Literárny debut, v ktorom autor čerpá z viac ako pätnásťročnej praxe vo významných amerických denníkoch. Po prečítaní tejto knihy možno dostanete chuť kúpiť si nejaké noviny. Prečítajte si zatiaľ aspoň ukážku.
Kniha vyšla vo vydavateľstve Artforum.
Sekretárky zarezervujú Arthurovi lístok na vlak z Ríma do Ženevy – desaťhodinovú cestu s prestupmi v Miláne a Brigu. Ušetria tak peniaze, ktoré by museli platiť za letenku objednanú tesne pred cestou, ale preňho je to hrozná otrava. Na stanici Termini nastúpi na skorý ranný spoj, v jedálenskom vozni si kúpi pečivo, vtlačí sa medzi spodinu v druhej triede a zvyká si na prvú časť Erzbergerovej pamätí, ktoré sa skromne volajú Na začiatku. Podľa fotografie Erzbergerová je, alebo skôr bola tesne po tridsiatke pekná a vytrénovaná, s čiernymi vlasmi po plecia a skrivenými, ironickými perami. Fotka je z roku 1965, keď kniha vyšla. Teraz musí byť sedemdesiatnička.
Podvečer, keď vlak prichádza do Ženevy, dvihne Arthur nos od knihy a upiera zrak na operadlo náprotivného sedadla. Podľa anotácií na internete čakal únavnú autobiografiu zaťaženú politikou. Namiesto toho ho však jej rozprávanie oslovovalo gurážou a ľudskosťou. Zadíva sa znova na jej fotografiu a cíti sa hanebne nepripravený.
Prejde colnou prehliadkou, vymení si švajčiarske franky, nájde taxík, ktorý ho odvezie k Erzbergerovej domov, čo je hneď za francúzskou hranicou. Taxík ho vysadí na vlhkej vidieckej ceste, červené zadné svetlá miznú dolu kopcom. Arthur je spotený, neistý a mešká. Mešká nerád, ale aj tak vždy mešká. Pomädlí si ruky a dýchne si na ne. Je na mieste: číslo sedí, aj borovice, ako mu to opisovala. Po krátkom hľadaní zbadá v plote chránenom vetvami bránku a vojde. Dom je postavený z masívnych drevených brvien, z odkvapov visia cencúle ako čiapky čarodejníkov. Jeden odlomí – nedokáže odolať – a potom sa obracia a prezerá si potemnenú oblohu. Alpy halí škrupina oblakov. Cencúľ mu kvapká dolu dlaňou.
Za chrbtom sa mu otvoria dvere.
„Zdravím, zdravím, prepáčte, že idem neskoro,“ vraví Arthur a potom prechádza na nemčinu. „Prepáčte, akurát som obdivoval výhľad.“
„Poďte ďalej,“ vraví Erzbergerová. „Ale cencúľ, prosím vás, nechajte vonku.“
Obývačka je osvetlená bodovými svetlami, pod ktorými sa vo vzduchu týčia stĺpiky prachu.
Na konferenčnom stolíku z ebenového dreva leží vrchovato plný popolník a mesačná krajina kruhových odtlačkov po preplnených horúcich hrnčekoch. Zo stien sa škľabia africké bojové masky. Knižnica, napchatá bez ladu a skladu, praská vo švíkoch. Izba páchne silným tabakom a aj nemocnicou. Erzbergerová má krátke, biele vlasy, a keď prechádza pod svetlami, vidno jej kožu na temene hlavy. Je vysoká, dlhý pletený sveter jej voľne visí okolo krku ako ponožka, ktorá stratila pružnosť. Namiesto nohavíc má spodný diel flanelového pyžama a na nohách papuče
z ovčej kožušiny. Pri pohľade na ne si Arthur spomenie, že je zima. Strasie sa.
„Čo si dáte na pitie? Ja mám čaj.“
„Čaj je výborný.“
„Takže predpokladám správne,“ pýta sa napoly otočená ku kuchyni, „že píšete môj nekrológ?“
Prichytila ho. „Ach,“ vraví, „prečo? Prečo sa pýtate?“
„Čo teda potom píšete? Do telefónu ste mi povedali, že profil.“ Zmizne v kuchyni a o minútu nato sa vracia s hrnčekom, z ktorého sa parí. Položí ho na stolík, ukáže na kožené kreslo, aby si tam sadol, a ona si sadne na gauč, ktorý sa nepreborí, ako predpokladal, keď sa naň usadí, ale zachová si svoj tvar, akoby ju držal na dlani. Erzbergerová sa načiahne k stolíku za škatuľkou cigariet a zapaľovačom.
„Vlastne, áno,“ priznáva Arthur. „Je to tak. Je to nekrológ.Je to hrozné, počuť to takto na rovinu?“
„Nie, nie. Práve že sa mi to páči. Takto sa aspoň budem môcť ubezpečiť, že to bude presné – potom sa už nebudem môcť sťažovať, všakže.“ Zakašle, prikrývajúc si ústa cigaretovou škatuľkou. Zapáli si. „Ponúknete sa?“
Arthur odmietne.
Troška dymu jej vykĺzne z úst, hruď sa jej nadvihne a nitku opäť vtiahne dnu. „Hovoríte vynikajúco po nemecky.“
„Ako chlapec som šesť rokov žil v Berlíne. Otec tam bol korešpondent.“
„Aha, jasné, ste syn R. P. Kopala, však?“
„Presne tak.“
„A píšete nekrológy?“
„Prevažne.“
„Prerazili ste si cestu na dno, čo?“
Odvetí zdvorilým úsmevom. Písanie pre medzinárodné noviny v Ríme mu obyčajne zabezpečí istý rešpekt – až kým ľudia nezistia, čo presne robí.
„Páčili sa mi knihy vášho otca,“ pokračuje Erzbergerová. „Ako sa volá tá s tým ‚slonom‘ v názve?“ Pozerá sa na knižnicu.
„Áno,“ prikývne Arthur, „bol to vynikajúci spisovateľ.“
„A vy píšete tiež tak dobre, ako písal on?“
„Bohužiaľ, nie.“ Odpije si z čaju a vytiahne zápisník a diktafón. Erzbergerová zadusí cigaretu v popolníku a rypne do stehov na papučiach.
„Ešte čaj?“
„Nie, stačí, ďakujem.“ Arthur zapne diktafón a pýta sa na začiatky jej kariéry.
Netrpezlivo odpovedá a dodáva: „Mali by ste sa ma spýtať na iné veci.“
„Viem, toto je základ. Potrebujem si potvrdiť zopár faktov.“
„Všetko je v mojich knihách.“
„Viem. Len som chcel...“
„Pýtajte sa, na čo chcete.“
Zoberie do rúk jej pamäti. „Mimochodom, páčilo sa mi to.“
„Naozaj?“ Tvár sa jej rozžiari a rýchlo si potiahne z cigarety. „Mrzí ma, že ste sa museli prebojovať cez tú nudu.“
„Nebola to nuda.“
„Pre mňa áno. Myslím, že práve toto je ten problém, keď píšete knihu o vlastnom živote. Keď je to za vami, nechcete už o tom ani počuť. Ale ťažko sa dá prestať hovoriť o vlastnom živote – hlavne, ak ste ja!“ Ustarostene sa nakloní dopredu.
„Medzi rečou, pán Gopal, nekrológy mám ozaj rada. Nechcela som, aby to, čo som povedala, vyznelo ako očierňovanie vašej práce. Nevzali ste to tak?“
„Nie, nie.“
„Dobre. Hneď sa cítim lepšie. A teraz, kedy si prečítam ten príspevok?“
„Obávam sa, že si ho neprečítate. To je proti našim pravidlám. Inak by sa každý dožadoval, aby sme upravili toto alebo tamto. Ľutujem.“
„Škoda. Bolo by zábavné, keby som vedela, ako si ma budú
pamätať. Práve ten článok, ktorý by som si prečítala najradšej, si nebudem môcť nikdy prečítať! No dobre.“ V ruke váži cigaretovú škatuľku. „Ľudia musia byť strašne naštvaní, keď sa objavíte so zápisníkom. Nie? Ako hrobár, čo si prišiel odmerať vdovu.“
„Dúfam, že to nie je až také zlé. Hoci, pravdu povediac, väčšina ľudí si neuvedomuje, čo vlastne skúmam. No ale, odľahlo mi, že dnes večer nemusím nič predstierať,“ hovorí. „To mi nesmierne uľahčuje život.“
„Ale uľahčuje to mne nesmierne smrť?“
Arthur sa pokúsi zasmiať.
„Nevšímajte si ma,“ vraví mu. „Iba sa hrám so slovami. Tak či onak, nebojím sa toho. Ani trochu. Nemôžete sa báť niečoho, čo nemôžete zažiť. Jediná smrť, ktorú zažijeme, je smrť iných. Nič horšie nemôže byť. A to je teda veľmi zlé. Pamätám si, keď mi prvý raz zomrel milovaný priateľ. Bolo to asi, no, v takom 1947? Walter, je v knihe, ten, čo stále nosí vestu do postele, ak si spomínate. Ochorel a ja som ho nechala samého vo Viedni, kde zomrel. Mala som hrôzu z choroby. Bola som ochromená, ale... ale vlastne čím? Nie tým, že ochoriem a zomriem. Dokonca aj vtedy som v podstate chápala, v čom je smrť najhoršia: je to niečo, čo sa stane iným. A to sa ťažko znáša, tomu som nevedela čeliť vtedy s Walterom, práve v tom som nikdy nebola dobrá.
Ale chcem povedať, viete, že smrť ostáva nepochopená. Strata života nie je tou najväčšou stratou. Nie je to vlastne nijaká strata. Možno pre ostatných, ale nie pre dotyčného. Z našej vlastnej perspektívy sa jednoducho skúsenosť končí. Z našej vlastnej perspektívy to nie je žiadna strata. Vidíte? No možno je to tiež len slovná hračka, pretože to nerobí smrť nijako menej strašnou, však.“ Odpije si z čaju. „Čoho sa naozaj bojím, je čas. To je ten diabol. Ženie nás dopredu, keď by sme sa radšej rozvalili, takže prítomnosť prešprintuje, nemožno ju chytiť, všetko je odrazu minulosť...minulosť, ktorá nebude nehybne stáť, ktorá skĺzne do týchto neautentických historiek. Moja minulosť... nezdá sa ani trochu skutočná. Človek, ktorý v nej žil, nie som ja. Akoby som sa každým okamihom menila. Ako hovorí Herakleitos: ‚Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, pretože to nie je tá istá rieka a ty nie si ten istý človek.‘ Tak to je. Tešíme sa z ilúzie kontinuity a nazývame to pamäť. To hádam vysvetľuje, prečo sa náš najväčší strach netýka konca života, ale konca spomienok.“ Pozorne si ho premeria. „Dáva to zmysel? Zdá sa to zmysluplné? Šialené?“
„Nikdy som o tom takto nepremýšľal,“ odvetí Arthur. „Ale asi na tom niečo je.“
Erzbergerová sa oprie. „To je výnimočná pravda!“ Opäť sa predkloní. „Nezdá sa vám to ohromujúce? Osobnosť sústavne umiera a javí sa to ako kontinuita. A my sme zatiaľ
v panike kvôli smrti, ktorú nikdy nezakúsime. No aj tak je to práve ten nelogický strach, čo nás
v živote motivuje. Berieme jeden druhého na rohy a sami seba ničíme kvôli víťazstvu a sláve, akoby sme tak mohli oklamať smrteľnosť a nejako si to tu predĺžiť. Keď sa potom hrozivo priblíži smrť, týrame sa tým, ako málo sme toho dosiahli. Napríklad aj ja som si takto neprimerane uvedomila vlastný život. Sotva sa o mne niekde zmienia. Pravdaže, okrem vašich výstredných novín. Nebudem sa pýtať, prečo ste si ma vybrali – vďakabohu, že si ma niekto vybral! Živí to moje ilúzie.“
„Nie je to priskromné?“
„Nemá to nič dočinenia so skromnosťou,“ odsekne Erzbergerová. „Kto ešte číta moje knihy? Kto o mne dnes počul?“
„Nuž, napríklad ja,“ zaklame Arthur.
„Ach bože... počúvajte ma,“ komentuje ona, „hovorím, že ambície sú absurdné a jednako ostávam v tom zajatí. Akoby ste boli celý život otrokom a potom jedného dňa zistíte, že vlastne nemáte pána, ale aj tak sa vrátite do práce. Viete si vo vesmíre predstaviť väčšiu silu, ako je táto? Nie, aspoň v mojom vesmíre. Viete, ovládala ma už od útleho detstva. Túžila som niečo dosiahnuť, byť vplyvná – áno, hlavne to. Ovplyvňovať ľudí. To je odjakživa moje náboženstvo: viera, že si zaslúžim pozornosť, že nerobia dobre, keď ma nepočúvajú, že tí, ktorí so mnou polemizujú, sú blázni. Ale aj tak, na tom, čo som dosiahla, vôbec nezáleží, svet ide ďalej, impertinentný, indiferentný – viem to, ale neviem to spracovať. Myslím, že preto som súhlasila, že sa s vami porozprávam. Ešte aj dnes by som spravila akúkoľvek hlúposť, aby som vás ostatných umlčala a donútila vás počúvať ma, ako ste ma mali počúvať už od začiatku!“ Zakašle a načiahne sa pre ďalšiu cigaretu. „Toto je holý fakt: nič v civilizácii nebolo také produktívne ako smiešne ambície. Nech majú akékoľvek neduhy, nič iné nedokázalo vytvoriť viac. Katedrály, sonáty, encyklopédie... veď za tým nebola láska k Bohu, ani láska k životu. Ale láska k človeku, ktorý chce, aby ho uctieval človek.“
Erzbergerová bez vysvetlenia odíde z izby a jej záchvaty kašľa tlmia zatvorené dvere. Vráti sa. „Pozrite sa na mňa,“ vraví. „Som bezdetná, nikdy som nemala manžela. Dospela som do tohto bodu života, pán Gopal, s najkomickejším zistením... že jediné dedičstvo je genetický materiál. Vždy som opovrhovala tými, ktorí spravili deti. Podľa mňa unikali z priemernosti, chceli nahradiť vlastné sfušované životy novými. A dnes ľutujem, že som nový život nezrodila. Mám len jedinú neter, úslužné dievča – nemala by som jej hovoriť dievča, veď už šedivie –, ktoré akoby sa na mňa dívalo nesprávnou stranou ďalekohľadu. Chodí sem každý týždeň s litrami polievky a sprievodom lekárov, sestier, manželov a detí, aby si ma ešte naposledy všetci poobzerali. Viete, existuje také hlúpe príslovie: ‚Sami sa rodíme a sami zomierame‘... a je to nezmysel. Sme obklopení pri pôrode ako aj pri smrti. Sami sme medzitým.“
Erzbergerová sa natoľko vzdialila od témy, že Arthur odrazu nevie, ako ju naviesť späť, aby to nevyzeralo drzo. Akoby však aj Erzbergerová cítila, že k nej Arthur neprišiel kvôli tomuto,
súdiac podľa urputnosti, s akou fajčí jednu od druhej.
„Môžem ísť u vás na toaletu?“ Zatvorí za sebou dvere, pohýbe plecami, pozrie na hodinky. Čas je oveľa pokročilejší, ako by si Arthur prial. Musí získať nejaké použiteľné citáty. Nič z toho, čo zatiaľ povedala, sa nebude dať použiť. Zdá sa mu to však nezdolateľná úloha. Chce iné povolanie, také, ktoré mu zarobí na nutelové chlebíčky a švindľovanie s Pickle pri hre Monopoly.
Skontroluje si mobilný telefón, nastavený na tichý režim. Dvadsaťšesť neprijatých hovorov. Dvadsaťšesť? To nemôže byť pravda. Veď normálne nemá dvadsaťšesť prichádzajúcich
hovorov ani za týždeň. Opäť to skontroluje – ale áno, dvadsať šesť za poslednú hodinu. Prvé tri sú z domu, ostatné z Visanthinho mobilu.
Vyjde z toalety. „Prepáčte, musím si zavolať. Ospravedlňte ma.“ Ide na verandu. Vonku je mrazivo.
Erzbergerová fajčí na koženom gauči, počuje mrmlanie, ale nie obsah rozhovoru. Arthur prestane rozprávať, ale nevracia sa späť. Erzbergerová udusí ohorok cigarety a zapáli si ďalšiu. Energicky otvorí vchodové dvere. „Tak čo sa deje? Veď už ani netelefonujete. Čo tam vonku robíte? Dokončíme ten rozhovor, či nie?“
„Kde mám tašku?“
„Čo?“
Prejde popri nej do obývačky. „Neviete, kde má tašku?“
„Nie. Prečo? Odchádzate? Čo to robíte?“ kričí za ním. Arthur za sebou ani nezatvorí vchodové dvere.
V nasledujúcich dňoch sa Arthur do redakcie nevráti. Čoskoro sa všetci dozvedia, prečo. Kathleen mu volá a praje úprimnú sústrasť. „Vráť sa, keď budeš cítiť, že si na to pripravený.“
Po pár týždňoch už jeho kolegovia začínajú frflať.
„Ani v tom nie je, či tu Arthur je alebo nie,“ hovoria.
„Na Hádanky máme teraz praktikantov.“
„A robia to lepšie.“
„Každý deň odchádzal tak skoro. Teda, ozaj mi ho je ľúto. Ale vieš... Toto je už nejako... nejako priveľa. Nemyslíš? Ako dlho bude preč?“
Zástupca šéfredaktorky Craig Menzies sa v tomto čase ukáže ako Arthurov najvernejší spojenec. Lobuje v Arthurovom mene, háda sa, že noviny by ho mali nechať na pokoji dovtedy, dokedy bude potrebovať. Ale po dvoch mesiacoch Aktíva-Pasíva Arthurovi oznamuje, že sa musí v novom roku vrátiť, inak príde o prácu.
Menzies navrhuje Arthurovi, aby prišiel na vianočný večierok a uľahčil si tým návrat – bude to relatívne bezbolestné stretnutie so všetkými na jeden šup. Večierok sa nikdy nezaobíde bez nesmierneho chľastania, pozérstva a flirtovania, čo znamená, že zamestnanci budú príliš zaneprázdnení na to, aby mu venovali zbytočne veľa pozornosti.
Menzies víta Arthura a Visanthu pred redakciou a vedie ich hore, kde okamžite narazia na hlúčik kolegov.
„Arthur. Ahoj.“
„Tak si naspäť.“
„Arthur, chlapče, skvelé, že ťa opäť vidíme.“
Nevyzerajú, že by ich to potešilo, skôr akoby náhle vytriezveli.
Rýchlo zasiahne Menzies: „Kde sú nápoje?“ a odvádza Arthura a Visanthu preč.
Arthurovi sa občas prihovorí niekto z osadenstva redakcie a opakuje, aké je to milé, že ho znovu vidia. Tí odvážni nastolia tému jeho absencie, ale Arthur každého preruší: „O tom sa nebudem rozprávať. Prepáč. A čo sa deje tu? Stále po starom?“
Vo vzdialenom rohu redakcie stojí vianočný stromček, naspodku zahádzaný zdrapmi červeného baliaceho papiera a zlatými stuhami. Zopár detí sa hrá s hračkami, ktoré práve dostali – redakcia tradične dáva deťom zamestnancov vianočné darčeky.
Menzies aj Arthur na to zabudli, ale teraz si to živo uvedomujú. Menzies sa stavia pred Arthura a Visanthu, celý sa vzpriami a hlasno rozpráva, aby zablokoval obraz aj zvuk tých malých v rohu.
Clint Oakley krúži v širokom kole okolo Arthura, Visanthy a Menziesa, hádže po nich očami a perami sa dotýka punčom pretekajúceho pohára. Keď si Visantha a Menzies odídu po tanier hors d‘oeuvres, Clint zaútočí: „Som rád, že ťa vidím, kamoško!“ Potľapká Arthura po pleci a zababre pri tom punčom ufúľaný koberec. „Ideš nás poctiť prítomnosťou na plný úväzok, alebo je to len zastávka na jednu noc? Chýbaš nám, chlapče. Mal by si sa vrátiť. Hádanky bez teba sotva fungujú. Ako dlho si už mimo?“ Takto úderne pokračuje, Arthurovi vôbec nedovolí odpovedať. „Je to od nás pekné, že sme ti dovolili, aby si sem prišiel a popíjal náš likér, však? Pekné od nás, nie? Moje decká dostali vianočné darčeky. Pekné sračky tento rok – dotlačil som ich, aby mi to ukázali. Nech vidím, čo za držgroša je ten náš vydavateľ. Ale nie sú to najhoršie sračky. Aby sa nepovedalo, hračkárske pušky, Barbie a tak. Nevybral by som si. Ani by som nemal vyberať, až keď už darčeky budú pod stromčekom, nie? Ale nikdy som sa nevedel dočkať. Pamätáš, keď bolo vianočné ráno a rodičia ešte spali a ty si sa prikradol a nakúkal pod baliaci papier? Vieš, čo myslím, nie, môj indický kamoško? Robil si to ako decko, nie? Jasné, že hej! Akurát tento rok si nebež uchmatnúť vianočné darčeky pre decká. Tento rok žiadne nemáš, kamoš
Autor: Tom Rachman, vydavateľstvo Artforum
