Svet podľa Alfonsa Muchu

Spomedzi bilbordov pozdĺž bratislavských hlavných ťahov práve teraz jeden vyniká. Grafický motív je približne sto rokov starý, ale napriek tomu dobre známy. Kreslil ho totiž Alfons Mucha, ktorého plagáty viseli aj za socializmu pomaly v každej druhej panelákovej domácnosti.

Bilbord pozýva na výstavu, kde sa dajú prezrieť vzácne Muchove originály, pozháňané zo súkromných zbierok. Ak sa necháte zlákať, neuvidíte len Muchu, ale možno sa vám vďaka ornamentálnym, pestrofarebným a harmonickým dielam ďalších autorov secesie podarí na chvíľu vdýchnuť sladkú atmosféru sveta z prelomu 19. a 20. storočia.

Život je krásny

Boli to časy prudkej zmeny. Novo vynájdené dopravné prostriedky menili chápanie času. Priemyselná revolúcia zlepšila životný štandard širokým vrstvám ľudí, ktorých počet sa vďaka pokrokom medicíny dramaticky rozrastal.

Odrazu tu bola masová výroba, priemysel – až sa niektoré umelecké elity začali báť, že sa každodenný život zmení na škaredý. Muselo prísť niečo, čo by ho skrášlilo, pretože to ľudia chceli a mohli si dovoliť.

Práve na životnom príbehu Alfonsa Muchu sa dajú ukázať zmeny, akými prechádzala spoločnosť. Zo zapadnutej moravskej dediny Ivančince urobil dieru do sveta.

V čase jeho detstva sa svietilo ešte sviečkami a všade sa chodilo len pešo. Mucha však bol dušou už človekom 20. storočia, ktorého fascinovali výdobytky vedy viac ako diskusie o umeleckých štýloch. Medzi jeho priateľmi neboli ani tak maliari ako hvezdári či vedci.

Jeho prvým kontaktom s veľkým svetom bolo Brno. S Leošom Janáčkom – len o šesť rokov starším rodákom – sa stretli na chóroch tamojších kostolov, kde Janáček dirigoval a Mucha spieval.

Nesústredený a zábudlivý maliar si pracovné uplatnenie nehľadal ľahko. Už z gymnázia ho vyhodili, pretože si stále len čmáral a mal problém so všetkými predmetmi a podobne sa skončila aj jeho krátka úradnícka kariéra. Keď rómska rodina prišla na súd, kde pracoval, nezapísal si ju do dokumentov, namiesto toho ju nakreslil.

Alfons Mucha: Spevácke združenie moravských učiteľov.

Viedeň

Zachránil ho inzerát, ktorý si náhodne prečítal. Viedenská firma Kautsky-Brioschi-Burghardt hľadala maliarov do svojej dielne. Poslal im zopár svojich obrázkov a okamžite sa mu ozvali. V roku 1879 teda odišiel do Viedne, ktorej vládol František Jozef, Johann Strauss ml. a akademický maliar veľkých pláten Hans Makart. Dnes si ani nevieme predstaviť vtedajšiu absolútnu slávu posledne menovaného, u ktorého sa cnostné meštiačky dávali maľovať ako Afrodity. Jeho honosný štýl Muchu veľmi ovplyvnil.

Sľubnú kariéru maliara kulís zastavila tragédia – jedno z vtedajších viedenských divadiel Ringtheater vyhorelo, čím jeho firma stratila najväčšieho zákazníka. Mucha bol ako najmladší medzi prepustenými.

Nerobil si z toho veľké problémy, zostal vo Viedni, kým mal nejaké peniaze a za posledné drobné si potom kúpil lístok na vlak do stanice, na ktorú mu ako prvú padol zrak. Takouto náhodou sa po peripetiách ocitol v Mikulove, kde sa veľmi skoro stal miláčikom miestnej smotánky. Mucha spoločnosť zabával aj hrou na husliach či na gitare, nechal sa pozývať ako tanečník na plesy. Stále bol však taký chudobný, že keď sa mu roztrhli nohavice, na nové sa mu museli zložiť mikulovské dámy.

Jeho život sa výrazne zmenil až po stretnutí s grófom Karlom Khuenom, ktorý ho nielen nechal vymaľovať stropy na Hrušovanskom zámku, ale stal sa na dlhé roky jeho mecenášom. Práve vďaka nemu sa dostal na cestu do Talianska, ale predovšetkým na štúdiá do Mníchova, v tom čase umeleckej duše Nemecka. V tomto období vytvoril prvý veľký obraz Cyrila a Metoda, ktorý si objednali českí rodáci z americkej Dakoty.

Prvosienka, 1899, Pero, 1899, Farebná litografia 77 x 33 cm, Súkromný majetok

Paríž

Keď v roku 1887 vystúpil na slávnej stanici parížskeho metra Gare de l´Est, všetko tam vyzeralo zhruba tak ako dnes, len to bolo ešte nové. Mesto práve zažilo svoju radikálnu premenu.

Napoleon III. a jeho veľkorysý architekt barón Haussmann mu dodali široké bulváre a veľkorysý územný plán. Paríž však pre Muchu neznamenal ani kaviarne, ani kankánové tanečnice, ale predovšetkým celodennú prácu na akadémii Julian. Vedel, že musí byť pripravený, hoci nevedel presne na čo.

„Tuším, že niečo urobím, čo ma privedie bližšie – ale bližšie k čomu? Neviem, iba to tuším a mám dôveru,“ napísal domov.

V Paríži obdivoval diela Puvisa de Chavannes za jeho symbolické kompozície, ktoré odovzdávali večné pravdy, priatelil sa s Paulom Gauginom, slávnym maliarom tahitských krások, neskôr mal na Muchu veľký vplyv aj švédsky dramatik August Strindberg, ktorý sa náhodou objavil v spoločnosti u Mme Charlotte, u ktorej Mucha obedoval. Obaja vášnivo sledovali vedecký pokrok, ale zároveň sa ponárali aj do stredovekého mysticizmu, spolu verili, že na pozadí všetkého sú sily s veľkým S.

Keď ho gróf Khuen prestal podporovať, dostal sa Mucha doslova na pokraj vyhladovania. Ako z melodrámy pôsobí situácia, keď ho vychudnutého a chorého vyhľadal v prenajatej izbe v Latinskej štvrti akýsi vydavateľ, aby mu zadal ilustráciu jednej knihy.

Na začiatku deväťdesiatych rokov sa mu už vodilo lepšie, kreslil pre Figaro či Petit France Illustré, či Revue Mame. Stále to však boli len druhoradé prekresľovacie práce. Závratný zlom v jeho kariére nastal až s Gismondou.

Gismonda, 1894, Skúšobný návrh z Muchovho ateliéru, Paríž, Farebná litografia, 215 x 75 cm, Súkromný majetok.

Gismonda

Keď počas vianočných sviatkov trčal v tlačiarni pre akési korektúry, prišiel za ním tlačiar s problémom. Práve mu totiž volala herečka Sarah Bernhardtová, že potrebuje plagát na 100. reprízu svojej hry Gismonda, ale chce, aby bol vylepený už na Nový rok ráno.

Nikto zo známych výtvarníkov však v tomto čase nebol poruke. „Robili ste už niečo také?“ spýtal sa preto Muchu. Ten odvetil, že skúsi. „Tu nemáme čas na skúšanie, to by ste už mali začať hneď teraz,“ reagoval šéf. „Tak začnem hneď teraz,“ odpovedal Mucha. Večer sa vybrali spolu do Théatre de la Renaissance, kde Benhardtová hrala práve túto rolu. Mucha bol z jej herectva v hre z byzantského prostredia, ktorú špeciálne pre ňu napísal jej vtedajší milenec Victorien Sardo, nadšený. V divadle mal so sebou skicár a okamžite si začal kresliť dnes tak notoricky známy palmový list v ruke, kým mu požičaný cylinder padal na oči.

Pri pohľade na hotový plagát bol vydavateľ zhrozený. „Takto to predsa nikto nerobí. S tým ma Sarah vyhodí,“ poznamenal. Netrpezlivá hviezda však chcela plagát čím skôr vidieť, a tak ho rozčúlený zbalil a odniesol do divadla. Maliarovi bolo ľúto nielen premárnených sviatkov, ale aj toho, že budú mať kvôli nemu problémy. Keď ho druhý deň ráno zavolali do divadla, mal strach, čo ho tam bude čakať. Zaviedli ho však rovno do herečkinej šatne, kde už jeho plagát visel.

Slávna herečka od neho nevedela odtrhnúť oči a Muchu zasypala chválou. Pracoval s ňou potom ďalších šesť rokov, prakticky až do svojho odchodu do Ameriky. Nenavrhoval len plagáty pre jej inscenácie, ale začal sa podieľať aj na jej dekoráciách a kostýmoch, ba vyrábal pre ňu aj šperky.

Žena s kvetmi, 1897 – 1898, Návrh gobelínu na zamate 51 x 77 cm, Súkromný majetok

Legenda

Príbeh stretnutia Muchu a Bernhardtovej sa stal priam legendou, rôzni autori ho neskôr rozprávali na tisíc spôsobov, dokonca aj tak, že Sarah našla svojho umelca v cigánskom tábore. Táto historka sa tak ujala, že aj v serióznej tlači Muchu často označovali za Maďara, čo ho ako veľkého vlastenca nesmierne trápilo.

Faktom je, že keď sa 1. januára 1895 ku Gismonde objavil v parížskych uliciach nový plagát, zrodila sa akoby aj nová doba. Ľudí neohúril krikľavými farbami, ale svojou harmóniou. Každý si musel všimnúť prinajmenšom jeho nezvyčajný formát. Týmto počinom Mucha prakticky zadefinoval svoj nezameniteľný štýl so všetkými prvkami, tak ako ich poznáme. Odvtedy svoj rukopis už len dopracúval. Ako neskôr konštatovali kritici – pre tento plagát sa náročný a uponáhľaný Paríž zo dňa na deň naučil Muchovo meno.

Mimoriadne zvláštne je to, že už s týmto prvým dielom sa okamžite rozpútala aj zberateľská vášeň, ktorá trvá dodnes. Ľudia podplácali lepičov plagátov, aby im plagát s Gismondou dali, sami si ich strhávali z ulíc. Jeho zberateľskú hodnotu si uvedomila aj Sarah Bernhardtová. Okamžite vyhlásila, že sa jej plagáty musia tlačiť len v obmedzenom počte a nesmela sa z nich robiť dotlač. Zo stotisícového finančného úspechu dostal sám Mucha v tom čase pár stoviek frankov. Od tohto dňa však jeho kariéra nabrala strmý smer.

Alfons Mucha.

Americká epopeja

V roku 1906 Mucha odišiel do Ameriky, kde chcel okrem iného získať aj peniaze na svoj veľký sen – namaľovanie slovanských dejín. Sláva secesie však už začala upadať aj v Amerike. Klincom do rakvy „nového umenia“ bola výstava z roku 1913, na ktorej sa v New Yorku po prvý raz predstavili diela Picassa, Gaughina, van Gogha či Matissa po boku uznávaných klasických majstrov, akým bol Ingrés. Muchovi sa ich diela zdali hrozné: „Až som sa musel koľkokrát zastaviť a rozosmiať sa. Čistý syndikát bláznov,“ napísal do listu. Potešilo ho iba podľa neho jednotné odmietnutie kritikov i obecenstva. Akurát že si tieto hrozné veci prišlo pozrieť štvrť milióna divákov, čo znamenalo porážku nielen akademizmu, ale s ním aj Art Noveau.

Po návrate do Čiech sa Mucha venoval predovšetkým svojej Slovanskej epopeji. Na dvadsiatich obrovských plátnach pracoval od roku 1910 do 1928, dnes ich možno vidieť v pražskom Veľtrhovom paláci. Názory na toto dielo sa líšia, niektorí kritizujú jeho pompéznosť, iní obdivujú gigantickosť zámeru. Mucha však trval na svojom vlastenectve, hoci v tom čase už bolo pomaly smiešne. Čím viac sa obdobie vzďaľovalo jeho ideálom, tým viac na nich lipol a túžil budúcim generáciám zanechať obrovské dielo.

Muchu však poznáme nielen ako autora plagátov, ale aj ako všestranného umelca, ktorý navrhoval známky či bankovky, vitráže do okien na Katedrále sv. Víta v Prahe. Bol aj prelomovým fotografom.

Aj jeho smrť je symbolická – zomrel v Prahe v júli 1939 po výsluchu na gestapu.

(Spracované podľa knihy Jiří Mucha: Alfons Mucha, Eminent)