KNIHA: Laco Kerata - Zlý herec

Nedeľný seriál kvalitného čítania je pre toto leto pod taktovkou kritikov literárnej ceny Anasoft litera 2010. Medzi finalistami je aj kniha Laca Keratu Zlý herec. Stále jej môžete dať svoj hlas.

Kniha Zlý herec autora Laca Keratu vyšla minulý rok vo vydavateľstve KK Bagala. Odborná porota ju vybrala do finálovej desiatky literárnej ceny Anasoft litera 2010, ktorá sa udeľuje najlepšej knihe slovenského autora za uplynulý rok. Konečný víťaz bude vyhlásený v septembri, dovtedy je možné hlasovať aj o Cenu čitateľov denníka SME. Dajte svoj hlas vášmu favoritovi v internetovej ankete - kliknite.

Rozhovor s autorom knihy Lacom Keratom si môžete prečítať na stránke kultura.sme.sk (po kliknutí sem). Videoprofil autora natočila Viera Čakanyová.

Páči sa vám ukážka? Kúpte si celú knihu - kliknite

AK NEMÁTE FLASH, PREČÍTAJTE SI ÚRYVOK V TXT NIŽŠIE:

LACO Kerata - Zlý herec

SMUTNÝ TIMO A VESELÝ MIRO
Timo je zborový dabingový herec. Dnes išiel do štúdia Pomo. Nevie, čo slovo Pomo znamená. Dabingové štúdiá
sa volajú rôzne. Prišiel prvý. Ale aj tak sa tváril nesmelo, akoby bol posledný. Koníčková docupitala až po ňom. Svet­
lana Koníčková bola krásavica blížiaca sa k päťdesiatke.
Vyšportovaná, prefarbená, vyčesaná, ulízaná, vymaľova­ná, zvonivo sa smejúca. Všetkým hercom, kolegom sa zhnu­
sila, keď na jednom poseriálovom sedení, vypila dvojde­cové pivo, a začala hlučne zdôrazňovať, že ona už s tým
svojím nespí. Vraj sa jej bridí, lebo je starý. Starý, Miro Ko­níček, od nej o osem rokov mladší, sedel vedľa nej. Aj on jezborový dabingový herec. Stále sa smeje a stále dáva všet­kým najavo, že je všetko ako má byť, kšefty mu idú, dobre zarába, lízing auta platí, synovi doučovanie angličtiny pla­tí, manželka s ním spáva a sem­tam sa nejaká mladá baba na neho usmeje, lebo, veď je predsa ešte „kočkoš“. Keď Ko­ níčková vyjadrila svoje rozčarovanie, chvíľu sa nesmial.
Nikto to nepostrehol. Dokonca sa ho Timo spýtal, čo je na tom smiešne, že sa bridí svojej manželke. Svetlany sa nik­
to na nič nepýtal.

SKLERÓZA, REŽISÉRKINE NARODENINY
Svetlana Koníčková letela rovno do réžie. Réžia je zasklený priestor vedľa štúdia, kde je množstvo všakovakých ruči­
čiek, svetielok a gombíkov, v ktorých sa vyzná len majster zvuku. Majster zvuku je pán, ktorý nikdy veľa nerozpráva.
Nahráva, počúva a zvuk patrične naladí. Keď zvukový majster počúva veľa, stráca cit a postupne nepočuje. Je
tiež iba človekom. Nahráva denne aj celý kalendárny rok.
Ale ani majster zvuku sa nevyzná vo všetkých ručičkách a gombíkoch na pulte pred sebou. Zvyčajne si vždy pora­
dí s tým, čo vie ovládať. Keď si neporadí, tak prácu zastaví a povie, že je niečo s mašinou. Režisér sa poväčšine vy­
zná iba v dvoch gombíkoch. Jeden stláča, keď sa prihovára hercovi za sklom v zvukotesnom štúdiu, a druhý, keď volá na chodbu alebo do hereckej miestnosti konkrétneho her­ca do práce. Herec si vzdychne, potom vstane zo stoličky a náhlivo odchádza, aby to mal čo najskôr za sebou.
Timo vedel, že je zle. Na čosi dôležité zabudol. Svetlana Koníčková vytiahla z kabelky akúsi tajomnú fľaštičku
v tvare vesmírnej lode a strkala ju režisérke Vadovičovej do ruky, pričom režisérka odmietavo krútila hlavou
a nechcela fľaštičku do zovretej pästičky prijať.
Svetlana sa po chvíli na ňu vrhla a vrelo ju dusila svojím bozkom a vášnivým objatím. Režisérka sa nevedela ubrá­
niť. Po zvyšok dňa, počas úmornej práce, si utierala z tváre bordové znaky po vášnivom Svetlaninom bozku.
Tima do štúdia zavolali hneď na začiatku. Spolu so Svet­lanou Koníčkovou. Ale nezačali pracovať, Svetlana ešte
nestrácala energiu a štebotala do mikrofónu:
„Vieš, Milka, chcela som ti k tým tvojím dnešným naro­deninám kúpiť ešte kvety za Mira, ale povedala som mu,
nech ich, idiot starý, kúpi sám a nech ti pekne príde zabla­hoželať osobne a vystískať ťa, ako sa patrí. Určite budeš
nadšená.“
„Ale netreba, netreba, poďme robiť!“ úsečne pozname­nala režisérka.
Tima oblial studený pot, slúchadlá sa mu zošmykli z hlavy.
„Ach, bože,“ zašepkal a stratil aj posledný zvyšok šarmu a energie, ktorý na začiatku dňa ešte mal.

ČERVENÁ JE ZBYTOČNÁ
Timo zabudol, že režisérka Vadovičová má dnes narodeni­ny. Minulý rok si to aj poznačil červeným písmom do diá­
ra, ale tento rok má iný diár. Ale kde ten je?! Prečo sa jeden diár nepoužíva celý život?! Prečo každý rok musia byť tie dni iné? Veď sú aj tak rovnaké. Prečo sa to už dávno nedo­hodlo? Veď sme v Európskej únii! A čo z toho, do kelu!
„Čo ti je, Timotej?“ zaštebotala Svetlana.
„Zbabral som to. Čo už,“ zotrel si Timo z čela pot. „Pre­páč, Milka, zabudol som, že máš dnes narodeniny.“
„Kašli na to, tie mám predsa každý rok.“
„Nič som ti nekúpil.“
„Čo si mi mal kúpiť? Veď dom aj auto mám,“ zasmiala sa režisérka. „A iného muža mi asi ťažko kúpiš. A všetko šťas­
tie na svete je už aj tak vypredané!“
„Som chcel… Všetko najlepšie.“
„Ďakujem ti pekne, Timo, je to od teba milé, že si si spo­menul. Poďme robiť, lebo večer chcem byť doma!“
Timo si nasadil slúchadlá a odovzdane sa pozeral na obrazovku, na ktorej boli zatiaľ natiahnuté len farebné pá­
siky.
„Ja som tá červená čiara! A Timo, ty? Ty si tá čierna?!“ zavtipkovala Svetlana.
„Áno, som.“
„Myslela som si, že máš viacej talentu,“ dodala zhadzo­vačne.

ŽENA DVA
„Ideme tretiu slučku. Ty, Timo, si Chlap Jeden a ty, Svetlanka, si Žena Dva.“
„Prečo Žena Dva?“ vyštekla Svetlana.
„Lebo Žena Jedna tam jednoducho nie je.“
„Ale to nemá logiku!“
Tima zo Svetlaninho zvučného hlasu rozbolela hlava.
„Úpravca dialógov to tak napísal, tak je to tak,“ odsekla režisérka stroho.
Timo po hlasnom zakašľaní režisérku doplnil: „A asi to preto má nejakú logiku.“
„Nechápem,“ zašepkala Svetlana v defenzíve, ktorá ju pochytí raz za sto rokov a na jednu jedinú sekundu.
„Herečka nemá chápať, herečka má hrať,“ zabodoval Timo.
Svetlane sa líca zafarbili načerveno.

ZBOROVÍ HERCI
Timo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo
v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva,
môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom sto­le sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých
pri tom druhom stole ozvučiť. Niekedy dvaja ozvučujú celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa.
A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Doma si aj stokrát pretáča video kazetu,
niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Keďže, zvyčajne, nie je prítomný na nahráva­
ní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je ter­čom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri
tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetké­ho trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo
tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci zborovej herečke nejde do papuľky.
„Tí úúúúpravcovia, to je stráááášné!“ zapišťala Svetlana už zase vo svojej koži.
„Nekomentujem, poďme na to!“ ozve sa stále pokojne réžia.
Na obrazovke sa spustí film. Timo ako Chlap Jeden má povedať, dobrý večer, ako sa máte? Ale nestihne originál­
neho herca zachytiť.
„Timo, spinkáš?“ spýta sa ohľaduplne režisérka.
„Timo, nechráp, nebudeme tu kvôli tebe do rána!“ ziape na neho kolegyňa, aby mu vrátila predchádzajúce chvíľko­
vé poníženie.
Timo cestou domov, ako vždy, v duchu nadáva na osud, ale teraz aj na Svetlanu Koníčkovú. Nemala sa podlizovať
režisérke a na neho byť taká hnusná. Timo je presvedčený, že profesionálny herec nemá s ničím preháňať. Veď každý každého potrebuje. Zbor musí fungovať ako zbor.

DCÉRA
Timo stojí pred domom svojej dcéry. Domov, k nej, má cho­diť zakázané. Matka jeho dcéry Tima volá Šedivá diera. Ne­volá ho Čierna diera, lebo to by sa jej videlo príliš honosné.
Čierna diera je predsa len nejaký vesmírny pojem. Timo je „iba“ Šedivá diera, ktorá však takisto všetko pohlcuje. Pod­ľa matky Timovej dcéry Timo pohlcuje pozitívnu náladu, ale aj negatívnu, dnešný život, bývalý, ale aj budúci. Je to z jej strany naozaj neobvyklý druh nenávisti.
Timo čakal na dcéru, lebo mu poslala veľavravnú ese­mesku:
„Kde sú tie prachy?“

MEDZINÁRODNÝ CASTING
Už si ani nepamätal sľub, na čo jej prispeje. Pršalo. Hoci Timo odpísal, že príde o pol hodiny, dcéra aj tak nevychá­
dzala z domu. Zrazu si na niečo spomenul. Oblial ho pot, veď má ísť dnes na štvrtú hodinu na casting. Úplne na to
zabudol. Taliani chcú u nás nakrúcať historický film a hľa­dajú predstaviteľov kráľovskej stráže. Potrebujú vysokých
riadnych chlapov, takých, aký je Timo. Riaditeľka castin­govej agentúry mu zdôrazňovala, nech určite príde a nech
je dochvíľny, lebo títo Taliani sú veľmi netalianski, nezná­šajú, keď niekto mešká.
Timo sa na castingu kvôli dcére nevedel sústrediť.
Nervozitu prebíjal spočiatku prehnanou láskavosťou a kŕčovitým úsmevom. Stál na javisku. Režisér ho požia­
dal, aby vykročil ráznym krokom ako rímsky veliteľ. Keď sa Timo už chystal vykročiť, z košele sa mu ozvalo hlasné
pípnutie. Keďže aj režisér pochopil, že to Timovi pípla správa v mobile, tak sa razom zachmúril a rýchlo odsekol
čosi tlmočníkovi. Tlmočník len preglgol a povedal Timovi:
„Pán režisér vám ďakuje a odkazuje, že on spolupracuje len s disciplinovanými hercami.“
„Odkážte pánu režisérovi, aby sa zo seba neposral,“ vy­šlo z Tima, ani nevedel ako. Tlmočník sa schúlil v stolič­
ke a režisérovi pretlmočil Timov jasný odkaz. Režisér zo­stal stáť s otvorenými ústami a vypleštenými očami. Timo
vyšiel bez pozdravu z tmavej sály na svetlo. Správu, ktorá zjavne pokazila jeho medzinárodnú kariéru, a ako sa ne­
skôr Timo dozvedel, zastavila na niekoľko rokov všetky talianske filmové projekty na Slovensku, poslala jeho
dcéra:
„kde si? si zmyzol v ciernej diere?“

AZDA KONIEC KARIÉRY?
Timovi po prvý raz napadlo, či by nemal porozmýšľať o konci svojej hereckej kariéry. Takéto a podobné myšlien­
ky sa mu začali hemžiť pred očami, gniavili ho, škrtili, to­ pili, dusili. Ale život bez herectva by bol pre neho zaruče­
ne bolestivý. Miluje túto prácu. Nevenuje sa síce natoľko divadlu, filmu, ako by chcel, ale je presvedčený, že aj pros­
tredníctvom dabingu prináša herec, tvorca, ľuďom dajaké posolstvo, robí ich lepšími, prispieva k šľachteniu ľudskej
civilizácie. Znásobuje kultúrnu kapacitu národov. Prispie­va k prenášaniu myšlienkového potenciálu medzi jednotli­
vými civilizáciami.
Niektoré z týchto myšlienok si Timo zapísal, aby ich v prípade potreby mohol na nejakom významnom fóre
predniesť, alebo aspoň prečítať. Či bude ešte pre neho, obyčajného treťotriedneho umelca, nepodareného manže­
la, neúspešného herca, nejaké významné fórum na tejto zemi, je otázne. Naposledy si zapísal takúto myšlienku:
„Je pravda, že väčšinou sa dnes vo svete nakrúcajú akčné filmy s vojnovou a gangsterskou témou, a je jasná a priez­račná pravda aj to, že toho otvoreného bezbrehého živočíš­neho sexu je v umeleckých dielach akosi priveľa. Tak je to.
Ale aj to je dnešná podoba kultúry, umenia. Čosi to zrkadlí o človeku.“
Chcel, aby myšlienka znela dôstojne a starosvetsky. Bol hrdý najmä na poslednú vetu: „Čosi to zrkadlí o človeku.“

OTEC
Dnes, keď sa vracal domov z nepodareného castingu, bol presvedčený, že na Ulici Vuka Karadžiča uvidel svojho
otca. V niektoré dni, máte pocit, že sa udeje veľa vecí na­ raz. Celé dni nič a zrazu…
Timo vedel o otcovi veľmi málo. Skoro nič. Len že mal problémy. Už dávno. Bol niekde nejakým vedúcim. Ne­
chcel ním byť, ale bol mladý, mal novú rodinku, čerstvú manželku, syna, čo už začal chodiť, tak si bolo treba pri­
lepšiť. Potom sa niečo stalo. Otec nesúhlasil s čímsi, s čím ostatní súhlasili. Otca zo dňa na deň vyrazili z práce. Tak
ho to vzalo, že odišiel od rodiny. Stratil sa sám v sebe. Nie­ktorí ho odsudzovali, iní o ňom mlčali. Mama patrila
k tým mlčiacim.
Zdalo by sa, že v takom malom meste, ako je Bratislava, sa nedá stratiť. Ale dá! Aj na jednej ulici, na jednej križo­
vatke, na jednom chodníku, za jedným rohom. Človek po čase mení povahu, chôdzu, držanie tela, výzor. Keď človek
nie je nejaký čas videný, nemusí byť spoznaný. Natoľko sa vzdiali predchádzajúcej predstave, dojmu z neho, že už sa nedá veriť, že je to on. Zabudne sa na neho, tak ako zabud­ne na seba on sám.
Timo bol presvedčený, že otca, ktorého si zo svojho rané­ho detstva vôbec nepamätá, jednoducho rozpoznal. V tejto
chvíli. Človek náhlivo prešiel okolo neho. Keď sa Timo za ním obrátil, už ho nebolo.

CASTING NA DABINGU
Asistentka z agentúry MARS mu poslala správu:
„CASTING, DABING, AMERICKY FILM, DOBYTIE POSLEDNEHO RAJA 4, POSTAVA TRETI VOJAK Z PLANETY X. ZAJTRA 14.00“
Americké kreslené filmy sa nahrávajú tak, že najskôr prebehne casting. Po slovensky konkurz alebo výber.
V tomto prípade hlasový. Slovenský režisér si odhadom vy­berie na jednu postavu troch dabérov. So zvukárom na­
hrajú ukážky ich hlasov. Musia ich poslať do Ameriky, kde iní zvukoví majstri, pri strojoch s miliónmi pák, gombí­
kov, grafov, obrazoviek, svetielok a ktoviečoho iného, chy­tia nadabované hlasy, hodia ich do sklenej banky, zapália
pod nimi plamienok, prisypú všelijaké horniny, korenia, chrobáky, pijavice, výťažky z najrôznejších cicavcov, šťa­
vy, výkaly, tri zlaté vlasy Deda Vševeda, chlp z herca, ktorý nadaboval ten hlas v origináli, a váš necht, a keď tá ban­
ka poriadne zasyčí, váš hlas je ten správny. Niekedy sa sta­ne, že na jednu postavu treba hádzať do banky veľa, veľa
hlasov slovenských hercov. Trvá to aj roky, kým zasyčí ten správny.
Timo bol do asistentky z MARSu trochu zaľúbený, ona to, potvora, cítila, a tak sa k nemu aj správala. Nadrade­
ne. Zhovievavo nadradene, ale v tóne jej hlasu bolo v poza­dí cítiť sučkin brechot. Timo netušil, že slečna asistentka
z MARSu je tehotná s riaditeľom agentúry.
Timo disciplinovane nahrával svoju vetu:
„Mám elán aj za čatu vojakov!“
Ešte raz mu pustili originálny hlas amerického herca.
Timo po anglicky nevedel a ani to nebolo potrebné. Mal sa len čo najviac priblížiť k tónu a rytmu originálu. Origi­
nálny herec mal hlas oveľa vyšší a razantnejší. Čím viac sa Timo snažil, tým bol neistejší a stiahnutejší. Slečna
asistentka sa za priehľadnou stenou do réžie sarkasticky usmievala. Komentovala režisérovi svoje dojmy z Timovho
prejavu:
„Tento ťuťmáčik je dosť nešika, že? Vidieť, že je to taký nadržaný starý trtko! To keď dôjde Riško Stanke, to sa
všetci doserú! Už s ním prestaň, Milan!“
Timo cez nepriepustné sklo nič nepočul. Našťastie. Reži­sér mu kývol, že už stačí, sklonil sa k mikrofónu a láskavo
mu vysvetľoval:
„Viete o tom, že tohto kresleného seriálu má byť sto osemdesiat dielov?! Top kšeft! Preto si musíme dať záležať.
Nebuzerujem vás kvôli sebe, ale kvôli vám, chápete?“
„Jasné, jasné,“ prikyvoval Timo. „Ďakujem pekne, ďaku­jem.“
„Chce to elán, chápete?“ dokončil Milan.
Asistentka Tima odprevadila až k dverám a popriala mu prekrásny deň, Timo jej galantne pobozkal ruku, usmial sa
jej do očí a odišiel.
Asistentka potom presviedčala režiséra, aby Timov hlas ani neposielal do Ameriky, nech si neurobia hanbu. Reži­sér Timov hlas poslal. Bude aspoň do počtu.

ZASE OTEC
Ako kráčal domov ulicou, pocítil veľkú únavu a zase chví­ľu rozmýšľal o konci svojej veľkej hereckej kariéry. Potom
opäť zbadal človeka, čo sa náramne podobal jeho otcovi.
Akoby hraničné myšlienky vyvolávali tento obraz. Nebolo jasné, či to bol jeho otec, alebo len ďalší jedinec, čo mu otca pripomínal.
Timo sa za človekom rozbehol. V tej chvíli na koniec he­reckej kariéry na moment zabudol. Človek si ho razom vši­
mol, zareagoval, akoby bol celé dni v strehu. V strehu, že sa niekto za ním môže rozbehnúť. Môže sa rozbehnúť neja­ký syn, nejaká dcéra, alebo nejaký iný príbuzný. Timo ne­mal až takú zlú kondíciu, nemal ani typické brucho muža stredného veku, utekal slušným tempom. Ale vychudnu­tý človek, pôsobiaci ako vetchý starec, utekal ako tréno­vaný atlét, bežec. Zrazu valil dlhými krokmi a mal pritom
zvláštne, trochu umelo nadvihnutú hlavu. Unikal pred realitou čestne a s hrdo vztýčenou hlavou. Vletel do Zory,
pivárne na rohu Záhradníckej ulice. Timo vbehol za ním.
Množstvo chlapov pozeralo hokej a fajčilo. Timo sa poobze­ral po celej krčme. Bol prekvapený, že človeka nikde nevi­
dí. Rozbehol sa na krčmový záchod. Nebolo tam ani nohy, prehľadal aj kabínky. Timo vyšiel zo záchodu. Všetci po­
zerali hokej. Čašníčka na Tima nepekne zazrela. Niečo sa jej na ňom nepáčilo. V hokejovom zápase padol gól. Krčma kričala a hrmotala. Timo sa zľakol. Pomyslel si, že aj človek­otec sa musel zľaknúť a preto asi odletel ako splaše­ný vták záchodovým oknom.

SESTRA
Timo išiel k sestre Viere. Nebol u nej asi rok. Jej manžel Fedor mal dohola ostrihanú hlavu. Predtým nemal. Sestra
mu vždy nadávala, že je obyčajný povaľač. Asi to bolo napo­kon účinné, teraz síce už vôbec nič nerobil, ale mal holú hla­vu a vonku mu stálo veľké auto. Viera mu už nenadávala.
Mala oblečené lesklé modré tepláky a na tvári mala modri­nu. Fedor sa škeril. Skoro nič nehovoril. Timo prišiel, lebo
im chcel naliehavo porozprávať, čo sa mu stalo s človekom­ ­otcom. Nebola na to vhodná chvíľa. Vždy, keď k nim Timo prišiel, napokon to vyzeralo, akoby prišiel nevhod. Vždy to pocítil. Timo niekoľkými vetami opísal svoj zážitok. Sestra mlčala a Fedor iba prehodil niečo hanlivé na adresu člove­ka­otca. Predtým vždy hovoril čosi o lakomom „eštébáko­vi“ a že keď ho stretne, vykrúti mu všetkých sedem krkov, lebo on nemohol byť ani človekom, ale sedemhlavým dra­kom, ktorý žerie všetkých okolo seba, a nakoniec zožral aj sám seba.
Fedor pred Tima položil pohár. Nalial mu hnedý koňak.
Aj sebe nalial.
„Vypi!“ zavelil.
„Nemôžem, mám dabing,“ vyjachtal Timo.
„Čo si ty za bohéma?! Šak keď budeš dabovať nejakého vojaka, nemôžeš mať hlások ako mníška, ale taký poriad­
ny drsňácky ako eisidísí, alebo neviem. To ti tí… čo… tam… to s tebou robia, nehovorili?“
Timo zatvoril oči a vlial do seba pohárik. Zakašľal. Fedor sa rozrehotal a precedil cez zuby:
„Teba by fakt mal dať niekto do pucu!“

ZÁHADNÉ TELEFONÁTY
Timovi volala dcéra. Z ničoho nič mu začala sama volávať. Dokonca pravidelne. Obsah slov, ktoré si medzi sebou cez mobily vymieňali, nebol z hľadiska toho, ako sa zvyknú rozprávať rodičia s deťmi, nijako prevratný, ani zaujímavý.
Ale veľká zmena teraz nastala v tom, že dievčinka naraz vypustila zo svojho slovníka slová a výrazy ako prachy,
peniaze, rodičovský žold, podpora, trápna almužna, lako­mec, pomalý blesk, šedá diera, neschopný kvázi umelec,
chladný čumák, zbytočný človek, keby aspoň pil. A začali sa objavovať výrazy ako pekný deň, príjemne, sympatický
hlas, netreba, veď mám, nechaj, už si mi dal, nerob si sta­rosti, prečo skladáš tak skoro telefón, teším sa, zajtra zase zavolám, nezabudnem, neboj sa a dokonca slovo oco.
Timo nechápal, čo sa deje. Občas si myslel, že sa to ani nerozpráva so svojou dcérou, ale s akousi vysnívanou by­
tosťou. Podivné a nové bolo aj to, že dcéra sa s ním nechce­la stretnúť osobne, ale mala len akúsi zvláštnu novú po­
trebu sa s ním rozprávať pomocou éteru. Niečo sa udialo?
Timo nenaliehal, nevypytoval sa, nešťúral, bol rád.
„Timo, Timo! Vy ste typ človeka, ktorý vždy všetko do­ siahne trpezlivosťou a pokojom,“ tak mu hovorievala pro­
fesorka spevu na Vysokej škole múzických umení, keď študoval herectvo. Jeho hlavný pedagóg by mu to nikdy
nepovedal. Učiteľka spevu niekedy ešte dodala:
„Vy sa ani nepokúšajte ísť do všetkého hŕ, hŕ, tým by ste to iba pokazili. Vy len pokojne, dlhodobo na sebe pracujte
a pracujte, zdokonaľujte sa. Vo vašom prípade sa nič ne­ stane, keď si na tú ozajstnú javiskovú kariéru počkáte aj
niekoľko rokov. Dozriete! Vy ste taký! Trpezlivosť, trpezli­vosť.“
Trpezlivo a nevtieravo sa snažil správať aj teraz voči svo­jej dcére. Možno ho dcéra napokon pochopí a ich vzťah do­
zreje. Zblížia sa a Timovi bude hej.

BOHÉM
Po dlhom čase Tima zavolali do štúdia Copy. Stretol tam Viktora Kudlíka, herca, ktorého pozná každý, kto sa pohy­
buje v umeleckej branži, . Ani nie preto, že by bol dobrým hercom, ale preto, že bol legendárnou postavou akéhosi
tajomného bohémskeho života. Či naozaj žil takým dobro­družným životom, plným zmien a nečakaných príhod, to
nevedel nik. V každom prípade vedel veľmi šťavnato a ob­razne prerozprávať zaujímavé príhody, ktoré vraj naozaj
zažil. Väčšinou o dievčatách.
„Taká mladučká, pehavá, také decko, sama mi vošla do rany. Vyšiel som z nej a začala mi hovoriť, veď vy ste ka­
marát môjho ocina, dobre sa poznáte, všeličo ste spolu zažili, a mamina spomínala, že ste spolu aj všeličo vypa­
ratili!
Vyštekol som na ňu: „mlč! Nič nehovor! Teraz sme to spolu dorobili a ty začneš spomínať, že som kamoš s tvo­
jím otcom? Si sa zbláznila, dievčinka?! Len si pekne obleč tie svoje čipkované nohavičky, blúzku, skladanú suk­
ničku, zapleť si vrkoče, zaviaž mašličky, tu máš sto korún na bábiku, dvadsať korún na vanilkovú zmrzlinu a potom
hajde domov! Budeš mi pripomínať, že ja som kamarát s tvojím otcom, potom ako sme mali spolu zástrk?! opýtal
som sa jej a ona ďalej mlela tou zhýralou nemravnou papu­ľou: Ale oco hovoril, že ste strašne fajn chlap! Že je s vami strašná zábava! Preto som vás strašne chcela spoznať!…
A prečo mi vykáš, ty malá krava?! Šak keď sme to už spolu robili, tak by sme si mohli aj tykať, nie? Ty malá nevycho­vaná krava! A to si po mame taká malá kurva, čo?! Ty ne­mravná malá suka! Takto zviesť dospelého muža! A ešte k tomu ženatého! Reval som na ňu ako besný. Bude ma dá­vať dokopy s jej plesnivým tatkom, ešte sa dozviem, že je moja dcéra, alebo neter.“
„Alebo stará mama,“ skočil mu naraz do reči Timo.
Viktor Kudlík sa strašne rozosmial: „Cha­cha, Timo, Timo, ty sa nezdáš!“
Timo ani nevedel, ako to povedal. Nežiadalo sa mu obra­cať na seba pozornosť. Iba to z neho vyfrklo.
Zo štúdia vybehla namosúrená Eva Poblížková. Všetkým sa musela posťažovať:
„Už sa nakrúcajú iba samé nemravné filmy. Hrozné! Šak v tom filme, čo dabujeme, už sa aj dievčatá oblizujú s do­
spelými chlapmi! Normálne to tam ukazujú. A režisérovi to vôbec neprekáža!“

Autor: Laco Kerata, kniha vyšla vo vydavateľstve KK Bagala