„Chcel som ti iba vysvetliť, že som čierna diera. Ani jediný lúč sa odo mňa nevracia. Som neviditeľný. Som pre všetkých len čiernou dierou vo vesmíre. Mohli by ste ma nájsť len podľa silového poľa, keby ste našli sústavu hviezd, ktorá sa krúti okolo zdanlivo prázdneho stredu.“
Dušan Mitana: Muškáty
Niečo so mnou nebolo v poriadku. Ťažko povedať, čo presne. Nedalo sa to len tak označiť. Doliehal na mňa akýsi zvláštny pocit. Cudzí, dovtedy som ho nepoznal. Bolo to niečo ako nálada, rozpoloženie, do ktorého som sa prepadal. Najprv sa objavovalo len občas - keď som bol vyčerpaný.
Potom prichádzalo častejšie. Prichádzalo je správny výraz. Aj keď išlo o moju vlastnú náladu, môj vlastný stav, nemal som nad ním žiadnu kontrolu. Nepodobalo sa to na iné emócie. Tie som mohol aspoň čiastočne kontrolovať, tlmiť, niekedy dokonca riadiť. Toto sa vždy vynorilo z hlbín môjho mozgu a strhlo ma priamo do svojho centra.
Nedalo sa tomu brániť, vzdorovať, nedalo sa s tým robiť vôbec nič. Aké to bolo? Z bežných pocitov sa tomu asi najviac blížila samota, pocit osamotenia, opustenosti. Ale bývalo to oveľa, oveľa silnejšie. Nie ako samota, keď ste sami. Bolo to ako samota, kedy vám vlastná existencia pripadá nadbytočná. Kedy cítite, že vytŕčate z tkaniva sveta aj spoločnosti, ste vypuklinou, kazom; čímsi vystupujúcim z inak dokonale súdržného povrchu. Nie ste sami preto, že vás ostatní opustili alebo pri vás nie sú. Ste sami tým, že ste. Vaše bytie je esenciou samoty; s niekým by ste mohli byť len za predpokladu, že by ste vôbec neboli. Každá molekula vášho tela, každý záchvev vašej mysle, vytvárajú túto samotu. Z položartu som ju volal ontologickou. Naozaj som ju tak cítil. Ako samotu môjho samotného bytia.
Pokiaľ som bol v pohybe, ustupovala do úzadia. Nie, že by nebola stále prítomná, práve naopak; ak by náhle z ničoho nič zmizla, asi by som sa musel zabiť. Prestal by som existovať spolu s ňou; bytie bez nej som si nevedel predstaviť. Ale keď som sa hýbal, stávala sa len pozadím, podkladom, zadnou kulisou, pred ktorou sa odohrávali scény, situácie môjho života. Nemusel to byť len fyzický pohyb, či pohltenie prácou. Tie boli samozrejme najlepšie. Ak to ale nešlo inak, vystačil som si aj s duševným, mentálnym pohybom. Zložité matematické úlohy, stimulanty, drogy, čokoľvek. Nikdy nezaberali stopercentne a natrvalo, ale v prípade núdze bývali lepšie ako nič.
Horšie to bolo, keď som sa nehýbal. Vtedy vedela doľahnúť naplno. A jej váha ma drvila. Niekedy sa mi zdalo, že počujem, ako švíky, držiace ma ako tak pokope, praskajú, trhajú sa pod jej tlakom. Chvíle oddychu som z programu dňa postupne odstránil, vygumoval. Napodiv to ani nebolo ťažké. Dalo sa s tým celkom obstojne žiť. Išlo len o to, nezastaviť sa. Ak som si chcel oddýchnuť telesne, potreboval som niečím zamestnať myseľ. Keď som doprial oddych jej, musel som uviesť do pohybu telo.
Najväčším problémom bývali noci. Väčšinou sa mi podarilo zamestnávať myseľ, až kým som sa neprepadol do spánku. Lenže niekedy som sa prebudil a ona už bola tam! Ležala na mne celou váhou, drvila ma, mliaždila. V takom stave som sa nedokázal ani poriadne nadýchnuť. Akýkoľvek pohyb bol nemožný. Samota tlačila na každý pór môjho tela a vnikala dovnútra. Zaplavovala moje útroby svojim príbojom, až kým ma nevyplnila na doraz. Neraz to trvalo celé hodiny. Nedokázal som pohnúť ani viečkami. Oči mi počas tých stavov vždy celkom vyschli.
Vyhnúť sa spánku nebolo riešením. V byte sa nedalo nikam ujsť. Medzi jeho stenami ma nakoniec vždy dostala. Či to už bolo v zovretí bielych kachličiek kúpeľne, alebo na vyleštených parketách spálne. Riešením bol jedine útek. Keď som cítil, že v nastávajúcu noc by sa mohla vynoriť, vychádzal som večer z bytu a trávil hodiny vonku. V lete som sa zvykol túlať po meste, blízkych lesoch alebo opustenom komplexe neďalekej továrne. V zime to nešlo. Chlad a vlhkosť zimných nocí ma skoro vždy odsúdili na niekoľkodňový trest v posteli. A to znamenalo peklo. Uniknúť jej v posteli, naviac s horúčkou, sa nedalo ani cez deň; v noci to bolo celkom nemožné. Moje utrpenie rástlo.
Ten nápad som dostal len tak. Budem cestovať! Už po niekoľkých pokusoch som zistil, že vlaky sú najlepšie. Dalo sa v nich voľne prechádzať a bývali prázdnejšie, než autobusy. Teda, musel som si vybrať tie správne. V opačnom prípade som mohol skončiť natlačený v uličke vagóna. To sa mi naozaj stalo, keď som si raz neprezieravo vybral nočný rýchlik na linke do Prahy. Z ľudskej masy som pociťoval odpor aj na úteku pred samotou.
Najviac mi vyhovovali nočné osobné vlaky. Chodili skoro prázdne, ich nevysoká rýchlosť ma upokojovala; pripadali mi viac priateľské než rýchliky. Najčastejšie som sa odviezol do Žiliny, trvalo to asi hodinu. Tam som si počkal na opačný spoj a doviezol sa domov. Výhodou bolo aj to, že stanica osobných vlakov bola vzdialená len pár minút chôdze od môjho bytu. Ráno si nikto nič nevšimol. Po takto prebdenej noci som vyzeral oveľa lepšie, než po noci v zovretí samoty.
V ten deň mi skrachoval ďalší pokus o vzťah. Tentokrát to dosť bolelo. Ani neviem, prečo som sa ešte o niečo pokúšal. Asi predstava, že zostanem po zvyšok života vydaný samote napospas, ma hnala do ďalších a ďalších pokusov. A pritom to zakaždým dopadalo rovnako. Mesiace hľadania, potom týždne nádejí a krach. Po ňom temné obdobie prázdna, v ktorom na mňa samota doliehala niekoľkonásobne väčšou silou.
Tentokrát to prišlo krátko pred Vianocami. Lucii som sa dvoril niekoľko týždňov. Zdalo sa mi, že celkom úspešne. Neviem, kde som urobil chybu. Náhle ochladla. Oznámila, že sa prestaneme stretávať. Zobralo ma to viac než zvyčajne. Do vzťahu s ňou som vkladal akési posledné nádeje. Mal som pri nej dojem spolupatričnosti a porozumenia. Keď zmizli, ostala po nich len otvorená škára samoty. Sedel som v svojej pracovni a premietal, čo sa stalo. Nič mi nenapadalo. Tak som len sedel a dookola si to nič tupo premietal, prehadzoval si ho v mysli zo všetkých strán. Mal som pocit, že moja vnútorná opustenosť je bezodná, celkom som sa ňou zadúšal. Nebol to obyčajný smútok. Zdalo sa mi, akoby moje telo bola len tenká šupka obaľujúca dokonalú prázdnotu vnútra. Akoby som bol len boľavá myseľ, koža a nič viac.
Keď som sa z tohto stavu ako tak prebral, za oknami už bola tma. Nástenné hodiny ukazovali štvrť na jedenásť. Že budem musieť z bytu ujsť, mi prišlo samozrejmé. Snažil som sa tú chvíľu oddialiť. Prechádzal som po izbách, skúšal sledovať televízny program. Zo všetkého sa vynáralo nič a samota. Zo stien, tikania hodín, stupídneho seriálu, aj zo mňa. Vydržal som do polnoci, viac sa nedalo.
Keď som zamykal vchodovú bránu, z lesa za domom vystupovali celé chuchvalce chladnej, páchnucej hmly. Nikdy som neprišiel na to, z čoho vznikajú. Vynárali sa nad korunami stromov ako fantastické zvieratá, celú štvrť zalievali svojimi lepkavými výronmi. Žlté svetlo pouličných lámp sa v nich rozpúšťalo a strácalo. Ligotajúci sa sneh dotváral pocit neskutočna. Nesnežilo, ale poriadne mrzlo. Naozaj som sa cítil ako vo sne - v nočnej more o úteku pred samotou. Možno tá vlhká, páchnuca, valiaca sa hmla bola samota, možno spolu nejako súviseli. Utekal som, doslova som utekal smerom k vyslobodeniu. Pred samotou aj hmlou. Boli jedno.
Osobný vlak číslo 7850 vyrážal o druhej po polnoci z hlavnej ružomberskej stanice. O päť minút neskôr prichádzal na prímestskú stanicu Ružomberok-Rybárpole, kde som ho už čakal; ukrytý v tieni viac než storočnej staničnej budovy. Vlak mal len niekoľko vagónov. Na nočné spoje sa používali tie najstaršie. Lokomotíva pri zastavovaní pískala a vŕzgala tak, až som neveril, že sa dokáže znova rozbehnúť.
Okrem mňa na stanici nikto nebol. Lístky som si vždy kupoval až vo vlaku. Malé stanice nebývajú otvorené cez noc. V zime tu už po šiestej hodine nikoho nenájdete. Pohľadom som preletel vagóny. Bolo ich päť; väčší počet by bol zbytočný. V troch posledných svietilo mdlé bezpečnostné svetlo. V prvom, hneď za lokomotívou, niekto rozsvietil neónové lampy na strope. Ten som okamžite vylúčil, aj keď bol prázdny. Pri cestovaní som preferoval prítmie. Vagón za ním, druhý od lokomotívy, bol pre zmenu celkom tmavý, nesvietilo v ňom ani svetielko. Zaváhal som. V takom tmavom vagóne som ešte necestoval. Mohlo by to byť príjemné, ale mohla ma tam dobehnúť samota. Ona totiž zakaždým bežala po koľajniciach za mnou. Zatiaľ vlak nikdy nedohonila, ale bál som sa riskovať. Keby ma chytila v prázdnom tmavom vagóne... Ktovie, čo všetko by sa mohlo stať.
Z dverí pri lokomotíve sa vyklonila silueta sprievodcu. Čas nastupovania končil. Ozvalo sa zapískanie, no okolité ticho a sneh ho okamžite pohltili. Akoby naň čakali a vyhladovane ho zhltli. Ešte raz som pohľadom preletel po troch zadných vagónoch. Mohlo v nich sedieť dokopy tak desať ľudí. Za oknami som rozoznával obrysy ich hláv. Jedna, či dve sa hýbali. Väčšinou ale spali, driemali celkom bez pohybu, vyzerali ako bábky. Vykročil som k tmavému vagónu.
Bol prázdny. Nikto tu nesedel. Po oboch stranách sa tiahli dvojice sedadiel potiahnutých lacnou koženkou. Vždy dve a dve oproti sebe, jeden rad po ľavej ruke, druhý po pravej. Neboli tu žiadne kupé, žiadne predely alebo kabínky ako v rýchlikoch. Jediný dojem súkromia vytvárali vysoké operadlá kresiel, ktoré štvoricu sediacich izolovali od ostatných tým, že zakrývali výhľad.
Cez okná pofŕkané snehovou čľapkanicou dovnútra prenikal mesačný svit. Vďaka nemu tu nevládla úplná tma, skôr príjemné šero, farbiace vnútro vagóna do prízračného odtieňa. Vybral som si miesto hneď pri dverách. Cez ich sklenenú výplň som nazrel do spojovacej chodby, či za mnou niekto nenastúpil. Videl som len roztvorené krídlo veľkých mechanických dvier, za ním tmu a poletujúci sneh. Vlakom prebehlo zachvenie, začal sa pohýnať. Krídlo dvier sa automaticky zavrelo. Sadol som si na najbližšie sedadlo v ľavom rade. Chrbtom k smeru jazdy. Mal som rád pocit unášania do neznáma. Väčšina ľudí vraj radšej sedí tvárou v smere jazdy. Ja nie. Chcel som byť otočený tak, aby som videl prichádzať samotu, ak by sa jej podarilo dobehnúť vlak. Zatiaľ tu nebola, zatiaľ ma nedostala.
Prechádzali sme popri rozpadávajúcom sa areáli starej továrne. Chátrajúce budovy z konca devätnásteho storočia dostali vďaka snehu a mesačnému svetlu podivný výraz. Zdali sa neskutočné, neľudské, ako ruiny nejakého mimozemského alebo snového mesta. Vlak ma pomaly unášal zo sveta ľudí. Okrajové štvrte a dedinky okolo Ružomberka. Poviete si - malebné skĺbenie ľudských výtvorov a prírody. Lenže potom to náhle skončí a vy ste vtiahnutí do pravej divočiny. Svetlá ľudských obydlí zmiznú, elektrika prestane existovať, vstúpite do pásma liptovských a turčianskych hôr; je to ako návrat do minulosti. Košicko-bohumínsku železnicu dokončili v roku 1872. V tomto úseku viedla cez neobývané územia skalnatých hôr, nehostinných upätí a divokých riek. Železnica tu prechádza priamo cez pohorie Veľkej Fatry, ktoré je jedným z najväčších národných parkov. Štyristo kilometrov štvorcových divočiny, lesov, vrchov a úzkych dolín.
To znamená niečo iné cez deň, keď tadiaľ prechádzate autom po úhľadnej asfaltovej ceste a s veselou rodinkou na zadnom sedadle; a niečo celkom iné v mrazivej decembrovej noci, keď tadiaľ prechádzate sami v škripotajúcom tmavom vagóne. Cítil som sa byť súčasťou krajiny; akoby som patril k zasneženým lúkam, lesom a bralám lesknúcim sa v mesačných lúčoch. A zároveň som sa desil tej tmy, čo vládla za úzkou vrstvou skla.
Vtlačil som sa do mäkkej výplne operadla. Žilami sa mi rozliala príjemná hrôza. Bolo to ako únik do iného sveta. Len ja sám uprostred zimného kráľovstva smrti. Ani samota sem nemala prístup. Oddal som sa tomuto pocitu. Nemal som obavu, že budem vyrušený. Z predchádzajúcich nočných jázd som vedel, že sprievodcovia sa počas nich nezvyknú pretŕhať. Raz sa za celú cestu do Žiliny žiadny z nich neukázal. Možno zaspal vo svojej kabínke na začiatku vlaku. Nečudoval som sa. Na jeho mieste by ma tiež nebavilo kontrolovať tých zopár cestujúcich viac než raz za hodinu.
Počas cesty do Žiliny mal vlak číslo 7850 dokopy päť zastávok. Práve prichádzala prvá z nich - Švošov. Súprava vagónov s praskaním a vŕzganím zastala. Počul som, ako sa vstupné dvere v chodbe automaticky otvorili. Nič, žiadne kroky po nástupných oceľových schodíkoch. Tentokrát žiadne zapískanie, len pohnutie vlaku a tiché zavretie mechanického krídla dvier.
Trhlo ma, keď ktosi otvoril dvere po mojej pravici. Tak predsa niekto nastúpil. Znechutilo ma to. Osamelá jazda sa mi páčila. Pristupujúcemu som nevenoval pozornosť. Dúfal som, že prejde niekam ďalej, možno do ďalšieho vagóna, v ktorom svietilo aspoň mdlé svetlo. On to však videl inak. Znechutene som vyprskol, keď som pochopil, že sťažka dýchajúca silueta zamierila priamo k štvorici kresiel, kde som sedel. Asi zatúžil po spoločnosti. Keď sa priblížil, do nosa mi udrel silný zemitý pach zmiešaný s potom. Nejaký sedliak z lazov. Niekto, kto býva na samote v lesoch, živí sa bohviečím a nemá pri sebe nikoho, kto by mu povedal, ako strašne smrdí. Pozrel som na neho. Stál v uličke pri sedadlách, akoby sa rozhodoval, či si naozaj sadne ku mne. V tme som rozoznal len žltú vetrovku, ktorá sa mi zdala priveľká, dlhé rozstrapatené vlasy a nepestovanú bradu.
No ďakujem pekne, pomyslel som si.
Cez plece mal prehodený akýsi vak. Mohla to byť športová taška; tak z módy šesťdesiatych rokov. Stále hlasno fučal. Na chvíľu som mal dojem, že vzrušením. Striaslo ma. Ale to sa už sunul ku mne. Vošiel do priestoru medzi sedadlá, vak si položil oproti mne vpravo, otočil sa a slávnostne si sadol presne oproti mne.
Doboha! zanadával som v mysli.
Jeho drzosť ma rozhodila. Chcel som vstať a okamžite odísť, ale zaváhal som. Bola to chyba. Jedna z mojich najväčších.
Sedel bez pohnutia. Tú veľkú žltú vetrovku si nezobliekol. Vo vagóne bolo dosť teplo. Za chvíľu sa začne potiť a smrad ešte zosilnie. Začalo sa mi robiť nevoľno. Neboli sme od seba ani meter. Pozeral rovno na mňa. Najprv som sa snažil ignorovať to, díval som sa z okna a dúfal, že prestane. Lenže neprestal. Odkedy si sadol, ani raz sa nepohol. Len nehybne sedel v žltej vetrovke zapnutej až po bradu a civel na mňa. Privádzalo ma to do šialenstva. Cítil som na tvári jeho pohľad, začal som mať dojem, že sa mi prebíja do mozgu. Po pár minútach som to už nevydržal a prudko pozrel rovno na neho. Ani teraz sa nepohol. Mal belasé oči, skoro biele; upieral na mňa pohľad čistého blázna, bolo mi to jasné. Upriamený pohľad so zúženými zreničkami, zameraný na nejaký detail na mojom obočí. Mesačné svetlo a tiene z okna mu behali po tvári v monotónnom rytme vlaku. Usmieval sa. Pod hustou bradou, zašpinenou zvyškami jedla, sa usmieval. Keď som si to všimol, oblial ma pot. Naozaj som sa začal báť. Už už som vstával, keď som si uvedomil ďalšiu nepríjemnú vec. Totiž, keď som do vagóna vošiel a vybral si miesto, zobliekol som si vetrovku a zavesil ju na vešiak oproti sebe. V rozčúlení som na ňu celkom zabudol. Ten chlap sa o ňu teraz opieral, visela pri jeho sedadle. Nemohol som len tak vstať a odísť, musel by som sa cez neho nahnúť aby som ju zobral. Zachvátila ma panika. Nevedel som, čo robiť. Zostal som sedieť a dúfal, že príde sprievodca. Na to, že pri minulých jazdách sa objavil najskôr po tretej zastávke, som sa pokúšal nemyslieť.
Keď prehovoril, znova ma trhlo. Jednoducho som to nečakal. Mal hlas žoviálneho dedinského gazdu. Zdanlivo milý, sýty hlas s nádychom srdečnosti. V jeho podtóne však zaznievala nekonečná prízemná vychytralosť. Čosi vo svojej podstate také zlé, arogantné, také zversky inteligentné a presvedčené o svojej nadradenosti, že sa vám z toho zakrúti hlava. Jeden môj kolega na univerzite robil rigoróznu prácu o formách krutosti počas vojny v bývalej Juhoslávii. Zistil, že najväčších zverstiev, najbeštiálnejších krutostí v mučení, znásilňovaní, degradácii aj vraždení žien, sa dopúšťali práve dedinskí gazdovia z odľahlých usadlostí. Vojna v nich prebudila niečo zverské, niečo pestované celé stáročia, generáciami nahromadené zásoby resentimentu, nenávisti voči všetkému jemnému, inteligentnému, krásnemu, ako aj túžby zničiť to, ponížiť, zdeptať, rozdupať. To všetko spôsobom, ktorý otupenú sedliacku dušu, zdegenerovanú na primitívnu úroveň, pobaví, ukojí, dostatočne uspokojí. Tak presne na toto som si spomenul, keď ten chlap po niekoľkých minútach ticha vyslovil svoje: „Je to tu voľné?“
Rozumiete?! „Je to tu voľné?“ vám zaznie v ušiach z úst vyšinutého chlapa, ktorý sedí ani nie meter od vás v celkom tmavom a prázdnom vagóne o štvrť na tri v noci. Viete si predstaviť, čo s vami také: „Je to tu voľné?“ urobí? Ja som si to dovtedy predstaviť nevedel. A najradšej by som pri tom aj zostal. Vystrašil ma. Celkom ma dostal. Zľakol som sa tak, až som sa rozzúril.
„Hej, ako ďalších štyridsať miest okolo!“
A zase nič. Neodpovedal. Len na mňa ďalej civel svojimi prekliato belasými očami. Vystupovali mu z tváre, akoby ich mal na stopkách. Snažili sa ma uloviť, polapiť tak, aby som nemohol ujsť.
Adrenalín vo mne pulzoval. Chvíľu som sa cítil silný.
„Mohli by ste sa prestať opierať o moju vetrovku?! Chcem si ju zobrať.“ Mal som dojem, že som to povedal parádne pevným hlasom.
Nič, žiadna reakcia.
Len sedel a pozeral. Čumel mi do tváre, stále sa nepohol - od chvíle čo sa posadil. A usmieval sa. Ten úsmev bol celkom strnulý. Netuším, aký myšlienkový pochod mohol zrkadliť.
Vagón sa zopárkrát zaknísal. Na týchto koľajniciach sa to stáva.
Stále nič nevravel. Vzrušene fučal. Tentokrát som si bol istý, že je to vzrušenie. Robil mu dobre môj strach. Cítil ho, neomylne ho vyciťoval bez ohľadu na to, aký pevný bol môj hlas. Nemal som ďaleko od plaču. Bál som sa, bol som vyvedený z miery a nevedel som, čo robiť. Mohol som odísť a po vetrovku sa vrátiť neskôr spolu so sprievodcom. Ak by mi ju tento blázon aj ukradol, stálo by to za to.
„Seď,“ zasyčal.
„Čože?“ Neveril som, že mi naozaj prikázal sedieť.
Nič. Pery sa mu zase roztiahli do vedúceho úsmevu. Akoby práve vyriešil zložitý príklad z algebry. Sedel bez pohybu, pozeral mi do očí. V mesačnom svetle som uvidel, že jeho prsty sa pohli. Naraz sa rozvlnili ako krabie klepetá a odkryli, čo doteraz skrývali. Zalesklo sa to.
Chvíľu to vyzeralo celkom neškodne, nevedel som, čo to je. Potom mi to došlo. Staromódna britva! Uvidel som kúsok perleťovej rúčky, pevne zovretej prstami. A pätnásť centimetrov dlhú, úzku čepeľ.
Zalapal som po dychu.
„Nestihneš ujsť.“
Povedal to skôr, ako mi to napadlo.
Posunul sa smerom k uličke. Uväznil ma tak v kúte pri okne.
„Nestihneš. Chytím ťa, dorežem jak prasa, matka ťa nespozná.“
Práve sme prechádzali okolo Krpeľanskej priehrady. Jej zmrznutá hladina sa leskla ako v básni od Erbena. Hovorí sa, že na dne priehrady je asi desaťmetrová vrstva bahna. Ukrýva telá utopencov, obetí vrážd a živočíchy nebývalej veľkosti. Hovorí sa to.
V tej chvíli ma to trápilo najmenej zo všetkého.
„Čo... čo chcete?“ zajachtal som.
Nič. Britvu držal tak silno, až mu zbeleli hánky. Videl som to napriek tme. Alebo sa mi to zdalo.
„Peniaze?“
Stále ticho. Všetky zvuky škrípajúceho vagóna a kolies sa kamsi stratili. Vládlo tu absolútne ticho. Bol tu len on, jeho oči, britva a ja.
„Kam cestuješ?“
„Do Žiliny. Len tak.“ Odpovedal som automaticky.
Priskočil ku mne, nestihol som zareagovať. Chytil mi pravú ruku a zarezal do predlaktia! Pritlačil, čepeľ prenikla hlboko. V ruke niečo povolilo, dlaň mi ovisla. V hrôze som vykríkol, telo ma zradilo, stuhlo. Bol som ako prasa na porážke. Môj výkrik nemohol nikto počuť. Odtiahol sa. Schúlil som sa do klbka v kúte pri okne. Z rany vytekala krv. Dlaň som dokázal trochu podvihnúť, ale pekelne to bolelo. Bol som v šoku. Len som tak sedel a pozeral na príval krvi. Podal mi vreckovku. Mechanicky som ju zobral a pritlačil na ranu. Topil som sa v pote, slzách a bolesti. Každé zaknísanie vagóna vyvolalo jej príboj.
„Nedobrá odpoveď,“ povedal nevzrušene.
Nechápal som, čo tým myslí.
„Kam cestuješ?“ Jeho absurdná chuť pokračovať v rozhovore ma už neprekvapovala. Nemal som na to silu.
„Necestujem nikam. Vozím sa vlakom.“ Nemal som ani silu vymýšľať. Zlomil ma, hovoril som veci tak, ako boli. Pripomínalo to vojenský výsluch.
„Prečo?“
Upieral som pohľad na britvu. Občas sa na nej zaleskli kvapky mojej krvi.
„Nevydržím doma.“
„Prečo?“
„Neviem, nevydržím!“ Môj hlas už vôbec neznel pevne. Znel hystericky. A poriadne.
„Prečo?“
„Neviem!“
Švihol britvou, zasiahol ma do nohy. V stehne mi vybuchla ostrá bolesť. Zavil som. Zovrel som si ranu na nohe, z ruky sa mi vyvalil prúd krvi. Nariekal som ako vystrašené dieťa.
„Prečo?“
„Cítim sa zle, keď som v byte sám!“
Vyzeralo to, že sa zamyslel. Sústredil som sa na seba. S ranou na stehne to nebolo také zlé, ako s tou na predlaktí. Hrubé džínsy zrejme stlmili rez. Aj tak to pekelne pálilo. Netušil som, čo to urobí, keď sa postavím. Ak sa ešte vôbec niekedy postavím. Chlap sa pohrával s britvou, akoby tiež premýšľal, či mi takúto možnosť ešte dopraje.
„Umrel ti niekto blízky?“
Neviem si ani predstaviť, ako mohol nejaký zasratý vidlák z lazov len tak - bez slov, odhaliť spojitosť, ktorú som si nechcel pripustiť ani ja sám. Okamžite som si spomenul na Martina. Napriek situácii v akej som bol; napriek všetkej tej bolesti a strachu. Hneď ako položil tú otázku, uvidel som ho. Martin mi bol ako brat. Vyrastali sme spolu. Chalan z vedľajšieho domu, len o trochu starší než ja. Zato však rovnako introvertný, s podobne netypickým záujmom v knihách, histórii a prírode. Ak sa na zemi niekedy inkarnovali Kastor a Pollux, bájne znamenie Blížencov, bol som to ja s Martinom. Už po niekoľkých rokoch sme si dokonale rozumeli aj bez slov. Ak sme napríklad išli do hôr a štverali sa na bralo, tak stačilo, aby si jeden z nás pomyslel, že ten druhý sa má uhnúť alebo postúpiť vyššie, a on to presne v tej chvíli urobil. Nebola to žiadna náhoda. Mohli sme takto postupovať hodinu; bez jediného slova a jedinej chyby v súhre. Nikdy sme sa nad tým nezamýšľali, jednoducho, bolo to tak a tým to pre nás končilo. Naše priateľstvo trvalo pätnásť rokov. Spolu sme si odbili prvé pokusy o dvorenie sa dievčatám, prvé vzťahy, neskôr vysokú školu a prvé zamestnania. Pamätám si, akoby to bolo dnes. Koniec júla, nádherný slnečný deň. Sedeli sme s Martinom na terase nášho obľúbeného podniku v meste. Pili sme ľadový čaj; okolo prechádzali dievčatá v minisukniach. Pretekalo to tam životom.
„Som ti v posledných dňoch nejaký unavený,“ povedal Martin.
„A čo by si chcel? Minulý týždeň si sa vyštveral na Choč. Ja by som bol potom ustatý ešte mesiac,“ zasmial som sa.
„Lenže predtým to nebolo. Aj sa mi nejako zle spí.“
„Možno si len niečo zlé zožral, neboj sa, to prejde.“
Ale neprešlo. Martin si sťažoval čoraz viac. Potom séria vyšetrení a diagnóza. Leukémia. Najťažšia, akútna myelomonocytárna forma, prakticky neliečiteľná. Aj v tom zasratom vagóne som si spomenul na Martinov strach v očiach pred odchodom do nemocnice. Taký druh strachu, o ktorom som si myslel, že mu vypáli diery do hlavy, lebo sa neudrží v tých očiach. Žiadna časť ľudského tela nebola projektovaná na to, aby v sebe dokázala udržať takýto strach. Ja som ho akože posmeľoval a on sa akože smial. Keď sme sa rozlúčili, padol som za domom na kolená a kvílil ako zviera. Potom to išlo rýchlo. Rapídne zhoršovanie stavu, zlyhanie dvoch druhov liečby, upadnutie do kómy a smrť. Za tri mesiace od toho dňa, čo mi na terase zaliatej slnkom a pulzujúcej životom povedal: „Som ti v posledných dňoch nejaký unavený.“
Až v tom vagóne som si pripustil, že samota sa prvý krát objavila pár týždňov po jeho smrti.
„Umrel ti niekto blízky?“ zopakoval otázku. Tentokrát ma nešvihol britvou.
„Priateľ. Blízky.“ Spojitosť Martinovej smrti a samoty bola očividná. Zdalo sa však, že potrebujem chlapa režúceho ma britvou, aby som jej po viac ako dvoch rokoch konečne prestal vzdorovať a pripustil si ju.
„Mne tiež občas niekto umrie.“ Na tvári mal výraz nefalšovanej účasti. Zdalo sa, že so mnou súcíti. Bolo mi to jedno. V ranách mi šklbalo, prepadával som sa do vatou vypchanej sféry bezvedomia. Nahol sa k svojmu vaku ležiacemu na vedľajšom sedadle. Rozopol ho a roztiahol.
„Napríklad tento,“ povedal.
Vo vaku ležala ľudská hlava! Dopadol na ňu mesačný záblesk a nemilosrdne odhalil všetky detaily. Mužská hlava s vypleštenými očami, ovisnutou spodnou sánkou a trčiacim jazykom. Nad ústami sa tiahli úzke, pestované fúziky. Vlasy ani čelo som nevidel, hlavu obaľovala vrstva igelitu.
Tvár sa mi stiahla kŕčom, rozplakal som sa.
„Niekedy proste niekto umrie,“ povedal, zapol vak a položil ho naspäť.
Za oknom začalo husto snežiť. Vlak zastal. Šútovo - druhá zastávka. Veľmi som to nevnímal. Triasol som sa, nemohol som zastaviť plač. Vychádzal z takej hĺbky, z akej zo mňa plač ešte v nikdy živote nevychádzal. Ozvalo sa krátke zapískanie. Vlak sa znova rozbehol. Nikto nepristúpil.
Zase na mňa len potichu civel, nepovedal už ani slovo. Hlasno dýchal. Hlasnejšie a rýchlejšie než na začiatku. Určite sa mu to páčilo. Zrazu spozornel. Asi niečo začul. Naklonil sa do uličky, cez sklenené dvere nazrel do spojovacej chodby a vysvieteného vagóna. Urobil to tak rýchlo, že som nestihol zareagovať. Pravdu povediac, aj keby ma tam nechal samého päť minút, asi by som nezareagoval.
Zvesil moju vetrovku, hodil ju na mňa. Zodvihol som hlavu.
„Zakry sa tým. Ide sprievodca. Len sa zakry, buď ticho a nerob hlúposti. Mysli na toto.“ Rukou potľapkal svoj vak. Pritiahol som si vetrovku až na hruď. Zakrývala mi obe rany, aj krv na sedadle. Mláku na podlahe v tej tme nebolo vidieť.
Švihol mi britvou pred tvárou. Potom ju znova ukryl medzi prsty, oprel sa a čakal. Videl som ako číha, či sa o niečo pokúsim. Bolo mi jasné, že aj keby som vyskočil a začal kričať, sprievodca mu nestihne zabrániť v tom, aby ma nedorezal. Zranenou rukou sa nedokážem brániť; ak bude chcieť, presekne mi krčnú tepnu ako nič. Alebo mi celkom doreže tvár.
Dvere z chodby sa otvorili. Vošiel sprievodca. Asi štyridsaťročný chlapík menšej postavy. Úzke plecia, rozospatý výraz. Od toho sa veľa pomoci nedočkám. Ani sa na nás poriadne nepozrel, sledoval sneženie za oknom.
„Kde ste pristupovali?“
„Vo Švošove. Dva do Žiliny,“ povedal mu bez zaváhania.
Sprievodca niečo naťukal do príručného vydávača lístkov, ktorý mu visel pri páse. Potom zakrútil kľukou. Vysunuli sa dva lístky. Odtrhol ich a podal chlapovi.
„Stodesať.“
Všimol som si, že tá sviňa sa už zase usmieva. Dych sa mu zrýchlil, bol hlasnejší. Netušil som, čo chystá. Ruku strčil do vrecka žltej vetrovky, chvíľu čosi hľadal, nakoniec vytiahol dvestokorunovú bankovku.
Podal ju sprievodcovi. Ten sa po ňu natiahol a... chlap ju nepustil z prstov. Sprievodca na neho nechápavo pozrel.
„Vydám vám,“ povedal.
„Dobre.“ Pustil bankovku a nechal si vydať.
Sprievodca sa otočil, vybral sa do ďalšieho vagóna.
Výdavok putoval do vrecka žltej vetrovky.
Cítil som sa prázdny. Totálna rezignácia. Stačia na to dva rezy britvou. Toto poznanie ma sklamalo.
„Pán sprievodca!“
„No čo je?“
„Poďte ešte sem. Voľačo sa chcem opýtať.“
Sprievodca zašomral, ale vykročil naspäť k nám.
Keď došiel, chlap sa k nemu nahol.
„Chcem sa opýtať... kedy má tento vlak príchod do Ulanbátaru?“
„Čože?“
Vyskočil tak rýchlo, že som nestihol ani žmurknúť. Jednou rukou chytil sprievodcu za vlasy, natočil mu hlavu a parádne ho podrezal britvou. Presekol mu obe tepny aj s dýchacou trubicou. Potom ho pustil a sadol si.
Sedel som s otvorenými ústami. Sprievodca stále stál, rukami si zvieral hrdlo, vydával piskľavé zvuky. Uvedomil som si, že som pokropený jeho krvou. Stekala mi po tvári. Pomaly sa skladal na zem, kolená sa mu podlamovali. V očiach mal preľaknutý a prekvapený výraz. Pískanie z jeho hrdla prechádzalo do chrčania a znova do piskotu.
Môj spolucestujúci si ho nevšímal. Civel na mňa svojimi belasými očami. Usmieval sa.
Nechcel som sa dívať, ale nemohol som odtrhnúť pohľad od tela zvíjajúceho sa na dlážke. Prechádzali ním predsmrtné kŕče. Celým vagónom prenikalo jeho chrčanie.
Chlap odtrhol jeden lístok a podal mi ho. Bezducho som si ho zobral.
„Teraz pokračujme,“ povedal o niečo hlasnejšie, aby prehlušil chrčanie umierajúceho.
„Keď občas niekto umrie, je to zlé. Však?“
Nereagoval som. Ani som poriadne nevnímal, čo hovorí. Biele sprievodcove prsty sa kŕčovito zvierali a roztvárali. Vlak vošiel do tunelu cez Sitno. Svetlá na stenách tunela prerušovane ožarovali jeho posledné trhnutia nohami. Vlak vyšiel z tunela, znova nás zahalila tma. Chrčanie stíchlo.
Až teraz som si uvedomil, že sa ma niečo pýtal. Neskoro. Začul som švihnutie britvy, čepeľ mi rozsekla ľavé líce. Vykríkol som bolesťou. Na líci to hrozne bolelo. Chytil som si novú ranu a skrútil sa do klbka. Cítil som, že rez je hlboký a dlhý. Mohol mať aj desať centimetrov. Krv som cítil aj v ústach, stekala mi do hrdla.
„Keď občas niekto umrie, je to zlé. Však?“ nevzrušene zopakoval otázku.
Pokýval som hlavou, prehol sa v páse, vypľúval krv na podlahu.
Chytil ma za vlasy a hodil dozadu. Narazil som o operadlo. Zviezol som sa po ňom. Mal som dosť, prepadával som sa do bezvedomia, vnímal som len záblesky diania.
„Počul si minulý rok o tej rodine Francúzov, čo sa stratili pri výstupe na Šiprúň? Otec, mama, dve deti. Počul si?“
Zmiznutie rodiny francúzskych turistov vo Veľkej Fatre v lete minulého roku - veľký prípad, kto by o tom nepočul?
Prinútil som sa pokývať hlavou.
Chvíľu zvažoval, či ma potrestá za to, že som neodpovedal. Potom usúdil, že pokývanie hlavou postačí.
„Tak teraz čítaj.“ Nahol sa ku mne, rukou si chytil nápis vyšitý na ľavej strane vetrovky a priblížil mi ho k očiam.
LA REDOUTE
Francúzsku značku by som rozoznal, aj keby som nevedel po francúzsky. Nemalo ma to prekvapiť, ale žalúdok sa mi stiahol ešte o čosi viac. Aspoň už bolo jasné, prečo mu je vetrovka taká veľká.
Pred očami mi poblikávali iskry. Hlava sa mi krútila. Mal som dojem, že budem zvracať. Všetko mi splynulo do jedinej šmuhy.
Pohladil ma po vlasoch a dal mi slabú facku. Také sa dávajú na povzbudenie. Blížilo sa niečo zásadné. Postavil sa. Počul som zvuk zipsu. Pomalým pohybom si rozopínal vetrovku. Ten zvuk ma vrátil do reality. Nemal pod ňou vôbec nič! Žiadne tričko, sveter alebo košeľu. Len holá koža postriekaná zaschnutou krvou. Určite nie jeho vlastnou. Nikto, kto vypustil toľko krvi, by nemohol stáť na nohách tak ako on. Vetrovku zhodil na sedadlo. Celý trup mu pokrývala zaschnutá vrstva krvi. Vyzeralo to, akoby sa v nej zámerne vyváľal, alebo si ju rozotrel po tele.
Bez slova ma chytil za vlasy.
Zodvihol britvu.
Nezranenú ruku som mu vrazil do slabín! Ani som poriadne nezaťal päsť. Bolo to zúfalé, ale vložil som do toho všetku zostávajúcu silu. Na nič viac som sa nezmohol. O sekundu neskôr by som už nemal silu alebo odhodlanie. Zversky vykríkol a skrútil sa. Vyskočil som zo sedadla. Dúfal som, že zranená noha tú záťaž vydrží. Nevydržala. Spadol som rovno na mŕtve telo. Tvár sa mi zamazala od krvi. Chytil ma za ľavú nohu, zarezal rovno do lýtka. Od bolesti som vykríkol a vykopol. Niečo zapraskalo. Ticho zasyčal a pustil ma. Mojou jedinou šancou bolo dostať sa do ďalšieho vagóna. Tam som pri nastupovaní videl sedieť ľudí. Rozbehol som sa. Najprv štvornožky, potom krivkajúc na dvoch. Neobzeral som sa. Pohľad som upieral na spojovacie dvere. Za chrbtom som počul dupot.
Dobehol som k dverám, roztvoril ich, vbehol do spojovacej chodby a zabuchol. Pod kľučkou mali otočný uzáver. Skrútil som ho práve v momente, keď dobehol. Vrhol sa na sklenenú výplň dverí. Jeho rozzúrenú tvar som mal pár centimetrov od svojej. Prskal na sklo, kričal. Oči mal od zúrivosti skoro biele, pretkané červenými žilkami. Zahliadol som aj jeho zuby. Bola na nich krv. Mlátil do skla holými rukami. Zanechával na ňom krvavé stopy. Vo vražednom ošiali a opojení z krvi mu bolo jedno, že si môže rozdrviť kosti v dlaniach. Pochyboval som, že dokáže rozbiť hrubé sklo. Dvere by ho mali zastaviť. Ale nespoliehal som sa na to. Otočil som sa, prešiel chodbou a otvoril dvere do vagóna.
Svietili tu len bezpečnostné svetlá. V šere som zahliadol siluetu spiacej postavy o dve sedadlá ďalej. Priskočil som k nej.
„Hej, hej!“ zakričal som a potriasol spiaceho za plece. Hlava mu ovisla. Dôchodca, starší pán, podrezaný britvou. Presne tak isto ako sprievodca.
„Kurva!“
Rozbehol som sa k ostatným. Tučná žena na ďalšom sedadle. Oči obrátené dohora, ružový jazyk visiaci z úst, otvorená rana cez celé hrdlo.
Padol som na kolená, štvornožky som sa doplazil k posledným sedadlám. Asi tridsaťročný chlapík; bol na tom rovnako ako tí dvaja.
Nechápal som, čo sa to deje, nič nezapadalo na svoje miesto. Len som sedel na dlážke a nechápavo sa rozhliadal. Doliehali sem údery na dvere.
Ako to urobil? Išiel postupne, jedného za druhým. Chytil ústa, podrezal. Nikto nevidel na ostatných. V hučaní vlaku zvuky zanikli. To všetko sa mi mihalo hlavou. Všetky tie hrôzy; to ako to urobil. Moja myseľ to nedokázala prijať. Bolo to ako skladačka nezapadujúca do vzoru. A potom mi napadlo to hlavné.
Koľko ich stihol zabiť?
Bránil som sa tomu. Nechcel som sa to opýtať. Prichádzalo to, ponúkalo sa...
Vyvraždil celý vlak?
Som tu celkom sám. V mŕtvom vlaku.
Údery na sklo.
Kedy vlastne nastúpil? Musel vraždiť, už keď som nastúpil ja. Keď som sedel a kochal sa prírodou za oknom. Vtedy sa to dialo. Vtedy ich rezal!
Vbehol som do ďalšieho vagóna. Dve mŕtve ženy, podľa výzoru robotníčky. Jedna ležala v uličke, asi sa pokúšala utiecť. Všade plno krvi. Mladý, tak sedemnásťročný, chalan o tri sedadlá ďalej. Z rany na hrdle mu vytŕčal kúsok chrbtice.
Nedostane sa ku mne! Sú tam tie dvere, nedostane sa ku mne!
V chodbe medzi druhým a tretím vagónom ležala starena. Nebola podrezaná. Mala rozmlátenú hlavu. Na kašu. Vymlátil jej mozog z lebky tým, že jej hlavou udieral o podlahu. Prekročil som rozstreknutý mozgový mok. Už som sa len tak potácal. Nemal som cieľ. Vošiel som do tretieho vagóna.
Sú tam tie dvere! Nedostane sa ku mne! Ale ak zabíjal, keď som nastúpil, musel byť na konci vlaku. Tam, kde som teraz ja. Do môjho vagóna vošiel odpredu. Okolo mňa neprešiel. Ako sa tam dostal? Ako sa tam dostal?!
Vlak zastal. Turany - tretia zastávka. Vstupné mechanické dvere na všetkých vagónoch sa automaticky otvorili.
„Kurva!“ zakričal som.
Prebieha medzi vagónmi na zastávkach!
Teraz mohol byť kdekoľvek. Bál som sa ísť ďalej, bál som sa vrátiť, bál som sa vybehnúť z vlaku, bál som sa pohnúť.
Dvere na opačnej strane vagóna sa rozleteli. Vybehol a s výkrikom sa rútil na mňa. Pomočil som sa, ale bežal som, kríval a skákal ako to išlo. Jačal som hrôzou. Dobiehal ma. Vbehol som do chodby medzi vagónmi. Starena tu stále ležala. Mozog tiekol. Všimol som si dvere s nápisom WC. Bol už tak blízko!
Otvoril som, vbehol dnu, pribuchol. Vrazil do dverí. Roztvorili sa na dve dlane. Oprel som sa chrbtom o stenu a tlačil nohami aj rukami. Švihal do medzery britvou. Zasiahol mi ruku. Dva články z malíčka mi odleteli v krvavom gejzíre. Stále som tlačil do dverí. Krv mi z rán vytekala v čoraz väčších prúdoch. Držal hranu dverí, zasúval dovnútra ruku. Najprv po zápästie, teraz už celé predlaktie. Zaschnutá krv sa mu lúpala, padala dole ako omietka. Obaja sme kričali. Ja čírou, pudovou hrôzou, on čírim, pudovým chtíčom po čerstvej krvi. Lakťom som rozbil zrkadlo nad umývadlom. Črepiny sa vyvalili na zem. Jedna obzvlášť veľká pristála na umývadle. Vystrel som za ňou ruku a stratil rovnováhu. Jeho tlak okamžite zvíťazil. Dvere sa rozleteli, vpadol dnu.
Črepinu som mu vrazil do tváre; myslím, že zasiahla oko. Zavil bolesťou, chytil sa za tvár. Vysotil som ho von, tresol do dverí a pribuchol. Otočil som uzáverom.
Vrazil zvonku do dverí. Mlátil do nich, mal som dojem, že ich vyrazí. Ale odolávali. Mykal kľučkou, bil do pántov, do dvier, aj do steny okolo nich. Jeho zúrivosť nemala hranice. Nechcel som si ani predstaviť, čo by so mnou teraz urobil. Vrhol som sa k oknu zatretému farbou. Chcel som z neho v panike vyskočiť. Dalo sa otvoriť len na úzku štrbinu. Trhal som ním, nešlo to. Skúsil som ho rozbiť zdravou rukou. Pri treťom údere v nej niečo prasklo, rozliala sa mi tam šialená bolesť. Dva prsty zostali zovreté do päste, nedokázal som ich vystrieť. Stále sa dobýjal dovnútra.
Reval som frustráciou a strachom. Odpovedal na môj rev svojim. Z toho zvuku mi naskočila husia koža, schúlil som sa do kúta. Za tými dverami nebol človek. Bolo to niečo prastaré, nemalo to nič spoločné s poslednými ôsmimi tisícmi rokov ľudskej civilizácie. Sťažka som dýchal, dusil som sa hrôzou.
Vlak zastal. Vrútky - štvrtá zastávka. Okamžite prestal mlátiť do dverí. Rozhostilo sa ticho. Vydýchol som si.
Do okna zvonku vrazilo niečo tvrdé; asi kameň. A ďalšia rana. A ďalšia! Po skle sa rozbehla pavučina prasklín. Neveriacky som sa díval. Nechápal som, čo sa deje. Ďalšie dva údery a sklo sa rozletelo v desiatkach črepín. Okamžite sa vrhol dnu. Najprv ruka so švihajúcou britvou, potom druhá ruka, hlava a plecia. Nečakal som, kým tam vlezie. Otvoril som dvere a vybehol von. Z vonkajšej strany sa nedali zavrieť. Zahliadol som, že má vovnútri už celý trup. Celý sa dorezal na črepinách, krv sa z neho len tak valila, ale jemu to nevadilo. Mal jediný cieľ - zabiť ma. Vlak sa začal hýbať.
Osem minút a je tu Žilina! Veľká stanica, veľa ľudí!
Osem minút už nezvládnem.
Chcel som vyskočiť z vlaku. Krídlo mechanických dverí sa mi zavrelo rovno pred nosom. Niekoľkokrát som ním trhol, ale nedalo sa otvoriť. Pri rozbiehaní vlaku sa nekompromisne uzamkne. Už som nevládal. Zranená noha mi vypovedala službu; ťahal som ju za sebou, strácal množstvo krvi. Zamieril som k prednej časti vlaku. Znova popri mŕtvych. Keď som vstupoval do tmavého vagóna, tresli dvere záchodu vzadu. Zúrivo ich rozrazil. A znova jeho dupot! Inštinktívne som sa rozbehol. Po pár metroch mi došlo, že som prebehol popri dverách od ďalšieho záchodu! Už sa nedalo vrátiť!
Keby som sa tam zavrel a počkal do Žiliny... Kurva!
Zrak mi padol na záchrannú brzdu.
Bez premýšľania som sa na ňu vrhol, chytil jej rúčku a potiahol.
Vagónmi trhlo, spadol som na zem. On spadol tiež, necelých desať metrov odo mňa.
Vlak zastal.
Skočil som k výstupným dverám a zatlačil na ne. Otvorili sa! Dnu sa vovalil sneh. Vybehol som von, zbehol po schodíkoch a pribuchol za sebou dvere. Práve dobiehal, ale šťastie som mal tentokrát ja. Po uzavretí nejdú chvíľu otvoriť. Triaslo ma od zimy; stál som po kolená v snehu, víril všade. Rozbehol som sa k lokomotíve. Jej predné dvere sa otvorili, z kabíny sa rozlialo teplé svetlo. Rušňovodič sa vykláňal a niečo kričal.
Vrhol som sa na neho.
„Zavrite! Kurva zavrite nás dnu!“
Bol to statný, asi päťdesiatročný chlap. Nechápavo na mňa pozeral. Videl moje rany, muselo mu byť jasné, že sa niečo stalo, ale nerozumel čo.
„Čo je vám, doboha?“ kričal na mňa.
„Zavrite! Kurva, zamknite nás dnu!“ vrieskal som na neho.
V kabíne sedel pomocník. S otvorenými ústami na nás pozeral.
„Len ma zamknite dnu! Prosím vás, len ma zamknite dnu! Ten chlap tam! Zabil ľudí!“ Tlačil som sa do kabíny. Rušňovodič videl, že som zranený a v ťažkom šoku, pustil ma.
„Počkaj tu s ním, idem sa pozrieť, čo sa deje,“ povedal pomocníkovi.
„Nie, nechoďte!“ zakričal som.
Ale už zmizol. Dvere nechal otvorené.
Priskočil som k nim a zabuchol.
Pomocník na mňa pozeral. Zdal sa mi vystrašený.
O necelú hodinu sa rušňovodič vrátil. Spolu s ním prišlo aj desať policajtov v kuklách. Kričali a mierili na mňa zbraňami. Pomocník ležal na zemi s celkom rozmlátenou hlavou. Samota ma zase dobehla.
Neskôr mi vysvetlili, že prehľadali vlak. Okrem ôsmich mŕtvych našli len jedného živého - vystrašeného a zraneného muža. Tvrdil, že som ho prenasledoval a pokúšal zabiť britvou. Nechápali, že som na chvíľu zvíťazil nad samotou a spoznal pocity iných, díval sa na svet ich očami.
Sliny aj stopy krvi na telách obetí sa vraj zhodovali s mojou DNA. Pýtali sa ma, či viem povedať, odkiaľ mám svoju žltú vetrovku. Povedal som im, že nie, že to povedať neviem. Jednoducho som ju mal. Od leta minulého roka.
Mal som pocit, že niečo so mnou nebolo v poriadku. Od Martinovej smrti so mnou niečo nebolo v poriadku.
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od utorka 22.9.2009 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.
Hlasovanie o víťaza bude spustené v nedeľu 27. septembra 2009 a ukončené vo štvrtok 15. októbra 2009. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultúra.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2009.
Zaujíma vás predchádzajúca poviedka? - Kliknite.
Autor: Jozef Karika / Finalista súťaže Cena Fantázie 2009
