Festival Konvergencie má za sebou trinásty ročník. Posledným koncertom potvrdil, že neláka len publikum klasickej hudby.
Sú to nadčasové pesničky. Nápadito vymyslené aj zaranžované a bravúrne zahraté. To vie každý, kto pozná album Zelená pošta z roku 1972. Nik ich však doteraz nemohol počuť naživo, všetky pokope. Zmenilo sa to až v nedeľu.
Po bratislavskej premiére ich Marián Varga, Pavol Hammel a skupina Collegium musicum dnes zahrajú v Banskej Bystrici, v sobotu v Košiciach a v novembri ešte v Prahe.
Dvadsať a šesťdesiat
Očakávania boli veľké, ale aj otázniky. Ako zahrajú šesťdesiatnici pesničky, ktoré urobili, keď mali dvadsaťpäť? A ako budú znieť, keď v tejto zostave hrávajú raz za rok?
Dopadlo to dobre. Čaro tejto hudby stále funguje, navyše bola veľmi dobre zahratá. Viac priestoru pre gitaru si vytvoril Fero Griglák, čím album posunul k priamočiarejšiemu bigbítu (staré medzihry Mariána Vargu boli predsa len zvukovo pestrejšie).
Že celok neznel príliš inak, je zásluha bubeníka Martina Valihoru, ktorý starším kolegom nedovolil príliš zvoľniť pôvodné tempá a toho, že Hammond organ Mariánovi Vargovi nakoniec stihli opraviť. Na pódiu ho šikovne dopĺňal druhý klávesák Peter Preložník. Ten prevzal aj časť partov dychového kvinteta a sláčikov z pôvodnej nahrávky, zvyšok vyriešil playback. Organizátori núkali zapojenie ďalších muzikantov, ale bolo by to komplikované. Nakoniec skôr rušilo, že Hammel už má prirodzene nižší hlas a v skladbe Nechtiac sa vyslovene trápil.
Zvuk si priniesla sama kapela. Popoludňajší koncert pokazilo praskanie v jednom z reproduktorov a celkovo by táto hudba v otvorenom priestore zniesla väčší aparát. No koncerty v Bystrici a v Košiciach sú v menších a uzavretých sálach, takže snáď to postačí.
Pôvodný album trvá trištvrte hodiny. To je na koncert takejto exkluzívnej zostavy trochu málo. Dve najstaršie pesničky Hammela iba s gitarou a dva najstaršie kúsky Collegium musicum sú logickým doplnkom, to platí aj o piesňach z albumov Zvoňte, zvonky či Konvergencie. Keď však prišli novšie skladby, atmosféra sa trochu rozpadla a dve hodiny na nedeľu večer už boli pre niektorých divákov priveľa.
Viac lístkov, menej akcií
Že Zelená pošta zaznela práve na Konvergenciách, nie je náhoda. Presne vystihuje jednu rovinu dramaturgie - predstavovať projekty ovplyvnené klasickou hudbou. Tú druhú dobre ilustruje večer, o ktorý sa v Dóme sv. Martina pred týždňom postaral britský vokálny súbor The Hilliard Ensemble s huslistkou Muriel Cantoreggi. Spojenie Bachovej Partity d mol s chorálmi, z ktorých vychádza bolo veľmi silné - špičkoví interpreti, nezvyčajný no veľmi muzikálny koncept v pozadí.
Konvergencie už dávno nie sú lokálnym festivalom. Z Bratislavy sa rozšírili do iných miest už pred niekoľkými rokmi, rovnako voľne a divácky atraktívne prekračujú tradičné hranice klasiky. Spomínaný bachovský večer bol vypredaný a pre veľký záujem sa musel pridať ešte popoludňajší koncert Zelenej pošty.
Jozef Lupták a jeho spolupracovníci aj po trinástich ročníkoch dokážu vymyslieť silný a atraktívny program. Teraz ho nepostavili najmä na komorných koncertoch, ale na sólových recitáloch. Veľkú výzvu zvládli hudobníci aj publikum. Nora Škutová, Ronald Šebesta či Boris Lenko sú v generácii štyridsiatnikov špičky v hre na svojich nástrojoch, je nepochopiteľné prečo napríklad nehrávajú v Redute (videá z ich koncertov nájdete tu).
Divákov prišlo dosť, no mohlo ich byť ešte viac. To by však nesmela zlyhať agentúra predávajúca lístky. A nemohli by sa v jednom týždni konať dva ďalšie festivaly plus ešte udeľovať ceny Anasoft litera, Oskára Čepana aj Dosky. Organizátori by si mohli sadnúť a dohodnúť sa. Toľko akcií naraz je jednoducho priveľa.
