V aprílové nedeľné ráno roku 1836 sa z Prešporka začali v malých skupinkách vytrácať študenti evanjelického lýcea. Správali sa konšpiračne, aby neupútali pozornosť, pešo šli do Devína.
Akcii velil Ľudovít Štúr, ktorý si zakladal na jej tajuplnom a romantickom háve. Zarecitoval vlastné verše: „Děwín milý Děwín, hrade osiralý, powěz že nám kedy twoje hradby stály?“ a mládež si udeľovala slovanské mená, spomínalo sa na slávnu minulosť.
O tej veľa nevedeli. Archeológia a historiografia boli v plienkach. O to viac sa fabulovalo a prifarbovalo.
Po happeningu mladíkom vyhladlo a v dedinskej krčme sa pustili do pečených moriakov a piva. Ale keď siahli do vrecák, zistili, že nemajú na útratu.
Tajne vyslali späť do Prešporka po peniaze dvoch zo svojho kruhu, zvyšok sa ďalej veselo zabával a komunikoval po latinsky, aby krčmár nespoznal, že má hostí, čo zaťali sekeru.
Na rozmarnú scénku si ešte po rokoch spomínal Jozef Miloslav Hurban a doložil, že Štúr bol ešte zopár dní nahnevaný. Veď „málo chybälo, uškodil by veci našej; lebo len si pomyslime, keby sa o tom malheuri (maléri - pozn. red.) našom boli dozvedeli zlostní Maďari, maliže sa nám naposmievať!“
Bol to len jeden z mnohých pokusov privlastniť si Devín. Za posledné dve storočia zažil hrad na mohutnom brale početných uzurpátorov a - zažíva ich aj v 21. storočí.
„Devín je miestom pamäti, vyslúžil si to, lebo na jednom mieste sa stretávajú a spájajú viaceré historické tradície a obsahuje viaceré vrstvy. Nesie skrátka veľa významov. Vždy bol nielen miestom pamäti, ale aj výlučnosti, ktorá sa snažila tých druhých z neho vytlačiť,“ hovorí etnologička Gabriela Kiliánová, bývalá riaditeľka Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied, ktorá sa dlhodobo venuje otázkam kolektívnej pamäti aj fenoménu Devína a jeho multinárodnému a multikultúrnemu rozmeru.
„A Devín je navyše aj nádherné miesto. Upúta každého, kto vyjde na bralo a vidí sútok Dunaja s Moravou a diaľavy pred sebou.“
Vykopané základy veľkomoravského kostola na Devíne. (zdroj: Pamiatkový úrad SR - Slovakiana)Domov našich predkov
Strategické miesto na skale nad sútokom veľkých riek bolo domovom našich predkov v dobe kamennej, bronzovej aj železnej.
Neskôr sa tu usídlili Kelti, po ktorých našli napríklad úchvatný bronzový prívesok v podobe psíka. Po nich to boli germánski Kvádi aj Rimania a počas sťahovania národov sa tu premleli ďalšie etniká a kmene, ktorých mená ani nepoznáme.
Zostal však po nich jedinečný nález: zuhoľnatený bochník chleba v peci. Túto základnú potravinu tu kedysi dávno vymiesili z pšenice a raže.
Až potom prišli Slovania, ktorí si na hradisku postavili chyže aj kostol. V ich hroboch sa našli početné veľkomoravské šperky. A napokon tu v 13. storočí vyrástol uhorský kamenný hrad. Ten v roku 1809 podmínovali a vyhodili do vzduchu francúzski vojaci počas napoleonských vojen.
Uvoľnilo sa tak miesto a pre devínsku akropolu sa našlo nové uplatnenie. Prišlo so zrodom moderného nacionalizmu.
„Výskumy dostatočne nasvedčujú, že vytváranie miest pamäti je spojené so vznikom národno-emancipačných hnutí od 18. storočia,“ hovorí Kiliánová. „Nie je to žiadne špecifikum Slovenska alebo strednej Európy. Podobné procesy prebiehali približne v tom období aj v iných krajinách Európy.“
Devín, Theben, Dévény
Návšteva štúrovcov nebola jediná. Aj neskôr sa na Devín vybrali študenti z neďalekého Prešporka. Podľa zistení Kiliánovej však ku koncu 19. storočia povedomie o Devíne v slovenskom prostredí vypadávalo a začalo sa naň zabúdať.
Súčasne si začali Devín nárokovať Maďari, ktorí na hornom hrade, zdemolovanom napoleonskými vojskami, vztýčili mohutný pomník, jeden zo siedmich v celom Uhorsku.
Bolo to v roku 1896 na tisíce výročie príchodu Maďarov. Vyše dvadsaťmetrový miléniový pomník s ozbrojeným bojovníkom bol neprehliadnuteľný už z diaľky, jeho odhalenie sprevádzala veľká slávnosť, nechýbali zástupcovia mesta, župy, rôznych spolkov, cirkevní činitelia, grófi, reprezentanti uhorskej vlády a poslanci, honvédska rota vypálila čestnú salvu.
Štúra si chce privlastniť dezinformačná scéna. Zneužívajú ho na propagandu Putina Čítajte „Pre Slovákov je toto miesto Devín, Nemci ho volajú Theben a Maďari Dévény,“ vymenúva Kiliánová. „Pre každého bol pamätným miestom: pre nás symbolom veľkomoravského sídla kniežaťa Rastislava, miesto spojené s veľkomoravskou a cyrilo-metodskou tradíciou. Na maďarskej strane je to najmä Porta Hungarica, brána do kráľovstva. Pre nemeckých či rakúskych to bolo jedno zo starožitných miest, historická pamiatka v Uhorsku, a teda aj v celej monarchii.“
Devín sa odvtedy stal bodom, ktorý si moc chcela vždy označkovať, antropológovia to nazývajú teritoriálnym vymedzovaním. V praxi to kopíruje správanie psa močiaceho na múrik.
„Už jeden z našich najvýznamnejších historikov Ľubomír Lipták hovoril o takomto striedaní na piedestáloch, teda len čo sa uvoľní miesto, keď sa zhodí nejaký pomník, už si ho zaberá niekto ďalší,“ podotýka etnologička. „Podobne aj v minulosti ľudia stavali kostoly na miestach pohanských chrámov, mešity na miestach kostolov a kostoly namiesto mešít.“
Kto je tu novým pánom
Keď sa v roku 1918 monarchia rozpadla, Devín sa s územím horného Uhorska stal súčasťou novej Československej republiky. Začali sa množiť ponosy na symbol tmárskej monarchie, onoho „žalára národov“ a legionári stĺp v roku 1921 vyhodili do vzduchu, aby ukázali, kto je tu novým pánom. Ilegálne a takisto bez diskusie.
Obec v podhradí však ani potom nebola slovenská. V Devíne žila nemecká väčšina spoločne so slovenskou, maďarskou a chorvátskou menšinou. Ľudí, čo sa hlásili k československej národnosti, tam začalo pribúdať až s príchodom úradníctva a četníctva, no ešte ani pri sčítaní v roku 1930 nenadobudli väčšinu.
Přichyl se k velikému dubisku, veršoval Ján Kollár. Jeho odkaz zneužili rusofili Čítajte Za prvej republiky sa na Devíne začali realizovať aj systematické archeologické výskumy, ktoré čoraz viac odkrývali bohatú minulosť lokality. To však nebránilo veľkolepým podujatiam, na ktorých sa budovala slovanská, slovenská, československá identita.
Devín sa stal vyhľadávaným výletným miestom národnostne pestrého obyvateľstva Bratislavy a okolia. Okrem ruín hradu lákali turistov tunajšie ríbezľové víno a rybie špeciality.
Z dobových idylických pohľadníc zmizol arpádovský pomník a pribudol nápis s krkolomnou čechoslovenčinou: „Riečná kúpel.“
Hákový kríž na Devíne
Po rozbití demokratického Československa zrežíroval Hitler na Slovensku vznik vazalského režimu a Devín spoločne s ďalšími prihraničnými územiami pripadol Nemeckej ríši.
Na hrade zaviali nové zástavy, priamo na akropole postavili veľký hákový kríž a hradné brány ovenčili slávobrány s nápisom: „Heil Hitler!“
V máji 1939 tu bolo Grenzlandtreffen, stretnutie Nemcov mimo územia ríše, na ktorom sa zišlo 15-tisíc návštevníkov. Na novopostavenom amfiteátri sa striedali rečníci vychvaľujúci „nemeckú krv“, „nemeckú rasu“ a „nemeckú pôdu“ a na záver zaznelo: „Bude to nemecké naveky!“
Omša a gardistické dvojkríže
Slovensku Devín síce počas vojny nepatril, ale kolaboranti využili družbu, ktorú mali s nacistami a tí im blahosklonne dovolili navštíviť Devín v roku 1939 aj 1940.
Mohli si zarečniť, ba aj priniesť vlastné vlajky, takže tentoraz na Devíne viali tie s gardistickým dvojkrížom.
V roku 1939 ďakoval minister vnútra Alexander Mach veľkému mužovi, Führerovi, za štát pre Slovákov a nechýbala ani omša, aj o rok nato klérofašisti doplnili politické prejavy o slávnostnú omšu. V dobovej tlači nadšene avizovali verejnosti možnosť krátkej návštevy: „Pasy netreba!“ Ibaže museli dodať: „Po slávnosti je hneď odchod.“
Vítaní nie sú Neslovania
Po skončení vojny sa na hrade konal narýchlo pripravený Všeslovanský deň, takže hákový kríž na hornom hrade vystriedali vyobrazenia Cyrila s Metodom a heslá o sile slovanstva. Oslavou domnelej slovanskej vzájomnosti sa súčasne dalo jasne najavo, že vítaní tu nie sú Neslovania.
Nemcov a Maďarov aj zakrátko nato zbavili práv, občianstva a mnohých vyhnali z republiky.
Navštívil ho Putin aj Noční vlci. Nenastal už čas zložiť zo Slavína päťcípu hviezdu? Čítajte Povojnové oslavy na Devíne riadili z úzadia aj sovietski armádni predstavitelia a slúžili predovšetkým na demonštráciu sily komunistov, čo bolo terčom ostrej kritiky posledných zvyškov slobodnej tlače.
„Devín je taká kvapka, ktorá zrkadlí pohnuté dejiny strednej Európy,“ konštatuje Gabriela Kiliánová. „Nikdy nebol izolovaný od aktuálneho diania, vždy stál v kontexte zmien a rôznych kultúrnych vplyvov, niekedy spojených s uvoľnením a inokedy s uzavretím spoločnosti, spájal sa so širšími súvislosťami a spoločenskými udalosťami, nikdy nestál osamotene mimo nich.“
Masový vrah a kazačok
Po prevrate v roku 1948 a nastolení komunistického režimu si Devín privatizovala nová moc. Uprostred vykonštruovaných monsterprocesov zdobila v roku 1951 bralo monštruózna socha masového vraha Josifa Vissarionoviča Stalina.
Hoci súdruhovia zbrojili počas studenej vojny rovnako masívne ako kapitalisti na západe, na hradnom nádvorí sa to nemohlo zaobísť bez propagandistických kampaní za odzbrojenie.
A v čase, keď v réžii Moskvy vraždili v celom východnom bloku nevinných ľudí, tancovali propagandisti zo sovietskeho armádneho súboru Alexandrovci kazačok pod heslom družby medzi národmi. V amfiteátri, ktorý postavili ešte Nemci.
Miesto vraždenia a tragédií
Strategická poloha Devína, ktorá bola dôvodom osídlenia od najstarších čias, sa počas komunizmu stala jeho nočnou morou.
Od roku 1952 prevládla paranoja a stopli sa aj masové akcie. Devín obkolesili ploty s ostnatým drôtom a vysokým napätím, pohraničníkom slúžili aj psy špeciálne cvičené na roztrhanie tela. Keďže režim postavil stráženie hraníc vyššie ako ľudský život, pohraničníci okolo Devína bez váhania strieľali na každého, kto chcel ujsť z totality.
„Devín sa stal vtedy nielen miestom pamäti, ale žiaľ, aj miestom tragédií,“ podotýka etnologička. „Ako spomínal spisovateľ Ján Rozner vo svojej knihe Výlet na Devín, pohraničná stráž bola dokonca aj na výletných lodiach a pripravená strieľať, ak by niekto z výletníkov chcel skočiť do vody a pokúsil sa preplávať na rakúsky breh.“
V slobodnom ovzduší
Devín figuroval ako symbol aj pri povalení totality. Na Deň ľudských práv 10. decembra 1989 ho navštívili tisíce ľudí a kráčali po miestach, kam desaťročia nemohli vstúpiť. Začali prestrihovať ostnaté drôty pod hradom.
V slobodnom ovzduší sa Devín stal nielen miestom výletníkov, ale opäť aj politikov. Tí si ho začali vyberať na manifestácie a prejavy, v novoprebudenom nacionalistickom zápale pri vatrách zvrchovanosti viali slovenské zástavy.
Mečiarizmus umožnil masívne rozkrádanie štátu, prerastenie organizovaného zločinu k vládnym špičkám a demontáž demokracie, pod Devínom si pritom zahralo aj futbalové mužstvo Mečiarovej strany HZDS. Slávnostný výkop mala na starosti podpredsedníčka vlády Katarína Tóthová.
„Politici využili, že Devín je veľmi symbolické miesto, každému notoricky známe a na Devíne začali nakrúcať aj predvolebné spoty,“ pripomína etnologička.
„Aj po roku 2000 sa na Devíne stretávali nacionalistické spolky, len účasť sa už nedala porovnať s masovými prvorepublikovými podujatiami, hovoríme o sotva niekoľkých stovkách ľudí.“
Zneužívaný aj v súčasnosti
Dnes Devín slúži ako kulisa rôznym politickým prúdom, zväčša okrajovým. Navštevujú ho matičiari aj členovia nacionalistických spolkov z čias mečiarizmu, ale využili ho aj uniformovaní neonacisti zo Slovenskej pospolitosti.
Je tiež cieľom slovenských proruských aktivistov napojených na motorkárov z Putinovho gangu Noční vlci a na moskovské spravodajské centrály, rečnil tu s nimi aj odsúdený antisemita a dezinformátor Tibor Rostas.
Slávnostný výkop podpredsedníčky vlády Kataríny Tóthovej na futbalovom zápase mužstva Mečiarovho HZDS v roku 1997. (zdroj: TASR)Aj profil europoslanca za stranu Smer Erika Kaliňáka na sociálnej sieti zdobí propagačný záber s devínskou hradnou bránou a heslo: „Rodina, tradície, Slovensko!“
Na Devíne vystúpil počas tohtoročných cyrilometodských osláv 5. júla, prvý raz po atentáte, aj premiér Robert Fico, z tribúny prirovnával progresivizmus a liberalizmus k rakovine a jedu. Fico, ktorý bol za normalizácie zväzákom a členom Komunistickej strany, sa súčasne dovolával kresťanstva ako „elementu normálnosti“.
Predvolebné selfíčka si na ňom vlani robili Andrej Danko s Tomášom Tarabom ( obaja sa do parlamentu dostali za SNS - pozn. red.), ktorí využili fakt, že do hradného areálu nechceli zamestnanci vpustiť matičiarov so zástavami, keďže na hrade platí zákaz vnášania nadrozmerných predmetov vrátane vlajkových tyčí.
Odvtedy sa Taraba, ktorý sa stal po voľbách ministrom životného prostredia za SNS a spustil čistky v oblasti ochrany prírody, zastrája zoštátnením Devína. Nacionalisti žiadajú, podobne ako predtým Maďari s arpádovským stĺpom, nacisti s hákovým krížom a komunisti so stalinskou sochou, vztýčenie žrde so slovenskou vlajkou.
Hrad spravuje hlavné mesto prostredníctvom Múzea mesta Bratislavy, ktoré tam robí archeologický výskum, rekonštrukčné práce aj expozície pre návštevníkov.
Predvolebné selfíčko Tarabu s Dankom. (zdroj: FB Jednotné nezávislé Slovensko)V júli tohto roka magistrát reagoval na opätovné slová ministra Tarabu o vyvlastnení Devína s tým, že umiestnene vlajky pripravuje a ministerstvo o tom bolo informované. Správca hradu tvrdí, že samotná vlajka nie je problémom.
„Problematické sa javí privlastňovanie si Devína ako symbolu rôznymi záujmovými skupinami,“ konštatuje hovorca mesta Peter Bubla. „Ročne na Devín príde 200-tisíc návštevníkov zo Slovenska aj zahraničia a myslíme si, že práve to vyjadruje skutočný vzťah k pamiatkam a k histórii.“
Na hrade zároveň nedávno visela čierna zástava. Vyvesili ju tam spoločne s desiatkami ďalších kultúrnych pamiatok na Slovensku, ktoré takto protestovali proti neschopnosti ministerstva kultúry (ministerku Martinu Šimkovičovú tiež nominovala SNS - pozn. red.) Tento rok totiž po prvý raz v histórii nedokázal rezort zabezpečiť financovanie ich záchrany.
Na Západe rúcajú sochy zločincov, u nás ich staviame Čítajte „Vôbec ma neprekvapuje, že na Devín si vždy niekto spomenie a chce ho dostať pod svoju kuratelu, politici ho často chceli kontrolovať,“ zamýšľa sa etnologička.
„Je to problém budovania každej identity, ktorá pre svoje definovanie potrebuje odlíšiť nás a tých druhých. A nie je vždy jednoduché prijať, že niečo môže byť naše a súčasne viac alebo menej významné aj pre iného, teda spoločné. Napríklad s Jeruzalemom spájajú svoju predstavu toľké konfesie a národy a doteraz nenašli uspokojivú spoločnú cestu. Je to podobné ako v manželstve, kde sa musíte naučiť akceptovať jeden druhého. V prípade Devína k tomu doteraz, myslím, všeobecne neprišlo.“
Miesto spoločnej pamäti
Úvahy o vyvlastnení Devína a vyrábanie kauzy z nosenia slovenských vlajok na hrad považuje etnologička za bezobsažné a detinské.
„Myslím si, že nie som jediná, kto nerozumie, z akého dôvodu sa má minister životného prostredia zaoberať otázkou národnej kultúrnej pamiatky. Považujem to za prejav nízkeho sebavedomia, pretože sme moderný európsky národ a nemusíme nikoho presviedčať o tom, že sme dávno emancipovaní, cítime zodpovednosť za to, kde žijeme,“ hovorí.
Scéna z Devína. (zdroj: Múzeum mesta Bratislavy, Jana Gombíková)Devín podľa nej vždy stál na historických cestách Európy, ktorej je Slovensko súčasťou. Pripomína dávnejšiu konferenciu o Devíne, na ktorej vtedajšia rakúska veľvyslankyňa načrtla, či by nebolo vhodnejšie, aby raz Devín slúžil ako miesto spoločnej pamäti a histórie, ktorá nás všetkých spája.
„Žiaľ, to sa doteraz nenaplnilo. Ten jej nápad spočíval aj v stretnutí všetkých zúčastnených strán na Devíne. Potom sa pani veľvyslankyňa zamyslela, kto by to celé financoval a žartom doložila, že predsa Francúzi, veď tí ho za napoleonských vojen vyhodili do vzduchu,“ dodáva s úsmevom.
„Rozhodne sa netreba báť, neubudne z ‚nášho‘ Devína, ak povieme, že bol v rôznych obdobiach významným miestom pre nás aj pre iných. Nemyslím si, že ak priznám, že niečo môže byť významné aj pre iného, ubudne zo mňa samého.“
