Hoci sa stalinizmus po druhej svetovej vojne úspešne rozpínal po celom východnom bloku, Bratislava zostávala miestom, ktoré bolo pre Rusov tvrdý oriešok. Mesto, ktoré bolo pod vplyvom blízkej Viedne, potrebovali mať pod kontrolou. V čase procesu s Miladou Horákovou sa ŠtB zamerala na pracovníkov francúzskeho konzulátu a obvinila ich z vydávania cestovných povolení nežiaducim osobám.
Podozrenie padlo na francúzskeho veľvyslanca Étienna Manac´ha. ŠtB pomenovala tajnú operáciu Monaco a spôsob, akým získala kompromitujúce materiály, ju radí medzi jej najúspešnejšie akcie.
Pri štúdiu materiálov Ústavu pamäti národa natrafil režisér DUŠAN TRANČÍK na dramatickú zápletku, ktorú sa rozhodol sfilmovať. Medzi prenasledovanými a obvinenými ilegálnej skupiny Obrana národa našiel aj meno svojho otca Martina Kvetka. Dnes je už Akcia Monaco dokument s hranými pasážami v kinách.
Pri tejto téme sa v rozhovore s ním vynorili aj otázky, prečo na Slovensku neuspela Demokratická strana a politici, ktorí predčasne opustili verejný priestor, prispeli k tomu, že sa k moci dostali tí, čo nielenže súhlasia s ruskou agresiou na Ukrajine, ale svoje obvinenia bezostyšne prirovnávajú - k zavraždenej Milade Horákovej.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa dozvedel o Akcii Monaco vedenej ŠtB
- o tom, ako proces s Miladou Horákovou podporovali aj Tatarka a Kohout
- prečo bola chyba popraviť Tisa
- ako sa na Slovensku prejavilo dedičstvo kryptokomunizmu a kryptokatolicizmu
- prečo na Slovensku neuspela Demokratická strana a čo bolo jej chybou
- čo si myslí o súčasných politických intelektuáloch
- ako hodnotí politikov ako Tibor Gašpar, ktorí sa prirovnávajú k Milade Horákovej
- prečo sa dajú z expanzie stalinizmu po druhej svetovej vojny dajú odčítať aj súčasné ambície Putina
Keď sa udalosti, o ktorých hovorí film, odohrávali, mali ste päť rokov. Čo ste si z toho obdobia mohli pamätať, čo ste dokázali vnímať?
Z toho obdobia si pamätám jeho koniec. V druhej triede ľudovej školy som nakreslil Gottwaldovi fúzy a dostal som za to od učiteľky pokarhanie. Bývali sme na Gunduličovej ulici, francúzska ambasáda bola vtedy za rohom na Moyzesovej, dá sa teda so zveličením povedať, že s Berenikou, dcérou veľvyslanca Manac´ha sme vyrastali v susedných záhradách. Ale v Akcii B nás ako nežiaducich z Bratislavy vysťahovali. Dostali sme sa do relatívne slušnej destinácie, do Trenčína. Neskôr sme šli do Piešťan. Ešte sme celkom dobre dopadli, až na to, že moja osemnásťročná sestra prišla o všetky svoje priateľstvá. Ja som to tak nevnímal. No neskôr som mal problémy s kádrovým posudkom a takmer som sa nedostal na strednú školu.
Čo spôsobovalo vaše problémy s kádrovým posudkom?
Moji rodičia boli vo veľmi blízkom vzťahu s Dr. Martinom Kvetkom, ktorý sa neskôr po revolúcii vrátil po štyridsiatich dvoch rokoch zo Spojených štátov a stal sa čestným predsedom Demokratickej strany. To bol môj biologický otec. Po druhej svetovej vojne, po Košickom vládnom programe sa stal povereníkom pre pôdohospodárstvo a výživu. V spisoch z Ústavu pamäti národa som našiel poznámku, že bol v kontakte s členmi ilegálnej skupiny Obrana národa. Skupina demokraticky zmýšľajúcich aktivistov sa usilovala čeliť stalinskej autokracii. Moji rodičia síce môj pôvod zakryli, no aj tak sme museli opustiť bratislavský byt. Vtedy som mal síce len päť rokov, no dôsledky režimu a neskôr normalizácie dopadli aj na mňa.
Advokát Krivák: Trestné oznámenie ministerky na ľudí z kultúry považujem za úplnú tuposť Čítajte Hovoríte o časoch, keď ste už boli režisérom?
Vyznieva to paradoxne. Po absolvovaní pražskej FAMU som sa cez pôsobenie v Krátkom filme stal kolibským režisérom, teda môžete namietať, ako sa ma mohla dotknúť normalizácia? V roku 1978, keď sme mali so scenáristom Tiborom Vichtom v kinách film Víťaz, prišlo z ministerstva rozhodnutie, že nemôžeme spolupracovať. Že nás treba rozdeliť. Čelil som viacerým udaniam a uvažoval som, že sa Československu definitívne vzdialim. No vždy, keď som vycestoval a zavolal som svojmu otcovi, ktorý pracoval v rádiu Slobodná Európa, povedal mi: Vráť sa. Postaraj sa o matku. A snaž sa, aby ten zločinný režim padol. Po roku 1989 som bol niekoľkokrát uňho v New Yorku a zistil som, že jeho emigrantský život nebol jednoduchý ani ľahký. Dennodenne čítal Pravdu a čerstvé správy a reagoval na ne v rádiu pod menom Dušan Lehotský, čo je zložené meno z rodného priezviska mojej mamy. Mal stále zbalený kufor a chcel sa vrátiť. V decembri 1990 sme ho prišli vítať na letisko.
Neoľutoval?
Naopak. Naštartovalo ho to, znovu začal bojovať o demokraciu na Slovensku. Nedalo mi a spýtal som sa ho, či si myslí, že pozná Slovensko. Tá otázka sa ho vtedy dotkla. No som presvedčený, že keby v roku 1995 nezomrel, bol by sklamaný z toho, ako u nás ponovembrový zápas za demokraciu vyzerá. Potreboval by ešte ďalších päťdesiat rokov, aby ju mohol vzkriesiť.
Čo hovoril na Mečiara?
Bol federalista. Jedna z vedúcich osobností Rady slobodného Československa vo Washingtone. Mečiara vnímal ako súčasť boja, ktorým treba prejsť. Veril, že sa veci dajú zvrátiť. Ja som bol skeptickejší a v debatách sme sa rozchádzali. Tušil som, že to nebude jednoduché ani pre Demokratickú stranu, kde som mal priateľov, medzi inými Jána Langoša.
