Na Slovensku je jej meno takmer neznáme, vo Fínsku sa však ako držiteľka jednej zo štyroch prestížnych literárnych cien dostala do pozornosti médií. Fíni sú vraj hrdí na všetko, čo je fínske, tento rok si však museli zvyknúť na to, že najlepší fínsky debut napísala Slovenka. ALEXANDRA SALMELA bola za román 27 čiže Smrť robí umelca nominovaná dokonca aj na štátnu literárnu cenu Finlandia.
Kedy ste začali písať aj vo fínčine niečo, čo by sa dalo nazvať literatúrou?
Na jeseň 2002 som začala študovať fínčinu v Prahe. To pravé, skutočné imigrantské blues som napísala asi pred troma rokmi, keďže som chcela zistiť, či dokážem písať vo fínčine a či ešte stále dokážem písať.
Ako dlho vám trvalo napísanie debutu? Mali ste fínskeho editora?
Písala som ho dva roky s väčšími a menšími prestávkami. Takzvaná „prvá voda" vznikla rýchlo, potom text prešiel ôsmimi kolami všemožných úprav od zásadných konštrukčných zásahov po útrpné jazykové korektúry. Mala som na to Maarit Halmesarkuovú, redaktorku vydavateľstva Teos, s ktorou som najmä vo finiši veľmi úzko spolupracovala.
Bol problém nájsť vydavateľa?
Keď To pravé, skutočné imigrantské blues vyhralo druhú cenu v literárnej súťaži Mikä ihmeen uussuomalainen? (približne Čo je to ten Novofín?) a šla som sa prvýkrát ukázať do Teosu, rozhodla som sa skúsiť drzo opýtať, či by vydavateľstvo malo teoreticky záujem, pokiaľ by som napísala niečo rozsiahlejšie. Povedali mi, že áno, tak som začala písať. Prvých sto stránok prijali dobre a na základe prvej verzie som podpísala zmluvu. Prakticky sa dá povedať, že keby som hneď od začiatku nemala morálnu podporu Teosu a latentný prísľub, že kniha má šancu vyjsť, ani by som ju nezačala písať.
Koľko výtlačkov sa predalo? Zaznamenala kniha aj komerčný úspech?
Prvý náklad bol tisíc kusov, čo je vraj štandard na debut. Tie sa vypredali v priebehu necelých dvoch mesiacov, teraz sa dotláča ďalších päť- či sedemtisíc. Je to omnoho viac, ako som očakávala, ale neviem povedať, či je to komerčný úspech. Možno bude.
Najlepší fínsky debut napísala Slovenka.
O čom bola poviedka, ktorú ste predtým poslali do antológie zahraničnej prózy?
Poviedka paroduje stereotyp prisťahovalca, ktorý príde do zasľúbenej krajiny bosý s batohom na chrbte a nevie sa vynačudovať kultúrnemu a technickému pokroku. Svojím spôsobom sa posmieva všetkým účastníkom momentálne vzrušenej debaty o imigrácii - od jej xenofóbnych kritikov cez nekritických podporovateľov až po tragikomických odrodilcov, čo už na letisku nadšene prijmú identitu svojej novej vlasti, zabúdajúc pri tom na to, kto sú a odkiaľ pochádzajú.
A vy sa za prisťahovalkyňu nepovažujete?
Nie, má to pre mňa negatívny nádych. V Helsinkách a okolí je pomerne veľká komunita Čechov a Slovákov, ktorí sa pravidelne stretávajú, po zvyšku Fínska sú skôr roztrúsení, ale to je dané aj rozlohou krajiny. Tu v meste Tampera sme sa párkrát stretli s troma poločesko-polofínskymi rodinami s deťmi a v pondelok spoločne oslávime Mikuláša.
Ako sa vám žije v Tampere?
Myslím, že relatívne vzdelaný Európan zo strednej vrstvy a z kresťanského kultúrneho prostredia, hoci sám veriaci byť nemusí, na žiadne zásadné kultúrne rozdiely nenarazí. Samozrejme, iný kraj, iný mrav, ale to sú skôr úsmevné, aj keď čiastočne iritujúce maličkosti. Som presvedčená, že rozdiel medzi mestom a vidiekom je tu stále väčší ako rozdiel napríklad medzi Helsinkami a Bratislavou. V každom prípade je tu lepšia infraštruktúra pre rodiny s malými deťmi (napríklad vo veľkých mestách sú kočík s dieťaťom a kočíkujúcim prepravovaní zdarma) a fantastický knižničný systém. Žiaľbohu, peniaze aj tu miznú práve z takýchto zdanlivo nerentabilných oblastí, takže je možné, že to všetko bude čochvíľa minulosťou.
V čom sa líši vzťah Fínov ku kultúre, špeciálne k literatúre - keď to porovnávame so Slovákmi?
Mám pocit, že Fíni si kultúru viacej vážia, najmä svoju vlastnú, na ktorú sú až patrioticky pyšní, takže v zásade fínske je pre nich vždy pozitívne.
Čo to prakticky znamená?
Kultúra je vo Fínsku súčasťou bežného života, Fíni vedia komerčne širokým masám spropagovať aj vyššiu kultúru, a široké masy tieto podujatia aj navštevujú. Samozrejme, aj tu je mainstream a okrajové umenie, a nie všetko, čo sa tu považuje za umenie, by sa dočkalo rovnakého prijatia aj na Slovensku. Ale kultúra je v hľadáčiku verejnosti a médií, bilbordy propagujúce rôzne divadelné predstavenia alebo električky oblepené reklamami umeleckých výstav alebo inštalácií sú tu úplne bežné. Ale pokiaľ sa nemýlim, po taký príklad netreba chodiť od Bratislavy ďaleko, vo Viedni je to, myslím, rovnako.
Reakcie na vašu novelu zdôrazňujú predovšetkým zmysel pre humor. Čo všetko vám býva smiešne? Majú Fíni iný zmysel pre vtip ako Slováci?
Irónia a sarkazmus nie sú Fínom príliš vlastné. Oni sa skôr priatelia s „teplým ľudským humorom". Mojím východiskom je, že je o. k. brať sa smrteľne vážne, ale zároveň sa treba dokázať odosobniť a vysmiať sa sebe samému. Je len plus, ak pri tom človek umrie od smiechu.
Zaujímajú sa Fíni o Slovensko - čo o ňom vedia?
Ach, Slovinsko?
Líši sa nejako myslenie vo fínčine od literárneho myslenia v slovenčine? Má fínčina ako jazyk nejaké špecifiká, ktoré sa dajú dobre literárne využiť?
Myslím, že každý jazyk má svoje špecifiká. Ja fínčinu neovládam na tej úrovni, aby som dokázala presne vyjadriť konkrétne myšlienkové obrazy, tak som nútená improvizovať a fínčina tú slobodu poskytuje. Je veľmi onomatopoická a živá - pokiaľ človek pozná gramatické pravidlá, je schopný takmer donekonečna odvodzovať nové slová, ktoré sú síce úplné novotvary, ale všeobecne zrozumiteľné. Písanie vo fínčine je hravé a dobrodružné, v slovenčine vedomejšie, cielenejšie a presnejšie.
Nechcete niečo napísať aj v slovenčine?
Ja som na svoj rodný jazyk nezanevrela, otázne je, či nezanevrel on na mňa. Na to, aby som bola schopná písať v určitom jazyku, ho potrebujem okolo seba živý. Jediné, čo asi nikdy nebudem schopná napísať v inom jazyku ako v slovenčine, sú rozprávky, a rozprávky by som šla vydať bez váhania.
Znamená víťazstvo v cene Helsingin Sanomat mediálnu slávu? Kdesi ste napísali, že vám je samota bližšia ako sláva - ako obe znášate?
Cena denníka Helsingin Sanomat za debut roka patrí medzi štyri najprestížnejšie fínske literárne ceny. Viem to, ale nepreciťujem to tak ako Fíni. Bolo fajn vyhrať, najmä pri debute je to neopakovateľné. Nemyslím, že som slávna. Pre istotu však nečítam noviny a už vôbec nie internetové diskusie.
Je v hlavnej postave vašej knihy - Angie - veľa z vás? Ako ste si definovali účelnú mieru autobiografickosti?
Je a nie je. Kniha má metarovinu, v ktorej sa sama sebe a svojim tvorivým metódam vysmievam až po hranicu zhovädenia. Väčšia časť je všeobecne čitateľná, ale istej časti majú šancu rozumieť len ľudia, ktorých sa bytostne týka. S autobiografickými prvkami by sa malo pracovať ako s funkčným materiálom, nie kopírovať ich priamo zo života na papier.
Prečo ste odišli do Fínska - za láskou?
Neodišla som za láskou, láska by bola omnoho spokojnejšia v strednej Európe. Dôvody presunu boli pragmatické. Vo fáze, keď som presídlila, bolo vo Fínsku po všetkých stránkach jednoduchšie porodiť a postarať sa o malé dieťa. Nevravím, že tu padali pečené holuby do úst, ale pre mňa to v tej chvíli bolo jednoduchšie ako na Slovensku alebo v Čechách.
Máte tridsať rokov, dve deti, dosť skoro ste sa vydali, čo je na dnešnú mladú generáciu pomaly aj nezvyčajné. Ako sa navzájom ovplyvňujú rodina a vaše písanie?
Na jednej strane inšpirácia, na druhej strane akútny nedostatok času spracovať ju.
Ako spomínate na 90. roky strávené na Slovensku?
Najlepší čas.
