Tomáš Straňák: Ničiteľ škodcov

Policajt Kunstar dupol na brzdový pedál tak silno, až sa mu zdalo, že tým prederavil spodok auta. Na šťastie oboch, prechádzajúci otočil hlavu smerom k rýchlo sa približujúcemu rachotiacemu monštru. Práve včas, aby si Kunstar všimol jeho oči, ktoré svetlomety auta premenili na dve bodky, ako červené svätojánske mušky uprostred noci. Auto so škripotom zastavilo sotva dva metre od nešťastníka stojaceho uprostred cesty.

„Sprostý jeleň!“ Kunstar tresol päsťou do volantu. To snáď nie je pravda! Denne tadiaľto prejde desaťtisíc áut, z toho aspoň tisícku šoférujú frajeri, ktorí majú pocit, že ich druhé krstné meno je Rubens alebo Michael, a tento vytrasený paroháč vlezie do cesty akurát policajtovi, ktorý sa ponáhľa! Je to možné?

Červené svätojánske mušky sa na bielu Fabiu ešte chvíľu upierali, akoby majiteľ v duchu povinne ďakoval všetkým Jelením Svätým za to, že aj dnes si k svojej milej ľahne s dvomi pármi nôh a jednou zdravou kožou. Po tichom odrecitovaní modlitby sa pobral k okraju cesty a zmizol v tme.

Kunstar zatiahol ručnú brzdu, podoprel si spotené čelo ľavou rukou a snažil sa zhlboka dýchať. Potreboval si vypiť, viac ako kedykoľvek predtým. Pri jeho povolaní sa rýchle reakcie považovali za samozrejmosť, lenže práve v tom momente bola jeho myseľ príliš zaneprázdnená inými vecami. Iba pred pätnástimi minútami mu volal kolega Uris a znel veľmi rozrušene. Vraj majú prácu. A tentokrát to bude z trochu iného súdka. Nehody na horskom prechode Šturec medzi Banskou Bystricou a Turčianskymi Teplicami boli na dennom poriadku rovnako, ako pre - aspoň väčšinu - ľudí sprchovanie či obed. Ale vražda, a ešte k tomu v aute, to bolo niečo, čo každého policajta na svojom povolaní desí a zároveň vzrušuje. Preto si Kunstar dovolil po ceste z bystrickej stanice na miesto činu to, čo sa v prípade vodiča motorového vozidla považuje za drzosť voči iným a šialenstvo voči sebe - rozmýšľať a nedávať pozor.

Dobre, kľud, pomyslel si, mal som šťastie, on ešte väčšie, takto to malo byť. Kunstar patril k tým, ktorých Vyššia Prozreteľnosť nemusí trestať, aby si niečo zapamätali. Stačí im pohroziť prstom, ako teraz. Sústrediť sa a dávať pozor. Netušiac, aké strašné pohrozenie prstom ho ešte len čaká, nadýchol sa, zaradil jednotku, odistil ručnú brzdu a vyrazil po vozovke, ktorá sa ako sivá anakonda ovíjala okolo kopca.

***

Igor Uris vykročil k bielej Fabii hneď ako ju uvidel prichádzať. Chvíľu vyčkal, kým Kunstar vystúpi a podal mu ruku.

„Počúvaj ma, ty si to musel hnať, že mi je tej belošky až ľúto.“ A ukázal na Škodu, ktorej motor si momentálne dopriaval zaslúžený nádych po tých dvadsaťminútových dostihoch, aj keď s jednou krátkou nevynútenou prestávkou.

„Si v poriadku? Ruku máš studenú a mokrú, jak tá... jak to volajú... vlhká ryba!“

„Pohoda,“ zaklamal Kunstar, „som dnes trochu nesvoj. A videl som po ceste jeleňa.“

Urisovi sa rozžiarili oči. „Jeleňa! To je áftrpusy! Vieš o tom, že v Turci minulý týždeň jedného zrazili? Bolo to, myslím, pri Beniciach alebo tak. Cháááápeš... čo už len to môže byť za magora, čo zrazí jeleňa!“

„Hej, ten musí byť riadny.“ Kunstar sa zo všetkých síl snažil tváriť nedotknuto a veľmi dobre vedel prečo. Igor Uris bol čosi ako živý, meter sedemdesiatosem vysoký, hnedovlasý amplión. Ba viac, on bol niečo ako Prvá Trieda na pošte; ak ste chceli, aby o niečom vedelo celé Horehronie ešte v daný deň, stačilo to povedať Igorovi Urisovi, policajné oddelenie, klapka 7145. Považujte za doručené. Napriek tomu bol však obľúbený. Jediné, čo každému vadilo, bol jeho zlozvyk nasilu používať čo najviac nadávok doslovne preložených zo slovenčiny do angličtiny. A to „áftrpusy“ Kunstara rozčuľovalo asi najviac, lenže vrchol priechodu Šturec o štvrť na tri ráno a iba pár metrov od auta s nebožtíkom nebol práve tým najideálnejším miestom na dohadovanie sa.

Kunstar uprel pohľad na zlatý Passat, pokojne stojaci na ceste, obkolesený chlapíkmi v uniformách, ktorí si ho obzerali zo všetkých strán a robili si poznámky ako snaživí študenti na praxi. „No dobre, čo sa tu stalo?“

„Ono, povedal som ti, že sa pravdepodobne jedná o vraždu, lebo som si to najprv myslel. Ale po rozhovore tuto s doktorom, no...netuším.“ Uris privolal asi štyridsaťpäťročného muža v červenej lekárskej uniforme. Kunstarovi niekoho veľmi silno pripomínal, ale teraz si nebol istý koho. Najprv ho napadol Stanislav Tříska v Obecnej škole, ale ten nemal šedivé vlasy.

Zdravotník, ktorý sa predstavil ako Peter Laskomer, bol, na Kunstarovo potešenie, z iného cesta ako tlčhuba Uris. Prešiel rovno k veci, žiadne omáčky ani silená kurtoázia. „Ten chlap sa zadusil.“

Kunstar okamžite zareagoval: „Zadusil sa, alebo ho niekto zadusil?“

„Škrtenie je vylúčené, nenašiel som na jeho krku žiadne pomliaždeniny ani nič, čo by tomu nasvedčovalo. Vlastne som zatiaľ na jeho tele neobjavil žiadne známky toho, že by sa ho niekto čo i len dotkol.“

„Takže s ním nebol v aute nikto, kto by mu pomohol zbaviť sa pozemských ťažkostí.“

„To si nemyslím. Keď sme auto našli, všetky dvere boli zamknuté, aj kufor. Takže, buď tam nikto nebol alebo tam bol a následne sa pozemských ťažkostí zbavil aj on, a to tak precízne, že tu po ňom neostalo vôbec nič.“

Kunstar sa rozhodol ignorovať ďalšiu z nekonečného radu „trefných“ poznámok Igora Urisa. Cítil, že plamienok vzrušenia z črtajúcej sa obmeny všedných „iba nehodových“ pracovných dní, sa nepríjemne zachvel a zoslabol. „No tak potom o čo ide? V aute nikto nebol, takže chlapíkovi proste zlyhali pľúca, alebo ja neviem čo. Buďme radi, že ešte stihol auto zastaviť, a že akurát nešiel nikto v protismere, do koho by to mohol napáliť.“

Doktor Laskomer sa ospravedlnil a vrátil sa k práci. Fotografovanie a obhliadka sa skončili, telo bolo potrebné pripraviť na prevoz k súdnemu lekárovi. Ako sa však ukázalo, Uris ešte z rukáva nevytiahol všetky informácie, tvoriace bariéru chrániacu Kunstarov plamienok vzrušenia pred zhasnutím.

„Je tu ešte pár vecí, ktoré mi nejdú do hlavy.“

„A síce?“

„Vidíš, ako flekoval?“ Uris ukázal na dvojicu čiernych stôp na ceste, strácajúcich sa v tme. Ako zlovestné koľajnice položené pre pekelný expres. „Podľa dĺžky týchto brzdných stôp sme vypočítali, že musel ísť okolo dvesto, možno dvestodesať.“

„To si robíš srandu.“

„Keby som si robil srandu, smial by si sa, či nie? Ako, úplne vážne, nemohol sa začať dusiť počas jazdy, lebo takto by nezastal, neexistuje. Aj najväčší borci by sa potrebovali na takéto niečo sústrediť. Skončil by buď rozmliaždený na tamtej skale oproti alebo ako žrádlo pre medvede dole v údolí.“

„Dvesto, hej? Kam sa v noci mohol takto hnať?“

Uris sa usmial. „Videl si už niekedy chlapa, ktorý dostane od priateľky SMS-ku, že ho aj s kamarátkou čakajú vo vani, a že ak príde do pätnástich minút, do konca života na tú odmenu nezabudne? Aj keď, ehm, tento do konca života nezabudol asi iba na tú SMS-ku. Ale nie, takto to určite nebolo a hneď ti aj ukážem prečo.“

Dokráčali k telu, ktoré práve pripravovali na prevoz.

„Pozri sa mu na tvár.“

Kunstar zalapal po dychu. Oči vyľakaného jeleňa, ktorému ani nie pred pol hodinou takmer daroval jednosmerný lístok na cestu k svojim zosnulým predkom, pripomínali v porovnaní s týmto skôr šaolinského mnícha pod sedatívami. Tento muž, nech už sa mu stalo čokoľvek, mal výraz tváre, ako keby sa k nemu blížil sám Jason Voorhees a rovno s dvomi mačetami, nie jednou.

„Takže nemusel sa len niekam ponáhľať. Mohol aj pred niekým utekať.“

Uris prikývol. „Presne. A neutiekol.“

„No, ale aj tak, nikto sa k nemu nedostal, veď všetky dvere boli zamknuté a to auto je neporušené. A okrem toho, keď sa niečoho smrteľne naľakáš, človek by očakával, že dostaneš infarkt, alebo zošedivieš, alebo také niečo. Nie udusenie.“

„Pravda. Už ho odnášajú, idem sa pozrieť do auta, či tam niečo nenájdem, aspoň doklady.“

Kunstar sa zahľadel na tabuľku označujúcu začiatok Žilinského kraja, konkrétne okresu Turčianske Teplice. Nachádzali sa takmer úplne na vrchu horského priechodu Šturec, v zime nočnej mory všetkých kamionistov z južnejších krajín, ktorí vo svojej slovnej zásobe pojem reťaze vzťahovali ku všetkému možnému, len nie ku kolesám auta. Teraz v lete však bol z tohto miesta priam hypnotizujúci výhľad na zalesnené kopce všade naokolo. Cez deň, samozrejme. V noci sa široko ďaleko nikde nesvietilo, takže o pol tretej v ráno mohol človek obdivovať akurát špičku svojho nosa, teda ak si dovidel aspoň tam. Alebo, v špeciálnych prípadoch ako tento, obdivovať tri policajné autá, jednu žltú sanitku, zlatého Passata,a asi tucet osôb pobehujúcich sem a tam.

Z rozjímania ho vytrhol praskavý rachot štartujúceho motora sanitky, odvážajúcej uduseného a vyľakaného pacienta rovno pod skalpel patológa. Orátil sa a vykročil smerom k Urisovi, ktorý sa už vŕtal v aute. Uris sa narovnal a podal mu hnedé kožené puzdro na doklady. „Tento chlapec veril v dobro ľudí, to sa mi páči.“ A opäť sa dal do prehľadávania interiéru.

Kunstar si prečítal zlatý tlačený nápis na puzdre a pochopil. Len-len, že nevybuchol od smiechu. V PRÍPADE NÁLEZU ZASLAŤ NA ADRESU UVEDENÚ NA OBČIANSKOM PREUKAZE. A PROSÍM, AJ S OBSAHOM. PENIAZE SI NECHAJTE. ĎAKUJEM. Aj s obsahom, pomyslel si, kde ty žiješ, človeče? Alebo presnejšie - kde si to žil? Ako policajt s dvadsaťročnou praxou vedel o takýchto veciach svoje.

Mŕtvy sa volal Ľubomír Chromec a býval v Martine. Rok narodenia 1972. Príliš mladý, dokelu, ten mi ešte mohol pekných pár rokov daňami prispievať na plat, prebehlo mu hlavou. Občiansky preukaz, vodičský preukaz typu B, preukaz poistenca a malý techničák. To bolo všetko. Žiadne ďalšie preukazy, žiadne vizitky, žiadna platobná karta, nič.

„Igor, našiel si niečo? Vďaka čomu by sme zistili, kde robil? Alebo hocičo iné?“

„Nie, nemá nikde nič. Ale vyzerá to, ako by bol niekedy teraz v umyvárke... nie je tu ani smietka, ešte aj povysávané má. Ale borec mal široký záber - má tu CDčka H16, má tu Skid Row, Boba Marleyho, Petra Lipu, má tu dokonca Bacha. Buď počúval podľa nálady, alebo chcel byť vždy pripravený, vieš ako, každú prípadnú spolujazdkyňu rozpáli iný druh hudby, tak si zadovážil pre istotu všetko. A nemá so sebou ani mobil, dočerta! Takže si nemôžem ani overiť svoju teóriu srdečnej SMS-kovej pozvánky. Pozriem sa ešte do kufra.“

Uris otvoril kufor a Kunstar sa s ním šiel presvedčiť, či ich aspoň v jeho vnútri niečo nezaujme. Lekárnička, výstražný trojuholník, ešte aj vesta. Vzorný vodič, ak si odmyslíme tú rýchlosť dvesto. Oboch policajtov náhle upútala asi dvadsať centimetrov dlhá biela nádobka ležiaca medzi trojuholníkom a lekárničkou. Pripomínala sprej. Kunstar ju vzal do ruky, aby si ju prezrel. Žiadne logo, žiadne veľké písmená. Iba krátky text napísaný maličkými, čiernymi, bodkovanými literami, pripomínajúcimi písmo Verdana v textových editoroch, na spodnej časti nádobky - PestControl.

„Čo znamená Pest?“

Odborník na preklad hrubých výrazov Uris odvetil: „V tomto prípade by som to preložil ako škodca... od toho máme aj pesticídy. Je v tom niečo?“

Kunstar plechovkou potriasol. Bola prázdna. „Nič v nej nie je. Ty, ale, necítiš tu nejaký smrad?“

„Hej. A vieš čo je divné? Mám pocit, že toto som už kdesi cítil.“

Kunstarovi sa tomu nechcelo veriť. V ktorých čertoch-diabloch sa ešte mohlo šíriť takéto... niečo. Zdalo sa mu, že cíti zhnité jablká, trochu hnoja a mätu. Všetko dokopy.

Uris si privoňal priamo k plechovke. Vzápätí sa odstrčil so zvrašteným čelom. „Áno, ona tak páchne. Ale veď sme ju neotvorili. Ak takto smrdí na povrchu, nechcem si ani predstaviť, aké to môže byť vo vnútri... radšej to neotváraj, lebo tu vykape všetka zver v okolí kilometra.“

Kunstar si spomenul na svojho nového jelenieho známeho, ktorý sa mohol pohybovať niekde v blízkom okolí, a prikývol. Uris, pravdaže, zveličoval ako vždy, nebolo to také strašné, ale každopádne sa nejednalo o prípravok, po ktorom by sa za vami dámy obzerali. Prinajmenšom nie s úsmevom.

„Ale aj tak mám pocit, že som to už niekde cítil.“ Urisovi nedal zápach pokoj. „Snáď mi prepáčiš, že ti pri odchode nepodám ruku. Zajtra ráno ti ju podám dvakrát, čo ty na to? Teda, ak si ich umyješ hneď, ako prídeš domov.“

„Jasné. Zajtra poobede nám zavolajú, že čo našli pri pitve. Každú chvíľku by mal doraziť ťahač a odtiahnuť to auto k nám. Idem domov,“ povedal Kunstar a uškrnul sa. „Umyť si ruky.“

***

Ťahač dorazil na miesto o pol štvrtej. O hodinu neskôr, keď sa začalo rozvidnievať, už na ceste nebolo nikoho a ničoho, horský priechod Šturec zdanlivo prežil ďalšiu pokojnú noc. Z húštiny medzi stromami sa pomaly vynorila štvornohá silueta mladého jeleňa, ktorý akoby sa rozhodol, že bude kráčajúc ďakovať všetkým Jelením Svätým až do rána. Tentokrát ho na ceste nič neohrozilo. Zvedavo vetril vo vzduchu. Bola to tá vôňa, ktorá ho na vrchol kopca prilákala. Tam, kde Kunstar s Urisom pred necelými dvoma hodinami krútili nosmi, teraz stál jeleň a ďakoval už nielen za život, ale aj za túto vôňu. Ostal v opojení asi štvrť hodinu a napokon sa pobral naspäť do lesa. Jeho oči svietili hrozivou červenou. Aj bez svetlometov.

***

Budík na mobilnom telefóne sa zodpovedne dal do plnenia svojej povinnosti a spustil svoje rytmické pískanie. Kunstarova ruka po ňom chňapla rýchlosťou žabieho jazyka chytajúceho letiaci hmyz a vypla ho ešte pred prejdením na hlasnejší tón. Mobil ho nezobudil, prevaľoval sa v posteli už dvadsať minút. Pol siedmej. Kunstar bol ako robot naprogramovaný na skoré vstávanie, či už predchádzajúcu noc spal jednu alebo jedenásť hodín. Vyliezol z postele a pobral sa do kúpeľne, v ktorej si len pred krátkym časom asi pol hodinu drhol ruky v snahe zbaviť sa zápachu z plechovky. Najprv obyčajným mydlom s citrónovou vôňou, potom pridal aj sprchový gél a pre istotu aj šampón. Tri smrady, tri vône, matematika nepustí.

Pri vstupe do kuchyne si ešte pre istotu privoňal k rukám, aby sa naposledy ubezpečil o tom, že aj posledným zvyškom plechovkového zápachu bolo doručené oznámenie o vyhostení. Z chladničky vytiahol jahodový jogurtový nápoj a posadil sa k hranatému stolu s prestretým béžovým obrusom. Každodenný ranný rituál sa mohol začať.

Pre niekoho je každodenným ranným rituálom chvíľka meditácie, pre iného príjemný rozhovor s rodinou. Pre Kunstara to bol boj. Boj s tým, čo na miesto vázy s kvetmi pohodlne odpočívalo uprostred stola. V istom zmysle mu táto situácia pripomínala Chrisa Atkinsa v Návrate do modrej lagúny, ktorý každé ráno vyhrával preteky so žralokom. Kunstarovým nepriateľom nebol dravec, bola ním litrová fľaša Hennesy, neotvorená, ešte stále zapečatená kolkom. Každé ráno takto na seba hľadeli, jeden druhému do duše. Aj pištoľníci na Divokom západe na seba pri súboji najskôr hľadeli a potom vyhral ten, kto rýchlejšie zareagoval. Duel liečiaceho sa alkoholika s fľašou má však iné pravidlá - tiež pozerajú na seba, no víťazom je ten, kto sa vydrží dlhšie nepohnúť. Žiadne rýchle reakcie, nimi môže človek spôsobiť väčšie problémy skôr sebe ako súperovi.

Teraz v júli to bude rok, čo vyhádzal všetok alkohol z domu. Bažanty, Mrvovia a Stankovci, Finlandie, Fernety, domáce, to všetko bolo nemilosrdne zlikvidované. Nemal s tými fľašami ani plechovkami žiadne zľutovanie. Koniec koncov, prečo aj, veď ony ho s ním nemali nikdy a tobôž nie s Aňou a malým Markom. Jediná fľaša, ktorá prežila „noc dlhých nožov“, bola práve spomínaná litrovka Hennesy. Tak, ako futbalista potrebuje tréning, aby vládal utekať, aj liečiaci sa alkoholik potrebuje byť pokúšaný svojou Nemesis každý deň. Je tak pre neho oveľa jednoduchšie odolávať, ako keby po dvadsiatich týždňoch, počas ktorých žiadnu fľašu ani nevidel, bol náhle postavený pred skúšku. Litrovka mala teda pridelený trvalý pobyt v strede stola a úlohu každé ráno pripraviť svojmu niekdajšiemu otrokovi - teraz už pánovi - peklo. Jedinou odmenou za víťazstvo v tomto boji je odveta nasledujúci deň.

Kunstar si odpil z jogurtového nápoja a pri pohľade na bielu nádobku si spomenul na nález, ktorý nechal pre istotu v aute pred bytovkou. Myslel na to, ako by mu Aňa vynadala, keby také niečo ešte v „šťastnom období“ priniesol domov. Ako keby ju počul: „Tak s týmto humusom môžeš dnes spať vo vani! A keď už tam budeš, môžeš sa aj umyť, nezaškodí ti to!“ Bola to energická osoba, nikto ju nechcel nahnevať, ale presne takú ženu Kunstar pri sebe potreboval. Oveľa viac mu vyhovovalo, keď naňho z času na čas nakričala, ako keby iba sedela a slovka nepreriekla ako je deň dlhý. Zádumčivý bol už predsa on, na čo si k sebe priberať ešte niekoho rovnakého? Mal Aňu rád. Aj malého Marka. A veľmi, aj keď to nevedel dávať najavo tak, ako by si to väčšina žien predstavovala. Nikdy ho ani nenapadlo byť neverný, na to si až príliš vážil to, čo mal. A predsa bol v tejto zdanlivej idylke háčik.

Rodiny Bažantovcov, Hennesovcov, Fernetovcov a ďalších príbuzných dokázali Kunstara zbaviť nielen zádumčivosti, ale aj zábran. Čím hlbšie sa do ich rodinných kruhov vnáral, tým bolo preňho jednoduchšie dávať svojím blízkym najavo, ako veľmi sa o nich bojí. Keď Aňa prišla zo školskej stretávky o hodinu a pol neskôr ako povedala, povedal jej, aké má o ňu starosti. A svoje vyznanie spečatil asi desaťcentimetrovou modrinou na jej pravom líci. Od tej chvíle sa o ňu bál častejie. Stále viac. A všemožne sa jej snažil pomôcť. Rukami jej pomáhal zadržať dych, päsťami, dlaňami a sklenenými fľašami jej pomáhal farbiť pleť a chrániť ju tak pred slnkom.

Aňa trpela, ale nikomu o tom nepovedala. Hrniec jej trpezlivosti bol hlboký, nevykypel len tak. Keď sa však Kunstar začal veľmi obávať aj o svojho dvojročného syna, a jeho obavy ho dohnali až k tomu, že mu nechtiac zlomil ruku, Aňa zavolala svojmu bratovi. Prišiel takpovediac okamžite. Bol to chladnokrvný človek. Šikovne opitého Kunstara zneškodnil jedným presným zásahom do hlavy, vytiahol pištoľ a vopchal mu ju do úst. Kunstar sa odvtedy márne snažil zabudnúť na mastnú pachuť studenej hlavne prenikajúcej mu skoro až do hrdla. Napínalo ho z toho na zvracanie. Videl, ako sa kohútik naťahuje a zavrel oči. Potom prišlo cvaknutie a ... nič. „Ešte raz sa k nej priblížiš a ten zásobník nebude prázdny,“ povedal muž pokojne a odišiel aj so sestrou a synovcom, ktorý od plaču a bolesti už takmer zfialovel.

Odvtedy svoju rodinu nevidel. Aňa zrušila všetky svoje e-mailové kontá, aj číslo na mobil. Nikdy však nepodala trestné oznámenie. Vlastne vďaka tomu ešte nebol bez práce.

Fľaša Hennesy sa na stole týčila ako tmavý pomník, memento toho, čo bolo v jeho byte ešte pred rokom bolestnou realitou. A dnes každodenným bojom o zdravý rozum.

Dopil jogurtový nápoj a vediac, že aj toto ráno je víťazom on, vstal od stola. Bol čas ísť do práce. Myslel na plechovku. Myslel na nebohého Chromca. Myslel na Aňu a na to, ako mu už nikdy neuverí ani jediné slovo. Nech už to bude myslieť akokoľvek od srdca, jej jediná odpoveď bude znieť asi takto: „Vidíš to hovno na chodníku? Ešte aj ono je pre mňa cennejšie ako čokoľvek, čo povieš ty.“ Obliekol sa a zamkol byt.

***

Igor Uris splnil svoje predsavzatie zo včerajška a aj napriek Kunstarovmu protestovaniu mu podal ruku dvakrát. Nezaprel sa však. Už pri vstupe do budovy sa vrátnik Kunstara so žmurknutím spýtal, či by sa radšej nemohol do evidencie dochádzok zapísať vlastným perom. Vraj to jeho ešte dnes bude používať asi sto ľudí, a bol by nerád, keby si museli každú chvíľu chodiť umývať a navoniavať ruky.

Keď si taký chytrý, prečo robíš vrátnika, povedal si Kunstar sám pre seba. Už to videl, celé policajné oddelenie sa bude vďaka Igorovi Ukecanrisovi najbližšie dva týždne namiesto Chromcovho prípadu zaoberať ručnou hygienou. A to nehovoriac o upratovačkách, ktoré dostanú pokyn obzvlášť usilovne čistiť jeho kanceláriu.

Skôr ako stihol Urisovi povedať, kam a ako najlepšie si môže ten svoj neustále svrbiaci jazyk strčiť, bystrický živý amplión spustil: „Kámo, včera som došiel domov a hádaj čo? Akoby okamžite som si spomenul, kde som ten zápach už cítil.“

„Spomenul si si, keď si otvoril chladničku?“

„Nehehe. Vážne, na šiestom poschodí v našom baráku býva jedna stará ženská. Má malého kokeršpaniela, zlatého. Ver mi, je asi tak stokrát príjemnejší ako jeho majiteľka. No, ale o čo ide - raz som sa s ňou viezol výťahom a poviem ti, za tú necelú minútu som asi desaťkrát v duchu poďakoval tomu kreténovi Galovi, že mi prenajal byt len na treťom poschodí. Ísť s ňou až na šieste, dnes tu nemáš parťáka.“

Ani stovku ľudí pozerajúcich sa mi uškŕňajúc na ruky, pomyslel si Kunstar, no vzápätí tú myšlienku zahnal. Igor Uris nebol predsa zlý človek, určite nie tak veľmi, aby mu iní priali nešťastie.

„Každopádne, vliezol som s ňou a jej psom do výťahu, a vtom ako by sa na mňa zrútila stena smradu. Najprv som si myslel, že to si tam už pán Koker stihol uložiť trochu svojho hnedého domáceho produktu. A vieš, že by som nebol ďaleko od pravdy? Tetka mi povedala, že má pre pána Kokera nové krmivo, tutovku, síce „trošku“ aromatickejšie, ale veľmi výživné. Zmes jabĺk kvôli vitamínom, aridoxan kvôli syntetickým bielkovinám, ktorého vedľajším produktom je vraj vôňa „trošičku“ podobná hnoju, a nakoniec mäta pre dobré trávenie. Vtedy som si pomyslel, že už len to nám tu všetkým chýba, aby mu TOTO trávilo viackrát denne.“

Kunstarovi napadlo, že by možno mohol starej panej navrhnúť, aby prišla pána Kokera vyvenčiť neďaleko policajnej vrátnice, chytrý Vrátnik si teraz v lete isto necháva otvorené okno. Nech sa namiesto vdychovania tých výfukových plyno,v pre zmenu na chvíľku vráti k prírode. „Počkaj ale, ak je to taká tutovka, o chvíľku to budú chcieť všetci a ak to dostať v každom obchode so žrádlom pre zvieratá, o mesiac môže celá Bystrica aj so Zvolenom vyzerať, ako by proti nej isté lokality v Ružomberku boli skôr výrobňou parfémov a nie celulózkou.“

„Môže, ale zdá sa, že k tomu nedôjde.“

„Prečo?“

„Tetka je z tých, čo sa potrebujú naparovať. Neviem, či mi to naozaj chcela povedať, alebo u nej jednoducho v tej chvíli zvíťazil červíček pýchy obývajúci jej lebečnú dutinu, ale začala mi vykladať, ako to žrádlo bola kúpiť u jednej veterinárky v Martine, čo vlastní okrem iného aj malý obchodík s potravou pre psov na železničnej stanici. Vraj toto žrádlo nikto v Bystrici ešte nemá a ani mať nebude.“

„Zaplaťpánboh.“

„Asi tak. Všimni si ale, hovorila, že ten obchod je v Martine. Aj Chromec bol z Martina a tá plechovka páchla po niečom, čo momentálne zoženieš len tam. Mali by sme sa tam ísť pozrieť, nie?“

„Jasné, o jednej vyrážame. Okolo obeda by ešte mali zavolať zo súdneho, či náhodou nenašli niečo, čo by ich na Chromcovi fascinovalo.“

V tej chvíli vošla do miestnosti jedna z administrátoriek, nízka päťdesiatnička s nakrátko ostrihanými, do tmavočervena zafarbenými vlasmi. Vraj sa veliteľ chce rozprávať s Kunstarom.

„Ozaj, ak ti náhodou nebude chcieť podať ruku, nie je to kvôli žiadnej antipatii, stále si myslí, že si dobrý policajt, ver mi.“

Kunstar šmaril do vyškereného Urisa skrčenú guču papiera a bez slova opustil kanceláriu.

***

Na súdnom lekárstve boli presní, volali ani nie desať sekúnd po dvanástej. Doktor Klátik bol, podobne ako Laskomer, pragmatik na slovo vzatý a po úvodnom pozdrave prešiel rovno k veci. Na mŕtvom sa nenašli žiadne stopy po násilnom zabití. Jeho mozog jednoducho prestal pracovať kvôli nedostatku kyslíka. Pôvodná domnienka o tom, že mu zlyhali pľúca, sa ukázala ako mylná, pretože ani v ich prípade nebola nájdená žiadna anomália. V hrtane nebol nájdený nijaký predmet, ktorý by mohol zadusenie spôsobiť. Všetky dýchacie cesty v normálnom stave.

„Viete, pripadá mi to, ako keby proste zrazu všetok vzduch v tom aute zmizol a osoba ostala ako keby vo vákuu,“ povedal doktor.

Kunstar nahlas uvažoval: „Aj ak by sme pripustili takéto sci-fi scenáre, som zvedavý, prečo potom nevystúpil, aby sa nadýchol.“

„Možno kvôli tomu, čoho sa tak zľakol. Predpokladám, že ste videli jeho pohľad.“

Kunstar preglgol. Videl, a veľmi dobre. Ak bol Chromec hriešnikom a po smrti sa preniesol pred Bránu Pekelnú, snáď aj sám Belzebub musel chvíľu zvažovať, či niekoho s takým výrazom pustí dovnútra. Koniec koncov, to, čo ho tak vydesilo, ho mohlo prenasledovať.

„Vedúci, naozaj by som vám rád pomohol, ale nemám vám už čo povedať. Okrem sci-fi scenárov mi absolútne nič nenapadá.“

Ďakujúc, Kunstar sa rozlúčil a položil slúchadlo. Prípad Martinčana Ľubomíra Chromca mu začínal prinášať bolesť hlavy. Mali tu človeka, z ktorého auta si niekto urobil vyše tonovú kovovú nádobu na skladovanie potravín vo vákuu. A na začiatok tomu niekomu očividne postačilo uskladniť vodiča. Bolo to desivé. V istých zmysloch dokonca viac desivé ako Smetiarovo vyčíňanie. Tam mohol človek aspoň povedať, že má do činenia s totálnym psychopatom.

Smetiar bol v strednej Európe akousi medzinárodnou celebritou. Hrôzu budiacou. Svoju prezývku dostal podľa miesta, kam zakaždým ukladal svoje obete na dočasný - a v prípade, že ešte polícia nejaké nenašla, tak aj večný - odpočinok. Do kontajnerov na smetie. Žiadnych štátnych príslušníkov nediskriminoval, zabíjal v Revúcej, v Karlových Varoch, v poľskej Pilawe aj v maďarskom Szegede. Policajní príslušníci všetkých dotknutých štátov sa zhodli na tom, že sa pravdepodobne jedná o tú istú osobu, pretože až na pár kozmetických odchýlok boli všetky znaky úplne rovnaké. Obete boli skrútené do rovnakej polohy a hodené do kontajnera. Posledným zabitým bol vášnivý milovník olív zo Szegedu, majiteľ firmy dovážajúcej tieto plody z Grécka a Talianska. Našli ho v kontajneri neďaleko mestskej knižnice. Smetiar mu vypichol oči a do prázdnych jamiek nasadil olivy. Zelenú do pravej, červenú do ľavej. Hrôzostrašné správy obleteli celý svet. Niektorí si mysleli, že teroristov z východu už nudia explózie a tak vymýšľajú nové spôsoby desenia západu, iní sa domnievali, že to komunisti dávajú kapitalistom najavo, čo si o ich vykorisťovaní myslia. Vyšetrovatelia zo všetkých členských štátov Únie sa všemožne snažili prísť na to, či je Smetiar iba jedna vyšinutá osoba alebo akási medzinárodná organizácia. Pátranie však doteraz neprinieslo žiadne hmatateľné výsledky.

Aj keď bol Smetiar prinajmenšom znepokojujúcim fenoménom, aspoň bolo možné pri vraždách v jeho réžii stanoviť okolnosti a príčinu úmrtia bez uchyľovania sa k vedecej fantastike. Prípad zosnulého pána Chromca však taký nebol a Kunstar si začínal uvedomovať, že s jeho zásobou racionálnych vystvetlení to je podobne ako so soľou v istej rozprávke. Čo bolo najhoršie, čoraz viac sa mu žiadalo konzultovať daný problém s rodinou Henessovcov. Pri spomienke na mastnú chuť ocele v ústach však tento nápad urýchlene potlačil.

Kunstar vzal do ruky mobil, vytočil Urisa a povedal mu, že ak nemá nič veľmi súrne, môžu vyraziť aj okamžite.

***

Mestská železničná stanica v Martine reprezentovala vzhľadom, aj očividnou úrovňou údržby dokonalý príklad niečoho druhotriedneho, čo je zatienené blízkym, oveľa významnejším železničným uzlom vo Vrútkach. Sivá budova s padajúcou omietkou, niekoľko koľají a lavičiek, šumiaci amplión s očividne značne ospalým hovorcom, pár bezdomovcov, štítok štátnej nivelizácie, ktorého poškodenie sa vraj trestá... a na bočnej strane budovy vchod do nenápadného obchodíka Pets Rex. Kunstara by vôbec neprekvapilo, keby si tvorcovia kontroverzného filmu Hostel vybrali pre pár záberov práve túto stavbu.

Zaparkoval služobnú Fabiu pred stanicou vedľa červeného Peugeotu, jedného z tých nových modelov, vyrobeného v Trnave. Práve z neho vystupovala trojčlenná rodinka, rodičia a približne šesťročné dieťa so šiltovkou Bionicle, sústredene hrajúce akúsi pískajúcu videohru. Kto sa hrá, ten neotravuje, pomyslel si Kunstar, ale aj tak bol toho názoru, že dnešná mládež by mala tráviť viac času na vzduchu ako pred obrazovkami akéhokoľvek druhu.

Pozrel na Urisa, ktorý práve zabuchol dvere na strane prísediaceho, a pohľadom očividne vyzliekal čiernovlasú matku malého videohráča. Rodičia dokráčali k zeleným dreveným vchodovým dverám stanice, otec ich otvoril a pridržal, aby jeho manželka a o okolie sa nezaujímajúci synátor vošli a vzápätí zmizol v budove za nimi.

„Tamto bude ono,“ Kunstar ukázal na oranžovú tabuľu na rohu budovy s fotkou kokeršpaniela v strede. Navliekol si starú plátenú rukavicu a vybral z kufra plechovku PestControl.

Prešli cez otvorené dvere a ocitli sa v približne šesť krát štyri metre veľkej miestnosti, zapratanej vrecami krmív pre psov rôznych značiek. Všetky, ktoré bežne vidieť v reklamách, tu boli, a k tomu aj plno takých, o ktorých Kunstar s Urisom v živote nepočuli. Od typického obchodu s krmivom pre zvieratá sa však táto kutica líšila dvomi podstatnými vecami. Za prvé, bolo tu vidieť jedine krmivo pre psov. Nič pre mačky, andulky, hady ani rybky. Za druhé, po stenách boli namiesto všemožných plagátov o starostlivosti o psy vyvesené najrôznejšie obrázky s logom Greenpeace a pár ocenení. Jedno z nich, veľký biely diplom s obrázkom kvitnúcej jablone, obsahoval zlatými písmenami napísaný text: PRVÁ CENA PRE SPOLOČNOSŤ PestoCont ZA INOVÁCIE V PRÍSTUPE K OCHRANE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA. Kunstara neprekvapilo, že spoločnosť s takým názvom nepozná. Nikdy sa nejako prevratne o ochranu životného prostredia nezaujímal.

Cez dvere vedúce do miestnosti za pultom vstúpila mladá žena s krátkymi blond vlasmi a na prvý pohľad peknou, usmievavou tvárou. Kunstar by sa stavil o čokoľvek, že toto bola veterinárka o ktorej stará pani vo výťahu rozprávala dych zadržiavajúcemu Urisovi. Veterinárov spoznáte podľa akejsi aury príjemnosti, ktorú okolo seba vyžarujú. Všetci do jedného majú svoju prácu radi, ináč by ju určite nerobili. Sú to ľudia, ktorí skrátka našli pokoj v duši a venujú sa tomu, čo ich nadovšetko napĺňa. V dnešnom svete je takých už málo.

„Dobrý deň, môžem vám pomôcť?“ Priateľský, ale silný, hlas sa rozliehal po všetkých štyroch rohoch obchodu, akoby hladiac každé jedno vrecúško s krmivom, každý jeden plagát aj oboch zákazníkov, z ktorých sa ani jeden v prvom monetne nezmohol na odpoveď.

Po chvíli sa Kunstar ozval: „Zdravím vás, moje meno je Kunstar a toto je Igor Uris, sme z krajského policajného riaditeľstva v Banskej Bystrici.“

V jasných modrých očiach sa odrazili iskričky radosti. „Môj obchod musí byť veľmi populárny, keď ma už navštevujú psíčkari aj z iných krajov.“

„Pravdupovediac, ani jeden z nás nemá psa a nie sme tu kvôli potrave. Chceli by sme sa vás opýtať, či ste náhodou nepočuli o prípravku PestControl.“ Kunstar ukázal majiteľke obchodu bielu plechovku. Pri pohľade na ňu isrkričky radosti z modrých očí zmizli, no úsmev sa nevytratil.

„Pravdaže počula. Je to ten najgeniálnejší objav od čias kolesa. Viete, popri veterine sa veľmi aktívne zaoberám ochranou životného prostredia, konkrétne ovzdušia. Keď môžem, pomáham aj niektorým zahraničným spoločnostiam pri výskumoch.“

Uris, ktorý si doteraz prezeral jednotlivé plagáty na stenách, sa spýtal: „PestControl je od tejto firmy?“ Ukázal na diplom s prvou cenou pre PestoCont.

„Áno, to sú oni. Sídlia vo švédskej Uppsale, ale majú silnú kapitálovú účasť aj z Nemecka a Fínska. Pre nich som v poslednom čase pracovala.“

„A na čom konkrétne, ak to smieme vedieť?“

„Na možnostiach znižovania emisií vypúšťaných automobilmi do ovzdušia. PestControl je vlastne výsledok našej štvorročnej spolupráce. Ale ja by som sa teraz niečo rada opýtala vás. Tento prípravok je zatiaľ len v poslednej fáze skúšania, nie je voľne dostupný. Odkiaľ ho máte?“

Kunstar si odkašľal. „Našli sme ho včera nadránom v aute istého pána Ľubomíra Chromca. Našli sme tam aj jeho, ale, bohužiaľ, on už sa z čistého ovzdušia tešiť nemohol. Zadusil sa.“

Úsmev sa teraz vytratil celkom, ale Kunstar si všimol, že udivenie v očiach mladej veterinárky vyzeralo skôr umelo vyvolané ako spontánne. „Tak to ma mrzí. Bol to fajn chlapík, vždy ma vedel rozosmiať. On mal taký dar, viete, z jeho úst vyznelo smiešne ešte aj to, čo smiešne nebolo. A dokázal sa vždy zasmiať aj svojmu vlastnému nešťastiu. Škoda ho.“

„Takže ste ho poznali.“

„Osobnejšie nie, len sme sa tu párkrát porozprávali, keď prišiel po krmivo.“

Opäť sa ozval Uris. „Keď už sme sa dostali ku krmivu, prečo tu máte krmivá výhradne pre psov? Nepripravujete sa tak o potenciálnych zákazníkov?“

Na veterinárkinej tvári sa opäť udomácnil srdečný úsmev. „Kdeže, mám rovnaký obchod aj na Vrútkach, tam je potrava pre mačky. Zákazníci sem často chodievajú aj so svojimi miláčikmi a vieme ako sa psy a mačky väčšinou majú rady. Zo všetkého najviac milujem kľud, nepotrebujem mať v obchode zbytočné incidenty.“

Uris zahmkal na znak súhlasu a pokračoval v prezeraní plagátov.

Kunstar sa opýtal: „A čo vlastne tá plechovka robila u pána Chromca?“

„Ako som už spomínala, prípravok je v poslednej fáze testovania. Ešte o ňom nikto nevie, ale zopár svojim zákazníkom som sa rozhodla ho ponúknuť, aby ho vykúšali. Musíme ho predsa vyskúšať v praxi. Výsledok je ohromný.“

„A v čom je taký ohromný?“

„Aby ste tomu rozumeli, PestControl bol vyvinutý ako prímes do benzínu. Jednoducho ho nalejete do nádrže spolu s palivom. Vďaka nemu sa množstvo škodlivín, ktoré sa z auta dostanú do ovzdušia, zníži až o 98%.“

Uris sa zrazu otočil k majiteľke obchodu. „No momentíček, veď nemôžete len tak kadečo liať do auta. Neviete, čo to s spraví s motorom, s jazdnými vlastnosťami, môže to byť nebezpečné.“

„Pán Uris, prípravok je v laboratórnych podmienkach testovaný už tretí rok, na všetko sme mysleli, uisťujem vás. Nič nehrozí. Môžete sa presvedčiť sám. Teraz mi napadlo, že tu mám ešte jeden, posledný kus. Ďalšie prídu zo Švédska o týždeň. Ak chcete, vezmite si ho a uvidíte, že je úplne bezpečný.“

„Kunstar, vezmi ho, prosím ťa, ty máš rukavicu.“

Miestnosťou sa rozľahol veterinárkin srdečný smiech. „Nebojte sa, nesmrdí. Plechovka, ktorú som dala úbohému pánovi Chromcovi, bola mesiac odložená medzi vrecami s novým druhom krmiva pre psov. Jeho účinky sú užasné, lieči choroby, o ktorých by ešte pred rokom aj ten najlepší zverolekár povedal, že sú beznádejné. Nič ale nie je zadarmo, v tomto prípade je cenou trochu, ehm, neštandardná vôňa.“

Zlato moje, keď tomuto hovoríš vôňa, nechcem si ani predstaviť, ako definuješ smrad, povedal si v duchu Kunstar. Z Urisovho výrazu usúdil, že ich myšlienky sú v tomto okamihu na rovnakej vlnovej dĺžke.

„Naozaj by ste nám o pánovi Chromcovi nemohli povedať ešte niečo, čo by nám mohlo nejako pomôcť? Kde pracoval, čomu sa venoval... hocičo.“

„Je mi to ľúto, ale o osobnom živote sme sa nikdy nebavili. Stále rozprával len o politike a historických knihách. Veľká škoda, že ma neučil dejepis, normálne by ma ten predmet bavil. Počuli ste napríklad niekedy o Štefanovi Verboczym?“

Kunstar si s Urisom vymenili pohľady a pokrútili hlavami.

„Vidíte, ja predtým tiež nie. Ale on mi porozprával takú príhodu, že na toho muža nezabudnem, čo budem živá. Ešte dva dni ma bolel bránicový sval od smiechu. O ničom inom sme sa však nerozprávali. Mala som pocit, že sa so mnou pokúšal flirtovať, ale to by mu aj tak nevyšlo. Muži ma nezaujímajú.“

Kunstarovi napadlo, že tento deň je opäť z tých, kedy by vám každý veľmi rád pomohol, no nemôže. Úžasné. Pripadal si ako na strednej škole. Tam bol tiež každý každému ochotný si aj nohy dolámať, aby mu pomohol hocikedy - len akurát nie vtedy, keď ho o to požiadal.

„Ak sa nenahneváte, budem musieť ísť do ordinácie, mám objednaného pacienta. Čierna labradorka, má na brušku nádor ako broskyňa. Rakovina nikoho nediskriminuje. Ale veľmi by ma potešilo, kebyže PestControl vyskúšate a poviete mi svoje dojmy, naozaj.“

Uris vzal bielu nesmrdiacu plechovku do ruky. „No neviem. Možno.“

Kunstar nechal zverolekárke číslo služobného mobilu. Pre prípad, že by ju hocičo napadlo. Prijala ho a s úmevom od ucha k uchu sa s oboma rozlúčila.

***

„Neopováž sa to naliať do tej nádrže!“ Kunstar ukázal prstom na bielu Fabiu, pokojne stojacu na parkovisku pred Hostelovou budovou martinskej železničnej stanice.

„Jasné, že nie, nie som na hlavu padnutý. Otec má v garáži na záhrade starého Favorita. Vraj si ho môžem hocikedy požičať. On na ňom nejazdí už druhý rok, ale estékáčku a poistenie pre každý prípad udržuje v poriadku, aptudejt. Tá kraksňa sa drží pohromade už len silou vôle, ale na toto bude ako stvorená. A okrem toho, staré autá predsa púšťajú von oveľa viac bordelu ako tie nové.“

„Naozaj to chceš vyskúšať? Podľa mňa je to blbina.“ Kunstar nasadol a naštartoval motor, ktorý ihneď poslušne naskočil. Uris sa posadil vedľa neho a odložil novú plechovku s PestControlom na zadné sedadlo. Skutočne nesmrdela, nebolo ju treba schovávať do kufra.

Vyšli od železničnej stanice, prešli popri PRIORe a zahli na dlhočiznú ulicu Jesenského, vedúcu až von z Martina smerom na juh. Digitálne hodinky na prístrojovej doske ukazovali 15:43 a vonku slnko stále pripekalo, ako sa na júlový deň patrí. Uris tuho premýšľal, bol nezvykle tichý, až mal Kunstar pochybnosti o tom, čo ho viac znervózňuje, či tie večné Urisomariny alebo takéto podivné ticho. Prvýkrát sa Uris ozval ,až keď prešli cez Košťany nad Turcom smerom na Turčianske Teplice.

„Fakt neviem, čo sa stalo tomu Chromcovi, ale s týmto to nebude mať nič spoločné. Ak to naleješ do nádrže a teda zmiešaš s benzínom, nech už z toho vznikne čokoľvek, vyparí sa to cez výfuk, k tebe sa to nemá ako dostať. To je po prvé. Po druhé, ani netušíme, či to vôbec Chromec do Passata nalial. Našli sme síce prázdnu plechovku, ale mohol to kľudne vykydnúť niekde po ceste a potom to doniesť tuto slečne a nakecať jej, aké to je super, nech má radosť. Po tretie, Chromec sa síce zadusil, ale videl si to sám, z niečoho bol fakt dokandený. To niečo muselo byť mimo auta a teda nemalo nič spoločné ani s plechovkou ani s jej obsahom.“

Kunstar prikyvoval. Urisove argumenty mali hlavu a pätu a nikdy o nich nepochyboval. Napriek všetkým svojim neduhom mu Igor Uris často pripomínal mentata Pitera de Vries zo série Duna od Franka Herberta. Mentati boli neprekonateľní v logickom uvažovaní. Kunstar bol rád, že môže s niekým tak bystrým pracovať a preto takmer vždy prijímal Urisove časté podpichovanie bez pripomienok.

„Máš pravdu, Igor, ale vysvetli mi jednu vec. Z toho, čo si tu doteraz vykladal, môžeme usúdiť, že ani holka a ani tá plechovka s Chromcovou smrťou nesúvisia. Načo potom chceš skúšať ten príravok, keď nám v ničom nepomôže?“

„S Chromcovým prípadom určite nie, ale nepáči sa mi, ako sa slečna Ochranárka zahráva so zdravím našich ľudí. Fakt nevieme, čo môže také niečo urobiť s autom, predstav si, že kvôli tomu zrazu odídu brzdy alebo ja neviem čo... Nalejeme to tam, pôjdeme pekne pomaličky a pri prvom náznaku divného správania sa auta, pôjdeme okamžite slečne Usmievavej obúchať tú plechovku o hlavu. Aj so žalobou za všeobecné ohrozenie.“

Kunstar sa zatváril znepokojene. „Slečne Usmievavej. Musím ti niečo povedať, ten jej úsmev ma desil. Pripadal mi taký... kedysi som čítal knižku Vzdor od Stephena Kinga. Bol tam jeden vychcanec, volal sa Harold Lauder, a on bol posadnutý pomstou, no chcel sa tváriť ako to najsrdečnejšie, čo chodí pod slnkom. Preto každý večer pol hodinu cvičil pred zrkadlom úsmevy. Strojené úsmevy. Nemôžem si pomôcť, ale táto veterinárka mi príde podobná, to jej vycieranie sa mi vôbec nezdá úprimné.“

„K tomu sa vyjadriť asi nebudem môcť, veď vieš, že mňa ženské zaujímajú len od hlavy dole,“ povedal Uris a vytiahol z pravého vrecka modrých riflí balíček dražé. Ponúkol aj Kunstara, ktorý si po chvíľke váhania vzal. „Pozri, s tým, čo máme na práci to naozaj má spoločné asi toľko, ako šéfov pes s dnešným okotením orangutanej samice na Borneu, ale faktom je, že sa nevieme nikam pohnúť a voľný večer nám aspoň pomôže prísť na nejaké nové nápady. Ja neviem, povedal ti Chromec, nech si s tým jeho prípadom švihneš?“

Kunstar sa usmial. „Nie. Alebo som to prinajmešnom nezachytil.“

„No vidíš to. Normálne, dojdi ku mne o ôsmej, vyrazíme smerom na Martin a keby niečo, dôjdeme rovno k slečne doktorke a povieme jej pár teplých slov.“

Kunstarova zvedavosť po chvíľkovom zápase premohla jeho zlé tušenie. „Oukej.“

***

Svetlohnedý favorit bol v porovnaní so služobnou Fabiou ako deväťročný pes pri trojmesačnom šteňati. Nebolo sa čo čudovať, veď slúžil už v dobe, keď bola Reklama na ticho ešte chrumkavo čerstvým hitom. Na rozdiel od poslušného motora Kunstarovho služobného auta, ten Favoritov potreboval štyri cvičné pokusy, kým sa rozhodol, že už to môže skúsiť aj naostro. Trpezlivosť sa vyplatila. Kunstar, oblečený v športových kraťasoch a zelenom tričku North Star si tentoraz pre zmenu sadol na sedadlo vedľa vodiča. Nech sa s touto starinou pekne trápi Uris, keď už vymyslel tento výlet.

Vyrazili z Banskej Bystrice smerom na sever. Uris si auto najprv potreboval trochu oťukať, predsa len, staršie prevodovky nereagovali tak pružne ako tie moderné. Dorazili k motorestovej reštaurácii neďaleko zastávky Uľanka a vystúpili, pripravení naliať zázrak z bielej plechovky do útrob auta.

„Ešte si to môžeš rozmyslieť.“

Uris vrhol na Kunstara pohľad, akým násťroční zvyčajne častujú svojich rodičov, keď sa títo snažia byť veľmi múdri. „To mi hovoria všetci a vždy. A vieš, čo som zistil? Tým rozmýšľaním zabiješ dosť veľkú časť života.“ A nalial obsah plechovky do otvoru benzínovej nádrže, ktorý ho všetok lačne pohltil.

Kunstar sa poobzeral dookola. Slnko ešte nezapadlo, no nachádzali sa v údolí medzi dvoma kopcami, takže na nejaké ohrievajúce lúče nemal nárok. Zhlboka sa nadýchol. Napriek tomu, že začínalo byť chladno - bolo už pol deviatej -, cítil sa úplne skvelo. Zbožňoval vôňu letného vzduchu. Aj ráno, aj večer. Nevedel povedať prečo, ale ani sa tým netrápil. Už dávno sa prestal snažiť popisovať dôvody svojich dobrých či zlých pocitov. Zakaždým to chceli v škole, popíšte, charakterizujte, definujte...ale žiadne pocíťte, vnímajte, tešte sa. Mal rád tento vzduch. Mal rád svoj domov, tie lesy všade naokolo. Jediné, čo ho mrzelo, bolo, že Aňa tu s ním nie je. Dúfal však, že aspoň raz sa ešte niekam spolu vyberú. Z celého srdca si to želal.

Nasadol naspäť vedľa Urisa. „To som zvedavý, na koľký pokus naštartujeme tentoraz.“

Na počudovanie oboch, motor naskočil úplne bez problémov, ako keby malo auto najazdených sto namiesto stotisíc kilometrov. Motor pokojne priadol. Obaja sa na seba pozreli neveriackymi pohľadmi.

Prvý sa ozval Uris. „To sa mi asi zdá. V porovnaní s týmto môžeme tie tektutinky od Shellu hodiť do jedného vreca s rastlinným olejom. No to som fakt zvedavý. Poďme.“

Staré auto s mladým duchom a dvoma pasažiermi, neveriacky krútiacimi hlavami, vyšlo z parkoviska a zamierilo smerom k odbočke na horský prechod Šturec.

***

Kunstar sa pohodlne oprel do kresla a vychutnával si jazdu. Ručička na tachometri ukazovala deväťdesiat. Ako strážca zákona chcel ísť Uris ostatným občanom príkladom a ďalej už rýchlosť nezvyšoval. Napriek tomu, že sa pohybovali rýchlosťou, ktorá bola na tento druh auta už celkom slušná, a to ešte k tomu hore kopcom, motor ostal tichý a bežal hladko. Ako keby ho len pred chvíľou vybalili zo zásielky aj so srdečným prianím generálneho riaditeľa z Mladej Boleslavy, roku Pána 1988. Ak PestControl dokázal urobiť toto so starým Favoritom, bolo skoro nemožné si predstaviť, na akú šelmu môže premeniť nejaké poriadne auto, napríklad - Kunstar sa znepokojene zahniezdil - najnovší model Passata. Žeby bol býval prípravok Chromcovo auto tak rozohnil, až sa rozhodlo ísť ako strela bez ohľadu na to, či sa jeho majiteľ s podobným druhom frajeriny stotožňuje alebo nie?

Urisovi určite nič také v tej chvíli žily netrhalo.Vyzeral úplne pohltený jazdou. Na tvári sa mu v pravidelných intervaloch striedal úsmev s výrazom úžasu, ako dvaja poctiví bratia deliaci si koláč na rovnaké časti. Slnko už osvetľovalo len samotné vrcholky kopcov, dovoľujúc ihličnanom rastúcim najvyššie vychutnať si posledné hrejivé lúče tohto dňa. Ostatným stromom neostávalo nič iné, len sa poslušne odobrať na spánok.

Uris pootočil drobný aparátik naľavo od volantu a cesta vo vzdialenosti asi šesť metrov pred autom sa v tom okamihu ponorila do svetlozlatej žiary.

„Bol by som ochotný sa pobiť za to, že otec pravú žiarovku nevymenil, nefungovala dobrý polrok.“

Kunstar sa narovnal. „A to tu hovoríš len tak? Čo ak nefungovali aj ďalšie? Vytrepeme sa v noci do kopcov so starým autom, na ktorom ešte polka svetiel možno ani nefachčí?“

„Hej, hej, hej, hej, kľud, ak otec vymenil to predné, vymenil určite aj ostatné. Ty ho nepoznáš, nevieš, čo to je za psychopata, keď dôjde na puntičkárstvo. Keď som chodil na základku, nedovolil mi ísť spať, kým som nemal zastrúhané všetky ceruzky v peračníku. Chápeš to? Vo väčšine domácností sa jednoducho o pol desiatej povedalo `Spať`a hotovo. Ja som ešte o jedenástej strúhal farbičky,“ Uris sa zaškľabil, „ale aj kukal telku.“

Uris ukázal smerom na modrú tabuľu, na ktorú práve dopadli svetlá auta. „Dámy a páni, vitajte v Žilinskom kraji, jazdite opatrne a pripútaní a ak náhodou vlastníte auto s ešpézetkou niektorého z našich južných susedných štátov, zbytočne tu dopravákov nedráždite. Želáme Vám príjemný pobyt.“

„Ty si taký švihnutý, že sa raz z teba zbláznim.“

„Čo sa zase stalo?“

„Zo všetkého si musíš robiť prdel.“

„Ale aspoň som v pohode, nie ako tí tupci, čo sa silou mocou snažia byť vážni a morálni a neviemakí a potom sú iba protivní na svoje okolie, lebo sa nedokážu na ničom zasmiať a všetko sa v nich kopí ako kapusta natlačená do suda, ktorý je aj bez nej na prasknutie. Niečo ti poviem, ak by som mal...“

RRRRACH!

Favoritom sa z ničoho nič ozval zvuk pripomínajúci výstrel. Nie z tých dnešných pištolí, tie oproti tomuto len pukajú. Tento tresk znel ako zo starých guľovníc, s ktorými sa promenádovala vyštafírovaná stráž Márie Terézie. Kunstar cítil, ako mu zadok podskočil v kresle a srdce urobilo to isté v hrudi.

Uris, nespúšťajúc oči zo spätného zrkadla, povedal takmer nečujne: „Pozri na to.“

Kunstar sa otočil a s otvorenými ústami civel na jasne biely kúdol dymu, ktorý sa objavil za autom. Možno kúdol dymu nie je to správne pomenovanie, bolo to ako oblak, hustý oblak práve vyparenej vody. Bolo to, akoby si Favorit poriadne z výfuku odgrgol a vypustil von toto čudo.

„Ja jej ukážem!“ Igor Uris, ktorého Kunstar poznal, sa zrejme na nejaký čas odporúčal a určil za svojho zástupcu akési jeho alter ego, ktoré miesto vtipkovania vrieska a nadáva, až sa z toho zelené hory ešte viac zelenajú. „Revolučný prípravok! Presne som vedel, že to takto dopadne! Hneď teraz ideme do Martina a berieme ju tam, kam patrí! Hovädo jedno blonďavé! Že nemáš rada chlapov? Veď počkaj, vybavím ti vo väzení takú dozorkyňu, že budeš prosiť na kolenách, aby sme vystúpili z Rady Európy a prijali trest smrti!“

„Igor, pozri na ten mrak.“

„Daj mi teraz pokoj, nepočuješ, čo som práve pov...“ Igor Uris sa zahľadel do spätného zrkadla a zbledol tak, že gróf Drakula by po zahryznutí do jeho krku len sklamane mávol rukou. Nech už bol ten oblak stvorený z čohokoľvek, nerozplynul sa. Vznášal sa na mieste ako okrúhla bledá lopta, žiariaci prízrak osvetľujúci okolie jasnejšie ako xenónové reflektory. Auto sa teraz od neho vzďalovalo rýchlejšie, pretože Urisovo alter ego si povedalo, že najlepšie pôjde občanom príkladom tak, že čo najskôr strčí jednu usmievavú blondínu do žalára.

„Čo si to, doriti, vygrcol?“ zvrieskol na palubnú dosku Favorita, ako keby v ňom videl pôvod všetkého zla na piatich kontinentoch. „Pozri na to, ten oblak sa zväčšuje.“

Kunstar cítil, ako sa mu opäť žiada prehodiť pár slov s Henessovcami. Alebo s kýmkoľvek. S kýmkoľvek pokojným, ako tá fľaša na stole. Lebo Igor Uris pokojný nebol, to teda nie. A vtom sa celá mozaika v Kunstarovej hlave poskladala do jasného celku, všetko odrazu dávalo zmysel. Chromcova prestrašená tvár, prázdna plechovka, aj veterinárka. V tej chvíli bol vďačný, že sedel, lebo inak by sa mu kolená podlomili ako dva bambusové výhonky, na ktoré niekto postaví počítač ENIAC.

Polovzlykavým hlasom vykoktal. „On-on s-sa nezväč-č-šuje, on sa p-približuje.“

„Čože???“

Kunstara na chvíľu opustila panika a vrátil sa mu hlas. „Naháňa nás! Ako Chromca!“

Ak predtým Igor Uris vyzeral, že zbledol, teraz akoby sa vyparil úplne. Pri pohľade naňho Kunstarovi napadol obraz ducha, otáčajúceho volantom neviditeľnými rukami.

„Zastav, Igor!“

„Drbe ti? Zadusí nás ako Chromca!“

Poskladaná mozaika však dávala Kunstarovi väčšiu istotu ako čokoľvek v jeho doterajšom živote. Chytil Urisa za rameno a prehovoril k nemu čo najpokojnejšie.

„Nás má tá vec úplne u prdele. Ide jej o to, aby sa to auto už nikdy nepoužilo. Zastavilo a koniec. PestControl, ničiteľ škodcov! Auto škodí, nie my. Keby bol Chromec býval zmizol z Passata kým mohol, bol by v kľude, síce bez auta, ale aj tak. Ale on sa tam zabarikádoval a tak ho to zlikvidovalo. Buď my alebo toto.“ Kunstar ukázal na palubnú dosku. Pozrel sa do spätného zrkadla. Biely oblak sa neustále približoval, akokoľvek Uris pridával. Odhadoval, že o štyridsať sekúnd, nanajvýš minútu, ich dobehne.

„Zastav to a vypadnime odtiaľto.“

Uris sa k nemu neotočil. „Ty si sa úplne zbláznil a vieš čo ja urobím? Dám ťa zavrieť aj s tou vykurvenou...“ Nestihol dokončiť vetu. Projektil z Kunstarovej služobnej pištole mu prederavil lebku tesne nad uchom, preletel cez jej vnútro na druhú stranu a zaryl sa do vnútorého rámu dverí na strane vodiča. V tom momente dostalo pre Kunstara slovné spojenie prejsť cez rozum úplne nový význam. Konal však chladnokrvne, presne ako jeho švagor. Vopchal nohu do pedálového priestoru a šliapol na brzdu. Favorit po chvíli zastal, s rovnakým škripotom ako biela Fabia pred ani nie dvadsaťštyri hodinami. Kunstar sa naposledy pozrel na nahnevanú tvár Igora Urisa - napadlo mu, že keď ju takto uvidí Belzebub pred Bránou Pekelnou, bude sa domnievať, že to on naháňal vyľakaného Chromca - a so srdcom tlčúcim rýchlejšie, ako bubeník Jorg Michael počas piesne Speed of Light od Stratovariusu, otvoril dvere na svojej strane, vyskočil z auta a hnal sa do lesa.

Utekal ako zmyslov zbavený. Vôbec sa neobzrel, aby si overil svoju domnienku, kvôli ktorej musel Igor Uris zomrieť. Popravde, netušil, či sa prízrak naozaj zaujíma len o auto, ale už bolo neskoro o tom špekulovať. Teraz muselo stačiť zachrániť si kožu. To, že ho pravdepodobne zatvoria do väzenia, alebo - ak im porozpráva, čo sa stalo - do blázinca, momentálne zohrávalo vedľajšiu úlohu.

V lese nebolo vidieť nič. Kunstarovi napadlo, že ak pri takejto rýchlosti behu zakopne o nejaký korienok, je po ňom. Padne hlavou rovno na jeden z kameňov, ktorého osudom bolo tisíc rokov vyčkávať práve na tom jednom mieste, aby doň nejaký šialenec hlavou narazil a zabil sa.

Nič také sa však nestalo. Odrazu mal pocit, že vidí jasnejšie. Muselo to byť tým, že stromy v týchto miestach rástli redšie a dovoľovali mesačnému svetlu osvetľovať lesný povrch pre prípad, že by sa niekto vybral na menší nočný zdravotný beh. Naozaj videl lepšie a to mu zdvihlo náladu a dodalo nových síl do behu. Dokonca sa mu zazdalo, že dýcha ľahšie. Spomenul si, ako v mladosti behával po lese neďaleko Bystrice, spomenul si na tú bolesť v chodidlách, ale aj na radosť, ktorú pocítil zakaždým, keď sa mu podarilo vybehnúť až hore na Šachtičky. Poraziť kopec.

Pred sebou uvidel, ako sa lesný porast otvára a ústi do čistinky. Až keď na ňu vybehol, došlo mu, že to vlastne nie je čistina. Bolo to jedno z rúbanísk, ktoré v poslednom čase v tomto kraji vyrastali hojnejšie ako huby po daždi. Zamestnanci magistrátu si zjavne začali pliesť tlačivá povolenia na ťažbu dreva s tlačivami na zľavnené cestovné. Kunstar dostal zrazu ohromnú chuť pozrieť hore na mesiac a zavyť ako vlk, ktorý dáva na známosť celému okoliu, že dnes sa mu nesmierne darilo. Mesiac však hľadal márne. Vzápätí si uvedomil, ako tá mladá nohatá rosnička s veľkými očami hlásala na tento týždeň - už si nepamätal presne, ktorý deň...žeby dnes? - nov.

Kunstar ostal stáť ako Yamaha, ktorej došiel benzín. Až na to, že Yamahu by v tom momente nezalial studený pot a nerozmýšľala by, prečo je obklopená mesačným svetlom, keď mesiac nesvieti. V tom prípade mu na cestu muselo svietiť niečo iné a Kunstarovi bolo jasné, že to niečo tak nerobilo z nezištných dôvodov.

Svetlo sa približovalo. Ako xenónové reflektory. Kunstarovi sa v mysli vynorila záverečná časť seriálu Babylon 5, v ktorej poslednou vetou kapitána Sheridana pred tým, ako zomrel, bolo: „Aha, Slnko vychádza.“

Zavrel oči. Slnko vychádzalo.

***

Mladý jeleň, ktorému vodič bielej železnej šelmy včera daroval život, vošiel na rúbanisko. Mesiac nesvietil, takže bolo zahalené tmou, no zrak jeleňa netrápil. Pritiahla ho sem tá vôňa. Listy stromov ticho šumeli v slabom vánku, no sluch jeleňa netrápil. Išiel za tou vôňou. Opatrne obišiel uduseného muža, ležiaceho na zemi s úsmevom na tvári. Muž, vďaka ktorého pohotovej reakcii jeleň ešte žil, ho netrápil. Jediné, čo jeho pár centimetrov kubických veľký mozog fascinovalo, bola tá vôňa. Oči mu svietili na červeno ako dve svätojánske mušky. Aj bez svetlometov.

Autor: Tomáš Straňák / Finalista súťaže Cena Fantázie 2009