Už to budú pomaly dva mesiace, odkedy šéf Opery SND podal výpoveď, čím vyvolal reťazovú reakciu odchodov. Na jej konci odstúpila generálna riaditeľka Silvia Hroncová a PAVOL SMOLÍK bol ministrom kultúry poverený dočasným vedením celého divadla. Momentálne sedí na dvoch stoličkách, čo je situácia, ktorú vyrieši až konkurz na nového riaditeľa. Jeho podmienky by mali zverejniť v najbližších dňoch. Medzitým sa v divadle začala jubilejná, 90. sezóna.
Ako ste spokojný s prvou premiérou sezóny?
„Premiéru koncertného uvedenia Hier o Márii sme očakávali s veľkým napätím: je to interpretačne nesmierne náročný opus. Navyše – hoci dnes patrí ku klasickým dielam dvadsiateho storočia – predpokladáme, že konzervatívnejší poslucháč sa skôr vyberie na Nabucca či La traviatu. Na druhej strane toto dielo prináša krásne námety inšpirované Bibliou a stredovekými mystériami, a túto tematickú inšpiráciu znásobuje fascinujúcou hudbou. Divadlo bolo dobre navštívené, večer sa vynikajúco vydaril a takmer dvestočlenný interpretačný aparát pod taktovkou Jaroslava Kyzlinka si vyslúžil standing ovation.“
Prečo ste sa rozhodli uviesť iba koncertnú verziu tohto diela?
„Z finančných dôvodov.“
Novinkou sezóny je aj to, že o priestory historickej budovy SND sa delíte s filharmóniou. Zvládate to?
„Je to dosť náročné. Detailne sme museli prejsť každú miestnosť a analyzovať jej využitie v novom režime. Ten je pripravený, zabiehame sa.“
Naozaj s tým nie je žiadny problém?
„Ale áno. Slovenskému národnému divadlu zostali v historickej budove iba tri dni v týždni a tie sa musia deliť medzi Operu, Činohru a Balet. To je obrovské obmedzenie. A hoci by sa mohlo zdať, že máme dostatok priestoru a času na hranie v novej budove, pri siedmich stovkách predstavení v sezóne, ktoré plánujeme odohrať, a štrnástich premiérach, musíme hľadať každú voľnú hodinu a každú voľnú skúšobňu. Navyše, v historickej budove máme svoj repertoár, ktorý z viacerých dôvodov nie je možné presťahovať do novej budovy.“
Keď sa zrodilo rozhodnutie, že SND bude mať spoločný priestor s filharmóniou, bolo jasné, že si to vyžiada kompromisy. Ste spokojný s vašou dohodou?
„Zo strany filharmónie som sa nestretol s neochotou dohovoriť sa. Sú však vo veľmi náročnej situácii: pre nás je historická budova plnohodnotné divadlo, ale pre filharmóniu to nie je plnohodnotný koncertný priestor.“
Ste dočasne poverený vedením SND, v akom štádiu je konkurz na nového generálneho riaditeľa?
„To je kompetencia ministerstva kultúry ako nášho zriaďovateľa.“
V auguste ste vyhlásili, že sa na konkurze nezúčastníte. Stále to platí?
„K tomu sa momentálne nechcem vyjadrovať.“
Keď ste na konci leta podali výpoveď spolu s niekoľkými kolegami, generálna riaditeľka to nazvala pučom. Aká je vaša verzia?
„Žiadny puč sa nekonal. Problém, na ktorý som počas pôsobenia pani Hroncovej neustále narážal, bolo jej ustavičné zasahovanie do mojich kompetencií riaditeľa operného súboru: a to nie je len moja skúsenosť, ale skúsenosť celého radu riaditeľov, ktorí sa počas jej pôsobenia vystriedali na rôznych postoch. Riaditeľ Opery je zodpovedný za jej dramaturgické a umelecké formovanie – a práve do tejto sféry bývalá pani generálna riaditeľka zasahovala. Po dlhý čas som s pani Hroncovou hľadal spoločnú reč – a pristal by som aj na isté kompetenčné kompromisy, pokiaľ by nepresahovali únosnú mieru. Pani Hroncová si však v prostredí mimo Opery SND vytvorila akúsi zvláštnu, odborne nekompetentnú tieňovú dramaturgiu – a do nášho programu vo viacerých prípadoch implantovala projekty bez predbežného vedomia a súhlasu riaditeľa Opery a bez dostatočnej konzultácie o skutočných prioritách Opery SND – a trvala na ich realizácii. V tom jej konaniu chýbal profesionálny rozmer.“
Čo sa udialo pred začiatkom sezóny v SND? Prečítajte si po kliknutí sem.
Hlavný dôvod odchodu bolo teda zasahovanie do vašej práce?
„Áno. Bývalá pani generálna riaditeľka ako manažér trvale zlyhávala. Nedokázala deliť kompetencie a bola výrazne indisponovaná v komunikačných schopnostiach voči svojim spolupracovníkom. Navyše: pravidelne a neraz nekompetentne vstupovala do rozbehnutých dramaturgických projektov a hracích plánov s rôznymi zmenami, čím paralyzovala rytmus práce v súbore. V osobnom rozhovore za prítomnosti môjho tímu som jej dôrazne vyčítal moje výhrady proti spôsobu práce. Potom som o tomto rozhovore informoval svoj poradný zbor, a jeho členom som oznámil, že pokiaľ bude pani generálna riaditeľka vo funkcii, odstúpim z postu riaditeľa Opery SND. Na druhý deň som odstúpil. To je všetko.“
Hneď po vás odstúpili aj šéfdirigent so šéfdramaturgom, čo určite nebola náhoda.
„To, že sa ku mne pridali, skôr objektivizuje môj pohľad. Za podmienok, ktoré v SND pani Hroncová vytvorila, mi pripadá absurdné a bezprecedentné, že náš krok si dovolila nazývať pučom. Jednoducho v nás dozrelo rozhodnutie, že sa treba vzoprieť.“
Prečo to rozhodnutie prišlo práve na začiatku sezóny?
„To by som nespájal. Jednoducho, veci dospeli do kritického štádia. Na druhej strane, divadlo je práve na začiatku sezóny najlepšie pripravené na celý jej priebeh. Keby si pani Hroncová trvale neoslabovala vlastnú pozíciu chybami v riadení, mohla tu zostať. Voľba medzi ňou a nami bola napokon vecou našich nadriadených.“
Za éry pani Hroncovej sa vymenil celý rad riaditeľov na rôznych postoch. V čom bol podľa vás problém?
„Počas pôsobenia pani Hroncovej sa tu vystriedali tri desiatky riaditeľov. Mnohí z nich pociťovali ten istý problém: túžba po moci, akou trpela pani Hroncová, jednoducho nepatrí do výbavy manažéra. Generálne riaditeľstvo sa stalo administratívnym monolitom, počet riaditeľských miest narástol o tri. Vznikla ,úradnícka vláda’, pričom viacerí noví zamestnanci nemali vzdelanie či odborné predpoklady na zverenú prácu. Z hry vypadávali prípadní oponenti. Optika, aká má fungovať v každom normálnom divadle – že administratíva slúži umeleckým pracovníkom – sa obrátila naruby. Pani generálna riaditeľka si nedokázala vážiť ,bežných’ umelcov: teda práve tých, za ktorých niesla najväčšiu zodpovednosť.“
Opisujete to ako atmosféru totality. Naozaj to tak bolo?
„Áno.“
Vy ste jediný, kto sa krátko po svojom odchode do SND vrátil. A z riaditeľa súboru ste sa stali riaditeľom celého divadla. Dalo by sa povedať, že ste si vlastne polepšili.
„Keď som dal výpoveď, na druhý deň sa pán minister stretol s pani Hroncovou. Na ďalší deň pozval mňa a požiadal ma, aby som dočasne viedol divadlo. Pre mňa to bol sled prekvapení. Celé to mohlo dopadnúť úplne inak. Keď sme spolu s kolegami odstúpili zo svojich postov, išli sme do neistoty. Neviem, či som si polepšil. Stať sa štatutárom divadla s problémami, ktoré dnes SND má, nie je závideniahodné.“
Čo vás najviac presvedčilo vrátiť sa?
„Z pozície generálneho riaditeľa môžem ovplyvniť mnohé veci, ktoré som predtým nemohol, a aspoň sčasti vrátiť divadlo do naozaj funkčného stavu.“
Kto by vlastne mohol byť dobrým generálnym riaditeľom SND? Existuje tu vôbec niekto taký?
„Ťažká otázka. V spoločnosti, ba i v kruhu odbornej verejnosti, dlhodobo chýba diskusia o tom, aké by malo byť smerovanie SND. Stále sa operuje s vágnymi pojmami ako moderné európske divadlo, atraktívne produkcie, dynamický vývoj, prominentní hostia a podobne. Sú to pojmy, s ktorými sa dá šikovne ovplyvňovať verejná mienka. Pani Hroncová sa usiluje vytvoriť dojem, akoby náš konflikt s ňou bol konfliktom konzervatívcov s progresivitou. To je, samozrejme, nezmysel. Všetci chceme vstúpiť do kontextu moderného európskeho divadla, vytvárať atraktívne produkcie, dynamizovať vývoj slovenského divadla a spolupracovať s prominentnými hosťami. Trend otvárať sa Európe sa v SND úspešne rozbehol dávno pred nástupom pani Hroncovej. Otázka pre nového generálneho riaditeľa je postavená inak: či sa tieto méty budú trvale dosahovať v konštruktívnom odbornom prostredí a vo vzájomnej úcte, alebo či sa divadlo opäť bude topiť v kruhu zlých a nekompetentných rozhodnutí a v atmosfére elitárstva.“
