„Ako sa dá uzavrieť niečo, čo si prežil? Dá sa to zahodiť? To by si už nebol ty,“ filozofuje JAROMÍR NOHAVICA, keď má odpovedať, či má v sebe uzavretú tému spolupráce s ŠtB alebo vyznamenania, ktoré si prebral od Vladimira Putina.
Za svoju úlohu označuje chodiť po koncertoch a spájať ľudí. „ Aby sme na seba aspoň tie dve hodiny nekričali tie svoje zaručené pravdy," hovorí v rozhovore pre denník SME český pesničkár.
Dokumentárny film Jarek o jeho živote a kariére je práve v kinách.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako vníma 20. storočie
- či niekedy chcel byť poslom pravdy
- či cíti váhu zodpovednosti za to, čo vkladá do svojich textov
- či ho dráždi otváranie tém z jeho života ako spolupráca ŠtB alebo cena od Putina.
V roku 1996 vám vyšiel album s názvom Divné století. Je na ňom aj pesnička Těšínská, kde spievate o krásnom 20. storočí. To je tak trochu prekvapivý verš, zvlášť v kontexte nášho stredoeurópskeho priestoru. Aké teda to 20. storočie bolo?
V kontexte piesne je v tom slove krásne práve smútok z toho, že človek, ktorý to spieva, sa pozerá dopredu a teší sa na krásne 20. storočie, ktoré je ešte len pred ním. On nevie to, čo my už áno – že také krásne nebolo. Ako keď si niekoho berieš a hovoríš si, že to bude krásny život, no za dva roky zistíš, že si si vybral zle.
Je v tom smútok z toho, že niekedy sa jednoducho pomýlime. Ten človek v pesničke Těšínská sa zmýlil rovnako, ako sa to vtedy stalo množstvu iných ľudí. A rovnako, ako sa mýlime my dnes, keď sa tak pozeráme dopredu.
Pri spätnom pohľade na 20. storočie je teda podľa vás vhodnejší prívlastok divné?
Áno, práve preto som ten album nazval Divné století. Všetky tie pesničky sú o tom, aký trpký je ten pohľad dozadu.
O Putinovi nemá čo povedať, filozofuje nad červenou na ceste. Jarek zostal bez sebareflexie Čítajte Vy to storočie hodnotíte vo vzťahu k svojmu životu aj vo filme Jarek, kde zachádzate až do svojho detstva. Čo sa týka vašej hudobnej kariéry, prvý raz ste verejne vystúpili pred publikom v roku 1982. Vo filme to komentujete tak, že už vtedy ste si v očiach ľudí všimli, že ste ich zaujali. Kedy ste si všimli, že ten záujem vygradoval do obdivu? Malo to rýchly priebeh?
Nepovedal by som, že to bol obdiv. Videl som skôr to, že ich zaujímam, že ma počúvajú. S otvorenými očami, ušami a srdcami.
Trošku som to už poznal, mal som to v sebe. Keď som ako malý chlapec sedával na dvore, zobral som gitaru, začal brnkať a ľudia za mnou dobrovoľne chodili – kamaráti, decká, sadli si vedľa mňa na pieskovisko a počúvali.
To nebol obdiv nejakej hviezdy, pesničkára. Proste ich zaujímala pieseň. A rovnako to bolo na tom Folkovom kolotoči. Moje pesničky boli vtedy ešte také neobratné, učil som sa a skúšal, ale videl som, že v nich niečo je, keď ľudia stíchli a počúvali.
(zdroj: SME - Marko Erd)Vzťah s publikom sa však vyvíjal, nedostával sa až do štádia nejakej oddanosti?
Nikdy som nemal pocit tejto vzájomnej závislosti. Každý koncert dodnes považujem za stretnutie ľudí, ktorí sa radi vidia.
Akú mám mať pred nimi trému - som s nimi ako pri jednom stole, na jednej lodi. V rovnakej rovine. To nie je tak, že by očakávali, že ich zachránim. Alebo že by som ja čakal, že ma budú obdivovať a lízať za ušami.
Ľudia v tých 80. rokoch nehľadali medzi vami umelcami aj akýchsi „poslov pravdy“?
Poviem to inak. Ja vidím v pesničke vzácnu umeleckú formu, ktorá do človeka vkĺzne a vrastie niekde do duše. To nedokáže film, výtvarné umenie ani literatúra, akokoľvek si ju vážim.
Pieseň má obrovský dar, že dokáže ľudí spájať. A za tým ľudia v tých neľahkých 80. rokoch išli, cez tie piesne a spievanie byť spolu. Vytvárali akúsi pospolitosť. A môžem povedať, že tá atmosféra hľadania pospolitosti sa zase vrátila.
V akom zmysle?
Náš súčasný svet je nesmierne rozhádaný, a to nehovorím len o Česku alebo Slovensku, ale celkovo. Sme rozhádaní. Kedysi sme boli tiež, ale dnes je to viditeľnejšie, keď máme vďaka všemožným sieťam možnosť vykrikovať do sveta svoje pravdy.
No a v posledných rokoch mám naozaj dojem, že ľudia túžia byť zase chvíľku spolu. Keď na koncertoch spievam pieseň Minulost, prvú slohu spievam v slovenčine, druhú v ukrajinčine, tretiu v ruštine, štvrtú v poľštine a napokon v češtine. Odrazu cez tú jednu pieseň cítiť pospolitosť, ktorá nám chýba a hľadáme ju.
Toto je podobné s folkovými koncertmi 80. rokov, keď sme takisto hľadali spriaznené duše. Ale stále rozmýšľam, prečo je taký rozbitý ten súčasný svet?
A na čo ste prišli?
