Juraj Buzalka má za suseda žoviálneho Kysučana, manažéra, ktorý má potrebu komentovať, že ho často vidí doma. Keď sa stretnú, namiesto pozdravu mu zvyčajne zakričí: aha, profesorko, zase nejde do roboty!
Neprekvapuje ho to, niečo podobné zažíval už vtedy, keď vyrastal na dedine. Jeho kamaráti, deti traktoristov a dojičiek, sa mu vysmievali za to, že sa narodil v rodine evanjelického farára, ktorý k skutočnej práci nikdy nepričuchol.
Tvoj otec ráno vstane a už má fajront! volali.
Vo verejnom diskurze v posledných mesiacoch pravidelne ozýva veta, že slovenská spoločnosť je mimoriadne napätá a polarizovaná. Podráždenosť, frustrácia a všetky negatívne pocity, ktoré v nás vyvolali pandémia, inflácia, vojna v susedstve, korupcia a hádky v politike, vraj tentoraz ovplyvnia výsledky volieb fatálnejšie ako kedykoľvek pred tým.
Robert Kirchhoff: Dubček bol ako Kennedy či Martin Luther King. Žiaľ, nikdy to nepochopil Čítajte Juraj Buzalka si však nemyslí, že za rozpoltenosťou Slovákov stoja len Fico, Mazurek a Matovič, ktorí v neistých časoch umne pracujú s našimi obrannými pudmi.
V novej knihe Postsedliaci vysvetľuje, že bariéry medzi nami vznikli už oveľa skôr, ako títo muži vstúpili na politickú scénu, a že medzi tých, čo ich posilňovali, patria aj národní hrdinovia, na ktorých sme si postavili svoju štátnosť.
Osvietenstvo verzus nepochopení Slováci
Užitoční idioti. Bosorácke babky, mamičky z Eurovey, pologramotní fašisti. Pseudokonzervatívci. Chápači Ruska. Chápači režimu. Sprostí nehanebníci. Univerzitní šarlatáni, hanba Slovenskej akadémie vied, hanba cirkvi.
Buzalka je kultúrny antropológ. Akademik, intelektuál, člen bratislavskej kaviarne. Keď vo svojich esejach analyzuje a komentuje slovenskú spoločnosť, jeho slovník je uvoľnený a v porovnaní s opatrnými politológmi alebo politickými komentátormi nezvyčajne ostrý. To znamená presný.
