BRATISLAVA. Priznával, že je trochu samoľúby. Keď idem na javisko, vždy sa pozriem do zrkadla, či som tip top, hovoril. Zároveň mal rád, keď z neho režiséri potrebovali urobiť drzého frajera alebo darebáka.
Ak v ňom niekto videl slovenského Belmonda, urobil všetko preto, aby jeho predstavu naplnil.
"Keď to postava potrebuje, dám si aj z nosa koňovi odhryznúť. Dám sa oholiť, ostrihať, naondulovať aj zhovädiť, aby to bolo, ako má byť," povedal kedysi v rozhovore pre SME.
Hral, riadil svoju rodnú obec ako starosta a istý čas skúšal viesť Činohru Slovenského národného divadla. No nedávno sa z aktívneho verejného života stiahol, pretože mal problémy so srdcom.
Z tohto ticha prišla vo štvrtok správa, že Ľubomír Paulovič zomrel. Mal sedemdesiatjeden rokov.
Herec Ľubomír Paulovič: Moja politika je jednoducho človečina Čítajte Virilita na pľaci a v politike
Už v skorej mladosti odpozoroval, čo na ženy pôsobí. Zarecitovať, priniesť kvet, najlepšie ružu, tváriť sa galantne.
Paulovič sa narodil do správnych čias. Keď dostával prvé veľké úlohy, v slovenskej kinematografii vznikali filmy, kde mali medzi mužskými postavami hlavné slovo chlapské archetypy. Od Štefana Uhra dostal rolu vo filme Pásla kone na betóne, od Martina Hollého v Nočných jazdcoch.
Že mal záujem aj o fyzický typ hrania a dokonca o kaskadérske kúsky, nebolo ničím nepochopiteľným, jeho energia, respektíve virilita sa na filmovom pľaci či na javisku prejavovala zvyčajne oveľa viac ako u iných jeho kolegov.
To sa po revolúcii prejavilo v túžbe riadiť veci a ovplyvňovať ich - nielen v divadelnom priestore, ale aj v politike.
