V apríli som sa zúčastnil v Sibiu na tradičnej konferencii Konrad Adenauer Stiftung. Sibiu je kultúrne mesto s rumunsko-maďarsko-nemeckou atmosférou.
Konferencia sa niesla v ukolísanom duchu celoeurópskych floskúl a moje slová, že v strednej Európe nie je nič definitívne, nezapadali celkom do rámca jej politickej korektnosti. Na moje veľké prekvapenie vystúpila na druhý deň veľmi ostro poetka a prozaička Herta Müllerová a chrstla domácim rumunským Nemcom rovno medzi oči, že sú číri oportunisti. Vedela, o čom hovorí. Je jednou z nich, aj keď ona na rozdiel od tých, čo prežili prikrčení ceaušescovský režim, odmietla spoluprácu s tajnou službou Securitate a v roku 1987 emigrovala do Spolkovej republiky Nemecko.
Čítajte viac o Nobelovej cene za literatúru a jej víťazke (po kliknutí sem).
Na druhý deň sme zhodou okolností leteli spolu do Mníchova z malého letiska na náhornej plošine. Rozprávali sme sa o tom, aká ukolísavajúca je ilúzia západného sveta, že u nás je všetko v poriadku. V tomto sme si dobre rozumeli. Je to napokon náš spoločný svet.
V tej chvíli som netušil, a zrejme ani Herta Müllerová, že o niekoľko mesiacov sa stane držiteľkou Nobelovej ceny za literatúru. Čítal som jej básne vychádzajúce z tradície dvoch veľkých básnikov, Paula Celana a Oskara Pastiora, aj niektoré prózy. Rozsiahly román Herty Müllerovej Atemschaukel (Kolíska dychu), životný príbeh Oskara Pastiora z povojnového ruského gulagu, ktorý s ním začala písať tesne pred jeho smrťou v roku 2006, vyšiel až v roku 2009, pár mesiacov po našom stretnutí.
Je dobré, že Nobelovu cenu po niekoľkých kritikoch a pseudokritikoch kapitalizmu získala autorka, ktorá má rovnakú pamäť ako my a nezabúda na to, aký je rozdiel medzi kapitalistickými necnosťami a skutočnými hrôzami.
