„Hlavný dôvod pripojenia Slovanov k Rusku spočíva v tvorivej sile ruského národa... v ruskom charaktere je najlepšie uchovaný duch slovanstva, v jeho mravoch sa snúbi sila so skromnosťou a dobromyseľnosťou... Ruština je jazykom najväčšieho kmeňa, okrem toho je to najbohatší a najzvučnejší jazyk poznačený mocou... Keď sa raz slovanské kmene, ktoré zatiaľ stoja mimo ruského štátu, s ním spoja do jedného celku, Rusko im bohato nahradí cudzích spojencov. Buďte teda trpezliví, Slovania, nadíde náš deň.“
Tieto vety nepatria do úst ruského propagandistu z dnešnej Putinovej továrne na dezinformácie, ktoré bombardujú Európu.
Ich autorom je Ľudovít Štúr a pochádzajú z málo známeho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti. V slovenčine vyšiel až dlho po jeho smrti a Štúr v ňom radí Slovákom nechať sa ovládnuť Ruskom, dokonca prijať pravoslávnu vieru a používať ruštinu a azbuku.
Ako sa mohlo stať, že slobodymilovný intelektuál ospevoval despotický, nevoľnícky, vo všetkých ohľadoch zaostalý cársky režim? A je to naozaj Štúrov odkaz, ako dnes šíri slovenská dezinformačná scéna a proruskí motorkári?
V článku sa dočítate:
- čo spája intelektuála Ľudovíta Štúra s motorkárskym gangom a proruskými propagandistami,
- ako sa mohlo stať, že rozhľadený, slobodymilovný vzdelanec začal snívať o despotickom a zaostalom Rusku,
- prečo sa jeho spis Slovanstvo a svet budúcnosti považuje za problematické dielo,
- ako sa na Štúrovi priživovali fašisti, komunisti aj dnešní dezinformátori,
- aký je odkaz tohto vzdelanca v 21. storočí, keď je Slovensko zmietané hoaxmi a dezinformáciami.
Vynikajúce a nadčasové dielo
„Slovanstvo a svet budúcnosti je jedno z vrcholných diel Ľudovíta Štúra. Ide o dielo priamočiare, jasné a zrozumiteľné... vynikajúce a nadčasové...“
Týmito slovami sa propagovalo vydanie Štúrovej knihy a kampaň ešte dopĺňala fotografia sochy Štúra v Liptovskom Mikuláši. V rukách mal vložený čerstvo vydaný titul.
Členovia združenia Slavica pred Štúrovým pomníkom v Modre, Miloš Zverina tretí zľava. (zdroj: Facebook Slavica)Spis Slovanstvo a svet budúcnosti sa považuje za okrajový v Štúrovom diele, predstavuje však nečakanú tvár tohto buditeľa, novinára, básnika, jazykovedca a politika. Rozplýva sa v ňom nad veľkosťou a silou Ruska, zdrvujúcej kritike podrobuje Európu a východisko nachádza v tom, aby slovanské národy splynuli s Ruskom.
Spis vydalo v roku 2015 vydavateľstvo Nitrava, ktoré sídli v Nitre a riadi ho Miloš Zverina. Toto vydavateľstvo produkuje knižné tituly ospevujúce Rusko a zatracujúce Európu, ich obsahom sú mýty o tom, že Slovania sú najstarší európsky národ, vytvorili aj najstaršie písmo, vydali aj pseudovedecký titul raziaci rasistické tézy o nadradenej ruskej rase, ktorý znalci prirovnali k ruskému Mein Kampfu.
Štúrov spis zdobia aj portréty ruského cára a nápisy v azbuke. Nachádza sa v nej aj odkaz na motorkársky web, ktorý zastrešoval spoločnú cestu ruských motorkárov z gangu Noční vlci k slovenským druhom. V roku 2019 vydala Nitrava spis v druhom vydaní.
Miloš Zverina propaguje neonacistických kotlebovcov a objíma sa s Putinovým bitkárom a šéfom Nočných vlkov Alexandrom Zaldostanovom. (zdroj: Facebook Rusko Online)Zverina je súčasne predsedom združenia Slavica, ktoré formálne hlása, že jeho poslaním je „propagácia slovanskej vzájomnosti a bohatého kultúrneho a duchovného dedičstva Slovanov“.
V praxi to znamená aktívne šírenie dezinformácií a propagandy z Kremľa. Zverina popiera vinu Ruska na vojne na Ukrajine, šíri tézy o svetovom sionistickom sprisahaní, takisto pomáhal po Slovensku organizovať jazdu ruských motorkárov, ktorí sú hlasnou trúbou prezidenta Vladimira Putina.
Opakovane navštívil Rusko, kde sa stretol s ľuďmi z okolia Putina aj s predstaviteľmi propagandistických agentúr Russia Today a Sputnik. Tie označujú európske tajné služby za vážnu hrozbu pre Európu.
Vydanie Štúrovho spisu z hĺbky 19. storočia zapadá do konceptu ruskej propagandy, ktorá bombarduje Slovensko už vyše desať rokov.
Zverina v Moskve v roku 2018. (zdroj: Facebook M. Zverinu / Dezinformácie Hoaxy Propaganda)Rok po anexii Krymu, v máji 2015, Zverina navštívil slovanský zjazd v Moskve a priniesol naň ukázať aj čerstvo vydaný spis.
Súbežne s ním usporiadala Slavica v Nitre konferenciu o Štúrovi. Znelo tam napríklad: „Nedajme sa zmiasť protiruskou propagandou, šírenou médiami v záujme našich nepriateľov. Nepodľahnime jej! Rusko nikdy naším nepriateľom nebolo a nie je. Bez neho budú slovanské národy stratené. Čím skôr to naši ľudia pochopia, tým lepšie.“
V rozpore s realitou
Problematický spis Štúr napísal na sklonku života. Dopísal ho v polovici roku 1855 a o rok neskôr zomrel, keď sa zranil pri nehode na poľovačke. Na jeho ďalší osud už nemal žiadny vplyv.
„Štúr napísal dielo Slovanstvo a svet budúcnosti po nemecky a vôbec sa neusiloval o slovenský preklad,“ hovorí historik Dušan Kováč z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). „Štúr Rusko nepoznal. Idealizoval si ho. Bol romantik a dostával sa tak do rozporu s realitou. Reálny ruský imperializmus, ktorý siahal k cárovi Petrovi a ku Kataríne Veľkej nevnímal, respektíve vnímal ho cez svoj romantický filter.“
Štúrov rukopis po jeho smrti nenašiel vydavateľa v domovine. Dostal sa do Ruska, kde ho vydali v ruskom preklade, dokonca až dvakrát, v rokoch 1867 a 1909. V pôvodnej nemčine vyšiel v roku 1931. Slovenský čitateľ si ho mohol prečítať až po páde komunizmu v roku 1993.
Prekladal ho profesor Adam Bžoch, ktorý dnes pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV.
„Ani vtedy ma Štúrove názory neprekvapili,“ spomína si. „Detstvo a časť mladosti som strávil v atmosfére dekadentného československého komunizmu, ktorého predstavitelia sa otrocky klaňali Sovietskemu zväzu a Rusom. Zdalo sa mi logické, že táto adorácia má hlbšie kultúrne korene. Proruské resentimenty jednoducho tvoria časť slovenského kultúrneho dedičstva – je jasné, že ani zďaleka tú najlepšiu, povedal by som dokonca, že jednu z tých najhorších. No vzhľadom na stále slabú kultúrnu a intelektuálnu úroveň Slovenska a v dôsledku neschopnosti kriticky používať rozum, sa toto kultúrne dedičstvo vo verejnom priestore ťažko darí prehodnocovať.“
Už pri historicky prvom vydaní spisu v ruštine bola ruská strana uveličená toľkou líškavosťou, ruský slavista Konštantín Jakovlevič Grot písal o „nádhernom traktáte“ a ďalší slavista Vladimír Ivanovič Lamanskij doplnil: „Rusko či chce, či nechce vstúpi na cestu, ktorá mu je ukázaná Prozreteľnosťou na uskutočnenie prevratu v osude slovanského sveta.“ Lamanskij navyše do diela svojvoľne popridával vlastné názory.
Vydanie v Nitrave sa zásadne líši od štandardnej praxe, podľa ktorej sa dielo prekladá z originálu: preložili ho práve z ruského vydania.
Mein Kampf na ruský spôsob. Na slovenský vianočný knižný trh mieri propaganda ruskej agresie Čítajte Podľa Bžocha je takáto prax dokladom amatérčiny dnešných rusofilov.
„Je prirodzené, že sa proruská dezinformačná scéna na Slovensku chopila tohto Štúrovho diela. Jej cieľom je predsa zastrašovať slušných ľudí, želajú si autoritársky štát, závislosť od putinovského Ruska, prenasledovanie slobodomyseľných občanov a využívajú na to najrôznejšie prostriedky. Čím anachronickejšie, tým lepšie,“ podotýka. „Až na to, že to funguje len v afektívnej rovine a len u niekoho – myšlienkovo to, samozrejme, vôbec nič nerozvíja. Ale kmene motorkárov z nedostatku vlastnej invencie predsa ani nechcú nič rozvíjať.“
Bžoch pripomína, že vtedajšie slovenské vydanie inicioval jeden z lídrov študentského hnutia v novembri 1989, predčasne zosnulý Svetoslav Bombík, ktorý v úvodnej štúdii podrobil kritike Štúrovo politické halucinovanie. „Štúrova koncepcia s Ruskom jednoducho eliminovala tisícročné väzby slovenského priestoru so západnou kultúrou a civilizáciou,“ napísal.
Pištoľ s letopočtom 1848. (zdroj: Trenčianske múzeum Trenčín)Revolúcia a dezilúzia
„Toto číslo višlo bez censúri. Sláva slobodnej tlači!“ hlásali Štúrove Slovenskje národňje novini na titulnej strane 31. marca 1848. „U nás ohraňičená tlač stáť ňemuože, keď je u susedov slobodná, ňedá sa teda najmeňej odkladať: asi sa krajiňe vlastnuo právo strani slobodnej tlače navráťilo.“
Uvedené slová novinára Štúra odrážajú jeho nadšenie z toho, že sa režim v Uhorsku konečne uvoľní a obyvatelia dostanú základné slobody.
No neskôr po revolúcii z rokov 1848 – 1849 písal v korešpondencii: „Nosili sme meče skoro rok a bojovali sme v počte do 20,000 mužov všetkieho a v rozličných časoch. Za to nám slúbila rakúska vláda rovnakie práva s druhymí národamí, ale nedržali a nedržia z toho nič.“
Nádeje sa nenaplnili a Uhorsko zostalo pri starom prakticky až do pádu monarchie v 20. storočí.
Dôvodom, prečo Štúr dokázal napísať Slovanstvo a svet budúcnosti, je podľa Dušana Kováča dezilúzia z nezdaru revolúcie.
„Toto jeho dielo je vyjadrením frustrácie z toho, že jeho politický program – autonómia Slovenska, ktorému mal byť prisúdený štatút samostatného národa, bol odmietnutý nielen maďarskými revolucionármi, ale aj Viedňou, po ktorej boku slovenskí dobrovoľníci bojovali. Slovákov nechceli uznať so všetkými atribútmi moderného národa v Budapešti ani vo Viedni. Bola to bezvýchodisková situácia, v ktorej sa romantik Štúr utiekal k nejakému východisku,“ myslí si.
„Vízia veľkého slovanského sveta, to bol v tej chvíli akýsi zúfalý výkrik do slovenskej temnoty. Tento Štúrov spis dokážeme pochopiť, čo neznamená s ním súhlasiť, iba v tejto konkrétnej porevolučnej situácii.“
Ako sa mohlo stať, že muž presadzujúci osobnú a národnú slobodu, rozhľadený, európsky vzdelaný inteligent a iniciátor modernej slovenčiny zavrhol v poslednom spise vlastnú identitu?
Literárny vedec a politik, exposlanec Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) Peter Zajac vysvetľuje, že Štúr počas života rozvinul až tri koncepty moderného politického slovenského národa.
Přichyl se k velikému dubisku, veršoval Ján Kollár. Jeho odkaz zneužili rusofili Čítajte „Prvý bol revolučný, polonofilský a proticársky, druhý bol v polovici štyridsiatych rokov 19. storočia demokratický, opierajúci sa o model moderných politických národov západného typu, kritický k neschopnosti Slovákov prekročiť rámec osoby a regiónu. A po roku 1849 rozvinul koncepciu Slovanstva a sveta budúcnosti,“ hovorí.
„Treba si uvedomiť, že spis vznikol v dobe, keď sa zdalo, že projekt moderného slovenského politického národa stroskotal. Lenže už o niekoľko rokov sa uskutočnilo v roku 1861 Memorandové zhromaždenie v Martine a odvtedy sa už ani v najťažších rokoch maďarizácie nepodarilo slovenský politický národ vygumovať z mapy európskych národov.“
Rusko ako Veľký brat
Štúrov spis síce v 19. storočí v našom prostredí nevyšiel, no jeho svojrázna utópia zasiala špecifickú tradíciu.
V extrémnej podobe sa prejavovala v Martine, kde sa tamojší národniari na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským oddávali bizarnému rusofilstvu. Nosili rubašky a pravoslávne brady, pili čaj zo samovarov, k svojim menám si pridávali ruské a násilne zavádzali rusizmy do slovenčiny.
„Rusofili proste milovali všetko, o čom sa domnievali, že je to ruské,“ uviedla v príspevku Slovenské rusofilstvo ako predmet bádateľského záujmu v časopise Dejiny historička Daniela Kodajová. „Vždy to boli len vonkajšie prejavy, pretože slovenské rusofilstvo nemalo kompetencie politickej sily.“
Blúznenie martinských rusofilov neušlo ani ruským slavistom, napríklad Lamanskij píše v ruskom vydaní Štúrovho spisu v súlade s ruským velikášstvom, ale v rozpore s realitou: „Už teraz medzi slovenskými roľníkmi nájdete stovky ľudí veľmi dobre hovoriacich po rusky, najmä v Turčianskej stolici.“
Nedá sa vylúčiť, že ruská strana ovplyvnila Štúra nielen ideologicky, ale aj finančne.
V porevolučnej dobe nebol len sklamaný, ale súčasne bol aj bez zamestnania, v slovenskom prostredí, ktoré ešte nemalo vybudované žiadne mechanizmy na existenciu nezávislého intelektuála.
S ruskými agentmi sa Štúr stretol už pred revolúciou. Jedným z nich bol pravoslávny kňaz Michail Fjodorovič Rajevskij, vedúci ruskej misie na veľvyslanectve vo Viedni, jemu Štúr pred smrťou odovzdal aj rukopis Slovanstvo a svet budúcnosti.
Pravoslávny kňaz Michail Fjodorovič Rajevský bol ruským ideologickým agentom, akých sú aj dnes plné ruské ambasády. (zdroj: Wikipedia)„Štúr zrejme v stave politicko-morálnej deprivácie a ako vieme bez príjmov, podľahol geopolitickým sugesciám Rajevského, vo Viedni sa s ním stretol v júli 1853 a možno aj inokedy a aj inde. Rajevskij bol vlastne akýmsi ruským ideologickým agentom, akých si aj dnes peľhajú ruské ambasády, pretože často dokážu šíriť prostredníctvom pozitívnej propagandy ruský vplyv,“ hovorí Bžoch. „Už sa nikdy nedozvieme, či Štúr od Rajevského dostal za svoju prácu nejaké peniaze, no v každom prípade bol jeho spis pre Rusov akýmsi malým politickým žolíkom, ktorý mienili vytiahnuť v príhodnej situácii.“
V súčasnosti sa ruské aktivity na Slovensku skloňujú aj v súvislosti s financovaním propagandistov na slovenskej strane, zrod tohto podplácania sa však dá klásť už do 19. storočia. Už vtedy sa slovenskí rusofili doprosovali o ruské peniaze.
Fejky o vlastnej jedinečnosti si vymýšľali Česi, Škóti aj Fíni. Lenže Rusi im dodnes veria Čítajte Historička Daniela Kodajová v spomenutom príspevku konštatuje, že martinskí národniari prijímali od Rusov finančnú podporu. Hoci to bol len zlomok z toho, čo Rusi investovali do strategického Balkánu medzi Srbov, napríklad pomáhali Vajanskému financovať aj Národné noviny.
Vnímali ich za to ako spasiteľov. „Pozícia slovenských predstaviteľov sa v listoch adresovaných do Ruska zmenila na výpočet krívd, lamentácií a prosieb o podporu a pomoc. Aj používaná rétorika je prosiaca, až ponížene prosiaca. V týchto listoch zostalo zo Slovanstva rovnocenných bratov veľmi málo. Rusko sa dostalo do polohy ‚Veľkého brata‘,“ uvádza.
Proti tejto zaslepenosti a proti orientácii na Rusko sa neskôr postavili predstavitelia nastupujúcej slovenskej generácie, zdôvodňovali ňou aj politickú pasivitu Slovákov. Medzi kritikov martinského blúznenia patril aj budúci československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý ho zaskočený videl pri návštevách horného Uhorska a skonštatoval, že Slováci uverili chimére: Rusko nikdy nerobilo proslovanskú politiku, ale vždy sledovalo iba svoje vlastné imperiálne záujmy.
Izba, v ktorej skonal Štúr, je dnes súčasťou Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. (zdroj: Pavol Funtál/SME)Mýliť sa je ľudské
Dobové svedectvá opisujú Štúra podnetného, ale aj sebavedomého muža, ktorý si svoje pochybenia nikdy nepripúšťal. Pritom aj v spise Slovanstvo a svet budúcnosti sa opakovane mýli a dopúšťa sa aj početných faktografických chýb.
„Ani v časoch Štúra sa do Ruska nechodilo študovať, neemigrovalo sa tam, málokto ho poznal z osobnej skúsenosti,“ hovorí literárny vedec a v minulosti aj minister kultúry a poslanec NR SR Rudolf Chmel, ktorý pred časom pripravil čitateľské vydanie zo Štúrovho diela, básní, novinárskych príspevkov a korešpondencie. „Čudujem sa, že Slovanstvo ešte dnes nevydali Rusi v zlatoreze,“ podotýka.
Podľa neho je Slovanstvo a svet budúcnosti dokladom, že aj veľkí ľudia sa mýlia.
Členovia motorkárskeho gangu Brat za brata pred Štúrovým pomníkom v rodnom Uhrovci. (zdroj: Facebook Brat za brata)„Možno sú aj ich omyly veľké, ale v celkovej veľkosti tolerovateľné. Mýliť sa je predsa ľudské. Vyplývajú z toho dve poučenia. Prvé je, že Rusko sa nedá demokratizovať. Druhé, že Štúrovo Slovanstvo a svet budúcnosti sa nedá aktualizovať. Dá sa len uložiť do dejín. Na trvalé pripomínanie Štúra je viac podstatnejších príčin - vytvoril nielen jazyk, ale i politický národ. Vytvoril ho pre vzdelancov, aby pospolitý ľud vzdelávali v kultúrnom jazyku, ktorý im priniesol na striebornej tácke. Hľadiac na jazyk dnešnej spoločnosti, jej politických prominentov najmä, by si mohol iba zúfať. Možno by oľutoval, že ho vytvoril.“
Spis podľa Adama Bžocha nemožno vnímať ako Štúrov testament.
Štúra zneužili neonacisti aj Ľuboš Blaha. (zdroj: Cz24.news)„Je to pamflet, akých sa v porevolučnej Európe písali celé stohy. Len to, že autor tohto pamfletu čoskoro umrel, mu azda dodáva príchuť akéhosi odkazu. Štúrov spis neobsahuje nijaké hlbšie myšlienky, nie je filozoficky premyslený, je to vlastne taká patetická romantická novinárčina, fantázia, z ktorej sa historicky nič nemohlo splniť – jednota Slovanov pod egidou Ruska je jednoducho groteskná a väčšina Slovanov si ju neželala a ani neželá.“
Odraz Štúrových naratívov o úpadku a skazenosti zahnívajúcej Európy a Rusku ako majáku v tmách dnes neopakuje len ruská propaganda.
Roman Michelko a Ľubomír Huďo obhajujú fašistických kolaborantov a vystúpili aj na proruskej konferencii o Štúrovi. (zdroj: Slovanstvo a svet súčasnosti, Bratislava 2016, Univerzitná knižnica v Bratislave )Zjavuje sa aj v prejavoch najvyšších predstaviteľov Slovenska o jeho geopolitickej orientácii. V 90. rokoch, keď sa Slovensko stalo čiernou dierou Európy, hovoril premiér Vladimír Mečiar, že ak nás nechcú na západe, pôjdeme na východ. Dnes premiér Robert Fico podľa Petra Zajaca oprašuje podobné videnie.
„Spis Slovanstvo a svet budúcnosti nemohol byť Štúrovým testamentom. Jeho testamentom, pokiaľ je Slovensko demokratickou krajinou a súčasťou západnej civilizácie, sú jeho postoje z rokov 1844 – 1849, publikované v Slovenských národných novinách a prednesené na Uhorskom sneme,“ hovorí.
Kvety na hrob Štúrovi položil minulý rok aj ruský veľvyslanec Igor Bratčikov, ktorý na Slovensku opakovane šíri hoaxy v gescii ruskej propagandy. (zdroj: Slovakia.mid.ru)„O Slovanstvo a svet budúcnosti sa opierajú len slovenskí putinovci. Tí skrývajú za Štúrom svoje proputinovské postoje, ktoré vyjadril Robert Fico jednoduchou vetou o politike štyroch svetových strán, čo je len iný výraz pre proputinovskú politiku za peniaze EÚ a pod ochranou NATO. Som však presvedčený, že takýto protiklad sa nedá trvalo udržať a Slovensko sa bude musieť rozhodnúť medzi Západom, teda tým, čím dnes je, a Východom, teda tým, kde ho chce mať Fico.“
Štúr sa v spise mýlil nielen o Rusku. Mýlil sa aj vo svojich úvahách o starom kontinente, ktorým v jeho dobe a aj viackrát potom zmietali rôzne krízy.
Profesor Tibor Pichler z Filozofického ústavu SAV v príspevku Okcidentalista? v časopise OS v roku 2007 konštatoval: „Štúr diagnostikoval Západu stav úpadku, a neidentifikoval v ňom sily schopné autokorekčnej činnosti. Nevedel si predstaviť, že pochybovanie, skúšanie, skúmanie a nedôvera voči autoritám sú aj zdrojom a prejavom sily, a nie rozvratu.“
Užitoční idioti nie sú novinkou. Do Moskvy chodili po rozumy už pred sto rokmi Čítajte Po Štúrovi, osamelom slovenskom intelektuálovi, zostali po smrti dlhy, ktoré jeho blízki priatelia v tichosti vyrovnali.
Aký odkaz zanechal v 21. storočí, keď sa zmietame v dezinformačnej vojne a polovica národa podľa prieskumov vzhliada k autokratickému Rusku a Putinovi?
„Už za druhej svetovej vojny sa jeho odkaz snažili uzurpovať fašisti, po vojne zase marxisti, dnes sa o to pokúšajú slovenskí putinovskí autokrati. Slovenskí demokrati robia chybu, ak Štúra namiesto vysvetlenia jeho životných peripetií odmietajú, lebo to znamená, že odmietajú možnosť rozvoja slobodného, demokratického slovenského národa,“ myslí si Zajac.
Dušan Kováč súhlasí, že o Štúrovi by sme sa mali viac rozprávať a začať viac rozprávať a kriticky ho hodnotiť, aby z neho nezostala len neživá figurína vhodná na každé zneužitie.
„Mali by sme o tom otvorene hovoriť, lebo iba tak budeme mať reálny obraz o našich dejinách. Reálny obraz spočíva v tom, že dokážeme rozlíšiť spoločenské dobro od spoločenského zla.“
V Modre žil Štúr na sklonku života. (zdroj: SNM - Múzeum Ľudovíta Štúra Modra)Zneužívaný Štúr
Zneužívanie Štúra dnešnou dezinformačnou scénou nie je prvé v histórii. Robili to už oba totalitné režimy.
Jozef Tiso ho pri odhaľovaní sochy chválil za nacionalizmus a počas kolaborácie vojnového režimu s nacistickým Nemeckom sa hodilo sa aj to, že študoval v nemeckom prostredí. Alexander Mach rečnil, že Štúr bol vlastne náš prvý nacista. „Kto pozná Štúra - a mal by ho preštudovať každý gardista - ten prekvapený zistí, že učenie Štúra bolo prvým učením slovenského národného socializmu. Štúr usiloval sa vrátiť k pravej slovenskej tradícii a opustiť všetko to, čo slovenský národ urobilo slabým,“ dozvedel sa čitateľ v denníku Gardista 3. októbra 1940.
Súdruhovia zneužívali Štúra v duchu marxizmu-leninizmu. Laco Novomeský krátko pred komunistickým pučom dôvodil v straníckej Pravde, že „Štúrov program na našich zástavách“ je industrializácia krajiny a komunistický minister poľnohospodárstva Július Ďuriš obhajoval násilnú kolektivizáciu slovami: „Boj začatý Štúrom my, komunisti, dokončujeme.“ Zneužitím Štúrovej novinárskej profesie bola normalizačná Štúrova cena, ktorej medailu vytvoril prominentný komunistický sochár Ján Kulich a oceňovali ňou straníckych novinárov.
Po páde komunizmu našiel Štúrov spis ohlas v nacionalistickej scéne. Donášač Štátnej bezpečnosti a čelný mečiarovský publicista Drahoslav Machala ospevoval Štúra: „Drahé Slovenky, drahí Slováci! Môžete si túto jedinečnú Štúrovu esej čítať od rána do večera, aj tak musíte neveriacky krútiť hlavou, ako tento slovenský génius, vizionár budúcnosti videl ďaleko za obzor jeden a pol storočia napred.“
Zneužitie Štúra v slovenskom dezinformačnom prostredí sa datuje od ruskej anexie Krymu.
Štúrom sa zaštiťuje napríklad motorkársky gang Brat za brata, ktorý pôsobí podobne ako ruskí Noční vlci, koordinuje svoje aktivity s ruskou ambasádou. Členovia sa fotili pri návšteve jeho rodného domu v Uhrovci aj hrobu v Modre.
Podobne sa so Štúrovou sochou fotí poslanec za Smer Ľuboš Blaha a tvrdil: „Štúr kritizoval Západ a obdivoval Rusko, keby ešte žil, slniečkari by ho určite označili za ruského agenta a zatvorili do basy za hanobenie. A keď súhlasím so Štúrom, patrím do basy aj ja a my všetci.“
V roku 2015 o Štúrovom spise pripravili konferenciu Slovanstvo a svet súčasnosti aj nacionalistické združenia z éry mečiarizmu, bola orientovaná výrazne prorusky a súčasne protieurópsky, vystúpil na nej aj Ľubomír Huďo známy z bratislavskej neonacistickej scény či Roman Michelko, ktorý obhajuje slovenských vojnových zločincov a aktuálne sa prekrúžkoval na kandidátke SNS do parlamentu.
Štúra zneužil aj dezinformátor Tibor Rostas, ktorý vytrhol z dobového kontextu jeho predsudky o židovských krčmároch a úžerníkoch, aby propagoval vlastné konšpiračné teórie o údajnej židovskej svetovláde. Bol odsúdený za hanobenie rasy a národa, ale medzitým stihol navštíviť slovanský zjazd v Moskve, kde prosil o finančnú podporu. Dnes hovorí o „štúrovskom boji s drakom“, pričom zlom chápe v dikcii kremeľskej propagandy európsku civilizáciu.
Kvety na hrob Štúrovi položil minulý rok aj ruský veľvyslanec Igor Bratčikov so slovami: „Úcta k zásluhám Ľ. Štúra spája Rusko a Slovensko aj dnes.“
