Takéto filmy vznikajú len vzácne, hovorí herec GUY PEARCE o dráme Brutalista. Film, ktorý pred pár týždňami získal Zlatý glóbus a je jedným z favoritov na Oscara, je príbehom maďarského architekta Lászlóa Tótha. Po tom, čo prežil holokaust, prichádza do Spojených štátov a snaží sa presadiť. Po prvotných problémoch mu prišiel do cesty mecenáš, ktorý obdivoval jeho moderný štýl a dal mu peniaze na to, aby postavil megalomanskú stavbu podľa svojich snov.
Bohužiaľ, práce boli náročné a príliš drahé, a najmä, nikto nerozumel tomu, prečo stavia niečo také nevábne a chladné. Prešlo niekoľko rokov a proti Tóthovi sa postavili takmer všetci, aj mecenáš Harrison Lee Van Buren, hnaný túžbou po uznaní, statuse, moci - ale aj komplexmi a závisťou.
Pearce bol nadšený, keď čítal scenár. Vo svojej postave našiel veľký príbeh o traumatických zážitkoch v našich životoch, o ktorých vie rozprávať z vlastnej skúsenosti.
Denníku SME poskytol rozhovor ešte predtým, ako vedel, že za ňu získal svoju prvú nomináciu na Oscara.
V rozhovore sa dočítate:
- Či sa mu podarilo premeniť zlú životnú skúsenosť na niečo pekné,
- Čo ho v živote najviac ovplyvnilo,
- Ako budoval svoju postavu vo filme Brutalista.
Človek nevie, či má mať vašu postavu mecenáša rád alebo nie. Či ju ľutovať alebo obdivovať. Ako ste to mali vy?
Aj pre mňa to bola veľká otázka. Je zrejmé, že Harrison má rád umenie, a najmä, že má preňho cit.
Rozozná, čo je krásne a hodnotné, no zároveň vie, že by nikdy nič krásne a hodnotné nedokázal vytvoriť. Tým, čo taký talent majú, závidí. Nikdy by to však nepriznal a svoju závisť prekrýva tým, že sa tvári sebavedome a sebaisto.
Túži po tom, aby si ho každý v miestnosti všimol a hrdí sa tým, že on je ten, kto má peniaze a môže si umenie kúpiť. Vystupuje ako ten, čo má kontrolu a moc.

Film Brutalista pôsobí ako životopisný film maďarského architekta, ktorý príde po vojne do USA. V skutočnosti je László Tóth vymyslená postava, inšpirovaná viacerými brutalistami, ktorí pôsobili v New Yorku alebo v Bostone. Vy ste k svojej postave hľadali nejaký predobraz?
Nie, to vôbec nebolo treba. Párkrát v kariére som už mal pocit, že musím fárať v bani, aby som niečo o svojej postave vydoloval, ale toto nebol ten prípad.
Už na papieri bola skvelo, bohato napísaná. Všetko mi bolo jasné, už keď som čítal scenár. Rozumel som tomu, prečo sa správa tak, ako sa správa. Je to výnimočná situácia, úžasná príležitosť niekoho takého hrať.
A prečo bol teda Harrison taký dvojznačný?
Za veľa z toho mohla jeho matka. Keď bol dieťa, nedovolila mu, aby sa presadil, nikdy na to nemal priestor. Z toho pramenila túžba cítiť sa silný, byť bohatý a mať nad inými moc.
Mal aj veľmi špecifický slovník, chcel znieť ako intelektuál. Čo niečo také o ľuďoch prezrádza?
Určite to, že chce zakryť, kým bol. Hral som ho tak, ako keby si chcel zmeniť aj hlas, aby znel dôstojnejšie. My ľudia sme v zásade veľmi tvárni. Koľkí z nás sa snažia odstrániť svoj prízvuk, aby nebolo zrejmé, že pochádzame z malého mesta.
Schovávame sa za schránku, ktorú si vytvoríme, a myslíme si, že pôsobíme sebavedome. Harrison je presne ten typ človeka, čo sa potom, keď sa ocitne vo svojej izbe sám, cíti nesmierne malý a zlomený.
On dokonca Lászlóovi závidí aj to, že dokáže na verejnosti prejaviť svoju krehkosť a zraniteľnosť. Pretože v tom je skutočné sebavedomie.

Krehký muž, ktorý ovláda ťažký kameň. To, ako idú Laszló a Harrison obzrieť mramor do Talianska, je jedna z najpôsobivejších scén.
Mňa to úplne vzalo. Už len tá dlhá cesta do kopca, ktorú sme museli ku kameňolomu prejsť. Ani sa nedá opísať, čo som cítil, keď som videl tie hory kameňa okolo seba.
Na jednej strane som bol nadšený, na druhej strane som nemal najlepší pocit z človeka, čo tam už päťsto rokov chodí sekať, len aby mal peknú pracovnú dosku v kuchyni. My ľudia sme neuveriteľné tvory.