„Je najvyšší čas udeliť cenu za udeľovanie cien,“ zažartoval si Boris Farkaš pri odovzdávaní Dosiek. Ceremoniál aj tento rok zaslúžene pútal veľkú pozornosť.
Cena Doska už roky nesie v sebe istú protirečivosť. Je u nás jedinou svojho druhu a loví vo vodách slovenského divadla to najlepšie zo sezóny. V hodnotení sa usiluje o čo najvyššiu objektivitu.
Naša divadelná komunita však nie je veľká a reflexia divadla, ak je vôbec nejaká, sa ťažko dostáva pod bulvárny povrch.
A tak nevznikajú kritériá typu, že v ankete Dosky môže hlasovať iba ten, čo navštívi aspoň päťdesiat alebo sto divadelných predstavení za sezónu. Možno by bol výsledok podobný ako teraz, ale menej spochybňovaný. Bola by pevnejšia platforma.
Po krk cien
Napriek tomu bol ceremoniál odovzdávania Dosiek očakávanou udalosťou. Videli sme decentnú šou o oceňovaní víťazov. O tom, či ceny majú cenu. Čo pre svojho víťaza naozaj znamenajú. Koľko by ich malo byť.
Aká je ich hodnota a prestíž, keď nie sú finančné alebo naopak, keď sú. Z potľapkania po pleci sa borec nenaje, ale čo keď sa to udeje v správnom čase na správnom mieste? A ak nakoniec získate cenu, nie je lepšie či originálnejšie neprevziať si ju?
„A cien stále len pribúda. Je najvyšší čas udeliť cenu za udeľovanie cien,“ vyhlasuje herec Boris Farkaš. Spolu s herečkou Gabrielou Marcinkovou vytvorili moderátorskú dvojicu, ktorá sprevádzala slávnostným večerom. On ako šarmantný ostrieľaný, zrelý herec a ona ako mladá, neskúsená krásna sťa obrázok.
Borisa Farkaša nebolo treba štylizovať (a bola vôbec potrebná štylizácia?). Scenára sa chopil poctivo, pristúpil k svojej úlohe naozaj herecky a držal opraty s noblesou a cťou.
Gabriela Marcinková bola nerušivým, krehkým estetickým prídavkom. S prezliekaním do, mimochodom, parádnych rób to možno trochu prehnala, ale bola to recesia na mrhanie prostriedkami na snobských akciách. Čo oko vidí, to sa počíta.
Viac kapely
Osviežením bol mladý tanečník Radoslav Piovarči z divadla elledanse, ktorý v jednej osobe zastával aj úlohu „dOskara“ a asistoval pri odovzdávaní cien. Scénu dekorovali ilustračné videoprojekcie, ale možno ani nemuseli.
V hudobnej zložke dominovala nezvyčajná dvojica mladých hudobníčok - speváčka a klaviristka Andrea Bučková a harfistka Mária Kmeťková. Vhodné bolo aj vystúpenie držiteľa Dosky za najlepšieho herca Daniela Heribana s časťou svojej kapely.
Ale najšťavnatejšiu vzorku dobrej muziky aj tak priniesol husľový virtuóz Marek Balog, ktorý Jozefovi Vlkovi odovzdával cenu za najlepšiu hudbu. Práve on si zahral v otváracom predstavení festivalu Divadelná Nitra Otvorení všetkému.
Koprodukčný berlínsky projekt založili tvorcovia na sondovaní medzi Rómami v Maďarsku, Česku aj na Slovensku a využili ich aj na javisku.
Ak sa oplatilo vidieť toto úvodné festivalové tanečné predstavenie, tak hlavne vďaka živej kapele a jej husľovému lídrovi účinkujúcich v inscenácii. Škoda, že nespravili neformálnu nočnú zábavu. Pánboh „huslyš“.
Najlepšou inscenáciou je Sedem dní do pohrebu - prečítajte si kto získal ceny Dosky.
Viac o tomto ročníku festivalu DIvadelná Nitra.
