BRATISLAVA. Vždy sa pýtali samých seba, v akej inej podobe by ich bavilo počúvať ľudovú pieseň či melódiu. Zoskupenie Dis Is Markéta čerpá inšpiráciu zo slovenského folklóru, no jeho členovia sú z rôznych hudobných svetov a v tvorbe radi experimentujú.
Vďaka tomu vznikla kombinácia temperamentného spevu a netradičných multižánrových aranžmánov, ovplyvnených folklórom aj súčasnou hudbou.
„Často to bolo naozaj veľmi intuitívne. Priniesla som text alebo melódiu a keďže má každý z nás inú hudobnú históriu, vzniklo niečo nové,“ hovorí speváčka skupiny Martina Kertészová.
Vlani predstavili svoju tvorbu aj v Ostrave, kde získali ocenenie Czech Music Crossroads Professional Award 2024, súčasťou ktorého je vystúpenie na blížiacom sa festivale Colours of Ostrava.
Tvorba pripomínajúca ľudovú
V Kertészovej vždy žila fascinácia starým svetom, čo sa prejavilo aj v tvorbe hudby. Rada objavuje staré príbehy a piesne, miluje antikvariáty a archívy.
"Zo začiatku som pochybovala o piesňach, ktoré vo mne vznikali, nepovažovala som ich za niečo moderné, čo by mohlo osloviť súčasného poslucháča. No keďže som to nedokázala zmeniť, prijala som to a nechala sa tým viesť. Preto naše skladby môžu pripomínať ľudové piesne, ide však o autorské texty aj hudbu. Multižánrovosť získali najmä vďaka zvyšným členom kapely,“ vysvetľuje Kertészová. Niektorí si totiž dlho mysleli, že ich tvorba sú len prearanžované ľudové piesne.
Kertészová od piatich rokov navštevovala detský folklórny súbor v Nitre, bavilo ju spievať a hľadala cesty, ako v tom pokračovať. „Na základnej umeleckej škole som istý čas študovala klasický spev, no v tom som sa veľmi nenašla. Mala som dlhšiu pauzu a neskôr som sa rozhodla pre populárny spev,“ hovorí.
Počas obdobia, keď nespievala, sa sústredila viac na divadlo. Pripravovala sa na prijímačky na bábkarinu na Divadelnú fakultu Akademie umění v Prahe. Tam ju nakoniec neprijali, no najviac bodov dostala práve za spev.
„Keď ma neprijali, našla som list od pána, ktorý ma ako dieťa počul spievať na súťaži v speve ľudových piesní. V liste mi napísal, že sa spevu nemám vzdať,“ spomína. Rodičia jej list odložili a keď ho po dlhom čase našla, opäť sa k spevu vrátila.
Počas hodín spevu s ňou učiteľka začala prerábať a aranžovať ľudové piesne. Práve vtedy sa dala dokopy aj kapela.
Keď už nešlo len o hobby
Dis Is Markéta
- Kapelu aktuálne tvoria: Martina Kertészová (spev), Martina Janegová (klavír), Matej Borovský (bicie), Matej Tkáč (violončelo) a Karol Kompas (gitara).
Okrem úspechu na Radio_Head Awards, odznela ich pieseň “básnik” vo večernej šou Wo’ Pop with Darek Mazzone na americkom KEXP rádiu.
Ďalšia pieseň “hrajžemi” bola zaradená do výberovej CD kompilácie - Best of World music from Slovakia 2019/2023, ktorú pripravil WOMUSK.
Kapela dostala príležitosť predstaviť svoju tvorbu na RITMO BUDAPEST a na Czech Music CROSSROADS v Ostrave, kde získala ocenenie Czech Music Crossroads Professional Award 2024 (súčasťou ceny je vystúpenie kapely na festivale Colours of Ostrava 2025).
Hrali aj na medzinárodnom showcase WAVES VIENNA.
Hoci je obsadenie kapely v súčasnosti iné, jej zakladajúcimi členmi boli Kertészová a gitarista Lukáš Bujdák. Neskôr sa pridal bubeník Dominik Bolerác a klaviristka Martina Janegová, ktorú Kertészová poznala zo ZUŠ. Tá prizvala do kapely aj violončelistu Romana Stražanca.
Hrali prerobené ľudové piesne, či covery skladieb, ktoré sa im páčili. „Pred prvým koncertom v Nitre sme sa stretli v Matinej starej izbe a veľmi rýchlo naskúšali repertoár,“ spomína Kertészová.
Po tomto koncerte si uvedomili, že skupine to spolu funguje a vynorila sa otázka, čo ďalej. „Bavilo nás spolu hrať. V kapele sme boli taký mix hudobného vzdelania a intuitívnej tvorby. Skúsenosti sme naberali jeden od druhého, z iných projektov a spoločným experimentovaním s hudbou,“ hovorí Kertészová.
V skupine sa začali pohrávať s myšlienkou autorskej tvorby. „V šúflíkoch som mala texty, ktoré som priniesla do kapely a postupne začali vznikať naše prvé autorské piesne.“ Vtedy mala 24 rokov, popritom študovala marketing a reklamu, zároveň v tejto oblasti aj pracovala.
Na začiatku sa volali Martina Kertészová a kamoši. „Zhodli sme sa, že potrebujeme nové meno. V skupine sme dve Martiny. Violončelista nás chcel rozlíšiť, tak ma oslovoval spojením môjho mena a priezviska dokopy: Markéta. Maťa prišla s nápadom nazvať kapelu DIS IS MARKĒTA. Dis je len taký slovný a hudobný vtip,“ smeje sa Kertészová.
Keď v roku 2022 vydala skupina EP hrajžemi, okrem nominácie na Radio_Head Awards im prichádzali ponuky vystupovať nielen doma, ale aj v zahraničí. Začali si uvedomovať, že už nejde len o hobby.
Keď v roku 2022 vydala skupina EP hrajžemi, okrem nominácie na Radio_Head Awards im prichádzali ponuky vystupovať nielen doma, ale aj v zahraničí. (zdroj: Tomáš Telepák)
Už ich debut bol predzvesťou úspechu. Stále sa zabávajú na tom, ako ľudia zle vyslovujú ich meno Čítajte Perinbaba, divadlo či báseň Medveckého
V tvorbe využívajú prvky starej reči a ľudovej poetiky. „Fascinuje ma prepájanie starého sveta s novým. Snažíme sa o to v textoch aj zvuku, aby naša hudba mohla osloviť viac generácií,“ hovorí Kertészová.
Inšpirácia k textom na debutovom EP hrajžemi prichádzala rôzne, aj cez iné druhy umenia: film, divadlo či hudbu. Skladbu Básnik inšpirovala postava principála a cirkusový svet z filmu Perinbaba. „Hrajte ďalej, nech zvony zvonia, starým kúzlom ráno prevonia, očarení vstávajú sami, do oparu falošnej slávy,“ spieva Kertészová v skladbe.
Skladba Idú vznikla po návšteve inscenácie Majster a Margaréta od zoskupenia Teatro Tatro. „Po predstavení vo mne zostala otázka, koľkokrát sme ochotní zabiť v sebe dobro,“ hovorí.
Zahorela bola vo svojom počiatku len pomalým popevkom. "Spolu s Romanom sme išli pozrieť Maťu na Orff-Institut do Salzburgu, kde študovala. V jednej z miestností boli bubny, tam sme skladbu dali do rytmu. Mali sme formu celej piesne, no chýbal text," hovorí Kertészová.
Od kapely dostala jasnú inštrukciu: pieseň chcú hrať na najbližšom koncerte. "Zahorela svojím rytmom pripomínala vojnovú pieseň, a tak sme v strede použili starú báseň Karola Antona Medveckého, ktorá sa do hudby hodila. Zvyšok textu som doskladala ráno v deň koncertu,“ smeje sa.
To, ako znie kapela dnes, je tiež výsledkom spolupráce s Beyond Music Studio, kde nahrávali svoje prvé EP. “Predtým, než sme prišli do štúdia, sme zneli viac akusticky. Producenti zachovali náš “živý” zvuk, no posunuli ho do súčasnejšej a zvukovo plnšej podoby. To nám otvorilo nové možnosti a hľadali sme cesty, ako zvuk preniesť aj na koncerty,“ vysvetľuje.
Reagujú na dianie v spoločnosti
Kertészová má rada pomalé, clivé ľudové piesne, obzvlášť balady. Počúva napríklad PJ Harvey, Benjamina Clementina či Jamesa Blakea a zo slovenských interpretov má rada vývoj tvorby Jany Kirschner, hudbu Roberta Pospiša & Martina Sillaya či Lotty.
Zároveň stále uvažuje, čo nové by jej kapela mohla priniesť. „Chceli by sme sa zvukovo posúvať, hľadať ďalšie žánrové prieniky a možno viac pracovať s elektronikou. Uvidíme, či vplyv ľudovej tvorby ostane taký citeľný, dôležité je neobmedzovať sa a experimentovať,” hovorí.
Kertészová vníma, že na Slovensku je tradičná ľudová kultúra často v politike zneužívaná, spájaná s uzavretosťou a úzkym hodnotovým rámcom. Veľmi oceňuje nedávnu iniciatívu folkloristov a folkloristiek.
Tí aj prostredníctvom protestov kritizovali, ako ministerka kultúry Martina Šimkovičová (nom. SNS) ničí prostredie kultúry vrátane odvetvia, v ktorom pôsobia. Ľudia z prostredia tradičnej kultúry dlho čakali na potvrdenie grantov z Fondu na podporu umenia (FPU). Niektorí preto zrušili pripravované akcie či festivaly.
Podľa Kertészovej sa ozvali ľudia, ktorí sa poctivo venujú tradičnej ľudovej kultúre, majú k nej úprimný vzťah a sú nespokojní s aktuálnou situáciou.
"Pozitívne vlastenectvo, zdravý vzťah ku krajine a našim tradíciám sa z nás vytrácajú aj pre ich pokrivenie a účelové zneužívanie v politike. Máme odstup od tradičného, ľudového, ako by išlo o niečo cudzie. No pritom ide o náš spoločný odkaz, ktorý nesieme z generácie na generáciu a stále má čo povedať,“ hovorí s tým, že situáciu vníma citlivo.
Ľudová kultúra na Slovensku je podľa nej veľmi pestrá. „O to sa snažíme aj v našej hudbe. Prepájať ľudové prvky, ktorým všetci rozumieme, s inými žánrami a otvárať dvere pestrosti,“ konštatuje.
V skupine sa snažia reagovať na dianie v spoločnosti. Od začiatku ruskej invázie na Ukrajine hrávajú na koncertoch aj ukrajinskú pieseň Plyve kača. Hrávali aj na občianskych protestoch a rovnako sa zapojili do Slovenskej Teplárne, ktorú organizoval festival Pohoda po teroristickom útoku v Teplárni. Teraz by sa chceli zapojiť aj do iniciatívy Slovenské srdce.
„Snažíme sa byť aktívni a prítomní aj na protestoch. Dianie v spoločnosti, ktorej sme súčasťou, nechceme ignorovať,“ vysvetľuje.
„Fascinuje ma prepájanie starého sveta s novým. Snažíme sa o to v textoch aj zvuku, aby naša hudba mohla osloviť viac generácií,“ hovorí Kertészová. (zdroj: SME/Marko Erd)
Neboja sa bitia, neboja sa pána. Folklór znel oproti ministerstvu kultúry nahlas tak, ako to vie Čítajte Príbehy z regiónov
Kertészová spomína, ako na začiatku v skupine nepremýšľali nad úspechom či neúspechom. Jednoducho hrali a tvorili, viac fungovali ako koncertná kapela. Prvé skladby ich debutového EP hrajžemi začali vznikať počas lockdownu. “Potrebovali sme únik a mali sme v sebe mnoho nevypovedaného,” zamýšľa sa.
Keď kapela po vydaní EP získala väčšiu pozornosť, prišiel aj strach z neúspechu. “Boli chvíle, keď som zápasila s vlastnými očakávaniami aj obavami, ako bude naša tvorba prijatá,“ hovorí.
Koncerty, tvorba, osobný život a práca sa v kapele nedali vždy skĺbiť.
“Pre mňa osobne boli posledné mesiace o zastavení sa a hľadaní novej radosti v živote aj v hudbe," opisuje. Pri tvorbe jej aktuálne pomáha spomalenie, vďaka ktorému má čas spracovať emócie z rôznych inšpirácií a vnemov. V novšej tvorbe by sa chcela venovať objavovaniu príbehov dedín a jednotlivcov.
Pred pár týždňami absolvovala s kamarátkou cestu po Orave. Počas piatich dní prešli pešo niekoľko obcí, spoznávali ľudí v regióne, ich príbehy a miestne legendy.
„Cesta bola najmä o navnímaní vidieckeho prostredia a regiónu, v ktorom aktuálne žijem. O pozorovaní ľudí, ktorí žijú pomalší a v niečom rituálnejší život, ako ľudia v mestách. Veľmi ma prekvapili spontánne rozhovory a prijatie, ktoré sme na dedinách zažili. Niektorí nám otvorili aj svoje domácnosti, pohostili nás a pri rozhovore sa zväčša nikam neponáhľali,” hovorí.
„Páči sa mi mystika starého sveta, ktorý sa stráca a úlomky z neho sa snažím zachytiť. Existuje v mojich predstavách a teraz chcem zistiť, aký bol ten skutočný. Dúfam, že sa mi to podarí. Spoznávať, ako žili ľudia predo mnou, mi pomáha lepšie spoznať aj seba,“ dodáva.
