Košice sa v roku 2013 stanú Európskym hlavným mestom kultúry. Je to potešujúca správa. Ale tiež príležitosť zamyslieť sa, ako tá naša kultúra vlastne (ne)funguje.
Košice sa v roku 2013 stanú Európskym hlavným mestom kultúry. Je to potešujúca správa, prinajmenšom pre Košičanov - keďže od istej fázy výberu bolo jasné, že tým mestom sa stane mesto slovenské. V duchu slovenského kultúrneho my - vy - oni nasledovali (aj mediálne) prekáračky, kto komu vyhral titul, a kto a ako by v projekte priestoru Kasárne, ktoré prakticky mestu tento prestížny titul zabezpečili, mal pokračovať. V SME sme sa tomu už venovali.
Nech už má pravdu jedna alebo druhá strana - a v duchu fungovania tunajšej kultúry bude aj tak asi niekde uprostred - naznačuje to čosi iné. Systémový problém zákonite vzniká, keď nezávislá (v hraniciach reálnych možností) kultúra naráža na politiku či mocenské záujmy. Keď zrazu ide o peniaze: nielen o myšlienky, nápady, idey a efemérne umenie pre umenie. Vtedy zistíte, že ono aj tá kultúra môže byť raz za čas celkom pekný biznis. Kritéria zisku sú však aspoň jasné, keď sa však začnú používať slová ako "koncepcia" a "umelecká vízia" (a myslí sa tým miestna politika), bude zle.
Ak spor medzi košickým magistrátom a zainteresovanými občianskymi združeniami bude pokračovať trebárs aj novým, ale transparentným tendrom na umelecké projekty v Kasárňach, môžeme byť ako tak spokojní. Nerieši to však problém, ktorým je nepochopenie. Nepochopenie ako a prečo (viac menej nezávislé) umenie funguje.
Napríklad taká bratislavská A4 - Nultý priestor. Už raz padlo, že život nestrednoprúdového umelca je bližší k punkerovi než k bielemu golieru s kufríkom. A4 je dôkazom, že napriek tlaku ministra pravicovej vlády i nepochopeniu zo strany Národného osvetového centra (NOC), ktoré spravuje majetok Ministerstva kultúry - teda budovu, v ktorej sídli A4, bývalý bratislavský V-klub - sa ako tak fungovať dá. Ale...
Je pochopiteľné, že predstava o "kultúrnosti" je u združení okolo A4 a u NOC jednoducho odlišná. Už úlohou NOC je napríklad čosi úplne iné ako sledovať aktuálne umelecké prejavy. Ale zákopová vojna, ktorá sa na bratislavskom Námestí SNP vedie, je skôr smutná ako smiešna. Ak je prioritou kultúrneho rozpočtu štátu viaczdrojové financovanie, tak je len ťažko pochopiteľné, že si na koncerte aktuálnej muziky nemôžete kúpiť pohár piva. Na druhej strane, ak sa raz A4 zaviazala, že vo svojich priestoroch nebude tolerovať požívanie alkoholických nápojov, a následne ho toleruje - jednoducho porušuje zmluvu.
Zákopová vojna, ktorá sa na bratislavskom Námestí SNP vedie, je skôr smutná ako smiešna.
Keď to však chce niekto riešiť detinskými udaniami vystrihnutými ako z normalizačného filmu, premýšľate, v ako veľmi kultúrnom štáte to ešte stále žijete. Alebo ak komunikačným problémom začína i končí inštalácia plexisklovej steny vo vestibule inkriminovanej budovy, ktorá pravdepodobne porušuje aj požiarne predpisy - pretože "ten druhý únikový východ je aj tak zamknutý a kľúče od neho nejestvujú" - chce sa vám plakať. A len tak vnútorné dúfate, že horieť jednoducho nezačne.
Mohol by vzniknúť dojem, že Bratislava či Košice sú len náhodnými príkladmi. Bohužiaľ však nie sú: podobne by sa dalo hovoriť o Banskej Bystrici či každom meste (a mieste), kde kultúra ako tak živorí - hádam s výnimkou slovenského zázraku, ktorý sa darí vytvárať na Stanici v Žiline. A to len preto, že na rozdiel od Bratislavy či Košíc, v Žiline si hneď na začiatku ujasnili, kto, čo a na ako dlho.
A to je vlastne pointa papalášovania v slovenskej kultúre: skúšajú mnohí, pretože mnohí sú ešte stále zapálení. No pokým sa dopredu jednoznačne nepovie ako, na ako dlho, kde a pre koho - čo neznamená pre hocikoho - ostaneme nafurt len pri tom skúšaní.
