Hádam s nijakou národnou literatúrou nesplynulo v minulom storočí toľko cudzích autorov ako s francúzskou. Potvrdzuje to aj prípad Íra Becketta, Rumunov Ionesca a Tzaru, ale aj belgických spisovateľov spriaznených identickou jazykovou výbavou. Spomedzi nich si najväčšie renomé vybudoval dramatik, básnik a esejista Maurice Maeterlinck, od ktorého úmrtia dnes uplynulo 60 rokov.
Maurice Maeterlinck
Narodil sa 29. augusta 1862.
V roku 1911 získal Nobelovu cenu.
Belgický kráľ Albert I. mu v roku 1932 udelil grófsky titul.
Zomrel 6. mája 1949.
Maeterlinck raz povedal, že človek potrebuje k šťastiu práve to, čo mu chýba. Asi vedel o čom hovorí, pretože toto poznanie do značnej miery ovplyvnilo aj jeho dlhý život.
Napriek tomu, že sa narodil do bohatej rodiny a dočkal sa značného umeleckého uznania i lásky svojich vyvolených žien, opakovane čelil psychickému zápasu s osamelosťou a úzkosťami. Tento deficit však s ľahkosťou vykompenzoval svojím nezameniteľným písaním.
MystikMaurice Polydore Marie Bernard Maeterlinck sa narodil vo flámskom Gente do francúzsky hovoriacej rodiny. Na naliehanie svojho otca síce vyštudoval právo a krátko pôsobil ako advokát, no viac ho pohlcovala literatúra, čo umocnil jeho pobyt v Paríži, kde sa spoznal s mladými symbolistami. Krátko nato vydal svoju prvotinu – básnickú zbierku Skleníky.
Všeobecne známym sa stal po nadšených reakciách kritickej prílohy denníka Le Figaro na jeho prvú drámu Princezná Maleine. Bol vtedy august roku 1890. O päť rokov neskôr sa spoznal so speváčkou a herečkou Geogettou Leblancovou, ktorej videnie sveta výrazne ovplyvnilo aj jeho vlastné.
Maeterlinckovi v drámach následne nešlo o kresbu charakterov, konflikty vášní či o psychologické ponory, ale skôr o mystické zobrazenie hrôzy, temnoty a bezmocnosti človeka. Literárna historiografia ho zaradila do symbolizmu, no autor sám sa s radosťou ponáral aj do okultizmu.
Belasý vtákV prvej dekáde nového storočia sa u úspešného umelca objavili príznaky neskôr neustále sa opakujúcich depresií. So svojou chorobou, ale aj absurditou sveta sa vyrovnával vo filozofických dielach, napríklad spis pod názvom Inteligencia kvetov pretkal politickými náhľadmi sympatizujúcimi so socialistickými skupinami.
V roku 1908 napísal Maeterlinck divadelnú hru Belasý vták, ktorá sa medzi jeho súčasníkmi dočkala mimoriadnej obľúbenosti. Azda aj preto, že jej záver opanovala optimistická viera, že ľudia spoznajú a ovládnu sily prírody, čím zatienia všetko zlé. Rozprávková alegória v šiestich dejstvách a dvanástich obrazoch vykresľuje osudy detí chudobného drevorubača Tyltyla a Myltyly, ktoré sa na Štedrý večer vydávajú na púť za symbolom šťastia - belasým vtákom.
Vyzbrojení darčekom víly dostanú klobúk s diamantom, ktorý im po otočení umožní vidieť skrytú podstatu javov. Na snovej ceste tak spoznávajú v personifikovanom podobenstve Chlieb, Oheň, Vodu, Mlieko, Cukor, Psa, Svetlo a Hodiny. Vytúžený belasý vták sa objaví až na druhý deň ráno v podobe hrdličky darovanej chorľavej susedkinej dcére.
Tá sa práve jej zásluhou zázračne uzdraví. A hoci v závere napokon odletí, Tyltyl pochopí, že šťastie jestvuje v dobrých skutkoch. Práve za toto dielo mu bola ako prvému i poslednému Belgičanovi v roku 1911 udelená Nobelova cena. V citácii akadémie stálo, že sa tak stalo predovšetkým pre oslovujúci ľudský cit a imagináciu, čo potvrdil i v ďalších drámach.
Hyperaktívny umelecMaeterlinck žil život typického umelca. V roku 1910 stihol písať drámy na telo svojej manželke Georgette, po matkinej smrti upadnúť do depresií a počas skúšok Belasého vtáka sa aj zamilovať do 18-ročnej herečky Renée, ktorá sa stala neskôr jeho manželkou.
O tom, že Maeterlinck neváhal prekračovať limity, svedčí aj fakt, že v roku 1926 publikoval ako nadšený entomológ prácu Život termita. Podľa všetkého však pri nej stratil súdnosť, pretože sa ukázalo, že ide len o plagiát jedného juhoafrického prírodovedca.
Okrem toho podporoval belgické odborové zväzy, kritizoval cirkev za jej prešľapy v minulosti, ba po vypuknutí prvej svetovej vojny chcel narukovať do francúzskych légií. Keď mu to úrady zamietli, presťahoval sa do Nice a napísal protivojnovú drámu Stilmondský starosta, netušiac, že jej protinemecká angažovanosť ho pri Hitlerovej anexii na začiatku 40. rokov vyženie do USA.
Maeterlinck následne zostarol ako obletovaná legenda na svojom zámočku v Nice. Práve tam zomrel po srdcovom záchvate vo veku 86 rokov.
