Je mladý, šikovný, otvorený a sebavedomý. Vyhýba sa alibistickým odpovediam a pokojne priznáva, že Slovenské národné divadlo si neváži členov vlastného orchestra, pričom aj tí s 30-ročnou praxou zarábajú ako predavači.
Tvrdí síce, že Rómovia musia začať od seba, a že štát ich hlúpo korumpuje, nepáči sa mu však, že k ich zlému obrazu prispievajú najmä médiá. Podľa neho hocaký darebák z majority dokáže v politike ukradnúť jedným úkonom viac ako všetci Rómovia z osád dokopy.
Ak manažéri rádií žiadajú, aby som robil hudbu ako I.M.T. Smile alebo Desmod, prečo nechcú, aby futbalisti Realu Madrid hrali na úrovni FK Senica?, čuduje sa v rozhovore pre SME.sk hudobník Eugen Botoš.
O tom, že sa stanete hudobníkom, asi nikto, kto pozná vašu rodinu, nepochyboval.
Iste. Otec, dedo (Berky Mrenica st., pozn. autora) aj strýko boli muzikanti, čiže odmalička ma zaujímala najmä hudba. Husle, tie jednoducho museli byť, nedalo sa im vyhnúť. Konzervatórium a VŠMU boli prirodzeným vyústením toho všetkého.
Existuje relatívne rozšírený názor, že ak sa niekto narodí ako Róm, na to, aby sa presadil, musí vyvinúť viac úsilia, jednoducho to má ťažšie. Platí to?
Samozrejme, že veci tohto druhu som pociťoval aj ja, ale nemôžem povedať, že by ma stretávali samé problémy. Nikto sa mi napríklad nevysmieval, nikto si odo mňa neodsadal v autobuse, nikto kvôli mne neprechádzal na druhú stranu ulice. Pravdou je, že nároky na mňa boli v škole vyššie, než na mojich spolužiakov. Sám som to vnímal tak, že na rovnakú známku musím vedieť stokrát viac učiva.
Čiže pôvod ste dostávali na tácke nie od spolužiakov, ale od učiteľov?
Samozrejme. Tomu sa však treba prispôsobiť a makať, čo iné? Ak sa cez to neprenesiete, nemáte šancu. Nemôžem však povedať, že by som niekedy ľutoval fakt, že som Róm. Nikdy v živote.
O Rómoch sa hovorí, že držia spolu. Akých kamarátov ste mali v detstve?
Vždy medzi nimi bolo viac „bielych“, teda ľudí z majority. Vždy. Sám neviem, prečo.
Spoločnosť nemá reálny záujem riešiť rómsky problém
Ako riešiť rómsky problém?
Treba sa správať ako človek, potom sa tak k vám bude správať aj okolie. K predsudkom voči Rómom totiž nepochybne prispievajú samotní Rómovia. Má to však aj druhú stranu – akú šancu na normálny život majú ľudia v osadách?
Vyhrabal by som sa z nej napríklad ja, ak by som nevyrástol v slušnej bratislavskej rodine, ale práve tam? Nepochybne som mal v tomto šťastie, a ak som sa uberal dobrým smerom, tak najmä kvôli stopercentnému zázemiu. Nikdy som nepoznal hlad, situáciu, že si nemám čo obliecť, že nemáme v rodine peniaze a podobne. Čo však s deťmi, ktoré sa narodia v osade?
Čo s nimi?
Neviem. Všetko je dané spôsobom života, akým tí ľudia žijú, ich mentalitou, ale aj zásahmi spoločnosti. Kombináciu toľkých vplyvov nie je ľahké rozseknúť. Deti v osadách prakticky nemajú perspektívu, lebo odmalička vidia len odvrátené stránky života – žiadne povinnosti, žiadnu alebo nízku morálku, hluk, špinu. Myslí si snáď niekto, že keď dospejú, tak sa zmenia? Jednoducho nemajú adekvátne vzory.
Kto je väčší vinník – Rómovia, ktorí sa nechcú vyhrabať z toho marazmu, alebo spoločnosť, ktorá im to neumožňuje?
O Rómoch, ktorým sa nechce pracovať, ani netreba debatovať, tam nepomôže nič. Tí, čo však chcú, ale nemajú možnosť, musia dostať šancu. Nie však tak, že Róma prijmú do práce so štyridsaťkrát nižšou mzdou, než dostanú jeho kolegovia, hoci odmaká stokrát viac.
Rómska aktivistka Denisa Havrľová otvorene tvrdí, že rómska otázka je neriešiteľná. Mýli sa?
Je riešiteľná len veľmi ťažko. Roky sa zanedbávala, takže nikto nemôže čakať, že do roka alebo piatich sa vyrieši. Navyše ja osobne silne pochybujem, že spoločnosť má reálny záujem tento problém riešiť.
Tým, čo sa tomu venujú, teda niektorí politici, ich poradcovia, mimovládky a podobne, chýba úprimný záujem a v skutočnosti ho len predstierajú?
Presne tak. Vy vidíte nejaké ich výsledky?
Nevidím. Vaša mama Anina Botošová však bola splnomocnenkyňou vlády pre rómske komunity, pred ňou na jej stoličke sedela Klára Orgovánová. Prečo sa nedarí nič zmeniť ani samotným Rómom vo vysokých pozíciách? Naopak – na obe útočili rôzne záujmové skupiny Rómov.
To je skôr otázka na mamu, či jej predchodkyňu vo funkcii. Nebol som šťastný, keď tú pozíciu prijala, podľa mňa nemala šancu niečo ovplyvniť.
Dôvod?
Chýbali jej reálne kompetencie. Tá pozícia existuje len na efekt.
Štát Rómov korumpuje
Je možné Rómov motivovať pozitívnymi vzormi iných úspešných Rómov, alebo je to klišé, ktoré v praxi nefunguje?
Podľa mňa ich to môže motivovať len ťažko, pretože akýkoľvek veľký úspech vnímajú ako nedosiahnuteľnú métu. Jediná cesta vedie cez to, že každý Róm, ktorý má záujem, dostane reálnu šancu začleniť sa do normálnej spoločnosti. Tú možnosť musí využiť rovnako, ako som to musel spraviť ja, moja sestra, kolegovia v divadle, v kapele a tak ďalej. Títo ľudia sú pritom na vyššej pozícii ako väčšina majoritného obyvateľstva, ide o uznávaných hudobníkov. Všetko však dosiahli tvrdou prácou. Aj ostatní Rómovia teda musia začať od seba.
Ako má Róm využiť šancu, keď vo väčšine zamestnaní ho neprijmú, lebo ho vopred zaškatuľkujú ako povaľača a zlodeja?
Veď iste, to je práve problém majority, o ktorom som už hovoril – spoločnosť nemá reálny záujem riešiť tento problém. Dokonca jej to vyhovuje. Mnohí argumentujú, že Rómom sa nechce robiť. Spomeňme si však na socializmus, keď bolo zamestnanie povinné. Naozaj nepracovali? Práve naopak – makali, zarábali peniaze a cítili sa rovnocenní s majoritou. Potom prišla zmena systému, prácu stratili, vďaka čomu nemajú peniaze, pričom štát ich korumpuje dávkami za to, že majú osem alebo deväť detí. To má byť riešenie? Načo by šiel niekto do práce za 500 eur, keď na dávkach bez námahy dostane 400?
Poviem jeden reálny príklad - keď som mal osem rokov, vedľa nás býval sused, Róm, ktorý ťažko, ale poctivo manuálne makal. Jeho deti chodili čisto oblečené, každý deň mali navarené tri druhy jedla, jednoducho fungovali. Po roku 1989 ostal nezamestnaný, hoci predtým 30 rokov drel. Neustále si hľadal novú robotu a nič. Naozaj zlyhal on?
Ako potom na vás pôsobí veta „Rómom sa nechce pracovať“?
Ako obrovský nezmysel. Minule sme sa presne o tomto bavili s kolegami v kapele. Mnohí neustále vyhlasujú, že Rómovia sú leniví. Pritom keď ideme na turné, všade, kde sa niečo stavia alebo búra, vidíme prakticky len Rómov. Robia tie najťažšie a najšpinavšie vonkajšie práce bez ohľadu na počasie. Ako potom môže niekto hovoriť, že sa im nechce robiť?
Našlo by sa dosť príkladov, ktoré to potvrdzujú. Generalizovať netreba ani z jednej, ani z druhej strany.
Samozrejme. Ak sa však niekto nechce prispôsobiť alebo pracovať, nijako ho netreba rozmaznávať, čo dnes štát robí.
Pomohli by internátne školy pre deti?
Pochybujem. Možno by sa tie deti mimo rodiny naučili isté veci, ale v globále by sa nič nezmenilo. Ako chcete odčleniť dieťa od rodiča? Vytrhnúť ho z rodiny? Nasilu? Vraziť ho do iného prostredia s úplne inými pravidlami? Podľa mňa by to zlyhalo, celý ten návrh je naivný.
Majorita kradne viac ako všetci Rómovia dokopy
Priebežne sa, najmä v diskusiách na webe, objavujú otázky, či Rómov volať Cigánmi, či sa ich to dotýka a podobne. Sám poznám Rómov, ktorým slovo Cigán nevonia, kým napríklad blogerka a manažérka Janette Maziniová ten pojem považuje za bližší jej pokožke.
A je vôbec potrebné nejakého človeka nazývať Rómom, Cigánom, Maďarom, Hotentótom? Som občanom tohto štátu rovnako ako ktokoľvek iný. Keď som bol na Cypre, bol som Cyperčan, v Grécku Grék, tu som Slovák. Práve v tom, že sa snažíme rozlišovať Róma alebo Cigána od majority, plodíme prvé zlo.
Prečo vôbec taká téma existuje?
Prispievajú k tomu najmä médiá. Veď všetky príspevky o Rómoch sú vždy orientované na to, že sme tí zlí.
Všetky určite nie, sám som robil množstvo rozhovorov s Rómami, ktorí sú úspešní.
Väčšina článkov však je taká, že Rómovia kradnú, sú leniví, len plodia deti a podobne. Prečo sa napríklad nepíšu a nevysielajú príspevky o mne? Že hrám v kapele so saxofonistom, ktorý patrí do najlepšej päťky na svete, ktorý vystupuje so Stevie Wonderom, Beyoncé, ktorý je môj kamarát, ochotný so mnou fungovať ani nie za polovičné ceny?
Práve taký rozhovor robíme. Hudbe bude venovaná väčšia časť tohto rozhovoru.
Ale ste jediný. Prečo nikto nepíše o tom, že idem nahrávať CD, kde bude okrem iných spievať aj George Benson, George Michael alebo Stevie Wonder?
K tomu ešte dôjdeme.
Médiá k zlému obrazu Rómov prispievajú asi najviac. Čo dávajú v správach Markízy alebo JOJky? Úspechy Rómov v čomkoľvek ignorujú, zato dajú reportáž o tom, že Róm na východe ukradol dve sliepky a drevo z lesa. Pritom vidíme, že ľudia z majority kradnú miliónkrát viac.
Kto je horší – Róm, čo ukradne chlieb, alebo „biely“, čo pripravil nástenkový tender? Pozor, zlodeja sliepok neobhajujem, ale nech ma nikto nepresviedča, že najviac tu kradnú Rómovia, keď hocaký darebák dokáže ukradnúť jedným úkonom viac ako všetci Rómovia z osád dokopy. Ja ako daňový poplatník na tie zlodejstvá doplácam rovnako ako ktokoľvek iný.
Garantujem, že kvalitná opera presvedčí aj heavymetalistu
Prejdime k hudbe. Čím sú husle také fascinujúce?
Podľa mňa je to najťažší hudobný nástroj, respektíve minimálne jeden z najťažších. Ak ho zvládnete, tie ďalšie vám už pôjdu ľahšie, akoby automaticky. Keď som v osemnástich sadol za klavír, šlo to úplne v pohode. Navyše husle sú nástroj, ktorý dokáže vyjadriť úplne všetko od smútku cez hnev až po neviazanú radosť.
Pohybujete sa v oblasti ľudovej hudby, džezu, funku a vážnej hudby. Všetko sú to menšinové žánre, mainstreamom obchádzané.
Mal som šťastie, že v pätnástich ma otec vzal do svojho orchestra. V tom čase som totiž podceňoval všetky štýly okrem klasiky. S ním som sa postupne oboznamoval s cigánskou muzikou, džezom, operetami, muzikálmi, objavoval utajené krásy týchto žánrov. Dnes to veľmi oceňujem.
Obdivovať klasiku v puberte je nezvyčajné. Ako sa buduje láska k nej?
Tak, že sa človek zbaví predsudkov. Mal som kamarátky, ktoré si ju tiež chceli vypočuť, ale desili sa opery, lebo si ju predstavovali ako čosi, kde sa hnusne škrieka, čo je dlhé a nudné v smiešnych kostýmoch.
Ako sa zbaviť predsudkov?
Tak, že si vypočujete kvalitnú a nie priemernú, či nebodaj podpriemernú operu. A aj tú musia spievať kvalitní interpreti. Kto to skúsi, musí si ju zamilovať.
Napríklad?
Bohéma od Pucciniho. Je pomerne krátka, má výbornú hudbu, a ak orchester diriguje osobnosť typu Ondrej Lenárd, presvedčí to aj heavymetalistu. Garantujem vám, že sa úplne zblázni a začne chodiť na operu.
Orchester SND často dopláca na slabších dirigentov
Hráte v troch telesách, pričom orchester SND je z nich najväčšie. Čo pre muzikanta znamená robiť jedného z povedzme osemdesiatich hráčov?
Musíte zabudnúť na sólistické a exhibicionistické výkony, lebo sa treba úplne podriadiť tímu. Orchester je natoľko dôležitý, že ak nehrá tak, ako má, ubližuje celému divadlu.
Je súčasný orchester SND kvalitný? Chýry sú všelijaké.
Je kvalitný, ale len vtedy, ak sa pred neho postaví dirigent – osobnosť. Ak príde niekto iný, zodpovedá tomu aj výkon orchestra.
Kvalitný orchester so slabým dirigentom zahrá vždy zle?
Väčšinou je to tak.
Prečo kvalitní muzikanti nedokážu zahrať výborne aj bez kvalitného dirigenta? Možno hlúpa otázka, ale vysvetľujete to laikom.
Lebo dirigent to celé drží pokope, na skúškach to dôkladne naštuduje, vytvára celkový výsledok. Na ňom stojí úplne všetko. Ak sa pred skvelý svetový orchester postaví zlý dirigent, výsledok nebude adekvátny.
Nedávno sa udiala zaujímavá vec – po niekoľkých rokoch nás v SND dirigoval pán Lenárd. Zahrali sme predstavenie a mal som pocit, že sme na rockovom koncerte, také to bolo nádherné. Totiž orchester, o ktorom sa neustále rozpráva, ako za nič nestojí, zrazu podal výkon, ktorým by mohol konkurovať komukoľvek vo svete. Dôvod spočíval v tom, že pred nami stál pán Lenárd a nie niekto iný.
Na Bohému pod jeho taktovkou som dotiahol divákov, ktorí by inak pred divadlom ani nezaparkovali. Prišli a boli nadšení, hovorili o najkrajšom koncerte ich života. Podobná situácia nastala pred pár dňami na premiére baletu Onegin s Petrom Ferancom. To bol tiež nádherný zážitok.
Problém orchestra SND teda vidíte v tom, že často ho dirigujú slabší dirigenti?
Nepochybne. Dirigovať by vždy mali len tí najlepší.
Prečo to tak nie je?
Výhovorky sa obvykle týkajú peňazí. Keď sa dopočujem meno dirigenta, vždy mi je jasné, aký výkon orchester podá. Pozor, ja nehovorím, že pri slabšom dirigentovi automaticky a naschvál nehráme dobre, ale že pri kvalitnom je to úplne o inom.
Kvalitný hráč orchestra zarába ako predavač
Váži si vedenie divadla hráčov orchestra?
Nie. Ani štát, ani vedenie divadla.
Nevyhodíte to pri autorizácii? Kritizujete totiž zamestnávateľa.
Nevyhodím, veď je to pravda. Orchester je možno najdôležitejšia zložka SND a nikto si to tam neuvedomuje.
Každá zložka v divadle si myslí, že je najdôležitejšia. Dá sa vyžiť z platu člena orchestra?
Však skúste odohrať operu alebo balet bez orchestra. A či sa dá vyžiť? Určite nie, mne pomáha, že hrám aj v otcovom projekte Violin Orchestra Bratislava. Je to smutné, lebo v SND máme mnoho kvalitných vyštudovaných muzikantov. Kvalita orchestra vždy závisí aj od odmeny, od motivácie. Ak ju nemá...
Koľko zarábajú členovia orchestra?
Ak niekto po tridsiatich rokoch hrania dostáva 600 eur v čistom, čo ho má motivovať? Môžeme byť radi, že vôbec príde do divadla a odohrá, čo má. Spočítajte si, koľko koncertov za tie roky ten človek odohral. Tisícky. Má vysokú školu, poctivo cvičí, podáva kvalitné výkony a zarába ako predavač.
Sme málo kultúrny národ
Hovoríte, že výkon orchestra ovplyvňuje osobnosť dirigenta a výplata. Asi je však rozdiel, keď s orchestrom spieva začiatočník a povedzme Anna Netrebko alebo Paata Burchuladze. Ich ste už sprevádzali.
Jasné, ak s vami spievajú oni, respektíve napríklad Edita Gruberová, tak je to o inom. Orchester v stotine sekundy začne hrať kvalitnejšie. Mimochodom, práve ľudia ako pani Edita sú skutočné hviezdy, nie ako tie celebrity, ktoré nikto nepozná už 100 metrov za hranicami, pričom nedokážu vypredať ani krčmu. Gruberovú poznajú v Nemecku, Portugalsku, Rakúsku, kdekoľvek.
Práve v tom je to zaujímavé – keď zastavím na ulici 100 ľudí, 90 z nich nebude tušiť, kto je Gruberová, ale väčšina nepochybne vie, kto je Kleopatra z Turca.
Iste.
V čom je príčina?
To nemôžem povedať nahlas.
Môžete.
Sme málo kultúrny národ. Nechcem sa na to sťažovať, ale je to fakt. Veď si skúste prepínať televízne stanice na nový rok. Na ORF pôjde novoročný koncert vážnej hudby, kým u nás repríza nejakej trápnej reality show. Národ bez kultúry pritom nie je národom. Rešpektujem komerčnú sféru, rozumiem, že mnohým sa páči Desmod alebo Drišľak, ale kultúru to nenahradí.
Stačilo oslovenie cez internet a poslanie demonahrávok
Prejdime k vašej srdcovke, džez-funkovej kapele Finally. U nás ju takmer nikto nepozná.
Vidíte, pritom vonku si náš posledný album za šesť mesiacov a za peniaze stiahlo viac ako 19-tisíc ľudí. Tento rok zase budeme robiť na európskom turné predkapelu Level 42. V podstate ide o akciu našej agentúry – rozhodli sme sa, že vytvoríme funkový festival, ktorý bude putovať po Európe – od Poľska, Rakúska a Maďarska cez Nemecko, Taliansko, Španielsko až po Portugalsko. Začíname v júni, snáď už do toho nič nevojde.
Kde ste sa zoznámili s Level 42?
Kedysi sme Marka Kinga z tejto kapely oslovili, aby nám na náš album nahral nejakú basgitaru.
Súhlasil?
Jasné. Napísal som mu cez internet, poslal demo, zapáčilo sa mu to, a urobil to dokonca zdarma.
Neskôr ste oslovili známeho saxofonistu Erica Marienthala.
Tiež súhlasil, dokonca si sem prišiel zahrať. Pritom hráva komerčnejšie veci s ľuďmi ako Elton John, Stevie Wonder, Beyoncé, Robbie Williams, George Michael, Barbra Streisand, Billy Joel, BB King, Justin Timberlake, ale aj džezové s Herbiem Hancockom, Chickom Coreom a ďalšími, má niekoľko cien Grammy.
Stačilo mať odvahu, osloviť ho, poslať mu demá a šlo to. Keď som mu potom dal ponuku, či si nepríde zahrať na Slovensko, odpovedal, že samozrejme. Vôbec síce netušil, kde naša krajina leží, ale nakoniec sme s ním za rok odohrali asi 15 koncertov.
Dokážete ho zaplatiť?
Jeho požiadavky nie sú prehnané, hoci je to veľká hviezda. S nami nehráva za svoj obvyklý honorár, patrí totiž k najdrahším umelcom džezu. Platí, že čím väčší umelec, tým lepší a skromnejší človek.
To znie ako fráza.
Ale pravdivá. A viem aj, prečo je to tak – veľká osobnosť ako on netrpí žiadnymi komplexmi, nič ju nerozhodí. Jednoducho vie, že vie, a s tým aj žije. Hrať s takým človekom je nádhera. Patrí k najlepším muzikantom na svete, pritom u nás ho na ulici nikto nespozná.
V akej zostave hráte?
Okrem saxofónu s Ericom tam máme moje klávesy, basgitaristu Róberta Vizváriho, inak tiež prvého hráča kontrabasu vo filharmónii, ktorý v marci tohto roku bude mať sólový koncert so sprievodom Slovenskej filharmónie. Taktiež pracuje na sólovom CD so sprievodom kapely Finally a s umelcami ako John Patitucci, Marcus Miller, Victor Wooten, Stanley Clarke. Róbert navyše dostal ponuku byť reklamným hráčom basgitary značky Yamaha. Bicie v kapele obsluhuje starý ostrieľaný harcovník Emil Frátrik, gitaru Martin Koleda.
Ostatní muzikanti sú zvonku, na CD s nami hrali ľudia ako Alain Caron, Janek Gwizdala, obrovský objav v hre na basgitaru, Otmaro Ruiz, latinskoamerický klavirista, Harri Stojka a Peter Horvath. Finančne nám zase neskutočne pomohol môj kolega z agentúry – Ľudovít Rigo. Bez neho by sme sa asi ďaleko nedostali. Je to človek, ktorý ma skúsenosti, bývalý muzikant, zhodou okolností tiež klavirista a náš manager.
Vraj tu nie je kvalita. Nech teda skúsia púšťať nás
Čím si vysvetľujete, že neznámemu muzikantovi zo Slovenska sa darí oslovovať veľké mená? Takých ponúk musia mať veľa.
Možno mám šťastie. Tým, že som už hral s Ericom, je všetko oveľa jednoduchšie. Nemusím preskakovať jednotlivé schodíky, idem rovno za tým, kým chcem.
Spomínali ste, že chystáte album, na ktorom budú spievať aj George Benson, George Michael alebo Stevie Wonder. Nemáte veľké oči?
Nie. Bude to ďalší projekt Finally, trochu nákladnejší a komerčnejšie ladený. Kým doteraz sme vydávali inštrumentálne veci, tu už bude aj spev. Nahrávať by sme chceli v Amerike v Los Angeles, štúdio nám za celkom dobré peniaze vybavil Eric Marienthal. Spievať by tam mal aj Mark King a pracujeme na tom, aby sme získali aj Beyoncé. To však bude ťažšie, a nielen finančne.
Vtedy by to možno konečne zahrali aj v rádiu.
Riaditeľovi rádia Expres som raz v debate povedal, nech skúsi tri mesiace púšťať normálnu kvalitnú hudbu a uvidí, čo to spraví s poslucháčmi. Povedal, že na Slovensku taká nie je. Odpovedal som mu, že môže začať nami. Tvrdím totiž, že čo hrajú rádiá, to sa ľuďom zapáči, a ak budú stále dokola hrať nás, začneme sa páčiť aj my.
Keď sa akéhokoľvek muzikanta spýtam, či považuje svoju hudbu za kvalitnú, diplomaticky odpovie, že to nechá na poslucháča a podobne. Vy bez problémov hovoríte, že vaša muzika je jasná kvalita. Sebavedomie vám teda nechýba.
Áno, veď to naozaj je kvalita. Viem, koľko je v tom roboty, ako je to spravené, a kvalitu snáď ešte rozoznám. Vypočujte si naše CD a potom mi povedzte, či je nekvalitné. Rádiá nás však nepustia k ľuďom, automaticky nás vyhodnotia tak, že nezaujmeme. Veď nech nás hrajú a uvidia. Ak neuspejeme, ok. Ale kto má právo dnes hodnotiť našu kapelu? Alebo orchester SND? Kto?
Právo hodnotiť má každý poslucháč. A každý z nich má právo povedať, že viac ako Finally sa mu páči trebárs Senzus.
Jasné, hudba je subjektívna vec a každému sa páči niečo iné, lenže teraz som myslel kritikov, odborníkov. Kde sú? Na Slovensku nepoznám jediného dobrého. Aspoň som sa so žiadnym nikdy nestretol. A keď aj vidím v novinách nejakú kritiku, pozriem na meno, vygooglim si ho a zistím, že taký človek by mal skôr mlčať, než sa vyjadrovať k akejkoľvek hudbe. Ak mne niekto odporúča, aby som robil hudbu ako I.M.T. Smile alebo Desmod, prečo nežiada, aby futbalisti Barcelony alebo Realu Madrid hrali na úrovni FK Senica?
Nebodaj sa v hudbe cítite tak vysoko ako Real Madrid vo futbale? Lebo tak to vyznieva.
Nie, ani sa nikdy cítiť nebudem. Nech mi však nikto nedáva za príklad kapely, ktoré ma nebavia. A len preto, aby som prerazil v rádiách. Kapela Finally boduje v zahraničných hitparádach, napríklad v rádiu JazzNet 247, kde sme v rebríčku s umelcami ako Barry White, George Duke, Usher a ďalší. Pre nás je to úspech.
Kto vám dáva rady, aby ste hrali ako Desmod?
Manažéri v rádiách. Ešte aj názov pesničky Modré Vianoce sú schopní zmeniť na Americké Vianoce, lebo to tak vraj lepšie znie.
Ktorí naši muzikanti majú svetové parametre?
Nie je ich veľa. Skúste mi vy povedať projekt, ktorý by mal šancu uspieť v zahraničí.
Je ich viac, trebárs Triango Petra Breinera, Borisa Lenka a Stana Palúcha.
Ok. Tiež poviem nejaké mená, ktoré by mohli vystupovať rovno v Amerike, nech by vytvorili akékoľvek zoskupenie – Ďuro Bartoš, Ďuro Griglák, Rado Tariška, Ondro Krajňák, Klaudius Kováč, Ľuboš Šrámek, orchester SND, orchester Slovenskej filharmónie, Adriana Kučerová a pár ďalších.
Nakoniec to s našimi muzikantmi nie je také zlé. Čo popmusic?
Určite by som odporúčal Marcela Palondera, ale to je asi tak všetko. Ja som v tomto špecifický, nepočúvam rádiá, lebo ma znervózňujú, dokonca nepoznám jediný text od kapiel typu Elán. Také veci mi totiž fakt nič nehovoria.
Rozhovor bol autorizovaný, Eugen Botoš v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
