KNIHA: Pavel Vilikovský - Vlastný životopis zla

Stále môžete dať svoj hlas jednému z finalistov literárnej ceny Anasoft litera. Je medzi nimi i kniha Pavla Vilikovského Vlastný životopis zla. Ponúkame vám z nej ukážku.


((flip))

Páčila sa vám ukážka? Kúpiť knihu ju môžete online tu.

Literárnu cenu Anasoft litera môžu získať slovenskí autori, ktorých román vyšiel uplynulý rok. Vlastný životopis zla ovydalo vydavateľstvo Kalligram v roku 2009. Rozhovor s autorom Pavlom Vilikovským nájdete aj na stránkach kultura.sme.sk alebo si pozrite video Viery Čakányovej nižšie.

Zahlasovať za svojho favorita a udeliť Cenu čitateľov denníka SME môžete v ankete po kliknutí tu.

PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU AJ V TEXTOVEJ PODOBE:

PAVEL VILIKOVSKÝ - Vlastný životopis zla


4

Prečo som sa rozhodol zaoberať Goebbelsom – ale úprimne? Na počiatku boli jeho denníky, ktoré som zazrel v kníhkupectve a hnaný akousi temnou predtuchou, bez váhania som ich zakúpil. No celý proces vlastne spustila Ivica – keď zbadala nový prírastok k viacerým knihám o nacizme, Tretej ríši, Hitlerovi a koncentračných táboroch, opýtala sa: „Čo to je v tebe, aké zlo, že ťa tak priťahujú tieto kreatúry?“
Dobrá otázka. V poslednom období pred odchodom ma už škola tak otravovala, že som sa v zúfalstve pokúsil zaujať žiakov – mal som jednu takú šikovnejšiu triedu – svojou súkromnou teóriou. Vysvetľoval som im, že každý autor má svoju typickú vetu, ktorá prezrádza jeho strategický prístup k svetu. Je to tvrdenie, ktoré sa nedá dokázať, veď už len určenie typickej vety je sporné a sami spisovatelia, hrdí na svoju štylistickú mnohotvárnosť, by iste taký jav popreli, ale pre mňa bola tá teória vítaným spestrením povinného čítania súčasných slovenských autorov a zabával som sa ňou tak dlho, až som jej začal veriť. Stačí si prečítať: „Na krvavočervenej podvečernej oblohe zvrieskli vrany a ich čierne siluety sa mihli po vetre,“ alebo „Takto a bedákali, rôznym spôsobom sa krútili a vrteli, kľakali si a vstávali, vzpínali ruky k oblakom a dlhú chvíľu a viete, že autor ide na skutočnosť s kladivom a chce z nej vytĺcť, čo sa dá. Zatiaľ čo druhý, ktorý vraví: „Nerozmýšľal som o tom tak ako oni, mne sa možno žiadalo, aspoň teraz si to myslím, žiadalo sa mi k niekomu ísť. Hádam som im chcel vyhovieť, no v skutočnosti sa mi žiadalo aj niekoho navštíviť, lebo som býval sám, a už dosť dlho, hádam som bol aj trošku zvedavý, ako to vyzerá inde, u iných ľudí,“ ten chodí okolo skutočnosti po špičkách, chce sa s ňou dohodnúť a necháva si otvorené zadné dvierka. No a tretí: „Tie mená, podobajúce sa farebným reprodukciám, zvučali ako chrapot delovej gule, ktorú omylom vložili do mínometu. Piesok sa hemžil zvláštnymi, nepochopiteľnými farbami, ostrými, dráždiacimi citlivé oko, tieto farby iste odohnali všetkých vtákov sponad hrajúcich sa detí,“ – tretí, ten cirkusant, používa skutočnosť ako trampolínu, z ktorej sa odráža k odvážnym myšlienkovým saltám, vpred i vzad, ale hlavne hodne vysoko.
Keď som čítal Goebbelsove denníky, nevdojak som si spomenul na svoju teóriu. „Večer prejav v Krollovej opere pre Ríšsku filmovú akadémiu. Veľmi slávnostné a skvele naladené zhromaždenie. Vypracoval som veľký referát o minulosti a budúcnosti filmu. Som vo vrcholnej forme a hovorím temer dve hodiny s bezpríkladným úspechom. Ostrá kritika kritiky, ale tiež mnoho chvály a pozitív. Veľký večer. Som veľmi šťastný.“ Alebo: „S Demandowskim prejednávame plán UFY. Je naskrze neprepracovaný. Bez akejkoľvek línie a vzletu. Naskrze ho odmietam. Pripraviť nový! Sám pripisujem nový koniec filmu Mladosť. Ten ale sedí!“ A ešte: „Na poludnie som u Vodcu. Mohutne nadáva na ’brusičov’ nemeckého jazyka. Títo ľudia by zhumpľovali našu reč. Vydám proti tomu konečný zákaz.“ To sú vety človeka, ktorý je zvyknutý, že mu skutočnosť neodvráva. Len by skúsila! A keby sa predsa opovážila, je si istý, že by ju prekričal.
Dobre, ale prečo práve Goebbels? No, pokiaľ viem, Hitler ani Stalin si denníky nepísali, Mein Kampf i Základy leninizmu určené širokej verejnosti. Ale načo vymýšľať, Goebbels sa mi jednoducho páči, Jožko. V skutočnosti sa volal Paul Joseph, ale to prvé meno mu ktovie prečo nebolo po chuti, chcel sa do dejín zapísať ako Jozef. Mali sme u nás na ulici jedného Jozefa, Halštettera, ktorého sme volali Seppi. Ale Goebbels v dospelosti takých priateľov, čo by ho volali Seppi, nemal; nemal asi ani nijakých iných, i s Hitlerom si vykali. A doma v rodine ho volali Juppche. Hlavnou Goebbelsovou výhodou je, že o ňom viem veľmi málo, aspoň mi fakty nebudú zbytočne zväzovať ruky. Môj Goebbels bude zrejme mať so skutočným veľmi málo spoločného, aby som teda neurážal jeho pamiatku, nech je už budem ho podľa vzoru Alkapúnka volať Geblsko. Toho môjho.
Na jednej fotografii zo zjazdu strany v roku 1934 vidno Goebbelsa, ako v parádnej uniforme kráča za Hitlerom. Na tvári má v tej významnej chvíli slávnostný výraz, akoby ho vôbec nerušilo, akoby si ani nevšimol, že pravá noha sa mu vybrala iným
smerom ako zvyšok tela. Zato každý, kto sa pozrie na fotografiu, si to všimne a usmeje sa; usmievali sa, hoci iba v duchu, iste aj prítomní diváci: darmo je, zakáša. Goebbels aj tak nemal figúru na uniformu, ešte i popri Hitlerovi, ktorý nebol nijaký chlapák, pôsobil ako zákrpok, preto si vraj, keď sa dalo, pri fotografovaní stúpol na schody. No a k tomu tá postihnutá noha...
Udalosť sa deje, mala by sa diať sama osebe, čistá. Lenže v ľudskom svete sa vždy deje niekomu, má účastníkov a svedkov. Ich prostredníctvom sa z udalosti stáva zážitok, a ten má svoju vlastnú gramatiku. Zážitok nikdy nehovorí: Prší, vždy len: Prší mi, Prší na mňa, alebo rovno Moknem – nech je podmet alebo predmet akokoľvek zamlčaný, celkom umlčať sa nedá, a aj keď sa pokúsime zážitok spracovať čo najodosobnenejšie, bude vrcholne osobný práve tou odosobnenosťou. S tým sa nedá nič robiť, treba to len vziať na vedomie. Fotografia vždy odzrkadľuje toho, kto sa na ňu díva, a ja som si pri pohľade na Geblskovu nohu nevdojak kládol otázku, ktorou sa asi odrážal pri jazde na kolobežke: ľavou, alebo pravou? Ľavou, zdravou, by mu to asi išlo ľahšie, ale odraz pravou v ťažkej ortopedickej topánke by bol možno zaviezol by ho ďalej. Alebo, to mi bolo bližšie, predstavil som si svojho Geblska na trojkolke: vezie sa po chodníku pred ich domom, na hlave má z novín zloženú vojenskú čiapku, na drôtom prichytenú – je práve nejaký sviatok, prvý máj alebo Božie telo – paličku s papierovou veternou ružicou; prstami pevne zviera rúčky, iba odstávajúci palec na pravej ruke sa chystá zacengať na zvonci, obe nohy spočívajú na pedáloch umiestnených na väčšom prednom kolese, jedna vyššie, druhá nižšie, a na tvári pod vytŕčajúcou blonďavou ofinou žiari šťastný úsmev. (Pod Geblskovou ťažkou bagančou by asi pravý pedál klesal takmer sám od seba, ale mocný záber by vychyľoval trojkolku z dráhy a pri prudšom pohybe by sa mohla aj prevrátiť.)
Aj taká fotografia existuje, ibaže na nej nie je Goebbels, ale ja. U Goebbelsa sa v skutočnosti postihnutie, bolestivá kostná choroba, naplno prejavilo vraj až v siedmich rokoch; sám ten fakt veľmi zdôrazňoval, lebo aj medzi spolustraníkmi sa našli škodoradostníci, ktorí neduh považovali za vrodený a pripisovali ho – u hlásateľa čistej árijskej rasy! – genetickej degenerácii. Tak či onak, v siedmich rokoch sa Goebbels iste už na kolobežke ani na trojkolke nevozil, ba vzhľadom na to, že pochádzal z viacdetnej a neveľmi zámožnej rodiny, je pravdepodobné, že sa bez trojkolky i kolobežky musel celkom zaobísť. Že si pre svoju konskú nohu v mladosti veľa vytrpel, a to nielen fyzicky, ale najmä duševne, niet pochýb, sám o tom často v spomienkach i denníkoch hovorí, ale otázku, aký podiel na jeho ambicióznosti a dravosti má telesné postihnutie a dengľavý vzrast, prenechám Freudovým pozostalým. Čo som sa ja v puberte natrápil pre veľký nos a odstávajúce uši! A koľko je na svete invalidov, ktorých nemorí nadmerná ctižiadosť!
Zaujímavejší, aspoň pre mňa, je Goebbelsov opovržlivý vzťah k otcovi, ktorý sa počas dlhoročného zamestnania v jednej firme trpezlivo a nenápadne vypracoval z poslíčka až na vedúceho oddelenia, no v Geblskových očiach to bol malicherný pedant bez fantázie, nalievajúci sa pivom a spokojný so svojou meštiackou existenciou. Nijako nevedel pochopiť, ako si matka mohla vziať takého človeka. Vzbura voči otcovskej autorite je u synov v puberte taká častá, že ju možno považovať za prejav duševného zdravia, ale Geblskovi ten odmietavý postoj vydržal až do konca. Len keď už otec ležal na smrteľnej posteli, vystriedalo ho čosi
ako súcit, možno. Ani v tom však nemuselo byť nič osobné, len všeobecná, neadresná ľútosť, akú pociťujeme pri pohľade na hynúci živý organizmus, ľútosť nad predvídanou vlastnou smrťou.
Keď som niesol našu Džekynu k veterinárovi, keď som v jej očiach videl bezodný, až akýsi vesmírny smútok, smútok z prudkého nárazu na večnosť, keď som sa pozeral, ako sa v poslednom vzopätí vôle šmýka labami po kovovom vyšetrovacom stole a pokúša sa zoskočiť, až sa napokon vzdala a rezignovane sa zvalila na
bok, stískalo mi srdce. Márne som si vravel: veď je to len pes, nijaký „lenpes“ v tej chvíli nejestvuje. A predsa, aký tam vesmírny smútok u zvieraťa? Odkiaľ sa berie taká kravina? Čo už vie pes o vesmíre, a ako si môže udrieť ňufák o večnosť, keď je to iba ľudský výmysel, číra abstrakcia, ktorú by som ani ja so svojou druhou signálnou sústavou a vysokoškolským vzdelaním nevedel definovať? A, keď sme už pri tom, čo vlastne ja viem o psovi? Jediné, čo sa o tom všetkom dá povedať, je: možno. A predsa – zasa! – predsa sa vo mne sám od seba rodí, sám od seba sa vo
mne odvíja príbeh psa. Nedokážem sa tomu ubrániť. Je to, ako ináč, môj vlastný príbeh.
Možno. Geblsko je pes, nič iné sa o ňom nedá povedať. Ani o mne. Len možno, nič viac.

5

Kde všade som ešte nebol! Napríklad na Severnom póle, v Novej Guinei, Monte Carle, ba ani v Dunajskej Strede. Doteraz. Kam by som chodil, keď ma už prešla zvedavosť – aj na Dunajskej Strede som si všimol iba toľko, že mesto pripomína detskú stavebnicu, z drevených kociek. Očakával som čosi zemitejšie, dotieravý pach hnoja v ovzduší, viac konských povozov a trusu na ceste, viac hliny na chodníkoch. Viac Dunaja a menej Stredy.
„Hádam sa nechceš trepať za tou babou?“ opýtal sa Šerif. „Čo si od toho sľubuješ?“ Nedalo mu to pokoja, stále rýpal: „Ty si sa tuším do tej Alkapúnky zamiloval.“
Nezamiloval som sa, čoby, veď to, ako vieme, nebola nijaká Rita ani Greta. Hoci pre mňa by to musela byť skôr Gina: ako vkĺzala do kúpeľa v Kráskach noci, odzadu, viac tušená ako videná! Keď to Šerif povedal, nevdojak sa mi vynorilo, tomu automatizmu sa človek neubráni, vynorilo sa mi pred očami mohutné telo nahlas dýchajúce potom, večne klzké zrkadlo, so zaparenými hnedastými fľakmi pod klesajúcimi prsníkmi a zhrubnutou vrstvou kože, kde sa ako nenásytné ryby neustále o seba trú stehná. Priam fyzicky, akoby mi z ničoho nič skameneli nohy, som pocítil beznádejný boj toho tela so zemskou príťažlivosťou: nikdy, ani vo vlastnej mysli nevzlietne, nikoho neunesie do výšin. Vzápätí rozbehnutý mechanizmus vyhrabal z hlbín detstva nášho poštára v sivej uniforme s dôstojníckou šiltovkou. Smrdel močom, a ani lúče dobrosrdečného červenolíceho úsmevu nevládali rozohnať mračno, ktoré ho halilo: choré obličky, vysvetlila mi mama. Ten pach mi teraz mimovoľne obostrel Alkapúnku ako aura. Nie, starký, nezamiloval som sa do Alkapúnky, ani náhodou. Zamiloval som sa do jej príbehu.
Takže Dunajská Streda. Na autobusovej stanici som sa opýtal na Agátovú ulicu, a potom to už bola hračka. Pani Etela – priezvisko pre istotu nenapíšem, sľúbil som jej, že budem diskrétny – vyšla pred dom k bráničke, ale neponáhľala sa ju otvoriť; zhovárali sme sa cez kovovú mriežku ako vo väzení alebo v spovednici. Áno, spomína si, pravdaže, tú fotografiu naozaj poslala ona, už sa jej na to, kedysi dávno, vypytovali policajti. Nikdy by nebola povedala, že Marína, teda pani M., bude mať opletačky so zákonom. To by jej v živote nezišlo na um, vyzerala taká... veselá, to hej, ale akurátna. Zo dvakrát sa pritom obzrela k domu, akoby jej tam prihárala zápražka, a keď som pochopil, že na pozvanie by som čakal márne, navrhol som, či by sme si nezašli na kávu, povedzme do toho hotela na námestí, ako sa to volá, Bonbón?
Chvíľu som sa prechádzal po chodníku, kým sa prezliekla. Všimol som si, že si stihla aj namaľovať pery. Čo ma prekvapilo, hneď ako som ju uvidel: mohla mať okolo päťdesiatky, bola teda o hodne mladšia ako Alkapúnka, a líšila sa od nej aj zjavom, štíhlou, i napriek veku takmer útlou postavou. K tomu tvár s trochu už zvetraným pôvabom detskej filmovej hviezdy alebo záhradného trpaslíka: drobný noštek a v čiernych okáľoch také to milé huncútstvo, čo zaručene chytí za srdce. Reč zľahučka korenila maďarským prízvukom. Kávu Etelka už poobede nepije, dala si červené víno s coca−colou. Zdalo sa, že som do jej života zadul ako svieži vetrík, alebo si možno len rada zaspomínala na staré časy. Slovom, oči jej iskrili. Ale načo všetky tieto zbytočné podrobnosti? Neviem azda hovoriť o človeku bez toho, aby mi k nemu samovoľne nedorastal príbeh?
Tak k veci: Fotografia nepochádzala z Bardejova, ale z Rumunska. Eforia Sud, ak sa nemýlim. Vznikla tam taká partia, zopár mladých slobodných, dali sa dokopy už počas nekonečnej cesty autobusom, a Alkapúnka sa k nim pridala. Bola staršia, to áno, ale že má muža a dve dospelé dcéry, o tom Etela nemala potuchy. Všimla si ju hneď v autobuse, čerstvá trvalá, blúzka s veľkým výstrihom, a aj preto, že okato koketovala s jedným chlapom, čo sedel pred ňou – ustavične strkala hlavu do medzierky medzi sedadlami, prihovárala sa mu, nahlas sa smiala a tak. Keď mali v noci dlhšiu prestávku v Predeale, alebo ako sa to mestečko volalo, niekde v horách, tam sa menili šoféri, mali tam nocľaháreň a miesto starých nastúpili čerství, vyspatí, Etela si vyšla von zafajčiť – vtedy ešte holdovala tej neresti – a počula, ako
Alkapúnka chlapa prehovára, aby šiel s ňou bývať do jednej chatky, akože sú manželia, ale to bol taký mumák, nejaký školský inšpektor či čo, vôbec na ňu nezaberal a nič z toho nebolo. Potom už sedela ticho, iba keď sa blížili ku Constanzi, začala všetkým naokolo núkať makovník, že ona sladké nemôže, tak sa dostala do reči aj s Etelou a hneď si s ňou potykala, že volaj ma Marína, no, slovom, nakoniec bývali spolu ony dve, a bolo to celkom fajn. Čo sa len nasmiali! Marína vedela ohromne napodobňovať ľudí, ako sa na pláži krútia, nadúvajú, zhlboka dýchajú a tak, alebo ako niektorí ohŕňali nos pri obede, že čo je toto za jedlo, také nepoznáme...
Takže vás oklamala? Myslím o tom, že nie je vydatá?
To by Etelka ani nepovedala, že priamo oklamala, aspoň si nespomína, jednoducho o tom nehovorila a oni podľa toho, ako sa správala, usúdili... pokúsila sa potom ešte zbaliť delegáta cestovnej kancelárie, taký pán už v rokoch, ale fešák, s dobrou figúrou a opálený, veď v Eforii trávil celé leto, Marína z celej výpravy dokonca zašla do hotela ku kaderníkovi, ale márne, delegát si mohol vyberať a bolo tam dosť frišnejšieho, sviežejšieho mäska. Vlastne, keď tak Etelka o tom dnes uvažuje, mohli si niečo domyslieť už z toho, čo im narozprávala o chlapoch, tá
o nich vedela veci, ktoré jedna stará dievka jednoducho nemá odkiaľ poznať, dávala im také rozumy... No zasa boli celé dni, najmä po tom neúspechu s delegátom, keď Marína sotva prehodila slovo, nanajvýš ak sa posťažovala na zdravie, že ju tu tlačí a tam pichá, Etela sa už ani nepamätá, čo jej všetko bolo, reuma a tuším aj niečo so žlčníkom či s obličkami – zato ale rumunského koňaku, bol vtedy za babku, toho si vedela uhnúť – a ináč iba sedela na deke a zadumane hľadela pred seba, ani do vody sa jej nechcelo. Dosť bola taká náladová niekedy.
Kým sme dopili (dal som si po káve aj ja pohár červeného), dozvedel som sa ešte, že pani Etela je rozvedená – omrzeli sa s mužom jeden druhému, to sa stáva, nemali si vlastne už čo povedať, no a on bol stavbár, tak keď dostaval ten dom tuná, odišiel stavať ďalší nejakej ženskej na Morave. Ale má priateľa, magistra farmácie, ktorý robí vedúceho lekárne v Š. Plánujú, že sa zoberú, len čo syn doštuduje a odíde z domu. „Vy ale nie ste policajt, pravda?“ opýtala sa, keď sme už stáli vonku na chodníku. „Že sa zaujímate o takéto veci? Tí sa vtedy na nič podobné
nepýtali.“ Bystré dievča! Tak som jej povedal, že som novinár, ktorý sa chystá napísať zbierku reportáží o nevyriešených kriminálnych prípadoch z čias socializmu. A ona na to, že sa už teší, ako si tú knihu prečíta, len by ma chcela požiadať, aby som tam radšej neuvádzal jej meno – niežeby sa dopustila niečoho zlého, ale nevie, ako by sa na to pozeral jej priateľ lekárnik, to je veľmi seriózny, akurátny človek.
Život v pravde, povedal som Šerifovi, keď sme večer o veci debatovali, taká kravina! To sa tí disidenti riadne sekli! Ešte tak život v pravde voči sebe, ten by mohol mať zmysel, keby nám na to stačil rozum a vládali sme ho zniesť. Ale keď nedokážeme žiť v pravde o sebe, šermovať pravdou voči ostatným je iba prejav namyslenosti... povýšenectva, akože na vás pravda platí, no mňa sa netýka. Nič sa nedá robiť, človek sa nezaobíde bez sebaklamu, bez ilúzií, veď ešte aj tí disidenti potrebovali ilúziu, že žijú v pravde. Šerif to videl jednoduchšie. Život v pravde, to sú také filozofické finty, do toho sa púšťať nebude, ale podľa neho, keď pred niekým zaprieme, že má smrteľnú chorobu, to je milosrdná lož, v dobrom úmysle. A keď niekto klame, aby z toho vytĺkol nejaký zisk alebo výhodu, čo je Alkapúnkin prípad, tak je to skrátka luhár a podvodník, a nijaké filozofovanie tu nepomôže.
Na tomto mieste hádam treba spomenúť, že Šerif a Redy boli takpovediac oficiálne prezývky, tak sme sa oslovovali pred ostatnými. No sami medzi sebou, v súkromí sme sa oslovovali Ego a Gogo. Vysvetľuje sa to dosť zložito, ale v skutočnosti obe mená vznikli celkom prirodzene. V pätnástich, šestnástich rokoch sme medzi chalanmi z ulice vytvorili osobitnú dvojicu – kým sa zvyšok bandy vláčil v hlúčku po korze, my sme blúdili po vedľajších uliciach zabratí do hlbokých debát o základných otázkach života a smrti, napríklad o tom, či jestvuje telepatia a iné okultné javy (ja som bol za, Šerif proti), alebo či sa podľa reči dá zistiť, že je dievča ešte panna (Šerif za, ja proti). Boli sme, ako sa vraví, nerozluční, a raz sme takto vo večerných hodinách narazili pred bránou na moju mamu, ktorá nás privítala slovami: Aha, už ide Gogo aj so svojím alter egom! Ten cudzí výraz som nepoznal,
ale azda práve preto sa mi zapáčil, a tak som ho, vyškolený počúvaním relácie Autofahrer unterwegs v rakúskom rádiu, pohotovo preložil ako „starý Ego“. „Gogo“ bola zasa skomolenina môjho mena, tak som označoval sám seba, keď som ešte nevedel dobre hovoriť, a v rodine mi to prischlo. Jasné, že posmeškár Šerif po tom jazykovom nepodarku s potešením skočil, ale keď sa on dokázal zmieriť so starým Egom, nemohol som ani ja veľmi protestovať proti Gogovi.
Chcel som Šerifa trochu poštengrovať, tak som sa ho opýtal: Aký zmysel má podľa teba, milý Ego, oháňať sa pravdou voči režimu postavenému na klamstve, ako bol ten náš? Veď komunistickí papaláši dobre, ba aj lepšie vedeli všetko, čo im disidenti chceli zvestovať. Žili, ak sa to tak dá povedať, v rovnakej pravde, ibaže zároveň vedeli, že ak ju niekomu beztrestne dovolia nahlas vysloviť, celá stavba sa zosype. Bolo to celé o moci, a vedeli, ako sa veci majú. Diskutovať s režimom nemalo zmysel, dalo sa mu len povedať: Seriem na teba! A presne to Alkapúnka
urobila. Neútočila bezhlavo na červenú handru, ktorou jej režim mával pred očami, ale potichučky, odzadu ho pichla tam, kde ho to zabolelo. To je u mňa to pravé, skutočné disidentstvo, milý Ego.
Šerif nato, že drahý Gogo, ty by si urobil bojovníka proti režimu z každého zlodeja, čo kradne vo fabrike sklenú vatu alebo medený drôt. Tí ľudia sa chcú nezákonne obohatiť, to je všetko, a robili by to za každého režimu. Ibaže v takom režime, kde je
všetok majetok spoločný, okrádajú vlastne každého spoluobčana, aj teba. To sa ti páči? Toto obdivuješ? Daj na mňa, tvoja Alkapúnka nebola nijaká bojovníčka, ale obyčajná, prepytujem, piksľa, ktorá sa chcela mať dobre na úkor ostatných. Neviem, kam pichla režim a či to zabolelo, to by sme sa ho museli opýtať, ale najviac to určite zabolelo jej rodinu, lebo, Goginko môj, nie režimu, ale práve im, svojmu mužovi a deťom, dala celkom nepokryte najavo: Seriem na vás! Im to povedala, nie režimu, ver mi, ten to ani nezačul. A pamätaj si jedno: nech je režim taký alebo onaký, štát musí fungovať podľa nejakých pravidiel, ináč nastane chaos a navzájom sa tu pohlušíme. Krádež je trestný čin v každom režime, už aj v dvetisícročnom kresťanskom Desatore sa hovorí: nepokradneš.
No, to sa dalo čakať – hádam len nezaprie svoje dlhoročné povolanie? S úsmevom som počúval, ako sa čoraz väčšmi rozohňuje, až kým sa zrazu neopýtal: „Chceš povedať, že keď sme vtedy šlohli ten žulový kváder pri Dóme, tak sme sa búrili proti
režimu?“
Čoby nie, ja som sa búril, hoci možno nie práve proti režimu - ten sa mi vtedy ešte zlieval do jednej machule s celou falošnou, pokryteckou spoločnosťou dospelých. So svetom, vlastne, ako takým, iný som nepoznal. Búril som sa proti mame a proti otčimovi, proti učiteľom, ktorí nám merali šírku nohavíc a zakazovali nosiť pásikavé „potápkarské“ šály, proti svätej spovedi, recitovaniu Chalupkovho Mor ho a Kukučínovej Rysavej jalovice, proti domovníkom, revízorom a výchovným koncertom... Bol som v takom veku. Ale krádež kvádra spred Dómu, v tom pravdu, bola hlavne ohromná psina.
Nebola to, mimochodom, naša prvá spoločná krádež. Jedného daždivého jesenného večera sme odmontovali a odvliekli kusy železného lešenia z niekdajšej budovy prírodovedeckej fakulty, ktorá dnes už nestojí. Za naoko odsúdeniahodným skutkom sa skrýval ušľachtilý ideál kalokagathie, harmonického rozvoja telesnej i duševnej krásy. O duševnej sme nemali pochybnosti, tá sa u nás rozvíjala akosi sama od seba, ale k pestovaniu telesnej nám v telocvični, ktorú si Šerif zriadil na povale, chýbali bradlá.
To však bola klasická krádež, vykonaná ukradomky a pod rúškom tmy. Kváder spred Dómu sme si prisvojili za bieleho, ba priam slnečného letného dňa a za plnej rekonštrukčnej prevádzky. Aj tu nás viedol vznešený zámer: už sa ani nepamätám, kde som zazrel fotografie impozantných sôch Henryho Moora, a pod ich dojmom som sa rozhodol, že budem sochárom. Cítil som v sebe také volanie. Babrať sa s hlinou alebo nebodaj plastelínou som považoval za nedôstojné, hľadal som materiál, ktorý by môj výkon zachoval pre večnosť.
Na veľké kamenné kocky uložené pri Dóme ma vlastne upozornil Šerif, on bol aj spolutvorcom plánu. Vzhľadom na odhadovanú váhu kvádra sme do partie pribrali ešte Kýbla, ktorého telesná sila sa neharmonicky rozvinula na úkor duševných schopností, čo sa nám výborne hodilo. V starom baraku vedľa reštaurácie Hron bývala požičovňa rozličných prístrojov a náradia, napríklad lyží, vŕtačiek či vysávačov; tam sme si na Kýblovu občianku vypožičali dvojkolesový vozík, navliekli sme sa do montérok a vybrali sa k Dómu. Šutrisko nám dal zabrať, ale s Kýblovou pomocou sme ho napokon prekotili na vozík a pobrali sme sa preč. Robotníci, ktorí pracovali na fasáde chrámu, vrhli na nás jeden ľahostajný pohľad a viac si nás nevšímali, ani cestou sme nenarazili na nijaké prekážky, ak nerátam občasné záchvaty smiechu, ktoré nás nútili zastať, kým nelapíme dych. Kváder skončil v kúte trávnatého dvorčeka za naším domom, s niekoľkými plytkými vrypmi dlátom a štrbavými puklinami po zúrivých úderoch kladiva – ukázalo sa, že večnosť je nad moje sily. S vozíkom sa nazad do požičovne terigal už sám Kýbel – čo mu aj zostávalo, keď tam mali zapísané číslo jeho občianky.
Iste, oficiálne, podľa zákona to bola krádež. Ale nerobili sme to zo zištných dôvodov. Predstav si, povedal som Šerifovi, že by som bol dotiahol svoj sen do úspešného konca a obdaroval by som ľudstvo nádhernou Bratislavskou Venušou alebo, čo ja viem, Palisádskou Pietou. Čo by znamenala cena jedného mizerného
kvádra v porovnaní s takým pokladom?
Šerif hneď, že to by vzhľadom na dobové kritériá musela Pieta zobrazovať Nadeždu Konštantinovnu Krupskú, ako drží v náručí mŕtveho Lenina, ale nedal som sa pomýliť: Rozhodujúci je, v konečnom dôsledku, jedine úmysel. Ani Alkapúnka, podľa všetkého, sa nechcela jednoducho obohatiť, lebo...
A čímže teda tá dobrodinka obdarila ľudstvo?
„Neviem,“ odvetil som. „Možno, keby sme ju našli, keby sme poznali jej ďalší osud... ale to je vedľajšie. Keď ničím iným, obdarila možno aj nevedomky ľudstvo svojím príbehom, príkladom, ako sa dá zvíťaziť nad všemocným režimom. Podstatné je,
že tie spreneverené peniaze neutrácala na prízemné pôžitky. Nenakupovala šperky ani drahé kožuchy, neoddávala sa hazardným hrám... Vieš, čo chcem povedať? Tá žena mala nejaký sen a peniaze potrebovala na to, aby si ho splnila.“
„Dovoľ, aby som ťa vyviedol z omylu,“ vyhlásil Šerif. „Kým sa jej ten podfuk daril, musela byť opatrná, dávať si pozor, aby sa na nič neprišlo. Aj tak na ňu, zistili sme potom, chodili anonymné udania, že si žije nad pomery, ja si už dobre nespomínam, vzala si tuším pôžičku dvadsaťtisíc, aby prispela dcére na kúpu
družstevného bytu, a že ako ju chce splácať zo svojho platu, keď si nedávno kúpili novú obývačku, také somariny. Nejaká závistlivá suseda alebo kolegyňa. Ale keď to prasklo, mal si vidieť, ako sa tá tvoja zasnená Alkapúnka prebudila! O takom sne sa ti, Goginko, ani nesnívalo. Našli sme tu v Bratislave taxikára, ktorý ju rozvážal, a nielen po meste, nemysli – tá sa vybrala taxíkom do sveta, za priateľkou až kamsi do Čiech, prosím ťa pekne. Pamätám sa, že mal nejaké smiešne meno, Kucibel alebo Kulibec, mladý chlap vtedy, možno ešte stále jazdí s taxíkom. Toho by si
si mal vypočuť, porozprával by ti veci!“
V ten večer sme už uzol nerozťali.

6

JEŽIŠ (chvíľu sa mlčky prizerá, ako učeníci rukami oberajú kosti veľkonočného baránka, ako im, zabraným v živom rozhovore, poskakujú ohryzky a ligoce sa loj na koncoch fúzov, potom sa obráti k JUDÁŠOVI, ktorý sedí po jeho pravom boku): Chutí im.
JUDÁŠ (plnými ústami): Uhm. Dobrú večeru nachystali.
JEŽIŠ: Poslednú, takto pospolu. Je načase doniesť víno. (Drgne JUDÁŠA lakťom.) Poď, pomôžeš mi. (Obaja vstanú a odoberú sa do kúta miestnosti, kde na zemi stoja hlinené džbány s vínom.)
JEŽIŠ (polohlasom): Zariadil si, čo treba?
JUDÁŠ (tiež potichu): Vojaci sú pripravení. Len po nich zájsť a priviesť ich na miesto.
JEŽIŠ: Nezabúdaj, že bude už tma a okolo veľa ľudí, tak daj pozor, aby nedošlo k omylu. Najistejšie bude, keď ma pobozkáš, taký blízky dotyk vylúči akúkoľvek zámenu či na tvojej, alebo na ich strane. Povedz im, že to bude signál.
JUDÁŠ (vyčítavo): Prečo si si, Pane, zvolil na tú ťažkú úlohu práve mňa? Nie je tu dosť iných? (Ukáže hlavou.) Čo napríklad Šimon, ten...
JEŽIŠ (preruší ho): Ak mám splniť svoje poslanie na tejto zemi, musí sa to stať. Niet vyhnutia. A pozri sa na nich, akí sú nevinní, akí detinskí v svojej radosti. Sú to dobrí muži, úprimného srdca, ale prostoduchí. Tí by tomu nerozumeli. Priečili by sa, bránili, a aj keby som niektorého z nich uhovoril, kto zaručí, že v poslednej chvíli nezapochybuje a nezlyhá? Nie, oni budú oddane šíriť moje slová a myšlienky, ale táto úloha je nad ich sily. Ty jediný si schopný potlačiť pozemské city a pochopiť
vyšší zámer, vyššiu vôľu, ktorá sa za tým skrýva. Iba tebe dôverujem, že budeš bez reptania vládať priniesť takú obetu. Čo myslíš, prečo som ťa usadil po svojej pravici? (Zohne sa a zoberie do rúk hlinené džbány s vínom.) Poďme.
JUDÁŠ (tiež uchopí dva džbány, s povzdychom): Pobozkať! Musí to byť?

Takto nejako by, predstavujem si, mohol vyzerať úryvok z drámy v piatich dejstvách nazvanej Judáš Iškariotský, ktorú Geblsko napísal ako vysokoškolský študent. Nepoznám ju, ale domnievam sa, že autor obdaril Judáša drobným telesným postihnutím. Škúlil, povedzme, a niektorí apoštoli sa mu za to aj posmievali. Ježiš vedel, koho si vybrať, kto je na takú úlohu najvhodnejší. Tak či onak, je isté, že mladý Geblsko mal literárne ambície, a na literatúru usmerňovali jeho záujem aj učitelia. Ešte ako stredoškolák venoval svojej vtedajšej láske na Vianoce knižku vlastných básní. Keď v roku 1917 označili jeho výtvor za najlepšiu slohovú prácu na škole, dostalo sa mu cti predniesť reč na rozlúčku. Hovoril o globálnom poslaní nemeckého národa a predpovedal, že Nemecko sa stane politickým a duchovným vodcom sveta. Taký mladý, a už taký jasnozrivý!
Áno, Geblsko bol vlastenec. Hneď po vypuknutí vojny sa hlásil do armády, ale neodviedli ho, čo bolo vzhľadom na jeho fyzický hendikep pochopiteľné. V poslednom roku vojny, keď už civilný život trpel nedostatkom pracovnej sily, ho predsa len povolali do kancelárskej služby v banke. Niekoľko jeho spolužiakov padlo na fronte, brat sa dostal do zajatia, Geblsko však až do samého konca veril vo víťazstvo nemeckých zbraní. Kapitulácia bola pre neho bleskom z jasného neba. A zradou na národe.
Okrem vlasteneckých citov sa mladý Geblsko vyznačoval aj silným sociálnym cítením, ktoré výdatne priživovala spoločenská situácia v porazenej krajine i jeho vlastné postavenie chudobného študenta. Hoci sám pochádzal z nižšej strednej vrstvy, na srdci mu ležal osud proletárov a prebúdzal v ňom revolučné nálady. Ešte aj ako príslušník nacistického hnutia kládol v nacionálnom socializme dôraz na socialistickú zložku a v strane dovŕšenie sociálnej revolúcie. Tieto názory našli zrejme svoj odraz aj v literárnej tvorbe, súdiac podľa názvu ďalšej drámy Boj robotníckej triedy. Krvavé zrážky medzi nacistickými a komunistickými bojovými oddielmi považoval spočiatku za nešťastné a pomýlené. Obával sa dokonca, že imperialisti použijú nemecký národ ako kladivo proti sovietskej revolúcii. Opäť
bol predvídavý, netušil iba, že oficiálne zdôvodnenie toho kroku bude vymýšľať on.
Ale popritom tu boli tie múzické sklony. Otec napriek skromným podmienkam kúpil z druhej ruky klavír a Geblsko sa na ňom čoskoro naučil hrať – aj po mnohých rokoch, ako minister, v dobrom rozmare neraz prítomných zabavil Lisztovými rapsódiami, Wagnerom, alebo inými klasickými kúskami. Na univerzite študoval okrem iného dejiny umenia (tým ľahšie sa mu neskôr určovalo, ktoré je degenerované) a hudbu, k literatúre inklinoval spontánne. Azda sa, zbavený možnosti upútať fyzickými výkonmi, prirodzene pokúšal vyniknúť v inej sfére. Bol to, dalo by sa povedať, rozhľadený mladý muž. Aj tak sa človek neubráni otázke, prečo si ako tému svojej drámy zvolil práve biblickú postavu Judáša Iškariotského. Žeby aj tu zapracovala predvídavosť a on sa už vopred cítil vyvolený medzi učeníkmi svojho budúceho vodcu? Alebo sa najlepšie vedel vžiť do človeka trpiaceho ústrkmi a výsmechom, ktorého na celom svete chápe len jeho matka?
(Keď v Geblskovej hre matka dohovára Judášovi, aby jedol - viem si ju živo predstaviť, ako sa s rukami skríženými na prsiach pozerá od sporáka na odstrčený, nedotknutý tanier: potrebuješ niečo teplé do žalúdka, veď si už len kosť a koža – a on jej mrzuto odvrkuje, matka nad ním nešťastne krúti hlavou: Ach, Judáško, Judáško! Pre ňu je to milé meno, nie nadávka.)
Jestvuje aj jednoduché vysvetlenie: Geblsko pochádzal z nábožnej katolíckej rodiny. Keď už ako vysokoškolák požiadal svoju cirkevnú diecézu o finančnú podporu, jeho gymnaziálny učiteľ náboženstva páter Mollen v odporúčaní vyzdvihol záujem svojho žiaka o predmet i to, že sa pravidelne zúčastňoval na školských bohoslužbách a raz do mesiaca šiel na spoveď a na prijímanie. Na univerzite vstúpil do spolku katolíckych študentov Unitas a zakrátko sa stal jedným z jeho najhorlivejších a najuznávanejších členov. Dokonca jedným z predmetov, ktoré študoval, bola katolícka teológia. Dochovalo sa aj jeho vyznanie: „Mojím
cieľom je Boh. A mojou najväčšou radosťou hľadanie Pravdy.“ To sú slová človeka, ktorý ak nevynašiel, tak aspoň nevídane rozvinul a zdokonalil používanie klamstva ako pracovnej metódy. Veď áno, hľadal Pravdu, lebo ak nepoznáme Pravdu, nemôžeme ani spoľahlivo vedieť, čo je Lož, a bez tohto nástroja je nám
celá metóda nanič.
Študijnú pôžičku od diecézy Geblsko dostal, celkove 964 mariek v niekoľkých splátkach, ale jeho náboženské zanietenie postupne ochabovalo, až napokon po duševných bojoch vyústilo do vety z jeho autobiografického románu Michael Voorman: „Nezáleží na tom, v čo veríme, len keď veríme.“ Diecéza mala
smolu: dlhé roky márne od neho vymáhala vrátenie dlžoby; nielen ako chudobný príležitostný novinár a neúspešný spisovateľ, ale už aj ako berlínsky gauleiter hádzal jej listy do koša, hoci sumu postupne znížila na 200 mariek.
Možno má na tomto odvrate od viery zásluhu aj epizóda s Judášom Iškariotským. Geblsko sa chcel pochváliť a dal ukážky z drámy prečítať svojej vtedajšej láske. Jej prostredníctvom sa chýr o hre rozšíril ďalej a nádejného autora si predvolal páter
Mollen, ktorý svojmu chránencovi za také nebezpečné a škodlivé dielo vyčistil žalúdok. Žiadal ho, aby zničil nielen ukážky, ale aj svoj originál hry. To bolo jediné ocenenie, ktorého sa začínajúci literát dočkal. Kňaza iste rozhorčila samotná téma, no pokiaľ podrobnejšie poznal obsah, myšlienka, že zradca Judáš vlastne nezradil, ale ako Ježišov dôverník konal na základe jeho pokynu, ho musela vyslovene pobúriť. A pritom je z hľadiska kresťanskej viery očividné, že Judáš či už vedome, alebo nevedomky len plnil Boží zámer; Geblsko v ňom právom videl tragickú postavu, a skutočnosť, že sa na svoj čin podujal takpovediac z presvedčenia, mu dodáva ľudskú hĺbku.
Zradca Judáš! To by mohlo byť ďalšie vysvetlenie, prečo táto postava Geblska priťahovala. Sám na gymnáziu nebol spočiatku veľmi obľúbený: všade bol a všetko vedel, jednoducho mudrlant, a navyše donášal na spolužiakov. Odplácal sa tak za posmešky, ktorými častovali jeho fyzické nedostatky, alebo prirodzene inklinoval k moci, ktorú v tomto prostredí stelesňovali učitelia?
Začalo sa to, keď ho jedného dňa po písomke z dejepisu pristavil učiteľ a požiadal ho, aby nenápadne nasledoval spolužiaka Schreinera na záchod a zistil tam, či má zvnútra na predlaktí perom napísaný ťahák. Keď videl Geblskove rozpaky, ubezpečil ho, že nemieni z veci vyvodzovať nijaké dôsledky a spolužiak sa o ničom
nedozvie – informácia mu poslúži len pre vlastnú potrebu.
Tu treba spomenúť, že Geblskovia, ako to už v takýchto chvíľach býva, boli dvaja, nazvime ich – veď išlo o Nemcov – Entweder a Oder. Entweder poukazoval na to, že podozrivý nepatrí medzi najväčších posmeškárov a správa sa ku Geblskovi viac−menej priateľsky, ba raz mu aj ohľaduplne prepustil miesto v rade pred spovednicou. Predovšetkým sa však odvolával na triedne povedomie tvrdiac, že žalovať na spolužiaka z vlastnej triedy je nepekné; v zápale diskusie raz či dva razy padlo aj slovo zrada. Oder namietal, že dejepisár je múdry a spravodlivý človek, ktorý vždy vedel oceniť Geblskove vedomosti, a teraz mu navyše svojou žiadosťou prejavil nezvyčajnú dôveru, takmer ako seberovnému. Bolo by chybou sklamať ju, najmä keď učiteľ sľúbil, že uchová vec v tajnosti a spolužiaka nepotrestá – v tom prípade vlastne o nič nejde. No najpádnejším Oderovým argumentom bolo, že podvod zostáva podvodom, nech sa ho dopustí ktokoľvek, hoci aj najlepší kamarát. Ak to nie je priamo trestný čin, hriech to je na sto percent.
Spor ešte nebol definitívne rozhodnutý, ani keď Geblsko vchádzal do záchoda. Mohol by, nahováral mu Entweder, dejepisárovi napríklad povedať, že Schreiner tam má napísané meno frajerky; tým by navonok vyhovel učiteľovej žiadosti, a zároveň by nezradil spolužiaka. Chachá! skríkol vzápätí Oder, to máme podvod ako vyšitý! A tentoraz sa ho nedopustí Schreiner, ale ty. Z toho sa, milý môj, budeš musieť vyspovedať, a aj keď platí spovedné tajomstvo, nechci vedieť, čo si dôstojný pán o tebe pomyslí. A vôbec, čo je správnejšie i rozumnejšie: byť pri odhaľovaní podvodu, alebo partnerom nejakého Schreinera pri jeho páchaní?
Geblsko sa postavil k vedľajšiemu pisoáru. Nerád močil v prítomnosti iných, väčšinou zašiel do kabínky. Bál sa, že vyzerá smiešne: nachýlenie spôsobené kratšou nohou malo za následok, že prúd moču mieril šikmo, bokom, a on sa namáhavo musel pravou nohou stavať na prsty, aby ho vyrovnal. Teraz sa zdĺhavo
pohrával s rázporkom, popod nos aj zahromžil na gombičky, až kým Schreiner neskončil a nepobral sa k umývadlu. Geblsko sledoval, ako si vyhrnul rukáv, vyvrátil pod kohútikom ľavú ruku a začal si šúchať predlaktie. Zbytočná námaha, povedal Schreinerovi Entweder, aj tak všetci vedia, že si buchnutý do Liesel
Kutscherovej. Môžeš si tam to srdiečko pokojne nechať. To bola jeho posledná ponuka, a keby ju bol Schreiner prijal aspoň nezáväzným smiechom, Geblsko by bol mohol s takmer čistým svedomím nahlásiť dejepisárovi frajerku, čím by sa záležitosť skončila. Ale spupný Schreiner sa nevedel zmestiť do kože. Si myslíš? povedal. To je, kamarát, zaručená jednotka z písomky, a nemusel som sa na ňu šprtať ako ty. Podišiel ku Geblskovi a otrčil mu pred oči rozmazanú číslicu: Aha. Sedem deväť šesť, a vedľa mám ešte AV, vidíš? Stačí mrknúť, a viem, že v roku 796 Karol Veľký porazil Avarov. Na taký dátum si si, ty bifľoš, ani nespomenul, čo?
A bolo rozhodnuté. Oder bez výčitiek svedomia odkráčal pred zborovňu, kde ho už čakal dejepisár. Len som si to chcel potvrdiť, zaplašil posledné Entwederove pochybnosti a opätovne Geblska ubezpečil, že sa o jeho spolupráci nik nedozvie. Nebola posledná, lebo najťažšie je začať, a potom to už ide. Ale časom aj on, aj spolužiaci vyrástli z detských nohavíc i detských zábaviek, z posmeškov a zo žalovania, a Geblsko si svojím jedovato ako bič plieskajúcim jazykom vydobyl určitý rešpekt. Kamaráti na univerzite už obdivovali vodopád jeho výrečnosti ako prírodný úkaz, za ktorý by sa dalo vyberať vstupné.
Ako väčšina začínajúcich autorov, aj Geblsko svoje zatiaľ neuverejnené diela ustavične prerábal, zapracúval do nich nové zážitky a nové poznanie. Hlavná ženská postava autobiografického románu Michael Voorman, stvárňujúca osudovú lásku jeho mladosti, sa menila podľa toho, akými peripetiami práve prechádzal ich vzťah, a vyvíjali sa aj názory samotného Michaela. Podstatným metamorfózam neunikol ani Judáš Iškariotský. Kľúčová scéna druhej verzie hry vyzerala asi takto:

(JEŽIŠ s JUDÁŠOM stoja v kúte pri džbánoch s vínom.)
JEŽIŠ (polohlasom): Takže dohovorené. Pobozkáš ma a to bude signál pre vojakov. Oni sa už postarajú o ostatné. (Kývne hlavou smerom k stolu.) Chutí im. Len sa pozri, akí sú úprimní, akí nevinní v svojej radosti!
JUDÁŠ (tiež potichu): Ako deti. Požívační a nestáli. Kým si tu, Pane, podliehajú tvojmu vplyvu, ale zostanú pevní v svojej viere, aj keď ťa nebude?
JEŽIŠ: Sú to len ľudia, môžu mať svoju slabú chvíľku. Ale som presvedčený, že keď príde na lámanie chleba...
JUDÁŠ: Ja by som sa na to nespoliehal. Chcelo by to, podľa mňa, na záver nejaký ohromujúci zážitok, aby od úžasu spadli z nôh. Nejaký zázrak, ktorý by zahnal všetky pochybnosti a nedovolil by im zabudnúť.
JEŽIŠ: Zázrak? Vieš, že zázraky robí iba Boh.
JUDÁŠ: Nemusí byť ozajstný. Sú ako deti, uveria. Rozmýšľal som o tom a prišiel som na jeden taký trik...
JEŽIŠ: Trik? Mám zo seba spraviť podvodníka?
JUDÁŠ: Pre dobro veci. Je u nás v Iškariote ktorý sa ti postavou i tvárou podobá. Privediem ho na stretnutie ako diváka, a keď nadíde pravá chvíľa, pobozkám ho na − miesto teba. V tme to nik nespozná a o ostatné, ako vravíš, sa už postarajú vojaci. Počas súdu sa títo tu poskrývajú, a Pilát, veľkňazi ani zákonníci si rozdiely vo výzore nevšimnú. Ty sa zatiaľ utiahneš na púšť, kde si sa postil a odolával pokušeniam, a tretieho dňa večer, keď budú učeníci pri hrobe oplakávať smrť, ty sa odrazu vynoríš, akoby si vstal z mŕtvych.
JEŽIŠ: Vstal z mŕtvych?
JUDÁŠ: Nesľuboval si im vzkriesenie? Teraz sa presvedčia na vlastné oči, na nijaké pochybnosti nezostane miesto. Povieš im niekoľko slov na rozlúčku a odoberieš sa na nebesia, k Bohu.
JEŽIŠ: Ďalší zázrak? Ako by sa to dalo urobiť?
JUDÁŠ: Aj to mám už premyslené. Prudko vzbĺkne vatra, ktorú poblíž nachystám, tá ich oslepí a ty sa zatiaľ stratíš v tme. Posypeš si tvár popolom, pristrihneš vlasy i bradu, oblečieš otrhané žobrácke rúcho a usadíš sa nepoznaný niekde v susednej
krajine. U otčima si sa priučil tesárčine, tým sa uživíš. A odtiaľ, zďaleka, budeš môcť sledovať, ako si počínajú tvoji učeníci.
JEŽIŠ: Ja neviem. Uchyľovať sa k podvodu...
JUDÁŠ: Keď ja môžem zradiť, môžeš ty trochu zaklamať. Všetko sa predsa bude diať vo vyššom záujme.
JEŽIŠ: A vyjde to, myslíš?
JUDÁŠ: To už bude moja starosť.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  2. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  5. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  6. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  9. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  1. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  5. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  6. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  8. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  9. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  10. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 867
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 682
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 4 123
  4. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 331
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 056
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 042
  7. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 567
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 559
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 077
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 659

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Miliónové dotácie od Plavčana dostali aj pochybné firmy

Niektoré firmy, ktoré podporilo ministerstvo školstva, aby sa venovali vývoju a inováciám, nemajú s výskumom žiadne skúsenosti.

KOMENTÁRE

Minister Plavčan už dávno nemal existovať

Na znôšku legislatívnych náhod sa už nemôže pozerať ani koalícia.

ŠPORT

Tour bola bez Sagana nudná, no ponúkla aj nový objav

Vybrali sme päť najzaujímavejších momentov z tohtoročnej Tour de France.

KOMENTÁRE

Nemému Dankovi ani vlastná hovorkyňa nerozumie

Problém je v samotnej SNS a v jej softvéri.

Neprehliadnite tiež

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.

Ďurovčík: Nosáľ bol géniom národa. A ten naňho nikdy nezabudne

Choreograf si spomína na svojho učiteľa, priateľa, mentora.

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

Jamiroquai zahrali diskotéku pre viac generácií. Kto pri tom dýchal?

Koncert britskej kapely ukázal, že Colours of Ostrava vie poskladať dobrý program. Na problémy naráža inde.