Herečka Jana Oľhová: Žiakom som vždy jasne hovorila svoje názory

V poslednej dobe hrá často svokry a mamy, vrátane jednej bordelmamy. Aspoň tak sa to teraz zišlo vo viacerých seriáloch TV JOJ – Iveta 2, Tomáš a Diana, Kriminálka Kraj, Psychosimona.sk.

Len v seriáli Večne mladí hrá niečo iné. Hoci je herečka JANA OĽHOVÁ sama mamou i svokrou, z vlastných skúseností nečerpá a o tom, ako sa jej tieto postavy hrali, rozpráva nerada.

Ocenenia, ako je i najnovšie Krištáľové krídlo, jej pripomínajú zodpovednosť a sú potvrdením, že jej práca má zmysel. Stále je na cestách, medzi domovom a divadlom v Martine, nakrúcaním a SND v Bratislave a učením v Banskej Bystrici.

Teší sa na premiéru inscenácie Odliv v SND. Hovorí aktuálne o odlive mladých ľudí zo Slovenska. Bude sa konať súčasne s druhým kolom volieb.

Pred pár týždňami som robila rozhovor s hercom Jakubom Jablonským. Otvorene hovoril o tom, že v mladosti bol kotlebovec, a vás ako svoju pedagogičku z konzervatória menovite spomenul, že patríte k ľuďom, ktorí jeho názor výrazne ovplyvnili a naviedli ho na úplne inú cestu.

To som netušila.

Takže si nepamätáte, že by ste s ním v škole viedli nejaké názorové polemiky?

Určite to nebolo úmyselné, že by som ho chcela ovplyvňovať alebo formovať. Svojim žiakom som však vždy jasne hovorila svoje názory a možno vďaka tomu začal o niečom rozmýšľať.

Hovorí sa, že do školy politika nepatrí, ale dá sa vôbec oddeliť spoločenská angažovanosť učiteľa, všetko, čím žije, od toho, čo učí? Zvlášť v prípade herectva?

Ja si myslím, že zvlášť pri herectve by mal človek mať nejaký svetonázor, nie? Vďaka nemu rozmýšľate, ako zahráte postavu, lebo do nej, do jej rozmýšľania dávate kus seba. A svetonázor je podľa mňa asi jeden z najdôležitejších.

Herečka Jana Oľhová (21 fotografií)

Bavíte sa popri učení so žiakmi aj o politike?

My sa nebavíme o politike, ale o názore na život. A politika, či chceme alebo nechceme, do toho patrí.

Kto takto výrazne ovplyvnil v mladosti vás?

Na vysokej škole to bol určite pedagóg Miloš Pietor, ktorého meno už dnešným mladým ľuďom asi nič nehovorí. Bol to režisér, ktorý okrem toho, že s nami absolvoval niekoľko internátnych žúrov, bol aj veľmi dôsledný.

Veľmi nás ovplyvnil, naučil nás rozmýšľať o texte, vedel rozobrať každú vetu, každé slovo, ktoré herec povie na javisku.

Podobne pracuje aj režisér Ľubomír Vajdička, s ktorým som mala česť pracovať. Zapamätala som si od neho jeden výrok: „Dlho mi trvalo naučiť hercov nič nehrať, jednoducho na javisku len byť.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Tomáš Maštalír: Kým môžem hrať, nad plánom B neuvažujem Čítajte 

A bol vo vašom živote niekto, kto vás v niečom doslova zmenil? V čom to bolo?

V mojom prípade to bola viera. Dala som sa vo svojich 23 rokoch pokrstiť.

Kto vás ovplyvnil?

Dostala som „ateistickú“ výchovu v kresťanskom duchu, čo bolo pre tú dobu príznačné, pretože mama bola učiteľka a mohla prísť o prácu. Keď som bola malá, namiesto do kina som v nedeľu tajne s babičkou išla do kostola.

Prasklo to až vtedy, keď mi mama pod vankúšom našla modlitebnú knižku. Neodradil ma ani predmet vedecký ateizmus, ktorý sme mali ako prvý napísaný v indexe na vysokej škole.

Mojou krstnou mamou sa stala moja svokra, to je strašné slovo – svokra. Niežeby ma nejako presviedčala, ona jednoducho bola pre mňa doslova svätou, veď sa aj volala Terezka.

Nevrátili vám to vaše deti, že aj oni začali rozmýšľať v dospelosti o viere inak ako vy?

Viera má svoje fázy a každý príde do kritického bodu, keď sa musí rozhodnúť sám. Takže mojich šesť detí je v rôznych fázach vzťahu k viere. Všetky sú pokrstené a kino a kostol majú myslím v rovnováhe.

Spomenuli ste, že svokra je strašné slovo. A vy teraz v Jojke hráte vo viacerých seriáloch, chystaných aj vysielaných, a takmer všade hráte mamy alebo svokry. Čerpáte pri tom z osobných skúseností?

Vlastne áno, ja som už tiež svokra, ale určite nie som taká ako v televízii. Myslím, že viem dobre odpozorovať také poriadne nepríjemné svokry, ktoré sa mihajú okolo nás.

Teraz na Slovensku vzniká konečne veľa filmov rôznych žánrov, dobovky, politické trilery aj sci fi. Aký film tu podľa vás ešte stále chýba?

Myslím si, že Slovensku chýba dobrá komédia. Nepamätám sa, kedy tu vôbec vznikla nejaká naozaj dobrá komédia. Nebude to tým, že my, Slováci nemáme zmysel pre humor? Takže u nás komédia asi ani nevznikne.

Musia nám ich písať Česi?

Česi to vedia. Majú to v náture.

Narážam na to, že komediálny seriál Iveta napísal Petr Kolečko, ktorý je Čech. Vy v ňom hráte Martu, bývalú probačnú úradníčku, Trebišovčanku, ktorú nahradili stroje a tak ich z duše neznáša. Teraz robí v bordeli a v novej profesii sa perfektne našla…

A tam ju tiež nahradí stroj.

Nebojíte sa, že aj hercov nahradia stroje?

Nebojím, pretože stroje nikdy nebudú mať autentické emócie. Teda dúfam.

Ako sa vám hrala bordelmama?

Môj brat Maroš (Marián Geišberg, pozn. red.) raz v rozhovore na takúto otázku odpovedal: „Priskočím k postave zozadu, chytím ju pod krk a možno aj priškrtím...“

Ťažko sa mi rozpráva o postave, jednoducho ju zahrám a tým sa to pre mňa končí. Už som dostala od bulváru aj otázku, či som neváhala zobrať úlohu bordelmamy. Ani som na ňu neodpovedala. Asi celkom nechápu, že som normálna herečka.

Seriál režíroval Jan Hřebejk. Bola to vaša prvá spolupráca?

Prvýkrát sme sa stretli v seriáli Večne mladí. Myslím, že ma pán Hřebejk videl v divadle, lebo on je jeden z mála režisérov, ktorí chodia do divadla. Väčšinou filmári do divadla vôbec nechodia, alebo keď chodia, tak odídu cez pauzu, lebo sa vraj nudia.

Jan Hřebejk bol v Prahe na inscenácii martinského divadla Iocasté.

Ako sa vám spolupracovalo?

Cítila som sa s ním dobre, pretože on je režisér, ktorý sa s nami najprv o postave veľa rozpráva, dohodneme sa, ako to natočiť, a potom to veľmi rýchlo natočíme. Niekedy zoberie hneď prvú ostrú alebo dokonca točenú skúšku.

Hercov netrápi zbytočnými opakovaniami. Sleduje, ako autenticky konáme a to je preňho prvoradé. Seriál Večne mladí je podľa mňa veľmi vydarený projekt.

Seriál sa odohráva v dome pre seniorov. Vezie sa to na hollywoodskej vlne romantických komédií pre seniorov, ktoré ukazujú, že aj oni majú svoj život, svoje lásky a chcú to vidieť na plátne alebo na obrazovke?

Seriál sa odohráva vo vile pre seniorov, ale personál je mladý. Mňa by nebavilo dívať sa len na starých ľudí. To vám teda poviem pravdu, ja mám zo starých ľudí trošku des, hlavne v tomto polarizovanom období.

Tak to ste potom v nesprávnom seriáli, nie?

Nie, ja hrám našťastie doktorku, ktorá sa o starých ľudí stará. Výborná diagnostička, trochu alkoholička.

Ako sa hrá alkoholik?

V každom prípade musíte byť triezva.

Nedávno ste dostali ocenenie Krištáľové krídlo. Dávnejšie ste v rozhovore pre SME povedali, že keď dostanete cenu, chvíľu sa tešíte a potom sa zľaknete, že či už končíte.

Ja už končím dosť dlho.

To fakt?

Veď už by som mohla trošku vycúvať, nie?

Viacej vás v živote poháňajú ocenenia alebo kritika?

Ja neviem, či ocenenie poháňa. Pre mňa je ocenenie skôr veľká zodpovednosť. A krátke zastavenie a potvrdenie, že to, čo robím, má predsa len zmysel.

A kritiku beriete ako? Ja si vlastne nepamätám, že by som na vás čítala zlú kritiku.

V minulosti možno niečo bolo. Ale na Slovensku je tak málo dobrých kritikov, že o nás poriadne nemá kto písať.

Zažili ste neúspech, ktorý vás nakopol správnym smerom?

Raz niekto na mňa zavolal z hľadiska, že nepočuť. Neviem, či to bola moja chyba, alebo či ten človek bol nahluchlý. Ale to nebol neúspech.

Možno bol raz vtedy, keď sme robili hru Krcheň Nesmrteľný, víťazný text zo súťaže Dráma 2001, ktorú hrali v SND a aj my sme ju hrali v Martine v réžii Rasťa Balleka, výborného režiséra. Pri klaňačke sme nemali skoro žiadny potlesk.

Vtedy som mala pocit, že takto asi vyzerá neúspech. Ale žeby ma to nakoplo? Cítila som len, že sme sa s divákmi absolútne minuli. Zahrali sme to párkrát a bola derniéra.

Ako idete z takého predstavenia domov?

Či idete domov po úspešnom alebo neúspešnom predstavení, vidíte tú istú prázdnu tmavú ulicu, kde húkajú psy, nič iné sa tam nedeje. Svieti pár pouličných lámp a rozmýšľate o zmysle svojej práce.

Aký je rozdiel medzi bratislavskými a martinskými divákmi?

Martinskí diváci vedia viac prejaviť, čo sa im páči a nepáči. Pretože ste v menšom meste, vidíte hneď na návštevnosti publika, aké to predstavenie zhruba je, alebo ako na nich pôsobí. V Bratislave to nezistíte, lebo divadlo je plné vždy. Keď neprídu Bratislavčania, tak prídu autobusy z okolitých miest.

Nedávno režisérka Alžbeta Vrzgula narážajúc na aktuálnu politickú situáciu povedala, že najlepší spôsob odporu je robiť si svoju prácu dobre. Čo je to robiť dobre svoju prácu v prípade herca?

My môžeme dobre robiť svoju prácu, keď máme slobodu. Ale to môže veľmi rýchlo skončiť.

Myslím, že ona to myslela skôr tak, že aj keď sa dá ísť ľahšou cestou, treba si vyberať tie ťažšie.

Hej, hovorí sa, že tŕnistá cesta je tá naj. Ja si myslím, že sa o to snažím.

A ono to vlastne platí aj pre diváka, že divadlo nie je wellness. Keď chce oddychovať, radšej nech si pozrie seriál.

Áno, súhlasím, ja mám v hre Divadelník podobnú výbornú vetu, že tu nie sme tu na to, aby sme ľuďom preukazovali láskavosť. Divadlo nie je ústav útechy.

A čo divadlo je?

Pravdivá výpoveď.

Hrozilo vám niekedy vyhorenie?

Musela by som presne vedieť, čo je to vyhorenie. Teraz je to také moderné slovo. Ale úprimne, najviac sa cítim vyhorená, keď musím robiť rozhovory, musím sa fotiť, nemám to rada.

Máte plán B, čo by ste robili, keby ste nemohli vôbec hrať, ako sa to stalo počas pandémie. Uvažovali ste nad tým, čo iné by ste robili?

Ja som už bola na dôchodku. Už pred pandémiou som bola. Myslím, že by sa moje deti veľmi potešili, keby bol môj plán B definitívne odísť. Sedem vnúčat mám, už by sa aj patrilo. Dohodnime sa tak, že počkám, keď ich bude ešte o trochu viac.

Na čo sa v najbližšej dobe tešíte?

Na premiéru inscenácie Odliv v SND. Hovorí aktuálne ​o odlive mladých ľudí zo Slovenska. Bude súčasne s druhým kolom volieb.