Bol to jeden telefonát, a úplne jej zmenil život. ZUZANA POKORNÁ sa celkom nečakane dozvedela, že jej manžel zomrel. Zo dňa na deň sa stala vdovou a matkou dvoch sirôt.
Neopísateľná bolesť bola len jednou časťou jej trápenia. Tou druhou bol styk s úradmi a súdmi, pri ktorých mala počas dedičského konania pocit, ako keby bola podozrivou osobou.
Ste na antidepresívach? pýtal sa jej terapeut a vyjadril spokojnosť, keď odpovedala, že nie. Čoskoro pochopila, čo tým myslel. Trúchlenie sa nedá urýchliť ani obísť, hovorí. Považuje ho za neprebádanú krajinu. Kto ho nezažil, nedokáže sa k trúchliacemu človeku priblížiť, čo celý proces komplikuje.
Aj to je dôvod, prečo v českej spoločnosti tak zarezonovali denníky, ktoré si ZUZANA POKORNÁ o skúsenostiach vdovy písala a publikovala v časopise Respekt. Dnes je už v slovenských kinách film Rok vdovy, ktorý podľa nich vznikol. Všetko je v ňom pravda, toto všetko som zažila, hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- koľko trvá solidarita ľudí s človekom, ktorému zomrie niekto blízky,
- prečo ľudia nechápu tých, ktorým niekto zomrel,
- prečo sa vdovám naťahuje dedičský proces,
- prečo sa počas neho dostala do pozície podozrivej,
- ako vníma slovo vdova,
- ako vznikli jej denníky a prečo dostali názov Rok vdovy,
- čo je na trúchlení doteraz neprebádané,
- čo jej bránilo ukončiť ho,
- aké správanie kamarátok jej pomáhalo, keď jej muž zomrel.
Čo sa deje s organizmom človeka, keď sa zrazu, úplne nečakane, dozvie, že jeho milovaná osoba už nežije?
Je to šok. V duchu som si však povedala, že to s deťmi zvládneme. Moje deti mali dvanásť a štrnásť rokov, boli teda relatívne malé aj relatívne veľké. Pomaly dospievali a prichádzali do veku, keď už svojho otca začínali vnímať ako parťáka. Už len pre ne som musela fungovať. Prepla som na prvú signálnu, nechala sa viesť autopilotom. V takých situáciách zrejme človeku pomôže príroda. Do života mi vstúpila intuícia. Bolo to podobné, ako keď sa vám narodí dieťa a vy zrazu viete, čo máte s ním robiť, aj keď ste sa nikdy predtým o dieťa nestarali.
Vdovou som bola prvý raz, no intuícia ma viedla k tomu, čo bolo dôležité a čo bolo nevyhnutné urobiť, vyriešiť. Bola mojím vnútorným pomocníkom. Spätne môžem povedať, že realitu okolo seba som vnímala, ale len v akejsi hmle.
Vo filme vidíme hlavnú hrdinku plakať iba raz. Skrývali ste pred deťmi, že plačete?
V prvých dňoch som plakala večer, keď dievčatá spali. Alebo pred kamarátkami. Vtedy to zo mňa vyšlo. Dodnes to tak mám, že svoje emócie uvoľním vo chvíli, keď som sama so sebou. Už sa mi to stáva, samozrejme, čoraz menej, ale spočiatku stačilo, že som sedela v električke. Pohrúžila som sa sama do seba alebo mi myšlienky utiekli k manželovi, a hneď mi tiekli slzy po tvári. Alebo keď som začula hudbu, s ktorou sa mi spájal spoločný zážitok. Nemyslím si, že by som tieto situácie vedome skrývala. Skôr to bolo tým, že som na ne nemala čas, pretože toho, čomu sa bolo treba cez deň venovať, bolo strašne veľa. Musíte chodiť do práce, starať sa o deti, domácnosť, chalupu. Zrazu ste namiesto dvoch ľudí na všetko sama a ešte vám k tomu pribudne vybavovanie pozostalosti, čo je práca na takmer ďalší pol úväzok.
Pri strate blízkeho sa človek môže dostať aj do situácie, že nevie, čo mu vlastne robí dobre a čo zle. Vy ste medzi tým vedeli rozlišovať?
Toto je veľká téma. Prešlo jedenásť rokov a ja si ešte stále v hlave skúšam pomenovať niektoré veci, triedim si ich, vyhodnocujem, čo znamenali a prečo sa mi diali. Keď teraz chodím na diskusie po projekcii filmu, často riešime otázku terapie a pomoci od blízkych. Ste v situácii, ktorá vás istým spôsobom paralyzuje, napriek tomu musíte fungovať. Najbližšie dve tri kamarátky vytušia, čo práve vtedy potrebujete, no tí ostatní sa k vám nedokážu priblížiť. Pri nich sa dostávate do začarovaného kruhu. Chceli by vám pomôcť, ale nevedia ako, a vy si zase nedokážete od nich pomoc vypýtať, pretože nemáte na to kapacitu.

Prečo sa k nám ľudia nevedia v takýchto situáciách priblížiť?
Téma smrti je pre každého nepríjemná, nikto si ju nechce zatiahnuť do svojich životov. Majú svoje vlastné životy, a je to pochopiteľné. Ich solidarita trvá dva, maximálne tri mesiace. To isté sa deje pri živelných katastrofách. Zdvihne sa vlna solidarity, mesiac nikto o ničom inom nehovorí. Potom na to zabudneme, no ľudia, ktorých nešťastie zasiahlo, zostávajú vo svojich životoch ďalej. Téma dlhodobej, kontinuálnej pomoci je pre mňa veľkou témou. Rovnako ako to, ako nadviazať prvotný kontakt pomoci.
Bohužiaľ, smrť v spoločnosti nerezonuje, nie je príjemná. Veľmi by sme potrebovali osvetu, pretože pomoc tým, čo zostali sami, nie je otázkou jedného roku. Je to na oveľa dlhší čas.
Mne po troch mesiacoch od smrti mamy dávali ľudia najavo, že už by som nemusela plakať. Alebo som dostala radu, aby som si napustila vaňu so sviečkami a namiesto plaču relaxovala.
Áno, smrť je neprenosná skúsenosť. Našťastie, ja som sa s prístupom typu "neboj, to bude dobré" nestretla. Len som cítila, že ľudia v mojom okolí pokračujú vo svojich životoch, kým ten môj sa radikálne zmenil. Pre mňa rok nebol žiadny čas.