Fabriku na výrobu topánok pod Tatrami ešte len budovali. Podnikateľské zámery Tomáša Baťu vzbudzovali medzi Slovákmi nedôveru, české vedenie sa preto snažilo vytvoriť dobré meno. Práve vtedy sa však v areáli objavilo novorodeniatko - okrem toho, že nejavilo známky života, vykazovalo veľmi zvláštne sexuálne znaky. Tajomný prípad rozrušil celú komunitu.
V kinách je nový česko-slovenský film Úsvit. Na pozadí detektívneho príbehu sa v ňom rozvíja téma, ktorá nám dnes robí väčšie problémy ako pred sto rokmi.
"Kto trvá na tom, že chce žiť podľa pevných pravidiel a tradícií, veľa zo života nepochopil," hovorí český režisér MATĚJ CHLUPÁČEK.
To, čo dnes mnohí považujú za tabu, má už dávno vyriešené. Skôr ho trápi to, koľko mladých ľudí okolo neho zarába bez toho, aby niečo produkovali, a v tomto neohrozenom cykle si užívajú blahobyt. Dobrý pocit nemal ani z pražskej kaviarne, v ktorej sme sa o jeho filme rozprávali.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo ho fascinuje na Slovensku,
- aký je skutočný výskyt intersexu,
- prečo by kniha súdneho lekára Františka Hájeka nemohla neskôr vyjsť,
- čo je pre nás tabu a čo majú Česi a Slováci zakódované v DNA,
- prečo je vydesený z kolegov z reklamných agentúr, ktorí sedia v kaviarňach,
- čo považuje za skutočný problém a prečo ho nebavia české filmy o dobrých disidentoch.
V čase, do ktorého je zasadený váš príbeh, sa vo Svite budovala sociálna utópia Tomáša Baťu. Aká atmosféra tam vtedy vládla?
Vtedajší svet sa veľmi podobal na ten, ktorý žijeme dnes. Všetko je v rozkvete, aj architektúra, aj ekonomika, ľudia sa majú dobre, nič zásadné im nechýba. Sedíme si tu v kaviarni, nemusíme namáhavo pracovať - teda aspoň nie tak ťažko ako kedysi.
Tak to bolo aj v roku 1937, a predsa svet spel k druhej svetovej vojne. Pre nášho scenáristu Mira Šifru bolo dôležité ukázať logiku toho, že to vyústilo do takého veľkého konfliktu.
Vo vašom filme sa jeden z veľkých konfliktov vytvára okolo témy intersexuality. Ako veľmi bola vtedy známa?
Profesor František Hájek ju opísal už v dvadsiatych rokoch a na sto stranách ju rozoberá aj v knihe o súdnom lekárstve, ktorá vyšla v roku 1934. Miro Šifra ju našiel v antikvariáte. Je zaujímavé, koľko prípadov už vtedy nazbieral a ako vecne sa k nim postavil.
My dnes máme tendenciu vnímať všetko, čo sa dialo pred sto rokmi, ako stredovek a svet barbarov. No hoci máme neporovnateľne viac informácií, ako mali ľudia vtedy, je to pre nás väčšie tabu ako pre nich. Hájek o intersexe píše tak, ako by dnes bolo takmer nemysliteľné.
Daniela Špinar: Bála som sa, že môj sexuálny život sa skončil. Muži však trans ženy chcú Čítajte Svet, ktorý v Zlíne a vo Svite budoval Tomáš Baťa, bol však plný prísnych pravidiel. Ako sa tam prijímala inakosť?
Máte pravdu, bolo tam veľa pravidiel, na základe jedného z nich sa muži a ženy striktne rozdeľovali do samostatných budov. Je to zvláštne, Baťa bol v niečom veľmi pokrokový a v niečom zase veľmi spiatočnícky.
Každý, kto nezapadal do určených škatuliek, a nešlo len o genderové zaradenie, bol vytláčaný zo štruktúr, ktoré sa tam budovali. Nič to však nemení na tom, že pojmy ako homosexualita či intersex boli známe už vtedy a ľudia sa na ne učili reagovať rovnako ako my teraz.
Jedna z vašich postáv sa voči inakosti ohradzuje rovnakým slovníkom, akí používajú dnes tí, čo odmietajú LGBTI+ komunitu. Akoby už vtedy ľudia mali pocit, že tradičná rodina je ohrozená. Nenechali ste sa príliš ovplyvniť súčasným diskurzom?
