"Česi sa o našu politiku zaujímajú oveľa viac ako my o ich. Pozorne nás sledujú a sú zvedaví, či to, čo sa u nás deje dnes, bude ešte ďalej eskalovať, alebo je to len dočasný exces pubertálneho brata," hovorí herec a pedagóg MICHAL REŽNÝ, ktorý dostal od Petra Bebjaka pozoruhodnú úlohu vo filme Smršť.
Dnes s úsmevom krúti hlavou, keď si spätne premieta, za akých okolností kedysi odišiel zo Žiliny do Prahy. No veľmi rýchlo tam objavil prostredie, ale aj celkom inú spoločenskú atmosféru, v ktorej by sa nikdy nemohli stať veci, ktoré už dlho brzdia Slovensko ekonomicky i morálne.
Pred časom hral zúfalého ministra životného prostredia v seriáli televízie Joj Ministri a vraví, že si to nesmierne užil. Po skúsenosti z posledných volieb vraví: "Sám sebe sa čudujem, ale už strácam schopnosť sa smiať. Za tým, čo niekomu pripadá vtipné, vidím niekoľko zničených osudov."
V rozhovore sa dočítate:
- prečo naňho pôsobila Žilina depresívne a čo mu pomáhalo to prekonať,
- do akej škatuľky ho zaradili tvorcovia na Slovensku,
- v čom je režisér Peter Bebjak iný a prečo patrí práve on k najlepším,
- aké boli jeho začiatky v Česku,
- čo robia českí filmári lepšie a zaujímavejšie ako my,
- ako nás dnes Česi vnímajú a prečo tam cíti lepšiu atmosféru,
- aký problém majú jeho študenti herectva na VŠMU,
- v čom vidí zaostávanie Slovenska,
- ako vníma novú vládu a čo jej zazlieva,
- akú mal skúsenosť, keď nakrúcal komediálny sitcom Ministri.
Keď ste končili vysokú školu, slovenský film bol akurát vo veľkej kríze a takmer nič sa netočilo. Ako ste to prežívali?
Mal som šťastie, že v predposlednom ročníku svojho štúdia na VŠMU som uspel na konkurze do žilinského divadla.
Celý absolventský ročník som tak strávil v profesionálnom divadelnom prostredí. Síce som bol ďaleko od Bratislavy, kde sa kumulovala slovenská filmová tvorba, no nazbieral som nesmierne cenné profesijné skúsenosti a ani moje vnútro by bez tejto životnej etapy nebolo také bohaté.
Všetko, čo som sa tam za šesť divadelných sezón naučil, som potom neskôr na voľnej nohe zúročil.
Edo Kudláč vždy s láskou hovorí, že ma vypiplal a ja si potom len tak odídem. Odchod do regionálneho divadla odporúčam aj svojim študentom. Hovorím im: nevyberte sa hneď na začiatku ľahšou, seriálovou cestou, ale skúste hľadať iné, hlbšie cesty a spôsoby vyjadrenia. Škola vám dá len základ, skutočnú remeselnú zručnosť získate až praxou. Pri rozvíjaní nadania skratky nie sú užitočné.
Ako v Žiline vnímali mladého absolventa?
Žilinské divadlo je skrátka cool, má azda najmladší herecký súbor na Slovensku. So spolužiačkou Ivkou Kubáčkovou sme tam na konkurz išli aj preto, že už v ňom účinkovali naši starší spolužiaci, napríklad Janko Dobrík, Ivetka Pagáčová alebo iní šikovní kamaráti, či kolegovia, ktorých sme poznali zo študentských čias.
Navyše, o Mestskom divadle Žilina bolo známe, že má progresívnu a odvážnu dramaturgiu, s čím sme sa vedeli ľahko identifikovať.
V období nášho nástupu do umeleckého súboru v divadle hosťovali výnimoční herci a herečky ako Jana Oľhová, Marián a Marek Geišbergovci či Dano Heriban. Cítili sme sa tam výborne.
Prečo sa práve v Žiline darilo odvážnej dramaturgii?
Na to je jednoznačná odpoveď: režisér a umelecký šéf Edo Kudláč. Je nielen mimoriadne talentovaný a vzdelaný, ale aj správne drzý. Vždy som mal pocit, že neberie zásadný ohľad na to, aby ulahodil všeobecnému diváckemu vkusu. Jeho rebelantstvo, odvaha a vkus mi boli vždy sympatické.
Roman Polák: Kričať na námestí Fico do basy, je na tej istej úrovni, akú má Ficova politika Čítajte A chodili ľudia?
To je práve zaujímavý fenomén. Povedali by ste, že na odvážnu dramaturgiu si ľudia v neveľkom regionálnom divadle nezvyknú. No do pár rokov sa Edovi podarilo na svoje inscenácie prilákať davy. Inscenácia Zločin a trest mala bezmála sto repríz.
Žilina mala dlho prívlastok Slotovo mesto. Ako ste sa vyrovnávali s jeho nacionalizmom, ak ho v ňom bolo cítiť?
Nerád by som bol nekorektný. Žilinu mám veľmi rád. No takmer zakaždým, keď sme tam s Ivkou cestovali autom a blížili sa do jej kotliny, čakalo nás škaredé počasie. Pršalo, bolo večne zamračené, kamkoľvek sme sa pohli a usadili, naším výhľadom boli komíny a továrne. Pôsobilo to na nás zľahka depresívne.
