Prekladateľka a redaktorka Gabriela Magová: Háčik je v tom, že slovenčinu tu používa každý

Pri redigovaní pôvodných a prekladových knižných textov denne vychytáva jazykovo nesprávne vyjadrené myšlienky, výrazy a formulácie, ktoré v slovenčine škrípu, neznejú, deformujú jej gramatiku, štylistiku a syntax.

Tiež ju dvíha zo stoličky, keď počuje alebo číta výrazy typu “nechápem tomu”, “príde mi”, “keby ma počkáš, pôjdeme spolu”, “nastala chvíľa, kedy sa treba rozhodnúť” a podobne.

Čo je na nich zlé? Sú výsledkom lenivého myslenia. Vďaka masívnemu výskytu sa však stávajú súčasťou nášho jazyka.

“Všetko, čo za jeden deň zachytíme v mediálnom priestore, je mimoriadne žánrovo prepojené. Spôsobuje to jazyková benevolencia,” hovorí knižná redaktorka, prekladateľka a rozhlasová dramaturgička GABRIELA MAGOVÁ.

Tiež si denne uvedomuje, že šírením vlastných myšlienok cez mediálne kanály zasahujeme do úrovne spoločného jazyka viac než kedykoľvek predtým.

Často pri tom používame slovné spojenia prevzaté najmä z angličtiny. V posledných rokoch sa pohodlne uhniezdili v našom jazyku, znejú zaujímavo, skvelo a múdro, hoci často sa môžu len tak tváriť.

Gabriela Magová. (zdroj: FOTO - ZUZANA KALLOVÁ)

Čo keď dostanete do rúk preklad knihy a zistíte, že je slabý?

"Vždy ma to znechutí. Ešte väčšmi ma zamrzí, keď je preklad na zaplakanie v prípade nejakej známej dobrej knihy, na ktorú sa dlho čakalo.

A najväčšia frustrácia sa dostaví, keď kniha vyjde, prejde dlhý čas a nikto sa neozve, že je zle preložená. Poviete si - načo vôbec redigujete, keď sa úplne rovnako prijme nanič preložená aj skvelo preložená kniha.

V takých chvíľach skutočne uvažujem, že by bolo lepšie nevenovať sa takejto práci."

Ktorý preklad vás takto nahneval?

"Naposledy to bola kniha Môj rok pokoja a odpočinku od americkej autorky Ottessy Moshfegh. Veľmi som sa na ňu tešila, kúpila som si ju, lebo som chcela aj podporiť sympatické vydavateľstvo.

Ostávala som v nemom úžase. Nedalo sa to čítať, bolo to doslova urážajúce. Párkrát som si pri čítaní spomenula na starší slovenský preklad románu Dovidenia, Cugumi od Banana Jošimoto - o ňom sa v prekladateľských kruhoch traduje, že je to najhoršie preložená kniha všetkých čias.

V oboch týchto prípadoch sa stalo, že text zrejme prekladali osoby s minimálnymi skúsenosťami s prekladom a nanešťastie sa nikto poriadne nepostaral o redakciu."

Prečo boli pre vás neprijateľné?

"Prvá kniha je plná nezrozumiteľných pasáží, ktoré museli vyplynúť aj z neistoty pri dekódovaní originálu. Spolu s druhou predstavujú peknú zbierku príkladov, ako to vyzerá, keď niekto nevie po slovensky: elementárne chyby, kalky, otrocky prebraté vetné konštrukcie, zbytočné privlastňovacie zámená a podobne."

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Keby je ten článok aspoň dobrý. Po slovensky už nevedia ani elity v telke Čítajte 

Vždy existovali takéto nepodarky?

"Takéto niečo sa mohlo stávať ešte v deväťdesiatych rokoch, keď sa celý systém zmenil, do vydávania kníh sa s vidinou veľkého kšeftu púšťal kdekto, no málokto vedel, čo a ako sa má robiť, a ak nešlo o komerčné tituly, na preklady a vydávanie kníh často ani neboli peniaze.

Pracovalo sa na dobré slovo a na kolene, často za čudných vydavateľských praktík. V roku 2023 by to malo byť nemysliteľné.

Dnes sa na Slovensku vydáva obrovské množstvo kníh, spotrebnej a už aj čoraz viac umeleckej literatúry. Veľmi sa mi páči, ako sa zoskupili nové vydavateľstvá zamerané na náročnejšie tituly, no práve tie často ťahajú za kratší koniec, ak ide o prípravu knihy do tlače."

Čo presnejšie znamená, že ťahajú za kratší koniec?

"Mám na mysli malé knižné vydavateľstvá, ktoré sa nevedia alebo nechcú poučiť z vlastných chýb.

Ak sa totiž vydavateľstvo dohodne na práci s menej skúseným či neskúseným autorom alebo prekladateľkou, potrebuje plnohodnotné redaktorské sily, ktoré majú dielu pomôcť a tým aj autora alebo prekladateľku naučiť, kde robia chyby.

Predstava, že napísať či preložiť knihu bezchybne dokáže jeden človek sám, je falošná. Máme tu obľúbené spisovateľky, ktoré by z diktátu prepadli, ale zas škoda by bolo preto nemať ich knihy.

Veľké vydavateľstvá majú tento proces lepšie ošetrený."

Je to otázka peňazí?

"Skôr, že v malom vydavateľstve je nadšenie väčšie než reálne sily. Za najväčší problém však považujem, že sa nahlas nepovie, keď sa kniha nepodarí. Sama viem, aké je to ťažké, lebo nechcete človeka uraziť.

Ale budeme sa tu v literárnej obci donekonečna tľapkať po pleci, lebo všetci sa so všetkými poznáme? Nejako sa nevieme priprieť do kritiky prekladu, ktorá by siahala aj za hranice akademického sveta, a pritom by tak veľmi pomohla."

Tvorivé egá sú citlivé, ako by ste ich prekladateľské prešľapy ospravedlnili?

"Samozrejme, stane sa, že človek sa pustí do prekladu bez predchádzajúcich skúseností, alebo skrátka ešte nezistil, že na to nemá až taký talent."

Ale čo redakcia knihy? Veď text museli držať v rukách ďalší ľudia, ktorí sú pod vydanie knihy podpísaní.

"Okej, stane sa aj to, že sa podpíšete pod niečo, čo ste poriadne nevideli. Ale ešte aj potom tu má byť odborná reflexia. A za celý rok nikto nič verejne nepovie, ani nenapíše. Čím sa to dá ospravedlniť? Neviem, ale je mi to ľúto."

Spomenuli ste takzvané kalky, výrazy doslovne preložené z cudzích jazykov. Takéto, najmä z angličtiny, sa často objavujú aj v bežnej komunikácii. Máme sa s nimi zmieriť?

"Chápem, ak vás dráždia. No keby ste preskúmali etymológiu každého slova, vždy ide o zmenenú, často spotvorenú podobu výrazu, ktorý už niekde predtým bol.

Tak sa skrátka tvorí jazyk. Slovo alebo spojenie sa preberie z iného jazyka alebo iného prostredia, poohýna sa, udomácni sa, postupne sa zmení aj jeho význam.

Huncút napríklad pôvodne nebolo nevinné a veselé pomenovanie neposlušného jedinca, ale mimoriadne expresívna nadávka.

Máme veľa slov, ktoré sme prebrali z angličtiny dávnejšie a nikoho ani v najmenšom nevyrušujú. Napríklad víkend či folklór."

Ako sa udomácnilo slovo folklór?

"Keď si vezmeme slovo “folklórny” - anglický výraz folklore vymyslel konkrétny človek v 19. storočí, je to kompozitum zo slov folk a lore, ktoré znamenajú súbor činností a tradícií skupiny ľudí, zväčša “obyčajných”, u nás označovaných ako “ľud” atď. Ale to “-lórny”... aký patvar.