Keď je v uliciach, väčšinou sa pri tom udeje niečo vypäté a konfliktné. Inak to nebolo ani teraz, keď nakrúcal film Všetci ľudia budú bratia, venovaný Alexandrovi Dubčekovi a dedičstvu, ktoré po sebe v Slovákoch zanechala jeho slepá viera v socializmus.
Keď sa k jeho buste na akcii Matice slovenskej klaňal Robert Fico, padla aj facka a nakoniec musela prísť sanitka.
ROBERT KIRCHHOFF prechádza cez jeho veľké chvíle, omyly aj krivenie chrbtice tak komplexne, že pri tom zároveň objavuje a vysvetľuje mentálnu cestu, ktorá nás dostala od viery v politiku s ľudskou tvárou až po obdiv hrubej sily.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo sa Dubčekovi stalo pri brutálnom únose do Moskvy a prečo si Kirchhoff myslí, že práve on spustil normalizáciu,
- prečo Kusý a Šimečka vytriezveli, a Dubček neprestal socializmu slepo veriť,
- akú životnú úroveň mal po odstavení od moci, ako vyzeralo jeho šikanovanie a ako sa zachoval pri Charte 77,
- čo Kirchhoff cítil, keď Dubček vystúpil na tribúne počas revolúcie a prečo ho za pár sekúnd sklamal,
- čo by sa mohlo na Slovensku stať, keby v roku 1992 Dubček nezomrel,
- ako sa stalo, že si Fico uzurpuje jeho popularitu a prečo frustráciu Slovákov nemožno pripísať chudobe,
- čo sa stalo s jemnými mužmi v politike,
- prečo Dubčekov syn posiela kritika Fica na psychiatriu,
- aký vzácny materiál mu Dubčekovi synovia neposkytli.
Dubček bol nevídaným spôsobom populárny politik. Myslíte si, že za jeho vystupovaním bol nejaký marketing? Mal premyslené, ako sa má tváriť a čo má hovoriť?
čJeho image, "značka Dubček", prekrývala vtedajší obraz šedivých mastodontov, komunistických papalášov. Nedokážem pripustiť, že by vedel tak dlho klamať telom. Treba pripomenúť, že sme boli beznádejne uväznení vo sfére ruského vplyvu. Ale Dubček bol sympaťák. Dokázal si získať Chruščova a neskôr Brežneva. Aj vďaka jeho perfektnej ruštine ho volali "náš Saša".
Zároveň takého sympaťáka potrebovali, aby vylepšili celkový obraz toho hrôzostrašného a od hlavy k päte prehnitého režimu. Skúšali to aj s Ceauseskom, z ktorého chceli v očiach západu vytvoriť obraz enfant terrible. Dubček vsádzal na svoju charizmu. Pokúšal sa o úplnú autonómiu, rozhodovanie bez Kremľa, chcel vytvoriť vlastný "slnečný štát". Brežnev sa ho raz opýtal: Saša, čo to znamená ten socializmus s ľudskou tvárou? My vari nemáme ľudskú tvár?
Strihačka Janka Vlčková počas počúvania Dubčekových nekonečne nudných prejavov, plných fráz a zajakávania, prevracala oči: to nie je Dubček, ale Tupček! Ako sa takýto človek mohol stať symbolom? Na druhej strane tu bolo to mystérium tváre. Vo svojich prejavoch a akejsi čistote mi pripadal ako svätý František - prosťáčik boží. Čím hlbšie sme sa však vnárali do vnútra tej postavy, tým viac som v ňom videl pragmatického a mimoriadne priebojného aparátčika. S vlastnou víziou. V spojení s charizmou dokázal navyše prepájať rôzne intelektuálne a sociálne spoločenské vrstvy.
Môj syn, ktorý pre film vytvoril jeho bustu, mi povedal: Dubčekova tvár má v sebe niekoľko pohlaví a živočíšnych druhov. Je Dubčekom a zároveň rybou, delfínom, vtáčikom, mužom, ženou i dieťaťom. To možno vysvetľuje, prečo ho ľudia mali radi. Obsahoval kúsok ich samých. Tiež doňho premietali svoje sny a odvahu naplniť ich. Ľudia to myslím hľadajú v politikoch doteraz. Chceli počuť niekoho, kto sa usmieval a vravel, že môžeme byť bratia a sestry a žiť šťastnejší život. Dubček symbolizoval lepšiu časť komunistického prúdu a to bola v tých časoch nevídaná vec, aj keď to bol vo svojej podstate aparátčik.
A karieristu.
Áno, asi bol aj karierista. No nezabudnime na to, akú nepredstaviteľnú a nevídanú slobodu priniesol spoločne s ďalšími mužmi a ženami Pražskej jari. Zrušili cenzúru. Napríklad, režiséri Novej vlny ho milovali za to, že sa mohli slobodne vyjadrovať a slobodne nakrúcať. To z neho už nikto neodpára. Napriek nepochybným zlyhaniam.
Pri tomto filme ma naučil, že ak chceme rozumieť svetu, musíme prijať, že jedna vec vyvažuje druhú, presnejšie, že sa navzájom musia vyvažovať.
Jan Hřebejk: Vášmu premiérovi by ste toľko neodpustili, keby ho nehral Ady Hajdu Čítajte Zazlievate mu podpis pod Moskovskými protokolmi?
Ten nie. Viem si predstaviť, že situácia sa inak riešiť nedala. Tlak, ktorý naňho Brežnev spolu s ďalšími vyvíjal, bol obrovský.
Ako si to máme predstaviť?
Pripomína mi to situáciu na Ukrajine. Až na to, že sme tu mali takmer štvornásobne viac vojsk a zrejme by nám nikto nepomohol. Na rozdiel od Zelenského, celý Dubčekov kabinet okamžite uniesli najprv na Ukrajinu a neskôr do Moskvy hneď na začiatku invázie. Všetci boli presvedčení, že ich idú popraviť, ako to urobili s Imre Nagyom v Maďarsku.
Keď vysvitlo, že sa s nimi chcú stretnúť Brežnev, Suslov, Kosygin a Podgornij, prvé, na čo sa ich Dubček spýtal, bolo: Čo sa deje v Československu? Nemal pochybnosti o tom, že ho Brežnev môže ľahko odstrániť a nasadiť namiesto neho Biľakov, Indrov a Husákov. Prehrával a vedel, že prehrá, ale nevedel, akým spôsobom odísť porazený.
Ako sa k nemu Brežnev správal? Bol to otvorený boj?
Čítal som jeho denníky, najprv si doň zapísal: Dubček je kontrarevolucionár, chce vystúpiť zo sovietskeho bloku. Je to zradca. A potom, už v roku 1969, pokračoval: Zatiaľ ho nechajme vo funkcii, aby mohol zaviesť cenzúru a konsolidovať situáciu. Potom ho vymenujeme za veľvyslanca v Mongolsku a nakoniec ho odstavíme úplne.
