Výstava finalistov a víťazky Ceny Oskára Čepana hovorí najmä o dôležitosti komunity, vzájomnej komunikácii a snahe ostať tvorivým v akýchkoľvek podmienkach.
„Stanovila som základné pravidlá: bude to môj priestor – kuchyňa a obývačka, zapnutá kamera pri dverách spálne a baby monitoring, keby dieťa začalo plakať,“ začína Mira Gáberová opisovať dielo, vďaka ktorému jej medzinárodná porota udelila Cenu Oskára Čepana.
Sériu štyroch videí, ktoré vznikali v jej byte, spolu so súťažnými dielami zvyšných finalistov Tomáša Džadoňa, Ota Hudeca a Mateja Vakulu môžete vidieť v Slovenskej výtvarnej únii v Bratislave.
Pohľad na inštaláciu štyroch videí, zachytávajúcich performance, ktoré Gáberová iniciovala vo svojom byte.
U mňa doma
Nebolo to po prvý raz, čo si Mira Gáberová do bytu volala blízkych priateľov, umelcov, aby sa spoločne podieľali na jej projekte. V rokoch 2009 až 2011 iniciovala sociálny projekt Chladnička. Jeden z pozvaných hostí mal vždy možnosť vystavovať v tomto ideálnom priestore, v bielej kocke. „Chcela som, aby na našich stretnutiach niečo vznikalo, aby sme niečo vytvárali,“ hovorí Gáberová.
To, že sa všetko deje priamo v jej byte, nie je náhoda. „Mám malé dieťa, preto tu trávim väčšinu času. Všetky naše stretnutia sa teda konajú večer, keď dieťa zaspí. Prvá performance, ktorá vznikla, sa tak aj volala – Dieťa spí vedľa,“ vysvetľuje mladá umelkyňa, ktorá víťazstvom v súťaži získala rezidenčný pobyt v New Yorku, prémiu 2600 eur aj možnosť vlastnej výstavy na pôde SNG.
„Momentálne je pre mňa najdôležitejšie rozmýšľanie, prežívanie a kreovanie samej seba v priestore, kde žijem,“ hovorí. V skupinách, ktoré k nej prichádzali mal vždy niekto v rukách koncepciu večera a zapájal ostatných.
„Každý si mohol vymyslieť vlastnú úlohu, išlo o akési uvedomenie si samého seba uprostred kolektívu. Vždy vznikla veľmi inšpiratívna situácia. Všetky performance a záznamy o ľuďoch či atmosfére sú presne zaznamenané v pracovnom zošite,“ vysvetľuje mladá autorka. „Myslím, že to bolo veľmi podnetné pre mňa, aj pre tých, čo prichádzali,“ dodáva čerstvá víťazka ceny.
Jasný víťaz
Porota to podľa jedného z jej členov Fedora Blaščáka mala jednoduchšie ako vlani (porota sa obmieňa každé dva roky, pozn. red.). K rozhodnutiu prišla jednomyseľne po hodinovej diskusii, ktorá však mala od začiatku jasnú víťazku. „Je dobré, že aj natoľko rôznorodí ľudia, čo sa týka veku a zázemia, sa dokázali absolútne zhodnúť,“ dodáva Blaščák.
Výstava finalistov a víťazky, ktorá bude v Slovenskej výtvarnej únii do 14. októbra, sa mu zdá lepšia ako vlani. „Je to až zvláštne, lebo výstava pôsobí priam ako kurátorský projekt. Zaujímavé je, že všetci autori sa vlastne zaoberajú rovnakým predmetom – ideou komunity a spoločenstva. Veľmi dôležitá je pre nich participatívnosť, zapájanie viacerých ľudí.“
Prečítajte si viac o finalistoch Ceny Oskára Čepana >>
Oto Hudec vytvoril utopický model lode pre sebestačné prežitie.
V rámci jeho projektu bude aj workshop permakultúry s Patríciou Černákovou.
Matej Vakula so svojou pojazdnou knižnicou, v ktorej nájdete rozličné návody na to, ako vyriešiť konkrétne problémy vo verejnom priestore. Tento dlhodobý projekt má názov Manuály na použitie verejného priestoru.
Tomáš Džadoň vytvoril inštaláciu rozmerného točiaceho sa objektu, modlitebného valca, priamo vo vstupnej miestnosti. Ten, kto ho otáča, roztáča modlitbu, ktorá je uložená vo vnútri. (Tou modlitbou je priložený fiktívny rozhovor Džadoňa s Oskárom Čepanom, ktorý stojí za prečítanie.
