Režisérka Kopáčová: Prečo práve ja? Onkologickí pacienti poznajú na túto otázku odpoveď

Svet ma zo svojich kruhov vylúčil, pokračuje bezo mňa. Taký pocit má šikovný a ambiciózny študent medicíny, sebavedomý chlapec a zvodca dievčat, keď sa tesne pred štátnicami dozvie, že má rakovinu. Je hrdinom nového seriálu Českej televízie Smysl pro tumor.

Šok po oznámení diagnózy, strata vlasov, zmeny v intímnom živote, strach zo smrti, málokedy sa o výsostne súkromných témach hovorí tak otvorene ako v tomto príbehu. Prispievajú k tomu aj skúsenosti skutočných onkologických pacientov, ktorí vypovedajú na konci každej časti, a tiež to, že jednu z dôležitých úloh prijal Jiří Bartoška, ktorému sa koncom minulého roka rakovina vrátila.

"On bol prvý, kto mi pred nakrúcaním napadol," hovorí pre SME režisérka TEREZA KOPÁČOVÁ.

Každému z nás zrejme občas napadne: čo keď raz dostanem rakovinu aj ja? Čo v takom prípade robíte?

Skúšam samu seba presvedčiť, že je to len na mne. Že záleží len na našom presvedčení, na tom, ako sa k sebe správame a ako so svojím životom zaobchádzame. To nám, mimochodom, potvrdili aj naši odborní poradcovia.

Chorobu vrátane rakoviny si do istej miery spôsobujeme sami. Lenže v tej istej chvíli sa zľaknem, pretože sama k sebe sa nesprávam práve príkladne. Môj život je plný stresu a zlozvykov.

Potom mi naskočí ďalší model, a to je príklad môjho otca. Má deväťdesiatšesť rokov a žiadny zdravotný problém ho netrápi. Prevažne pretože nechce a akýkoľvek problém bagatelizuje.

Uvedomujem si však, že také jednoduché to nie je. Preto prosto poďakujem za to, čo mám. Naučil ma to kedysi môj pragmatický kolega a časom som si overila, že to funguje, a to sme pri tom obaja extrémne racionálni.

Keď už mám ozaj veľké výčitky vzhľadom nato, ako žijem, snažím sa svojmu telu načúvať a pýtať sa, či má nejaký problém. Väčšinou zaspím skôr, ako sa niečo dozviem. A dúfam, že veľká vôľa zostať zdravá mi pomôže. Zároveň si uvedomujem, že je to lotéria.

Ako si predstavujete, že by ste reagovali, keby ste sa takú diagnózu niekedy dozvedeli?

Ja som sa to raz už takmer dozvedela. Na mamografe sa lekárom čosi výrazne nezdalo. Okamžite sa im na tvári zjavil taký ten sklenený pohľad a rovno sa ku mne začali správať ako k onkologickej pacientke.

Malo to i zvláštne konzekvencie. Mám v aute naladené stále to isté rádio, reklamy na tejto stanici poznám. No práve vtedy, keď som z vyšetrenia odchádzala, som prvýkrát počula reklamu na poistenie pre prípad ochorenia na rakovinu. Uvedomila som si, že také poistenie by som uzavrieť nemohla, keďže už som potenciálnou onkologickou pacientkou bola.

Došlo mi v tej chvíli, že nejde ani tak o mňa, ale o moje dieťa. A že nie som nijako pripravená na situáciu, keď by som sa oň nemohla stopercentne postarať. Dovtedy som bola v podstate pokojná, ale toto zistenie ma vydesilo. Preto som radšej samu seba presvedčila, že ide len o planý poplach, čo sa po desiatich dňoch potvrdilo. No desať dní som mala na to, aby som sa vyrovnala s tým, že sa to môže stať aj mne.

Bohužiaľ, nedá sa povedať, že by ma to nejako zásadne poučilo.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Učí medikov, ako pacientom oznámiť zlú správu: Pre mladých lekárov je najhoršia osamotenosť Čítajte 

Myslíte si, že poznáte svoju psychiku a svoje telo dostatočne na to, aby ste odhadli, ako by ste prechádzali liečbou?

Myslím si, že sa poznám celkom dobre, napriek tomu vôbec netuším, ako by som reagovala. Ani psychicky, ani fyzicky. Nemyslím si, že sa to dá odhadnúť. Je to taká špecifická skúsenosť, že sa na ňu jednoducho nedá pripraviť.

Trochu sa bojím, že by som bola naštvaná na život, prečo mi to urobil. To nám mladí ľudia, ktorí skúsenosť s rakovinou majú a vystupujú na konci každého dielu, nikdy nepovedali. Prečo práve ja. Alebo, keď si túto otázku spočiatku aj položili, po skúsenosti s chorobou už dobre vedeli, prečo práve oni a mali to vyriešené.

Osudu nič nevyčítali. Dokonca hovorili, že im choroba oveľa viac dala, ako vzala.

Smysl pro tumor je seriál s mimoriadne otvoreným pohľadom na rôzne aspekty života s rakovinou, prispeli k tomu najmä výpovede mladých pacientov, ktorých spomínate. Čo ste si pri stretnutiach s nimi všimli?

Práve to, že si život previedli do lepšej verzie, ako mali pred chorobou. Usporiadali si dôležité veci, hodnoty a spôsob žitia v tom čase, ktorý máme k dispozícii. Väčšinou priznávali, že sú teraz šťastnejší.

Hlavnú úlohu v seriáli Smysl pro tumor hrá Filip Březina. (zdroj: Česká televize)

Šok po diagnóze, vypadané vlasy, strach zo smrti, zmeny v intímnom živote, o tom všetkom hovoria. Majú aj nejaké tabu? Niečo, o čom sa im predsa len hovorí ťažko?

Pôvodne som dokumentaristkou a myslím si, že komunikácia je mojou silnou stránkou. Viem ľudí rozrozprávať a otvoriť, ale s našimi hrdinami to bolo naozaj ľahké. Tabu nemajú takmer žiadne, naopak, vedia vtipkovať aj pri témach, okolo ktorých ľudia bez skúseností s rakovinou len vydesene a opatrne našľapujú. Bolo hneď jasné, že pri nich nemusím byť obozretná.

Možno to tak majú aj preto, že vedia, ako veľmi je dôležité hovoriť o tom otvorene. Že to môže pomôcť tým, ktorí sa s týmto problémom práve stretávajú, alebo ich blízkym.

Aj pred kamerou sa cítili bezpečne?

Pozvala som si ich k sebe domov, aby sme boli všetci v komfortnej situácii. Snažila som sa, aby kameru veľmi nevnímali, aby sme sa len rozprávali. To bolo všetko. Žiadne opatrné zaobchádzanie už potom nebolo potrebné.

Aký kľúč viedol k tomu, že hlavným hrdinom je mladý, pekný a šikovný chlapec?

Tento kľúč vychádza z pôvodnej verzie belgického scenára, ten bol predobrazom nášho seriálu. Jeho autor si sám prešiel takouto skúsenosťou na vlastnej koži - a práve v tomto veku. Akurát tvrdí, že nebol taký pekný ako náš hrdina, hoci ja si myslím, že sa len trochu zhadzuje.

Objektívnym rozdielom medzi ním a naším hrdinom je, že on medicínu neštudoval, tento odbor pripísal do scenára z dramatických dôvodov.

Kombináciou týchto vlastností a okolností stvoril postavu, ktorú môže skúsenosť s chorobou pre diváka viditeľne premeniť. Čo sa, ako hovorím, deje i v skutočnosti. Dokonca oveľa viac, ako je to v našom seriáli. My by sme sa báli, že nám budú vyčítať pátos, keby sme sa ešte viac priblížili k realite.

Tou viditeľnou zmenou napríklad je, že je viac na zemi, že je skromnejší, viac si váži lásku dievčat. Čo si myslíte, sú také zmeny trváce?

Z výpovedí našich hrdinov môžem usudzovať, že do značnej miery trvalé sú. Nie som si istá, či sú aj prenosné. Alebo teda, dúfala som, že po troch rokoch práce na tejto téme dokážem ich optiku vniesť i do svojho života, no priznávam sa, že sa mi to úplne nepodarilo. Za chvíľu som už zase bola v jednom kole a letela na autopilota.

Popri chorobe hlavného hrdinu rozvíjate v seriáli aj ďalšie linky, linky iných postáv. Rozvod, náročné rodičovstvo, starnutie žien, sebavedomie žien. Prečo boli pre vás dôležité?

Choroba sa netýka len človeka, ktorý si vypočuje diagnózu. Dotkne sa i jeho blízkeho okolia. Pretože život sa nezastaví. Treba ho žiť ďalej so všetkými ostatnými problémami.

Na niektoré z problémov môže choroba niekoho blízkeho, alebo uvedomenie si krehkosti života, pôsobiť ako katalyzátor.

Veľmi dojímavá je prítomnosť Jiřího Bartošku v jednej z vedľajších a dôležitých postáv. Vlani v novembri ho po obnovení rakoviny znovu hospitalizovali. Akými smermi sa uberali vaše úvahy, že ste ho oslovili?

Jiří bol prvý herec, ktorý mi napadol a ktorého som oslovila. Úloha charizmatického pacienta so značným nadhľadom bola ako napísaná pre neho. Nedalo sa to prehliadnuť.

Ako ste mu formulovali svoju ponuku?

Že mám preňho senzačnú rolu, pri ktorej bude takmer celý čas ležať v posteli. Bol nadšený.

Čo si myslíte, že pri nakrúcaní prežíval? Hovoril o tom?

Jiří skôr glosuje, než aby sa v niečom ňúral. Pri nakrúcaní sa zaoberal svojou úlohou a dialógmi, nezaoberal sa sebou. Že by ho akokoľvek traumatizovalo, že seriál má práve takúto tému, to úplne vylúčil.

So mnou osobne sa o svojich skúsenostiach s rakovinou rozprával, ale tak, ako je jeho dobrým zvykom - s vtipom a nadhľadom. Bez rešpektu k rakovine.

Jiří Bartoška v seriáli Smysl pro tumor. (zdroj: Česká televize)

Čo vám pri nakrúcaní pomáha, aby ste hercov ustrážili v autentickej polohe bez naivných a falošných tónov?

Aby herci a situácie boli vierohodní a autentickí, to je moja najväčšia ambícia. No pri nakrúcaní mám na to k dispozícii len vlastný cit, intuíciu a osobnú životnú skúsenosť. Takže pre istotu svoj úsudok ešte v strižni preverujem na ľuďoch zo svojho dreamteamu, čo je v tomto prípade najmä strihač Michal Hýka a dramaturg Matěj Podzimek.

Čo vám beží hlavou teraz, keď vidíte, ako celý svet hovorí o kráľovi Karolovi III.?

Asi nič špecifické, okrem empatie ako s každou inou ľudskou bytosťou.

Napríklad v Česku sa s rakovinou stretne každý tretí človek. Briti sú na tom štatisticky asi trochu lepšie. Pretože my Česi, pokiaľ viem, sme v tomto žiaľ takmer "najlepší". No ani v Británii sa nedá predpokladať, že si choroba bude vyberať podľa pôvodu alebo postavenia.

V prvej časti seriálu sú sekvencie, ako sa študenti medicíny učia v škole oznamovať pacientom zlú správu. Viem, že sa teraz o tom hovorí čoraz viac, je to trend. Ako na to lekári reagujú?

Predpokladám, že na tento trend zareagovali už dávno. Ja sama som sa stretla len s lekármi, pre ktorých je aspoň nejaká komunikácia s pacientom samozrejmosťou.

Kedysi to samozrejmosťou nebolo, pacienti sa neraz cítili v podradenej pozícii, niekedy sa aj báli lekárov osloviť.

Nemám veľa skúseností, pretože som, ťukám na drevo, dosť zdravá. Nikdy som sa však nestretla s prístupom lekárov, ktorý by sa ma vyslovene dotkol.

Súčasný vzťah lekár - pacient považujem za dosť vyrovnaný, v rámci možností. Istú podradenosť cítim sama automaticky - prosto, na rozdiel od lekárov viem o svojom tele tak málo, že keď som v úzkych, k ich znalosti vzhliadam. Rovnako tak vzhliadam k nádeji, že prídu na správne riešenie.

Myslím tým, že si istú podriadenosť k lekárom vytvárame sami. A tiež celkom chápem, že zvládať dennodenný tlak nie je pre lekárov jednoduché.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Rakovina je jeho rola i realita. Podľa štatistík som tu už nemal byť, vraví Jiří Bartoška Čítajte 

Dozvedeli ste sa počas práce na tomto seriáli aj to, ako sú na tom v liečbe rakoviny naše krajiny? Sme podobne vybavení ako inde v Európe alebo niekde inde majú pacienti väčšie šance na vyzdravenie?

Nestala som sa odborníčkou na európske zdravotníctvo, takto ďaleko v príprave a v rešeršiach nezachádzame. Nie je na to dôvod a nemáme na to ani čas.

Len si myslím, že české zdravotníctvo je na tom všeobecne veľmi dobre a som za to vďačná. Špeciálne po skúsenosti so štátnym zdravotníctvom v Spojených štátoch, kde som zažila autonehodu. Obyčajná poliklinika na Prahe 6 mi potom pripadala ako raj, o špecializovaných pracoviskách ani nehovorím.

Z konzultácií scenárov Smyslu pro tumor som pochopila, že vývoj liečby rakoviny u nás postupuje rovnakým tempom ako v ostatných európskych krajinách. Naši odborní poradcovia z okruhu lekárov v Hradci Králové nám v belgických scenároch, ktoré boli päť rokov staré, rušili niektoré dramatické zápletky. A to preto, že medzitým poskočili a už majú iné, pre pacienta lepšie riešenia.

Mala som z toho dobrý dojem, vďaka tomu mám k onkologickej liečbe u nás veľkú dôveru.

Povedala by som, že nie je väčšia samota, ako keď je človek vážne chorý a čelí smrti. Poznáte väčšiu?

Neviem, či je to práve samota. Nedokážem si to na rozdiel od vás predstaviť. Asi do veľkej miery aj preto, že smrť je pre nás absolútne tabu, možno posledné.

Snažíme sa smrť zo svojich životov úplne vytesniť, čo je samozrejme nemožné, takže je to zdroj našej najväčšej úzkosti. Ak by sme ju vzali do hry, alebo sa na ňu dokonca pripravili, ako to robia niektoré kultúry, možno by sme potom samotu necítili.

Je to veľká téma. Asi by sme sa do nej mali pustiť. Osobne i pracovne.