Posledný autobus, prvý Oscar?

Film slovenských animátorov vznikal päť rokov, v zime a tme, no výsledných 15 minút zbiera ceny po svetových festivaloch.

Ivana Laučíková a Martin Snopek, v pozadí ich veľký animátorský vzor, svetoznámy český výtvarník Jan Švankmajer.(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Minulý víkend sa v médiách objavila výborná správa. Slovenský film režisérov Martina Snopeka a Ivany Laučíkovej Posledný autobus získal hlavnú cenu Grand Prix na 19. ročníku Festivalu animovaných filmov v Stuttgarte. Znie to až neuveriteľne, keď si uvedomíme, že víťaz festivalu v Stuttgarte je automaticky zaradený do predvýberu Americkej filmovej akadémie na ceny Oscar.

Tento rok sa na ňom prezentovala takmer tisícka filmov z celého sveta. To najvyššie ocenenie nezískal technicky dokonalý 3D film, ale snímka, ktorú poniektorí spočiatku považovali za lepšie home video.

info
Ocenenia
Čo doteraz získal film

Grand prix z Festivalu animovaných filmov v Stuttgarte

Čestné uznanie poroty na českom festivale Anifilm Třeboň

Grand prix z Animateky v Ľubľane

Grand prix z festivalu krátkych filmov v Tampere

Cena mladých z festivalu v Clermont-Ferrand

Cena Igric

Hypnotizovaná porota

„Mne to až dnes došlo,“ hovorí Martin Snopek dívajúci sa na cenu z festivalu položenú na stolíku pred ním. Gýčová tancujúca zebra s obrovským úsmevom znamená pre nich veľmi veľa. „Náš film bol zaradený medzi velikánov, dali mu úctu,“ uvedomuje si oneskorene režisér filmu Snopek.

Na festival išiel tentoraz sám, bez spoluautorky Ivany Laučíkovej, lebo organizátori platili len jednému zástupcovi. Mal obavy zo svojej angličtiny a nemčiny, prevzatie hlavnej ceny však nakoniec zvládol. „Ty nemusíš nič hovoriť,“ objal ho vraj člen poroty zo Singapuru.

Medzinárodná jury zdôvodnila udelenie ceny univerzálnosťou a zároveň súčasnosťou témy: „Strach a šikanovanie, útek a exodus, zrada a odkázanie na niečiu milosť. Prenasledovať a byť prenasledovaný. Tradičnými a znepokojujúcimi obrazmi nás tvorcovia dokázali hypnotizovať. Publikum je úplne ponorené do príbehu, v každom aspekte, historicky aj emocionálne.“

Jednoducho povedané, 15-minútový film, v ktorom sledujeme príbehy zvieratiek snažiacich sa dostať z lesa ešte pre začiatkom poľovníckej sezóny, dojíma. Ako sa to jeho tvorcom podarilo?

Z rodu bájok

Rozprávky so zvieratami nás sprevádzali od detstva. „Animovaný film nadväzuje na tisícročia starú animistickú, totemickú kultúru ľudstva,“ vysvetľuje Laučíková. To, že ľudstvo má tendenciu rozmýšľať o svete cez zvieratá, pochopil najmä Walt Disney, ktorý si na tom založil svoju kariéru. „Keby v tom autobuse boli reálni ľudia, išlo by o konkrétny príbeh a situáciu. Tým, že sú to zvieratá, vnímame to okamžite symbolicky,“ dodáva.

Ich film je vlastne sfilmovanou bájkou. „Teší ma, že v ňom dnes ľudia nachádzajú to silné, čo som v scenári videla, keď som ho po prvý raz vzala do ruky,“ spomína.

Na festivale ho ocenila aj vnučka Vladislava Stareviča, priekopníka bábkovej animácie v Rusku.

Na jeho začiatku však nebola snaha o akúsi archetypálnosť, ale celkom banálny zážitok so skutočným posledným autobusom. Martin Snopek sa raz ním omylom previezol o zastávku ďalej a domov sa rozhodol ísť cez nočný les. Keď za ním v tme začali fučať nejaké zvieratá, zažil na vlastnej koži atmosféru, ktorú neskôr svojmu filmu dodal.

Scenár písali pôvodne v rôznych žánroch – od love story vlka a líšky až po horor so smrtkou, ktorá si prišla vybrať jedno zo zvieratiek. Nakoniec sa stala zdrojom napätia dvojica poľovníkov v podaní hercov alternatívneho divadla SkRAT Víta Bednárika a Vladimíra Zboroňa. S vystrašenými „chlupáčmi“ hovoria modifikovanou záhoráčtinou. Replika “Co vyprávjaš?“ sa stala obľúbeným sloganom štábu.

Text, ktorý napísal Snopek s Patrikom Paššom ml., zvíťazil medzi scenármi v rámci ceny Tibora Vichtu. Do jeho realizácie sa už pustili spolu s Ivanou Laučíkovou, ktorá bola aj v pozícii producentky. V tom čase práve rozbiehala firmu. „Na Slovensku neexistoval žiaden producentský subjekt, mala som už isté skúsenosti, povedala som si, že by bolo dobré, ak by sa nejaká spoločnosť starala o rozvoj nových animovaných filmov,“ vysvetľuje.

Jej producentským debutom bol úspešný film Štyri Ivany Šebestovej. Dnes majú v rôznej fáze rozpracované asi tri filmy.

Päť šialených rokov

Niekomu sa môže zdať šialené, ak sa 15 minút vyrába päť rokov. Samozrejme, prestávky v príprave boli vynútené čakaním na grant. Aj samotné nakrúcanie filmu však trvalo dva mesiace, čo je dĺžka netypická aj na hrané filmy. Ani rozpočet nebol zanedbateľný, keďže išlo o kombináciu hraného a animovaného filmu. „Nikto z nás na tom nezbohatol, pomáhalo nám mesto i desiatky ďalších ľudí,“ hovorí Laučíková.

Do prípravy filmu sa pustila s malou producentskou panikou a jej obavy sa ukázali oprávnené. Desať dní pred začiatkom nakrúcania im vybuchol hlavný predstaviteľ - starý autobus.

Všetky možnosti zlyhali. Jeden z autobusov nemal značku, druhému sa pokazil motor. Filmári mali totiž až nesplniteľnú podmienku: autobus vyrobený v šesťdesiatych rokoch musí prísť do Modry po vlastných kolesách aj s dokladmi.

Všetci známi hľadali staré autobusy po Slovensku. Nakoniec zatelefonoval Ivanin terajší manžel, že jeden vidí stáť pri futbalovom ihrisku v Liptovskom Trnovci. Práve ho však boli na polícii odhlásiť. Začala sa fáza prehovárania šéfa futbalového klubu, aby sa pokúsil získať pre autobus papiere nanovo. Voz nebol v ideálnom stave, nefungovalo mu kúrenie, hriadeľ bol nalomený, ale mal krásnu zelenú farbu a predovšetkým bol.

Keď ho videli prechádzať Modrou, Ivana Laučíková si od šťastia kľakla na chodník. Miestni obyvatelia začali v panike vybehávať zo svojich domov, aby zistili, čo sa deje. Vysnívaný autobus rachotal pokojným mestečkom ako tank.

Na studenom love

Hľadanie autobusu však nebolo jedinou komplikáciou. Ak nálada vo filme pôsobí veľmi autenticky, chladne a strašidelne, je to asi aj tým, že pri nakrúcaní bola filmárom skutočná zima a dokonca sa aj reálne obávali o svoje životy. Zima 2007, keď sa pracovalo v exteriéroch, bola v okolí Modry totiž nevídane tuhá. „Pán Iľko nás presviedčal, že u nás môže len pršať, ale nám snežilo,“ spomína Laučíková. Keďže zábery mali byť z jesene, museli čerstvo napadaný sneh z lesa prácne odpratávať, obracať stuhnuté kusy lístia a ľadu na opačnú stranu, polievať sneh vodou, aby sa rozpustil.

Úplným paradoxom bolo, že okolo autobusu sa v čase nakrúcania pohybovali skutoční poľovníci, ktorí naháňali zdivočené psy napádajúce ľudí. Keď sa teda herci so zvieracími hlavami motali po lese, mali strach z jazvečíkov aj z pušiek, hoci poľovníkom vždy vopred nahlásili miesta svojho pohybu. „Podmienky boli také zlé, že som po dvoch týždňoch skolabovala,“ spomína Laučíková. Aj Snopek dodáva, že po tejto filmovačke mu nohy odmrzli až po troch mesiacoch.

Idem si

Snímkou sa prelína pesnička Jakuba Ursinyho Idem si. Nebola skomponované pre tento film, Ivana si ju vybrala, keď si v strižni nevedeli poradiť so strihom nasnímaného materiálu tak, aby z neho „vyskočil“ príbeh. Náhodou práve v aute počúvala Ursinyho CD Teatro fatal. „Text pesničky je poetický, ale forma dramatická. Skúsili sme ju dať pod zostrihané časti a potom sme ju už nedokázali dať preč.“

Neskôr Ursiny dorobil do filmu náladové pasáže jemným brnkaním na zvláštny nástoj, ktorý si sám vyrobil. „Jeho hudba je veľmi dobre prijímaná aj v zahraničí, sú ňou hypnotizovaní,“ hovorí Snopek.

Výnimočne dobre pôsobia aj masky, ktoré nosia herci – animátori na hlavách. Ich autor Martin Blizniak chcel pôvodne štylizovanejšie, ale presvedčili ho, aby ich urobil čo najrealistickejšie. Najväčší problém bol získať vlčiu kožušinu, odstrel vlka stojí tak veľa, že máloktorý poľovník sa chce svojej trofeje potom vzdať.

Je to vôbec správne?

Najväčším paradoxom je, že len čo začal film na festivaloch zbierať ceny, na domácej pôde sa objavili obavy, či sa dá vôbec označiť za animovaný. Je totiž vyrobený metódou pixilácie. Herci museli robiť nielen spomalené gestá, ale spomalene aj hovoriť. Jednotlivé zábery potom nasnímali na fotoaparát. Výsledkom je neprirodzene trhaný, štylizovaný pohyb postáv.

Aj tvorcovia filmu pripúšťajú, že ich snímka je na rozhraní hraného filmu a animácie, jedným dychom však dodávajú, že v zahraničí ho rešpektujú ako dobrý animačný experiment. „Skôr sa otvára otázka, či nie je dnes už klasické členenie filmov na animovaný, dokumentárny a hraný minulosťou. Aj filmy ako Slepé lásky či Ako sa varili dejiny stáli na pomedzí žánrov. Techniku pixilácie, ktorú vo filme využili, vyvinul Michal Struss pre jednu z animovaných reklám, na ktorej s ním režiséri Posledného autobusu spolupracovali. Pri tomto filme sa im veľmi zišla.

Podobné kritické hlasy zo strany „ortodoxných“ animátorov sprevádzali aj českých tvorcov filmu Alois Nebel, ktorý bol vyrobený rotoskopovaním natočeného hraného filmu.

Snopek a Lauková nezapierajú, že je frustrujúce pripravovať jeden film niekoľko rokov, ale túžba urobiť ho bola u nich silnejšia. A tak sa ich chlpaté zvieratká vydali v štýle brémskych muzikantov v starom autobuse do sveta.

ico

Nová vlna slovenskej animácie

Ivana Laučíková sa cíti byť súčasťou novej generácie animátorov, ktorá vyšla z katedry animovaného filmu. Dnes začínajú byť mená ako Vanda Raýmanová, Katarína Kerekešová, Ivana Šebestová, Peter Budinský či Michaela Čopíková známe nielen zainteresovanej verejnosti.

Katedru animovaného filmu na VŠMU založili v roku 1993 prakticky súčasne so zánikom štúdia na Kolibe. Dlhoroční praktici ako Rudolf Urc či František Jurišič nemohli už ďalej robiť, tak sa rozhodli odovzdávať svoje vedomosti študentom. „Sme im za to vďační,“ hovorí Laučíková. Pripúšťa, že bolo ťažké študovať v deväťdesiatych rokoch, keď bolo VŠMU jediným reálnym producentom a animované filmy sa mimo školy prakticky nerobili. „Boli sme však idealisti, neriešili sme svoju dlhodobú budúcnosť, len nasledujúci krok, ako a kde získať podporu na svoj najbližší film,“ dodáva Laučíková.

Dnes sa komunita animátorov snaží na podporu tohto náročného žánru robiť aj iné aktivity - festival FestAnča či kvalitný časopis Homo Felix, ktorý má výborné ohlasy v zahraničí.

Smutné je, že našim talentovaným tvorcom stále chýba zázemie. „Podmienky, v akých sa vyrábajú slovenské filmy, sú neporovnateľné s podmienkami v zahraničí, ale napriek tomu sa už vonku vžil pojem nová vlna slovenskej animácie,“ tvrdí Ivana Laučíková. Kým českí si môžu hľadať svoje uplatnenie v celovečerný filmoch a aktuálne je ich rozrobených asi dvanásť, na Slovensku pôsobí len malá hŕstka tvorcov, takže nateraz nemôžu ani vstupovať do medzinárodných koprodukcií. Zánik Koliby mladým filmárom nepomohol. Laučíková pripomína, že podobné subjekty v susedných krajinách v nejakej forme fungujú dodnes.

Frustrujúca je aj kolabujúca distribúcia filmov. Posledný autobus mohlo doteraz vidieť len tých zopár stoviek či tisícok divákov, ktorí sa prišli pozrieť na klubový film Le Havre, pred ktorý bol zaradený. Dohoda so Slovenskou televíziou o jeho odvysielaní zatiaľ nie je, možno sa však podarí vydať DVD.

Animovaný film sa v mysliach mnohých spája len s s večerníčkovou tradíciou, prípadne s rodinnými filmami, ktoré vo veľkom bodujú v kinách. Ich profesionalitu si naša dvojica veľmi cení, chcú však ukázať, že toto nie je jediná možná cesta. Animované „chlupáče“ nemusia účinkovať len v reklamách či v rozprávkach, ale aj slúžiť ako prostriedok umeleckej výpovede svojich tvorcov.

(zu)

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  2. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  5. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  6. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  9. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  1. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  2. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  3. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  5. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  6. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  7. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  8. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  9. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  10. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 5 444
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 064
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 4 446
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 243
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 226
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 068
  7. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 389
  8. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 361
  9. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 1 315
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 075

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Fiľo: Moja chyba? Ružomberský futbal, mohli sme za to mať veľkú fabriku

Milan Fiľo otvorené rozhovory nezvykne poskytovať.

KULTÚRA

Do Hry o tróny sa vrátila erotika. Inak ide do slepej uličky

Druhá časť novej sezóny priniesla neistý ľúbostný príbeh.

Neprehliadnite tiež

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.

Do Hry o tróny sa konečne vrátila erotika. Inak ide do slepej uličky

Druhá časť novej sezóny najúspešnejšieho seriálu priniesla neistý ľúbostný príbeh.

Vášáryová o Nosáľovi: Bolo darom pre našu kultúru, že sa dožil vysokého veku

Na vedúceho Lúčnice si spomínajú jeho spolupracovníci. (anketa)

Ďurovčík: Nosáľ bol géniom národa. A ten naňho nikdy nezabudne

Choreograf si spomína na svojho učiteľa, priateľa, mentora.