Grafický dizajnér EMIL DRLIČIAK vyhral so svojím návrhom súťaž o Nové logo Slovenského centra dizajnu (SCD).
Čo ste zohľadňovali pri navrhovaní loga pre SCD?
„Najviac som sa pridržiaval úplne najzákladnejších požiadaviek, a teda, že ide o logo pre centrum dizajnu. Fakt, že by logo mohla používať táto inštitúcia, ma lákal. Bola to výzva z koncepčnej aj kreatívnej stránky. Často som si koncept loga predefinovával, podobne ako pri každom klientovi. Tu však bol ten klient trochu iný. Mal to byť dizajn pre klienta, ktorého náplňou je dizajn.“
Ako to ovplyvnilo tvorbu loga?
„Snažil som sa, aby logo komunikovalo viacerými rovinami. Chcel som, aby hovorilo už len tým, že je, čo je priveľa. Nemyslím si, že by bolo vyslovene pekné, ale priznávam, že som sa zabavil hľadaním spôsobov jeho použitia. Nezaoberal som sa obrazom – grafikou, ale informáciou ako komunikačným nástrojom.“
Ako konkrétne funguje?
„V princípe ide v tomto logu iba o udanie základných informácií, názvu a spresnenia názvu inštitúcie. Spomínaná pridaná forma komunikovania je v slovíčku logo, ktoré sa v rôznych prípadoch bude meniť na slová – SCD vizitka, knižnica alebo SCD oznamuje, vystavuje, vydáva a mnohé ďalšie. Forma rozostavenia slov ostáva nemenná v štvorcovej sieti a pritom oznamuje rôzne obsahy cez rozličné médiá, nosiče, aktivity. To umožňuje šíriť značku prirodzene. SCD nie je bežná firma obľubujúca agresívny branding s cieľom onálepkovať všetko živé i neživé. Logo má viacero vrstiev, vďaka ktorým je udržateľným, obojstranným nástrojom. Bude nasledovať aktivity SCD a postupne sa môže ďalej rozvíjať.“
Čo je prvoradé pri navrhovaní loga?
„Pracoval som na rôznych projektoch, pre spoločnosti, ktoré veľakrát spolu nesúviseli, od neziskových nadácií po bankové subjekty. Stále sa učím, kombinujem skúsenosti týchto rozdielnych projektov. Javy, ktoré ovplyvňujú tvorbu loga sú vždy iné. Nie je jedna jediná dôležitá vec, ktorej sa treba pridŕžať. Ak by som to musel nejako zadefinovať, tak asi tak, že dobré logo musí mať charakter, čokoľvek si pod ním predstavujete, mali by ste to povedať svojmu dizajnérovi, vypočuje si to.“
Je hľadanie práce pre dizajnéra u nás stále náročné?
"V podstate som šťastný človek – nemám web ani agenta, a práca si ma nájde. Občas by som to najradšej zabalil, ale to je pochopiteľné. S projektami je to premenlivé, ale stále ma to baví. Chcem mať pocit, že to, čo robím, má nejaký zmysel. Skvelé je, že som v podstate na voľnej nohe a mám možnosť voľby."
Ako vnímate našu dizajnérsku scénu?
„Našu scénu vnímam ako stále rozvíjajúcu sa. Je sympatické, že medzi vyzvanými v súťaži boli ľudia z reklamy, freelanceri, široké spektrum. Zaujímavé bolo, že sa vlastne všetci navzájom poznáme, niektorí sme spolužiaci z VŠVU. Už aj preto som vnímal súťaž ako príležitosť na názor, ale aj ako stretnutie. Pozitívne je najmä to, že sa rozvinul odbor grafického dizajnu, a spektrum projektov, pre ktoré je potrebnou súčasťou. Prajem dizajnérom aby neboli tým predposledným člankom v reťazci a niekedy v budúcnosti mohli trebárs zájsť do slovenského múzea dizajnu na výstavu, do archívu, alebo na kávu.
Tušili ste, že by ste súťaž mohli vyhrať?
„Práve, že nie. V čase môjho rozhodovania som bol zo súťaží už unavený. Zo začiatku som to chcel brať pragmaticky, že sa prostredníctvom súťaže môžem dostať k nejakým novým projektom bez toho, aby som chodil po domoch a rozdával vizitky. Bola to aj možnosť, výzva prezentovať sa v rámci hesla – čo na srdci, to na jazyku. Vyvinulo sa to nakoniec do tohto spočiatku riskantného konceptu. Výhra v súťaži ma veľmi potešila najmä preto, že som to skutočne neočakával.“
