompozíciu...
Myslím, že som sa naučila písať do veľkej miery vďaka prekladom. Vďaka tomu, že naozaj neustále pracujem s textom. Vďaka tomu tiež nezabúdam slovenčinu (aspoň dúfam). Občas sa stane, že sa mi niečo z prekladu prenesie do písania. Ale nie, že by som čosi kopírovala, len niekedy na niečo odkážem. Je to taký môj interný žart.
Napríklad v Pod slnkom Turína mám jeden odkaz na knihu Olivie de Lamberterieovej Zbohom, smútok, na lokalitu v Paríži, ktorú spomína. Nemám pocit, že by som sa dokázala vďaka prekladom naučiť, „ako to robia iní autori“. Ani si nemyslím, že by to ovplyvňovalo môj štýl. Hoci, samozrejme, oveľa radšej prekladám autorov, ktorí sú mi niečím blízki a nejako sa ma dotýkajú.
Ako sa zmenilo vaše písanie po odchode do zahraničia? Či vôbec?
Do Turína som odišla ako dvadsaťtriročná a začala som písať len asi rok predtým. Je jasné, že moje písanie je talianskym prostredím veľmi ovplyvnené, a to, že v prvých knihách je viac slovenských reálií, je asi tým, že som potrebovala najprv prebrať nejaké veci z detstva a mladosti. Moje písanie sa postupne menilo, mení, neviem, ako by vyzeralo, keby som ostala na Slovensku, ale myslím si, že by som si iste našla nejaké iné problémy.
(zdroj: Foto - Archív SME)Posledná kniha Pod slnkom Turína je výrazne talianska – prostredím, konfliktom, štruktúrou rodinných vzťahov, submisívnou pozíciou oboch protagonistiek... Ste už doma v talianskej spoločnosti? Sú Taliani iní ako my?
V Turíne sa už cítim ako doma, trvalo mi asi trinásť rokov, kým som si tu zvykla, ale ak som teraz niekde preč, pocítim úľavu, keď opäť vidím Piazza Vittorio či moju Vanchigliu. Trochu zložitejšie je odpovedať, či som doma v talianskej spoločnosti... Stále sa cítim ako Slovenka a pre Talianov rozhodne som cudzinkou. A vždy budem.
V rozhovoroch so známymi sa tým aj často bránim – nie som taká srdečná ako vy... my studené stredoeurópske čumáky... a tak podobne. Musím povedať, ešte šťastie, že som pristála v Turíne, ktorý má povesť chladného severského mesta. Čo by som si počala v takom Neapole! Ale tiež: tých sedemnásť rokov v Taliansku ma dosť zmenilo, osvojila som si nové veci, zvyky, niekedy sa necítim celkom v pohode ani so Slovákmi. Celé je to skrátka zamotané. A áno, Talianov predsa len vnímam ako iných.
