Pavel Vilikovský je so svojou knihou Pes na ceste vo finále literárnej ceny Anasoft Litera 2011. Prečítajte si z nej ukážku a hlasujte za svojho favorita.
Literárnu cenu Anasoft Litera môžu získať slovenskí autori, ktorých román vyšiel uplynulý rok. Román Pavla Vilikovského vydalo vydavateľstvo Kalligram v roku 2010. Rozhovor s Pavlom Vilikovským nájdete aj na stránkach kultura.sme.sk alebo si pozrite video Viery Čakányovej nižšie.
Zahlasovať za svojho favorita a udeliť Cenu čitateľov denníka SME môžete v ankete po kliknutí tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Pavel Vilikovský: Pes na ceste
1
Tak hrá Jimmy Smith na hammond organe: dlhé tiché bublanie, a odrazu prenikavý výkrik. Otvoria sa stavidlá, valí sa jedno zvriesknutie za druhým. Divé kliatby, ako keď sa udrieme po prste kladivom. A znova tiché vrenie pod pokrievkou, ale už sa nedáme oklamať. Po celý čas napäto čakáme na ďalšie vykypenie, aj keď už možno žiadne nebude. Je to hudba. So zúrením si spájame čosi prudké, fyzické: zášklby tela, mávanie rúk. Tu sú len jemné pohyby prstov. Prstoklady. Zachovávajú sa všetky kánony, zákonitosti rytmu, harmónie. Zúrivosť, ale potláčaná. Možno práve pre tú ľahkosť, tú eleganciu, s akou vie zúriť, považujú niektorí hudobní kritici hammond organ za nástroj, ktorý zvádza k lacným efektom. Aby sa muzikanti predvádzali. Ale čo frflanie unikajúceho vzduchu pri hre na saxofóne, čo bezslovné odfrknutia v speve El- mora Jamesa, akoby nevládal včas zaraziť tón v hrdle? A čo stony tenistiek pri údere? Pretlak, pretlak.
Po prvý raz prišiel Thomas Bernhard do reči na Brandalme, gazdovstve vysoko na kopci, ktoré sa v zmenených časoch preškolilo na horský hostinec. Na svahoch v Pongau je takých „almov“ rozosiatych veľa, ale z Brandalmu bolo vidieť ďaleko do údolia, a tam, ako ma upozornil môj hostiteľ, skrytý za zákrutou čupel Swarzach– Sankt Veit, kde sa v mladosti dlhší čas liečil Thomas Bernhard.
Bol to začiatkom mája jeden z najkrajších výhľadov na svete. Sedeli sme vonku na drevenej lavici, nad nami vysoký modrý deň, všade vôkol Alpy, za prvými ďalšie a za nimi ešte ďalšie – toľko Álp, že niektorým museli nájsť iné meno, aby sa im neplietli – a mne zišla na um Bernhardova veta: „Keď sa človek stále pozerá na ten vrch, musí sa buď zblázniť, alebo písať.“ V tej chvíli som jej nerozumel. Thomas Bernhard... to sú, keď sa to tak vezme, vlast- ne dve krstné mená. A ani nie celkom obyčajné, skôr také aristokratické, do medzinárodnej lepšej spoločnos- ti. S takým menom by uspel v Paríži, Londýne, Ženeve i New Yorku. Už len tie dve vznešené „h“, dve odfúknu- tia zo snobsky zdvihnutého nosa! Thomas Bernhard ma od začiatku, aj keď som o ňom ešte nič nevedel, záhadne priťahoval, akoby to meno bolo tajné heslo, zaklínacia formulka. Zazrel som náhodou v rakúskej televízii herca, ako zo seba prská Bernhardov monológ, tak vehemen- tne, že som si nevdojak pred obrazovkou utieral z tváre sliny. Fascinujúce divadlo, ale ja nemám divadlo rád: čo z toho pripísať režisérovi, čo hercovi a čo Bernhardovi? Keď sa mi napokon dostala do rúk jeho knižka, bol som dráždivo sklamaný. Alebo možno podráždene nadšený, neviem presne. Z príťažlivosti zato neubudlo. Poviem to takto: Thomas Bernhard je môj najobľúbenejší neobľúbený spisovateľ.
2
Akoby na svete jestvovali dva dni: jeden tam dolu, v údolí, medzi domami, kostolnou vežou aj viditeľne odmeraný na hodiny a minúty, a druhý tu hore na slnkom zaliatej lúke, oveľa priestrannejší, bezbrehý. Toľko dňa, zdalo sa mi, a stále jeden, zbytočne ho tí dolní rozporciovali a vymysleli pre jednotlivé dieliky rôzne mená. Bol by som tam vydržal sedieť donekonečna, ale nedalo sa. Čakala ma dolu povinnosť, kvôli ktorej ma pozvali: vystúpiť s prednáškou. Nebola to moja prvá prednáška v cudzine, vedel som už, čo bude nasledovať. Hore na Brandalme, keď na chvíľu ustal rozhovor, som mohol nebyť nikým. Sám sebou zabudnutý, ten najslastnejší stav. Dolu v mestečku, v sále, ktorú kultúrnemu spolku prenajímala miestna pobočka banky, nebudem sebou, Iksom Ypsilonom, hoci také meno stojí na plagátiku. Budem Slovákom. To nie je výčitka, iba konštatovanie. Jednoducho sa tomu nedá vyhnúť. Koľkých Slovákov už mohli stretnúť v Pongau a koľkých mohli počuť prednášať? Ja som Rakúšanov po- znal z televízie. V ich politickom živote som bol kedysi väčšmi doma ako v našom, veď kto by sa chcel zdržiavať v domácnosti, kde na vás všetci otŕčajú iba potemkinovskú fasádu? Mal som rád Bruna Kreiského, keď vravel „meiner Meinung nach“ hlbokým hlasom, do ktorého sa dalo zaboriť ako do vankúša, ľútostivo som sledoval jeho problémy s „korunným princom“ Hannesom
Androschom a chápal jeho nechuť predsedať koaličnej vláde, aj keď som nemal potuchy, aké ťažkosti sa za tým skrývajú, lebo som nijakú koaličnú vládu nezažil. Trošku si to u mňa pokazil len tým, že za svojho obľúbeného spisovateľa označil Johannesa Maria Simmela, ale veď nik nie je dokonalý. Podozrievavo som pozoroval farársku žoviálnosť odborárskeho predáka Benyu, s porozumením hľadel na ustarostenú sedliacku tvár kancelára Sinowatza a kochal sa americky fešáckym Franzom Vranitzkým s jamkou rozmaznaného decka na brade. Bývali časy, že som pozeral aj reláciu verejného ombudsmana, najmä keď ju moderoval Helmut Zilk. Nik si také šermovačky nevychutná lepšie ako divák z krajiny, kde sa spor so štátnymi orgánmi považuje za bohorúhačstvo. Ale najväčší pôžitok i poučenie mi poskytovala večerná relácia Club 2, kde sa okolo jednej témy usadilo viacero ľudí s pestrými, zväčša protichodnými názormi. Téma mohla byť pre našinca odťažitá, nezaujímavá, ale na tom nezáležalo, lebo ľudia, tí boli zaujímaví vždy. Mal som Rakúšanov rád. Vedel som, že sú rôzni.
Nikdy by mi nenapadlo uvažovať o nich ako o národe. Poslucháčov sa v sále zišlo dvadsať či tridsať, v desaťtisícovom mestečku ich bolo na Slováka zvedavých pozoruhodne veľa. Boli milí a zakaždým, keď z mojej prednášky vytušili, že aj u nás dva a dva dávajú štyri, potešene sa zasmiali. Taký úľavný smiech, že predsa máme niečo spoločné. Nemal som im to za zlé, bolo prirodzené, že som bol pre nich Slovákom – v Zambii alebo Singapure by som bol zasa Európanom a na Mesiaci jednoducho človekom. Nesťažujem sa, ani náhodou, naopak. Správali sa ku mne vľúdne ako k niekomu, kto za svoje postihnutie možno ani celkom nemôže. Mal som ich rád, všetkých. Obdivoval som, že v provinčnom mestečku funguje s finančnou podporou štátu i vlastných občanov kultúrny spolok, ktorý si pozýva prednášateľov, spisovateľov, ba aj komorné hudobné telesá zo zahraničia. Tak ďaleko sme na Slovensku ešte nedospeli a ak to bude závisieť iba od nás, asi ani nikdy nedospejeme. Nemáme takú potrebu, čo si budeme medzi sebou predstierať? Lenže choďte potom do cudziny robiť Slováka! Prednášajte tam o postavení našej kultúry!
Po skončení ma organizátori vzali do hotela na posedenie v užšom kruhu a tam som im pri pive a víne po chvíli tak zdomácnel, že sa rozhovorili medzi sebou o vlastných záležitostiach. Mne sa s nostalgickým zaujatím venoval istý pán Gröbl, ktorý do týchto vzdialených končín doputoval z Kittsee. Pre neho som predstavoval skôr suvenír ako kuriozitu – za mlada, ako sa mi zdôveril, slúžil v betónovej veži na kopci nad Dunajom, odpočúval tam naše vojenské a ktovie aké ešte iné hovory. Ja som vo svojej krátkozrakosti považoval onú vežu za zrúcaninu starého hradu, a tak ma dodatočne potešilo, že rakúski demokrati sa našim komunistom odplácali rovnakou mincou: oko za oko, ucho za ucho! Ako Slovák som teda pána Gröbla nemal čím prekvapiť, azda len tou prednáškou, lebo prednášky na veži neodpočúvali. Ale o nej nepadlo v našej debate ani slovo, kultúra zostala trčať v opustenej sále miestnej banky. Zaoberali sme sa pozemskejšími, hmatateľnejšími vecami, vínom a spomienkami. Ráno ma láskavý pán Gröbl odviezol autom na stanicu. Na perón so mnou už nešiel, a tak nevidel, že som nenasadol na vlak do Viedne, ale na iný, ktorý ma unášal opačným smerom.
3
Miesta sú krásne, takmer všetky, ktoré sa mi podarilo uvidieť. Po páde ostnatého drôtu som sa rozcestoval, nie do ďalekých exotických krajín, len po bližšej či vzdialenejšej Európe. Najradšej po tej okolitej. Niekedy som cestoval ako Slovák, inokedy súkromne ako Iks Ypsilon, aby som sa na tých iných, neznámych miestach stal nie- kým iným, neznámym, alebo aspoň na seba zabudol. To prvé sa mi nepodarilo nikdy, to druhé občas áno. Bol by som si na tých miestach, na hociktorom, rád požil, ale to boli miesta – pohľadnice, ľudia na nich nehrali nijakú rolu. O ľuďoch som vedel nanajvýš iba, že recepčné, predavačky či čašníci sa k cudzincovi správajú zdvorilo.
To mi stačilo. Nehĺbal som, či je za tým vypočítavosť alebo pokrytectvo, len som sa čľapkal v ich usmievavej ochote. Taký bublinkový kúpeľ sa mi v domácej vani ušiel zriedka. Ale o tom, že by som mohol žiť inde, som neuvažoval. Zvykol som si na svojich slovenských spoluobčanov, ba naučil som sa s nimi splývať. Inými slova- mi, zvykol som si byť Slovákom. Neverím, že národy majú vrodené vlastnosti, je to len pohodlná myšlienková skratka. Keď si zoberieme hociktorého jednotlivca, samého osve, zvnútra nemá nič národné, a národ sa v konečnom dôsledku skladá z jednotlivcov. Geneticky sa dedia isté telesné a duševné dispozície; s národnosťou sa nerodíme, národnosť sa získava. Je to to, čo nás obklopuje – tesne, ale zvonka.
Lenže čo to znamená, zvonka? Malé národy sú ako prepchaný autobus, ak chcete v zdraví doraziť do cieľa, musíte sa prispôsobiť spolucestujúcim. Musíte sa nakláňať spolu s nimi, na tú istú stranu; musíte dávať pozor, aby ste nikomu nestúpili na nohu, nedrgli lakťom do hlavy ani taškou nespustili očko na pančuche. Po čase sa táto homologizácia zautomatizuje a zmení na návyk. Občas, keď šofér s autobusom jazdí, akoby viezol doby- tok, vytvorí sa dokonca vo voze spoločná nálada, duch vzájomnosti. Spája vás rovnaký zážitok. No keď sa vy- maníte z vynútenej intimity, na chodníku, na námestí, na lúke... na Brandalme sa opäť slobodne nadýchnete, vystriete sa, smelo vykročíte a gestikulujete rukami na všetky strany. Niekto by vaše správanie možno nazval pokrytectvom, ale nech; nepríjemné je len, keď vás na základe podvedomých návykov nasilu tlačia nazad do autobusu, z ktorého ste práve s úľavou vystúpili. Národný je kroj, národná je borovička alebo veľko- nočný korbáč s mašľou na konci, hoci aj tie ešte hovoria rozličnými nárečiami. Najnárodnejšie, podľa mňa, sú asociácie a reflexy, ktoré sa nám vybavia pri určitom slove alebo situácii. Požiadajú nás, aby sme ukázali prst, a my sa hneď bojíme, že budú chcieť celú ruku. Nechcú nás vykŕmiť a potom šupnúť do pece? Na to máme len jednu odpoveď: Keď ste si nás upiekli, tak si nás aj zjedzte – ale dajte pozor, aby sa aj vlk nasýtil, aj ovca zostala celá!
4
Som povrchný čitateľ, hlcem text bez prežúvania a všeličo mi môže prekĺznuť pomedzi zuby, no nespomínam si, že by Thomas Bernhard niekde hovoril o rakúskom národe. Ba áno, raz tuším kdesi spomína, že má rakúsky
národ rád, veď doň tiež patrí. Trochu zvláštny dôvod na lásku, nie? Zato Rakúšania ako jednotlivci a Rakúsko ako krajina i štát od neho dostávajú zabrať na každom kroku. Nemyslím, že by bol proti nim zvlášť zaujatý, jednoducho na Rakúšanov narážal najčastejšie – keby sa ustavične potkýnal o Slovákov, určite by ho srali ešte viac. Thomas Bernhard je totiž trvale nasraný. Berie svet ako osobnú urážku. Uráža ho, že ľudia, s ktorými sa musí stýkať, nie sú výnimoční ako on. Pozor: názor, že je výnimočný, sa nezakladal len na jeho vlastnom pre- svedčení – tak sme sami sebe výnimoční všetci, ibaže sa to ostýchame dať najavo. Nie, na Bernhardovu výnimočnosť jestvuje dosť objektívnych dôkazov. Ide len o to, ako so svojím presvedčením, s tou neochvejnou vierou zaobchádza.
Byť v prvej polovici dvadsiateho storočia v Rakúsku nemanželským dieťaťom alebo sa ako osemnásťročný ocitnúť v nemocnici s ťažkou, takmer smrteľnou chorobou, to iste nebolo bežné. Ale výnimočné situácie ešte neznamenajú, že sú výnimoční ich účastníci. Keď som mal desať rokov, pichol som sa hrdzavým klincom a ranka potichu, skryto pracovala, až sa vypracovala na otravu krvi. Bolo to cez prázdniny, a tak som sa zhodou okolností ocitol v nemocnici, v ktorej som sa narodil. Iná v tom mieste nebola. Možno si lekári na tú udalosť spomenuli, lebo ma pred operáciou protekčne uspali – narátal som do päť, a už ma nebolo. Keď som sa prebral, ruku som mal zafačovanú, a ešte oťapeného ma odviedli k lôžku vo veľkej nemocničnej izbe, v ktorej bolo, odhadujem, okolo dvadsať postelí. Tam som strávil nasledujúcich desať dní, lebo mi v rámci liečby museli každé tri hodiny dávať injekciu penicilínu, v tých časoch u nás ešte pomerne čerstvého zázračného medikamentu.
Nechcem porovnávať svoju nemocničnú epizódu s Bernhardovou – ba vlastne chcem, ale nie v dĺžke ani závažnosti, zaujíma ma iba rozdiel v postoji. Keď Thomas po rokoch spomína na svoj pobyt v nemocnici, má kopu výhrad voči lekárom, sestričkám, voči spôsobu liečby i celkovému zaobchádzaniu s pacientmi. Mne nič podobné nezišlo na um. Neviem, či by moja otrava krvi, keby sa zanedbala, mohla byť smrteľná, ale myslím si, že pre dieťa je smrť aj tak len slovo, názov zvláštnej príhody. Nebytie si predstavuje ako ťažký, zložitý úkon, ktorý zvládnu iba dospelí. Nie, smrti som sa nebál a po- vedal by som, že s ňou v tom čase nerátal ani Bernhard, hoci celá rodina tŕpla a na okolitých posteliach umierali ľudia. Vážnosť svojho stavu pochopil až neskôr, ináč by si nebol mohol všímať všetky tie detaily, ktoré s ešte stále sviežim rozhorčením uvádza po rokoch v svojich textoch. Možnosť konca pre neho jednoducho neprichádzala do úvahy, vôbec ju nebral na vedomie, a azda práve vďaka tejto takmer až pohŕdavej nevšímavosti sa takpovediac za vlastné traky, či v jeho prípade hózntrágle, vytiahol späť medzi živých. Smrť sa ho zľakla – bol to, ako som vravel, výnimočný človek.
Ja nie. Pre mňa bol pobyt v nemocnici novým, vzrušujúcim zážitkom. Pobudol som síce v špitáli už aj prv, ale nemal som vtedy ešte ani rok a nepamätal som sa na to. Teraz som sa ocitol v priestrannej miestnosti s dvoma radmi postelí oproti sebe. Ležali tam samí dospelí chlapi, ja som bol medzi nimi jediné dieťa. Bola to v rámci mojich skúseností výnimočná situácia, ale sám som si nijako výnimočný nepripadal. Smiešny, azda, v nemocničnom pyžame a župane, no ani tým som sa veľmi nezaoberal, veď tak tam boli oblečení všetci. Vo sne by mi nezišlo na um pochybovať o tom, že lekári robia všetko pre moje uzdravenie a že ich diagnóza i liečebné postupy sú správne. Napokon, po operácii už celá liečba spočívala v jedinom: každé tri hodiny ma štopali injekciami ako kŕmnu hus. Čoskoro som mal stehná posiate vpichmi, akoby som bol padol do osieho hniezda. Ani proti tomu som však nemal námietky, naopak, vítal som, že mi rádová sestra (vtedy tam ešte slúžili ony) nedáva injekcie do zadku – pod nemocničnými nohavicami som mal oblečené spodky, moja cudnosť teda nebola vystavená skúške. Po čase sa táto procedúra tak zabehala, že sestrička ma v noci už ani nebudila a opichala ma v spánku. Niekedy sa akt celkom nevydaril a bolesť
ma prebrala, ale nič som sestričke nezazlieval; myslela to so mnou dobre. Všetci to mysleli dobre, o tom som bol presvedčený. A predsa som si dovolil nemocničné reguly v dvoch prípadoch porušiť. Či skôr obísť, lebo nešlo o priamu vzburu, len o také zakrádanie sa poza bučky. Po dvoch dňoch som mal prísť na preväz a prvý termín som aj dodržal. Najprv som dlho čakal s mnohými ďalšími postihnutými, a keď som sa konečne dostal do operačnej sály, musel som sa prizerať, ako preväzujú kýpeť čerstvo pod kolenom odrezanej nohy. Rana sa na okrajoch vzdúvala naliatou krvou, prostriedkom sa tiahli hrubé stehy. Čosi podobné som dovtedy nevidel ani u mäsiara; v tých časoch bolo čerstvé mäso vzácnosťou a stálo sa naň v radoch.
Autor: vydavateľstvo Kalligram
